znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 209/2010-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júna   2010 predbežne prerokoval sťažnosť P. G., Č., Š. G., Č., J. G., Č., Š. C., Č., a M. T., Č., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 205/2008 z 2. apríla 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sdo 133/2009 z 23. septembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. G., Š. G., J. G., Š. C. a M. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. decembra 2009 doručená sťažnosť, podaná na poštovú prepravu 28. decembra 2009, P. G., Č. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), Š. G., Č., J. G., Č., Š. C., Č., a M. T., Č. (ďalej len „sťažovatelia v 2. až 5. rade“, spolu len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžo 205/2008 z 2. apríla 2009 (ďalej len „rozsudok   z   2.   apríla   2009“)   a   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Sdo   133/2009 z 23. septembra 2009 (ďalej len „uznesenie z 23. septembra 2009“).

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli:„Dňa 1. 12. 2004 v zákonom stanovenej lehote… sťažovateľ v 1. rade uplatnil na Obvodnom   pozemkovom   úrade   v   Čadci   nárok   na   navrátenia   vlastníctva   k   pozemkom č. 3872/2, 3 /930 m2/ a č. 4039 /1 806 m2/ podľa zákona č. 503/2003 Zbierky zákonov. Uvedené   pozemky   patrili   pôvodným   vlastníkom   J.   G.   a J.   G.,   rod.   V.,   ktorí   boli strýkom a tetou môjho otca V. G., pričom všetok ich majetok na základe závetu zdedil môj otec V. G. spoločne so mnou - sťažovateľkou v 2. rade na základe D 34/87 na ŠN Č. Pozemky boli vyvlastnené MsNV Č. č. výst. 4875/1962 zo dňa 15. 10. 1962. Vyplnenú   a   podpísanú   žiadosť   som   odovzdal   na   OBPÚ   Č.,   pričom   príslušná pracovníčka, ktorá žiadosť prevzala uviedla, že ak bude treba niečo doplniť, pošlú mi výzvu. Koncom januára 2005 som obdržal prvú výzvu spoločne s rozhodnutím o prerušení konania do 31. 3. 2005. Dňa 16. 3. 2005 som osobne navštívil OBPÚ Č., pričom pracovníčka Ing. P. mi vydala potvrdenie o prevzatí dokladov a zároveň mi vypísala žiadosť o predĺženie lehoty do 30. 12. 2005, pretože dovtedy nebolo ukončené dedičské konanie po mojom otcovi V. G., zomrelom 11. 2. 2004. Túto žiadosť som vlastnoručne podpísal, pričom pracovníčka OBPÚ nežiadala odo mňa žiadne plnomocenstvo. Dňa 21. 11. 2005 som ja - sťažovateľ v 1. rade osobne zaniesol na OBPÚ Č. overené splnomocnenie od mojej matky – Š. G. - sťažovateľky v 2. rade a súrodencov - sťažovateľov v 3. - 5. rade, aby som ich v uplatnenej reštitúcii zastupoval.

Dňa 5. 12. 2006 OBPÚ Č. vydal rozhodnutie, ktorým nám nenavrátil vlastníctvo k pozemkom. Proti tomuto rozhodnutiu sme podali odvolanie na Krajský súd Žilina, pričom rozsudkom   č.   23Sp/4/2007   bolo   rozhodnutie   OBPÚ   Č.   zrušené,   pričom   bolo   potrebné objasniť, či som reštitučnú žiadosť podal sám alebo aj za ostatných súrodencov aj za matku. Prítomnej sudkyni som fotokópiu overeného splnomocnenia predložil, pričom ona uviedla, že v spise sa nenachádza. Keď sa sudkyňa opýtala pracovníčky OBPÚ Č. Ing. P., kde je toto splnomocnenie, táto ho vytiahla zo svojej tašky a dala ho sudkyni.

Dňa   30.   8.   2007   vydal   OBPÚ   Č.   nové   rozhodnutie,   v   ktorom   nám   opakovane nenavrátil   vlastníctvo   k   pozemkom.   Proti   uvedenému   rozhodnutiu   sme   opätovne   podali odvolanie na Krajský súd Žilina, pričom v novom rozsudku č. 23Sp/16/2008 zo dňa 7. 7. 2008 Krajský súd Žilina rozhodnutie OBPÚ Č. potvrdil. Na pojednávaní súd nepripustil, aby sa k veci mohli vyjadriť jednotliví súrodenci s tým, že to nie je potrebné. Voči rozsudku Krajského súdu Žilina sme podali odvolanie na Najvyšší súd SR v Bratislave, ktorý však svojim rozsudkom č. 8Sžo/205/2008 zo dňa 2. 4. 2009 rozsudok KS Žilina potvrdil. Proti uvedenému rozsudku NS SR sme my - sťažovatelia podali dovolanie, ktoré však NS SR Bratislava dňa 23. 9. 2009 pod č. 1Sdo/133/2009 konanie o dovolaní zastavil...

Obvodný pozemkový úrad v Č. v zmysle týchto ustanovení nepostupoval, neposkytol nám   riadne   poučenie,   že   k   písomnej   žiadosti   o   reštitúciu   je   ihneď   potrebné   predložiť písomné   plnomocenstvo,   prípadne   toto   plnomocenstvo   vyhlásiť   do   zápisnice   a   teda Obvodný   pozemkový   úrad   v Č.   konal   v   rozpore   so   základnými   pravidlami   zákona o správnom konaní.

Najvyšší   súd   SR   v   Bratislave   na   toto   porušenie   zákona   vo   svojom   rozsudku č. 8Sžo/205/2008 zo dňa 2. 4. 2009 neprihliadol a napriek tomu, že sme podali dovolanie, svojím rozhodnutím 1Sdo/133/2009 zo dňa 23. 9. 2009 konanie o našom dovolaní zastavil. NS SR Bratislava mal už svojím rozsudkom zo dňa 2. 4. 2009 konštatovať, že Obvodný pozemkový úrad v Č. porušil zákon o správnom konaní, keď nás nepoučil, že našu žiadosť o reštitúciu   pozemkov   máme   doplniť   o   predloženie   plnomocenstva   a   neposkytol   nám   ani ďalšie poučenie a preto mal rozsudok KS v Žiline č. 23Sp/16/2008 zo dňa 7. 7. 2008 zrušiť a vec vrátiť KS Žilina na nové konanie.

Týmto NS SR v Bratislave porušil naše právo na spravodlivý proces.“

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„Základné právo sťažovateľov domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   článku   6   odsek   1   Dohovoru   o   ľudských   právach a základných slobodách a právo na ochranu majetku podľa článku 20 Ústavy SR bolo postupom   NS   SR   v   Bratislave   a   to   rozsudkom   č.   8Sžo/205/2008   zo   dňa   2.   4.   2009 a uznesením NS SR Bratislava č. 1 Sdo/133/2009 zo dňa 23. 9. 2009 porušené bolo. Rozsudok NS SR Bratislava č. 8Sžo/205/2008 zo dňa 2. 4. 2009 a 1Sdo/133/2009 zo dňa 23. 9. 2009 sa zrušujú.

NS SR Bratislava je povinný zaplatiť sťažovateľom aj všetky trovy konania do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   súlade   s   už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Obvodný pozemkový úrad v Čadci (ďalej len   „pozemkový   úrad“)   rozhodnutím   č.   ObPÚ-2007/00331-007-Pa   z   30.   augusta   2007 (ďalej   len   „rozhodnutie   pozemkového   úradu“)   nevyhovel   reštitučným   nárokom sťažovateľov.

Pozemkový úrad rozhodol, že sťažovateľ v 1. rade nespĺňa zákonné podmienky na priznanie   práva   na   náhradu   za   pozemky,   ktoré   prešli   do   vlastníctva   štátu   na   základe označeného   vyvlastňovacieho   rozhodnutia,   z   dôvodu,   že   nie   je   oprávnenou   osobou   na priznanie reštitučných nárokov v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva   k pozemkom   a o zmene   a doplnení   zákona   č.   180/1995   Z.   z.   o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov.

Vo vzťahu k reštitučným nárokom sťažovateľov v 2. až 5. rade pozemkový úrad nepriznal právo na navrátenie vlastníctva k pozemkom podľa označeného vyvlastňovacieho rozhodnutia z dôvodu, že si toto právo neuplatnili na pozemkovom úrade v zákonnej lehote do   31.   decembra   2004   a ani   v tejto   lehote   nesplnomocnili   sťažovateľa   v 1.   rade   na uplatnenie   nároku   za   nich   a ani   ho   nesplnomocnili   na   zastupovanie   pred   správnym orgánom.

Na   základe   opravného   prostriedku   podaného   sťažovateľmi   proti   rozhodnutiu pozemkového   úradu   Krajský   súd   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozsudkom   č.   k. 23 Sp 16/2008-42   zo   7. júla   2008   (ďalej   len   „rozsudok   krajského   súdu“)   potvrdil rozhodnutie pozemkového úradu.

Sťažovatelia   proti   rozsudku   krajského   súdu   podali   odvolanie   a   najvyšší   súd v odvolacom   konaní   rozsudkom   z   2.   apríla   2009   potvrdil   rozsudok   krajského   súdu. Rozsudok najvyššieho súdu z 2. apríla 2009 sa stal právoplatným 19. mája 2009.

Proti právoplatnému rozsudku najvyššieho súdu z 2. apríla 2009 podali sťažovatelia dovolanie. Najvyšší súd uznesením z 23. septembra 2009 konanie o dovolaní sťažovateľov zastavil a vo svojej argumentácii uviedol: „Navrhovatelia prevzali rozsudok najvyššieho súdu dňa 19. mája 2009. Uvedeným dňom sa stal rozsudok najvyššieho súdu právoplatným a   bolo   ním   právoplatne   ukončené   súdne   konanie   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutí a postupu správnych orgánov podľa tretej hlavy Piatej časti OSP - Správne súdnictvo. Podľa § 246c ods. 1 OSP pre riešené otázok, ktoré nie sú upravené v Piatej časti OSP sa primerane použijú ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok je v konaní podľa Piatej časti OSP prípustný len vtedy, ak je to v tejto časti ustanovené.   Proti   rozhodnutiu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   naviac   opravný prostriedok nie je podľa tretej vety uvedeného ustanovenia zákona prípustný. Opravným prostriedkom je aj dovolanie. Keďže zo žiadneho ustanovenia Piatej časti OSP - Správne súdnictvo - nevyplýva prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu súdu v správnom súdnictve, čo   znamená,   že   najvyšší   súd   v   správnom   súdnictve   nie   je   ani   dovolacím   súdom,   je neprípustnosť dovolania prekážkou ďalšieho konania v tejto veci pred najvyšším súdom a preto súd podľa § 104 ods. 1 vety prvej konanie o dovolaní zastavil.“

Podľa sťažovateľov došlo k porušeniu nimi označených základných a iných práv rozsudkom   najvyššieho   súdu   z   2.   apríla   2009,   ako   aj   uznesením   najvyššieho   súdu z 23. septembra 2009.

Vo   svojej   argumentácii   sťažovatelia   uviedli: „Obvodný   pozemkový   úrad   v   Č… neposkytol nám riadne poučenie,   že k písomnej žiadosti   o reštitúciu je ihneď potrebné predložiť písomné plnomocenstvo, prípadne toto plnomocenstvo vyhlásiť do zápisnice a teda   Obvodný   pozemkový   úrad   v Č.   konal   v   rozpore   so   základnými   pravidlami   zákona o správnom konaní… Obvodný pozemkový úrad v Č. porušil zákon o správnom konaní, keď nás   nepoučil,   že   našu   žiadosť   o   reštitúciu   pozemkov   máme   doplniť   o   predloženie plnomocenstva a neposkytol nám ani ďalšie poučenie...“

Z   obsahu   argumentácie   sťažovateľov   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   namietanie nesprávneho postupu pozemkového úradu spočívajúceho v nesplnení poučovacej povinnosti najmä vo vzťahu k predloženiu relevantných splnomocnení na uplatenie si reštitučných nárokov sťažovateľmi v 2. až 5. rade v zastúpení sťažovateľom v 1. rade, resp. nesprávne vyhodnotenie splnomocnení predložených sťažovateľmi pozemkovým úradom. Sťažovatelia v nadväznosti na túto argumentáciu namietajú nesprávnosť rozhodnutí najvyššieho súdu (rozsudku najvyššieho súdu z 2. apríla 2009 a uznesenia najvyššieho súdu z 23. septembra 2009), ktorými boli podľa nich postup a závery pozemkového úradu odobrené.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   okresného   súdu a krajského súdu v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie je   zásadne   oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o   ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

K   namietanému   porušeniu   základných   a   iných   práv   uznesením   najvyššieho súdu z 23. septembra 2009

Argumentácia   sťažovateľov   žiadnym   spôsobom   nesmeruje   proti   skutkovým a právnym   záverom,   na   základe   ktorých   najvyšší   súd   uznesením   z   23.   septembra   2009 zastavil   konanie   o   dovolaní   sťažovateľov. Sťažovatelia   len   namietajú,   že   v   dôsledku zastavenia konania o dovolaní nedošlo k zjednaniu nápravy nimi namietaného nesprávneho postupu a záverov najvyššieho súdu v jeho právoplatnom rozsudku z 2. apríla 2009 (proti ktorému   dovolanie   smerovalo),   resp.   týmto   rozsudkom   odobreného   postupu   a   záverov pozemkového úradu pri posudzovaní reštitučných nárokov sťažovateľov.

Ústavný súd konštatuje, že už vzhľadom na absenciu základnej príčinnej súvislosti medzi   sťažovateľmi   uvedenou   argumentáciou   a   dôvodmi,   pre   ktoré   bolo   uznesením najvyššieho   súdu   z   23.   septembra   2009   zastavené   konanie   o   dovolaní   sťažovateľov, nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   označených   základných   a   iných   práv   sťažovateľov   týmto uznesením.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   najvyšší   súd   svoj   postup   v   namietanom   konaní dostatočne odôvodnil, jeho závery o neprípustnosti dovolania nie sú v zrejmom rozpore so zákonnou úpravou, ktorú aplikoval v danom prípade, a preto nemožno toto rozhodnutie považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak v rozpore so základným právom sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a so zárukami vyplývajúcimi z práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

K   namietanému   porušeniu   základných   a   iných   práv   rozsudkom   najvyššieho súdu z 2. apríla 2009

Sťažnosť v časti, ktorou sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu z 2. apríla 2009, ústavný súd odmietol ako podanú oneskorene, pretože napadnutý rozsudok najvyššieho   súdu   nadobudol   právoplatnosť   ešte   predtým,   ako   sa   sťažovatelia   obrátili neprípustným   dovolaním   na   najvyšší   súd,   a   sťažnosť   ústavnému   súdu   bola   podaná 30. decembra   2009,   teda   v   čase,   keď   už   uplynula   dvojmesačná   lehota   počítaná   od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

V   tomto prípade   nemožno začiatok   lehoty   na podanie sťažnosti   ústavnému súdu spájať   s   doručením   rozhodnutia   o   dovolaní,   pretože   neprípustné   dovolanie   nemožno z hľadiska   čl.   127   ods.   1   ústavy   považovať   za   účinný   a   dostupný   právny   prostriedok nápravy, ktorý je predpokladom (podmienkou) podania sťažnosti ústavnému súdu podľa tohto článku ústavy, a preto na jeho podanie z hľadiska plynutia uvedenej lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu nemožno prihliadať (mutatis mutandis I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03, I. ÚS 209/03). V takých prípadoch lehota na podanie ústavnej sťažnosti plynie odo dňa nadobudnutia   právoplatnosti   rozhodnutia odvolacieho súdu.   Uznesenie najvyššieho súdu o odmietnutí   dovolania   z   dôvodu   jeho   neprípustnosti   treba   považovať   za   rozhodnutie deklaratórnej povahy, ktoré autoritatívne konštatuje neexistenciu práva, v danom prípade práva podať dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu (I. ÚS 31/05).Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2010