znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 209/09-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2009 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. P. S., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne č. k. 4 CoE 37/2008-523 z 29. decembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti M., a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2009 doručená sťažnosť spoločnosti M., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením (sťažovateľka uviedla rozsudkom, pozn.) Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 CoE 37/2008-523 z 29. decembra 2008.

1. Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   je   v exekučnom   konaní   vedenom Okresným   súdom   Trenčín   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   NM-0 Er 469/1999 (na Exekútorskom   úrade   súdneho   exekútora   JUDr.   P.   G.   pod   sp.   zn.   Ex   2/2001) v procesnom   postavení   oprávnenej   ako   záložného   veriteľa   po   pôvodnom   veriteľovi   – S., a. s., B. (predtým K. B., š. p.).

K existujúcemu skutkovému stavu sťažovateľka uviedla:

a) „V exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom JUDr.   P. G. pod sp. zn.: Ex 2/2001 v prospech oprávneného S., a. s. (po postúpení pohľadávky v súčasnosti už G...) proti povinnému: P... pre vymožemie 4.901.021,- Sk s príslušenstvom, súdny exekútor... vykonal   dňa   11.   11.   2002   dražbu   nehnuteľností...   a   dňa   30.   7.   2003   dražbu   ďalších nehnuteľností...

Príklepy k uvedeným nehnuteľnostiam Okresný súd Nové Mesto nad Váhom schválil uznesením   č.   k.   Er   469/99-195   zo   dňa   30.   1.   2004   a   uznesením   č.   k.   Er   469/99-191 zo dňa 30. 1. 2004, oba nadobudli právoplatnosť dňa 26. 3. 2004.

Na základe výzvy konajúceho súdneho exekútora si spoločnosť S., a. s. uplatnila svoje pohľadávky proti povinnému ako nároky na najvyššie podanie podaním zo dňa 07. 11. 2002. Ako vyplýva z Prihlásenia pohľadávky do dražby spoločnosti S., a. s., táto prihlásila podaním zo dňa 7. 11. 2002 svoje dve pohľadávky v celkovej výške spolu 6.880.462,86 Sk, nasledovne

- pod   bodom   A.   svoju   pohľadávku   pôvodného   veriteľa   K.   B.,   š. p. ú.,   judikovanú platobným rozkazom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17 Rob 411/01-26 zo dňa 27. 11. 2001, ku dňu konania dražby v celkovej výške 2.794.274,94 Sk... a

- pod bodom B. svoju pohľadávku pôvodného veriteľa V., a. s., vymáhanú v exekúcii č. EX 2/2001 (EX 278/1999), ku dňu konania dražby v celkovej výške 4.086.187,92 Sk... Spoločnosť S., a. s. si zároveň uplatnila uspokojenie svojich pohľadávok podľa § 157 ods. 1 písm. c) zákona č. 233/1995 Z. z. ako pohľadávok zabezpečených záložnými právami zapísanými na LV č. 225, k. ú. L. pod V 3/96, V 29/96 a V 293/96) na nehnuteľnosti...“

b) „Na   rozvrhovom   pojednávaní   dňa   5.   8.   2004   rozdeľovanú   podstatu   vo   výške 2.176.507,- Sk, určenú ako súčet najvyšších podaní z dražieb nehnuteľností konaných dňa 11. 11. 2002 a 30. 7. 2003, súdny exekútor JUDr. P. G. rozvrhol tak, že v zmysle § 157 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku uspokojil svoje trovy exekúcie v Ex 2/2001 spolu vo výške   1.262.833,-   Sk,   z   toho   odmenu   určil   ako   20   %   z   vymáhanej   pohľadávky 4.186.187,92 Sk v sume 837.240,- Sk, k odmene pripočítal 19 % DPH a ďalej náhradu hotových   výdavkov   taktiež   s 19   %   DPH.   V   ďalšom   poradí   v   tretej   skupine   čiastočne uspokojil   pohľadávku   oprávneného   S.,   a.   s.   vymáhanú   v   exekučnom   konaní   Ex   2/2001 a zabezpečenú   záložným   právom   zriadeným   z   časového   hľadiska   ako   prvým   v   poradí na dražených   nehnuteľnostiach   vo   výške   913.674,-   Sk,   ostatné   pohľadávky   ostali neuspokojené pre nedostatok peňažných prostriedkov.“

c) „V ďalšom období spoločnosť S., a. s. postúpila svoje splatné pohľadávky tak, že

- pohľadávku pod bodom A postúpila spoločnosti M., a. s. – Sťažovateľovi (Zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 28. 9. 2005) a

- pohľadávku pod bodom B spoločnosti G. (Zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 22. 12. 2004), pričom s poukazom na ust. § 524 ods. 2 Občianskeho zákonníka, spolu s postúpenými   pohľadávkami   prešli   na   nových   veriteľov   (postupníkov)   aj   príslušenstvo a všetky práva s pohľadávkami spojené...

Podaním zo dňa 8. 12. 2005 S., a. s. oznámila súdnemu exekútorovi JUDr. P. G. postúpenie pohľadávky vymáhanej v exekučnom konaní vedenom na jeho exekútorskom úrade   pod   sp.   zn.:   Ex   399/2002   na   Sťažovateľa.   Podaním   zo dňa   9.   2.   2006   S.,   a.   s. upresnila   oznámenie   v   tom   zmysle,   že   len   pohľadávka   vymáhaná   v   exekučnom   konaní EX 399/2002 vo výške 1.330.000,- Sk s prísl. bola postúpená v zmysle zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 28. 9. 2005 Sťažovateľovi a pohľadávka, ktorá je predmetom exekúcie č. k. EX 2/2001 bola postúpená v roku 2004 spoločnosti G.

Následne na základe výzvy Okresného súdu Trenčín č. k. NM-0 Er 469/99 zo dňa 21. 6. 2006 S., a. s. oznámila postúpenie svojich pohľadávok a zmenu v osobe veriteľa v zmysle vyššie uvedeného aj exekučnému súdu.“

f) «Okresný súd Trenčín rozvrh uskutočnený súdnym exekútorom dňa 05. 08. 2004 schválil uznesením č. k. NM-Er 469/1999-401 zo dňa 19. 9. 2006. Prvostupňový súd v rámci odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   skonštatoval,   že   preskúmaním   návrhu   na   schválenie rozvrhu výťažku z dražby nehnuteľností, pripojenej Zápisnice z rozvrhu výťažku zo dňa 5. 8. 2004 a obsahu spisu dospel súd k názoru, že úkony súdneho exekútora predchádzajúce rozvrhovému   pojednávaniu   konanému   dňa   5.   8.   2004,   ako   aj   samotné   rozvrhové pojednávanie uskutočnil súdny exekútor v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku   a   preto   rozvrh   výťažku   z   dražby   nehnuteľností   zo   dňa   5.   8.   2004   schválil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 15. 11. 2006. V zmysle § 165 ods. 1 Exekučného poriadku   poukázal   súdny   exekútor   JUDr.   P.   G.   oprávnenej   osobe   prikázanú   sumu a to „novému“ záložnému veriteľovi, G. vo výške 913.674,- Sk.

Vzhľadom na skutočnosť, že predmetné uznesenie OS Trenčín zo dňa 19. 09. 2006 nebolo doručené právnemu predchodcovi Sťažovateľa v právach záložného veriteľa S., a. s. (ďalej   len   „Právny   predchodca   Sťažovateľa“),   ani   Sťažovateľovi   ako   účastníkovi exekučného konania „ad hoc“ z titulu pohľadávky prihlásenej do dražby a zabezpečenej záložným právom pod V 296/96, právny predchodca Sťažovateľa požiadal dňa 23. 1. 2007 konajúceho súdneho exekútora JUDr. P. G. ako aj Okresný súd Trenčín o jeho riadne doručenie.»

e) «Na základe vyššie uvedeného bolo Sťažovateľovi, ako účastníkovi exekučného konania „ad hoc“, predmetné uznesenie OS Trenčín doručené dňa 8. 6. 2007.

V   zákonnej   lehote   podal   Sťažovateľ   proti   uzneseniu   Okresného   súdu   Trenčín č. k. NM-Er 469/1999-401 zo dňa 19. 9. 2006 odvolanie.

O odvolaní Sťažovateľa proti predmetnému uzneseniu rozhodoval Porušiteľ, ktorý uznesením č. k. 4 CoE 37/2008-523 zo dňa 29. 12. 2008 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa   v   napadnutej   časti   vo   výroku   o   schválení   rozvrhu   výťažku   z   rozvrhového pojednávania konaného dňa 5. 8. 2004...

Krajský   súd   v   Trenčíne,   ktorý   uznesením   zo   dňa   29.   12.   2008,   sp.   zn. 4 CoE/37/2008-523 potvrdil uznesenie Okresného súdu Trenčín č. k. NM-Er 469/1999-401 zo dňa 19. 9. 2006 porušil základné právo Sťažovateľa

- na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 siedmy oddiel druhej hlavy Ústavy Slovenskej republiky   a   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   článku   6   ods.   1   Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor o ľudských právach“)...

Porušiteľ svojim rozhodnutím č. k. 4 CoE 37/2008-523 zo dňa 29. 12. 2008 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výroku o schválení rozvrhu výťažku z rozvrhového pojednávania konaného dňa 5. 8. 2004. V odôvodnení svojho rozhodnutia Porušiteľ bez ďalšieho skonštatoval, že z listu vlastníctva č. 225 pre k. ú. L. nepochybne vyplýva,   že   časovo   prvým   v   poradí   mal   zabezpečenú   pohľadávku   zmluvným   záložným právom   oprávnený,   resp.   jeho   právny   predchodca,   preto   súd   prvého   stupňa   správne postupoval,   keď   v súlade   s ust.   §   157   ods.   1   písm.   c)   Exekučného   poriadku   uspokojil čiastočne jeho pohľadávku zabezpečenú záložným právom podľa času vzniku záložného práva. Z toho dôvodu považoval námietky Sťažovateľa neopodstatnené.

Je   zrejmé,   že   Porušiteľ   rozhodoval   opäť   bez   náležitého   zistenia   a   zhodnotenia skutkového a právneho stavu veci a najmä zohľadnenia nových skutočností, ktoré nastali v medziobdobí od dňa rozvrhového pojednávania uskutočneného súdnym exekútorom, t. j. od   05.   04.   2004   až   do   dňa   vydania   rozhodnutia   prvostupňového   súdu   a   o   ktoré   boli prvostupňovému súdu známe už pred vydaním rozhodnutia.

Je   zrejmé,   že   Porušiteľ   rozhodoval   opäť   bez   náležitého   zistenia   a   zhodnotenia skutkového a právneho stavu veci a najmä zohľadnenia nových skutočností, ktoré nastali v medziobdobí od dňa rozvrhového pojednávania uskutočneného súdnym exekútorom, t. j. od   05.   04.   2004   až   do   dňa   vydania   rozhodnutia   prvostupňového   súdu   a   o   ktoré   boli prvostupňovému súdu známe už pred vydaním rozhodnutia...»

f) „Okrem uvedeného Sťažovateľ tiež namieta porušenie svojho základného práva na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   siedmy   oddiel   druhej   hlavy   Ústavy   Slovenskej republiky   a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   článku   6   ods.   1   Dohovoru o ľudských právach aj nesprávnou aplikáciou ustanovení vyhlášky č. 288/1995 Z. z. pri uspokojovaní trov exekúcie v 1. skupine uspokojovaných pohľadávok predmetného rozvrhu výťažku   v   zmysle   § 157   ods.   1   písm.   a)   EP,   v   dôsledku   ktorej   nebola   pohľadávka Sťažovateľa uspokojená v zákonom stanovenom rozsahu...

Je zrejmé, že v tejto fáze exekučného konania, keď ešte nedošlo k vymoženiu celej pohľadávky s príslušenstvom, ktorá je predmetom vymoženia v exekučnom konaní, ale len k jej čiastočnému vymoženiu, má súdny exekútor právo na určenie odmeny výlučne zo sumy vymoženej pohľadávky...

Keďže došlo k čiastočnému vymoženiu pohľadávky a nie je možné predvídať ďalší priebeh exekučného konania, t. j. je tu predpoklad, že exekučné konanie bude zastavené alebo bude súdny exekútor vylúčený z vykonávania exekúcie, mal Porušiteľ posúdiť nárok súdneho exekútora na odmenu podľa ustanovenia § 16 vyhlášky.

Uznesením   Krajského   súdu   v   Trenčíne   uznesením   zo   dňa   29.   12.   2008,   sp.   zn. 4 CoE/37/2008-523,   ktoré   je   v   naznačenom   smere   založené   na   aplikácii   nesprávnych ustanovení vyhlášky, došlo k porušeniu základného práva Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   siedmy   oddiel   druhej   hlavy   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach...“

g) „Pri   zohľadnení   vyššie   uvedených   okolností   predstavuje   upretie   práva Sťažovateľa na uspokojenie jeho zabezpečenej pohľadávky, ktoré si Sťažovateľ uplatňuje v rozhodnutí   Porušiteľa   z   titulu   jeho   právneho   postavenia   ako   prednostného   záložného veriteľa (V 293/96) ako aj zmenšenie majetkovej podstaty rozdeľovanej medzi veriteľov v dôsledku nesprávnej aplikácie ust. vyhlášky č. 288/1995 Z. z., vážny zásah do základných práv Sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...“

2. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Základné právo spoločnosti M., a. s. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.   1   a   čl.   20   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   podľa   čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trenčíne   zo   dňa   29.   12.   2008,   č. k. 4 CoE/37/2008-523 porušené.

Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29. 12. 2008, č. k. 4 CoE/37/2008-523 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

Krajský   súd   v   Trenčíne   je   povinný   zaplatiť   Sťažovateľovi   náhradu   trov   konania vo výške 289,74 €.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z doterajšej,   ako   aj   súčasnej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   vyplýva, že dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti   medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je   možné   iba   v   nevyhnutnej   miere   a   vo   verejnom   záujme,   a   to   na   základe   zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podstatou námietok sťažovateľky boli tvrdenia o nezákonnosti a z toho vyplývajúcej neústavnosti   uznesenia   krajského   súdu   č.   k.   4   CoE   37/2008-523   z 29.   decembra   2008, pretože podľa jej názoru krajský súd konštatoval napadnutým uznesením súladnosť postupu okresného   súdu   so   zákonom,   a to   aj   napriek   tomu,   že   bol   sťažovateľkou   upozornený na existujúci skutkový stav a nesprávnu aplikáciu na vec sa vzťahujúcich právnych noriem prvostupňovým súdom.

Sťažovateľka   tvrdila,   že   aj   krajský   súd   rozhodoval „bez   náležitého   zistenia a zhodnotenia skutkového a právneho stavu veci a najmä zohľadnenia nosných skutočností, ktoré   nastali   v medzi   období   od   rozvrhovaného   pojednávania   uskutočneného   súdnym exekútorom, t. j. 05. 04. 2004 až do dňa vydania rozhodnutia prvostupňového súdu a ktoré boli prvostupňovému súdu známe už pred vydaním rozhodnutia“ [pozri bližšie dôvodovú argumentáciu sťažovateľky v bodoch 1 e) až g) I. časti odôvodnenia].

Sťažnosťou   napadnutým   uznesením   krajský   súd   o odvolaní   sťažovateľky   proti uzneseniu okresného súdu č. k. NM-0 Er 469/1999-401 z 19. septembra 2006 rozhodol tak, že „uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výroku o schválení rozvrhu výťažku z rozvrhovaného pojednávania konaného dňa 5. augusta 2004 potvrdzuje“.

a) V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   sa   krajský   súd   najskôr   podrobne   zaoberal priebehom prvostupňového konania:

„Napadnutým   uznesením   súd   prvého   stupňa   zamietol   námietky   Ing.   Ľ.   O.   proti rozvrhu výťažku z predaja nehnuteľností vykonanému na rozvrhovom pojednávaní dňa 5. 8. 2004   súdnym   exekútorom   JUDr.   P.   G.   Ďalej   schválil   rozvrh   výťažku   z   predaja nehnuteľností na dražbe konanej dňa 11. 11. 2002 a dňa 30. 7. 2003 na exekučnom úrade súdneho exekútora JUDr. P. G. v exekučnej veci vedenej u neho pod sp. zn. Ex 2/2001 tak, že z celkovej rozvrhovej podstaty vo výške 2.176.507,- Sk uspokojil trovy exekúcie vo výške 1.262.833,- Sk   a   pohľadávku   oprávneného   zabezpečenú   záložným   právom   zriadeným na dražené nehnuteľnosti ako prvým v poradí uspokojenej čiastočne vo výške 913.674,- Sk. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že preskúmaním návrhu na schválenie rozvrhu z výťažku dražby nehnuteľností, pripojenej zápisnice z rozvrhu výťažku zo dňa 5.   8.   2004 dospel k záveru, že úkony súdneho exekútora predchádzajúce rozvrhovému pojednávaniu, ako aj samotné   rozvrhové   pojednávanie   uskutočnil   súdny   exekútor   v   súlade   s Exekučným poriadkom.   Rovnako   tak   aj   spôsob   a   poradie,   akým   boli   na rozvrhovom   pojednávaní uspokojené jednotlivé pohľadávky, považoval súd prvého stupňa v súlade s ust. § 157 ods. 1 a   2   Exekučného   poriadku.   Námietky   Ing.   Ľ.   O.   týkajúce   sa   podhodnotenia   dražených nehnuteľností považoval súd prvého stupňa za nedôvodné, keď tieto námietky bolo potrebné vzniesť   pred   tým,   než   súd   schválil   udelenie   príklepu   na   dražbe.   Pokiaľ   Ing.   O.   žiadal uspokojenie veriteľov povinného pomerne, súd prvého stupňa poukázal na ust. § 157 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého súdny exekútor v danej veci postupoval. Pohľadávka Ing. O. bola zaradená až do poslednej skupiny uspokojovania pohľadávok podľa poradia a pre nedostatok peňažných prostriedkov nebola uspokojená. Z týchto dôvodov námietky Ing. O. zamietol.“

b) Následne krajský   súd uviedol   námietky   sťažovateľa proti   uzneseniu   okresného súdu vyplývajúce z obsahu jeho odvolania:

„... záložný veriteľ M. a. s., B... žiadal napadnuté uznesenie zmeniť tak, že rozvrh výťažku   z   dražby   vykonaný   dňa   5.   8.   2004   súd   neschváli.   Namietal,   že exekučný   súd dostatočne neskúmal okruh účastníkov konania,   a to predovšetkým záložných veriteľov, ktorým   v   konečnom   dôsledku   boli   priznané   finančné   prostriedky   ako   sumy   prikázané v poradí   podľa   §   157   ods.   1   písm.   c)   Exekučného   poriadku.   Poukázal   na   to,   že   na vydražených nehnuteľnostiach viazlo viac záložných práv (V 3/93, V 29/96, V 293/96), ktoré zabezpečovali rôzne pohľadávky pôvodne spoločnosti S. a. s. bez ohľadu na jej postavenie ako   osoby   oprávnenej   v   exekučných   konaniach   Ex   2/2001   a Ex 399/2002.   Pohľadávka záložného veriteľa S. a. s. vymáhaná v inom exekučnom konaní (sp. zn. 399/2002) bola na základe zmluvy o postúpení pohľadávok z 28. 9. 2005 postúpená na nového oprávneného spoločnosť M. a. s., pričom exekučnému súdu bola táto skutočnosť oznámená a napriek tomu na ňu neprihliadol. Skúmaním zabezpečenia postúpenej pohľadávky mal súd prísť k záveru, že výťažok určený na uspokojenie pohľadávok v rámci skupiny podľa § 157 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku mal smerovať okrem oprávneného v Ex 2/2001 a súčasne záložného veriteľa (z výťažku stavieb na parc. č. 3600/29-V 3/93 a na parc. č. 3600/26-V 29/96)   spoločnosti   G.   aj   ďalšiemu   záložnému   veriteľovi   (z výťažku   stavieb   na   parc. č. 3600/7-V 293/96 a na parc. č. 3600/27-V 293/96) spoločnosti S. a. s., resp. spoločnosti M.,   a.   s..   Dôvodil,   že z výťažku   z   dražby   nehnuteľností   zo   dňa   11.   11.   2002   pôvodne zapísaných na LV č. 225 k. ú. L., a to sklad na parc. č. 3600/7, dielňa na parc. č. 3600/27 má   byť   ako   jediný   prednostný   záložný   veriteľ   uspokojená   spoločnosť   M.   a.   s.,   ktorá nadobudla ako   postupník   pohľadávku   vyplývajúcu   z   poskytnutého   úveru   na   T.   vo výške 1.400.750,- Sk P. Ďalej namietal výpočet zákonnej odmeny exekútora, keď súdny exekútor si vyúčtoval   odmenu   z   výšky   vymáhanej   pohľadávky   4.186.200,-   Sk,   pričom   v   tejto   fáze exekučného konania ešte nedošlo k vymoženiu celej pohľadávky s príslušenstvom, ale len k jej časti, preto má exekútor právo na určenie odmeny len z vymoženej sumy 2.176.600,- Sk, čím mu vznikne nárok na odmenu v sume 435.320,- Sk...“

e) Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:„Krajský   súd...   ako   odvolací   súd   preskúmal   vec   bez   nariadenia   odvolacieho pojednávania (§ 212 ods. 1, § 214 ods. 2 O. s. p. v znení platnom od 15. 10. 2008) a dospel k záveru, že odvolanie M. a. s. B. nie je dôvodné.

Odvolateľ M. a. s. B. vo svojom odvolaní namieta, že mu súdny exekútor i súd prvého stupňa,   ktorý   napadnutým   uznesením   schválil   rozvrh   výťažku   z dražby   v   danej   veci, nepriznal postavenie záložného veriteľa a tým ho vylúčil z uspokojenia jeho pohľadávky podľa poradia uvedeného v úst. § 157 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku.

V   danom   prípade   ide   o   schválenie   výťažku   rozvrhu   súdom   (§   164   Exekučného poriadku).   Pri   schvaľovaní   rozvrhu   výťažku   exekučný   súd   má   povinnosť   skúmať, či sa rozvrh výťažku uskutočnil podľa § 155 až § 158 Exekučného poriadku.

Ust. § 157 ods. 1 stanovuje poradie pre uspokojenie pohľadávky z podstaty podľa výsledkov rozvrhového pojednávania. V danom prípade súd prvého stupňa napadnutým uznesením schválil rozvrh výťažku z rozvrhového pojednávania konaného 5. 8. 2004 tak, že z celkovej   rozvrhovej   podstaty   2.176.507,- Sk   uspokojil   trovy   exekúcie   vo   výške 1.262.833,- Sk   a   pohľadávku   oprávneného   zabezpečenú   záložným   právom   zriadeným na dražené   nehnuteľnosti   ako   časovo   prvým   v   poradí   uspokojenú   čiastočne   vo   výške 913.674,- Sk.   Z obsahu   spisu   vyplýva,   že   právny   predchodca   oprávneného   (V.   a.   s.   B., S. a. s.   B.)   mali   svoju   pohľadávku   vymáhanú   v predmetnom   exekučnom   konaní   (sp.   zn. Ex 2/2001) zabezpečenú zmluvným záložným právom zapísaným na LV č. 225 k. ú. L. pod V 3/93   -   budova   na parc.   č.   8124/30,   parc. č.   3600/29   a   pod V 29/96 stavba na   parc. č. 3600/26. Z listu vlastníctva č. 225 pre k. ú. L., ako aj z odvolania odvolateľa vyplýva, že na   vydražených   nehnuteľnostiach   viazlo   viac   záložných   práv,   pričom   odvolateľ (resp. jeho právny predchodca) bol zapísaný ako záložný veriteľ na LV č. 225 pod V 293/96

- stavba na parc. č. 3600/27 a na parc. č. 3600/27. Ďalšími záložnými veriteľmi podľa LV č. 225   boli   aj   Obec   L.   a Daňový   úrad   S.,   ktorých   pohľadávky   tak   ako   aj   pohľadávka odvolateľa neboli uspokojené pre nedostatok peňažných prostriedkov. Z listu vlastníctva č. 225   pre   k.   ú.   L.   nepochybne   vyplýva,   že   časovo   prvým   v   poradí   mal   zabezpečenú pohľadávku zmluvným záložným právom oprávnený, resp. jeho právny predchodca, preto súd prvého stupňa správne postupoval, keď v súlade s ust. § 157 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku uspokojil čiastočne jeho pohľadávku zabezpečenú záložným právom podľa času vzniku záložného práva. Z tohto dôvodu boli preto námietky odvolateľa neopodstatnené. Pokiaľ ďalej odvolateľ namietal výšku odmeny súdneho exekútora s poukazom na to, že v danej veci nedošlo k vymoženiu celej pohľadávky, ale len jej časti a preto má exekútor právo na určenie odmeny z vymoženej sumy,   aj tieto námietky považoval odvolací   súd za nedôvodné a uvádza k nim nasledovné:

Ust. § 4 ods. 1 vyhl. č. 288/1995 Z. z. explicitne vymedzuje, že základom na určenie odmeny súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti pri exekúcii na peňažné plnenie je výška vymáhanej pohľadávky, ak nie je ďalej ustanovené inak (§ 6, § 14 až § 16). V § 6 citovanej   vyhlášky   je   stanovená   odmena   za   zriadenie   exekučného   záložného   práva na nehnuteľnosti.   §§   14   a   16   vyhlášky   stanovujú   postup   pri   určení   odmeny   súdneho exkútora   pri   vylúčení   z   vykonávania   exekúcie   alebo   pri   zastavení   exekúcie,   a   to   tak, že v týchto prípadoch sa odmena určuje za a): podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu,   b)   paušálnou   sumou   za   jednotlivé   úkony   exekučnej   činnosti.   V   §   16   je upravený spôsob ustanovenia odmeny v prípade, ak súd zastaví exekúciu len čiastočne, pretože zastavenie exekúcie sa týka niektorých z dôvodov zastavenia len sčasti. Podľa ods. 2, ak súdny exekútor pri exekúcii na peňažné plnenie vymôže časť pohľadávky pred jeho vylúčením z vykonávania exekúcie, alebo pred jej zastavením, pri určovaní jeho odmeny sa postupuje podľa § 5 s tým, že základom na určenie tejto odmeny je výška vymoženej pohľadávky.

V   danom   prípade   nedošlo   k   vylúčeniu   exekútora   z   exekúcie,   ani   k   zastaveniu exekúcie, a to ani čiastočne, a preto nebol daný dôvod na postup pri určovaní odmeny súdneho exekútora podľa § 16 ods. 2 cit. vyhlášky. Podľa § 5 ods. 1 vyhlášky v spojení s § 4 ods. 1 cit. vyhlášky, základom na určenie odmeny súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti je výška vymáhanej pohľadávky. Keďže v danom prípade súdny exekútor trovy exekúcie vyčíslil v správnej výške - z vymáhanej pohľadávky, súd prvého stupňa postupoval správne, keď napadnutým uznesením rozvrh výťažku schválil.

Odvolací súd z týchto dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.“

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom   napokon   nie   je ani chrániť účastníkov pred   skutkovými omylmi   všeobecných   súdov,   ale   chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré sú z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného   súdu   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany   (III.   ÚS   209/04, IV. ÚS 115/03).

Vychádzajúc   zo   svojej   judikatúry   a s prihliadnutím   na   výsledok   ústavnej konfrontácie   medzi   námietkami   sťažovateľky   a napadnutým   uznesením   krajského   súdu z hľadiska možného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru   ústavný   súd   konštatuje,   že   uznesenie   krajského   súdu   je ústavne konformné   a odôvodnené.   Na   rozdiel   od   sťažovateľky   totiž   ústavný   súd   zastáva   názor, že krajský   súd   zreteľne   a dôkladne   reagoval   na   námietky   sťažovateľky   vyplývajúce z jej odvolania proti rozsudku okresného súdu.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že   obsahom   základného   práva   na súdnu   ochranu   (ako   aj   práva   na spravodlivé   súdne konanie)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v súlade   s právnym   názorom   účastníka   súdneho konania, resp.   právo na úspech   v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III.   ÚS   198/07, II. ÚS   229/07,   I.   ÚS   265/07,   III.   ÚS   139/08),   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné princípy   vyplývajúce   z čl. 46   až   čl. 48   ústavy.   V opačnom   prípade   by   ústavný   súd   bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy (obdobne   napr.   II. ÚS   71/07,   III. ÚS 26/08).   Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   v časti pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   označeným   rozhodnutím   krajského   súdu   odmietol   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti,   odmietnutie   ďalšej   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namietala porušenie   základného   práva   podľa   čl. 20   ods.   1   a 4   ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu   medzi   právami   hmotnoprávneho   charakteru   a   ústavnoprocesnými   princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo bez právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

V závere ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak právomoc, ktorá je podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zverená najmä Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2009