znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 209/07-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. októbra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť E. V., H., zastúpenej advokátkou JUDr. O. Š., H., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a práva   prejaviť   vlastný   názor podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa v konaní vedenom Okresným súdom Humenné pod sp. zn. 19 P 474/2005 a Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 1 CoP 4/07, 1 CoP 7/07 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. V.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   faxom 3. augusta   2007   a poštou   6.   augusta   2007   doručená   sťažnosť   E.   V.,   H.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva prejaviť vlastný názor podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa   v konaní   vedenom   Okresným   súdom   Humenné   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod sp. zn. 19 P 474/2005 a Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 1 CoP 4/07, 1 CoP 7/07.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu z 25. augusta 2003 bol maloletý W. V. (ďalej len „maloletý“) zverený do výchovy sťažovateľky ako starej matky. Návrhom z 9. septembra 2005 požiadala matka maloletého (žijúca vo Š.) o zmenu tohto rozsudku. Rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   19   P   474/2005-186   z 19.   decembra   2006   v spojení s opravným uznesením bolo návrhu matky vyhovené. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 CoP   4/07,   1   CoP   7/07   zo   16.   mája   2007   bol   rozsudok   okresného   súdu   v spojení s opravným   uznesením   potvrdený.   Rozsudok   nadobudol   právoplatnosť   6.   júna   2007. Sťažovateľka sa v konaní bránila s poukazom na záujem a vôľu maloletého, ktorý odmieta žiť s matkou v zahraničí, čo skonštatovala aj znalkyňa v znaleckom posudku. Navrhovala maloletého v konaní vypočuť, ale tento jej návrh nebol akceptovaný. Postupom súdov, ktoré odmietli maloletého vypočuť a znemožnili mu tým formulovať svoje vlastné závery, došlo podľa   sťažovateľky   k porušeniu   označených   základných   práv   podľa   ústavy,   práv   podľa dohovoru a podľa Dohovoru o právach dieťaťa. Týmto postupom všeobecných súdov bol maloletý poškodený na svojich základných právach. Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu s poukazom na ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie   na   základe   uvedených   argumentov.   Z opatrnosti   a   pre   prípad,   keby   bolo dovolanie   posúdené   ako   neprípustné,   podala   zároveň   v zákonnej   lehote   aj   sťažnosť ústavnému súdu.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   základných   práv   maloletého   podľa   ústavy   a práv   podľa   dohovoru   a podľa Dohovoru o právach dieťaťa, a to v súvislosti s jeho právom prejaviť svoj vlastný názor, slobodne sa vyjadriť k záležitosti týkajúcej sa jeho života, resp. slobodne sa rozhodnúť, kde a s kým chce žiť, v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 19 P 474/2005 a krajským súdom pod sp. zn. 1 CoP 4/07, 1 CoP 7/07. Zároveň žiada, aby ústavný súd zrušil rozsudok okresného súdu sp. zn. 19 P 474/2005 zo 17. januára 2007 v spojení s opravným uznesením a rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 CoP 4/07, 1 CoP 7/07 zo 16. mája 2007. Napokon požaduje náhradu trov právneho zastúpenia v sume 3 920 Sk.

2. Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 CoP 4/07, 1 CoP 7/07 zo 16. mája 2007 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 19 C 474/05-186 (správne má byť   zrejme   sp.   zn.   19   P   474/2005,   pozn.)   z 19.   decembra   2006   v spojení   s opravným uznesením zo 17. januára 2007. Podľa názoru krajského súdu bolo potrebné vychádzať z ustanovenia § 47 ods. 2 zákona č. 94/1963 Zb. o rodine v znení neskorších predpisov, podľa ktorého súd zruší náhradnú osobnú starostlivosť len z vážnych dôvodov, najmä ak osoba, ktorej bolo maloleté dieťa zverené do náhradnej osobnej starostlivosti, zanedbáva maloleté   dieťa   alebo   porušuje   povinnosti.   Bolo   nepochybne   preukázané,   že   matka   má o maloletého skutočný záujem. Na základe rozsiahleho dokazovania možno konštatovať, že matka má vytvorené vhodné podmienky na vytvorenie zdravého rodinného prostredia pre maloletého, a maloletý má pozitívny, i keď z hľadiska intenzity oslabený, citový vzťah voči matke. Je prvoradým záujmom maloletého, aby sa tento vzťah naďalej rozvíjal a upevňoval, čo však nie je možné dosiahnuť v prostredí, v ktorom maloletý teraz žije. Zo znaleckého dokazovania totiž vyplýva nepriateľský vzťah sťažovateľky k matke maloletého a pôsobenie na maloletého, ktoré jeho vzťah k matke oslabuje. So zreteľom na dokazovanie vykonané okresným   súdom   nepovažoval   krajský   súd   za   potrebné   vypočuť   maloletého.   Rozsudok nadobudol právoplatnosť 6. júna 2007.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa názoru ústavného súdu nie je v jeho právomoci o merite podanej sťažnosti konať a rozhodnúť.

Ako   to   vyplýva   z ustanovenia   čl.   127   ods.   1   ústavy   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov.

Vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom, treba uviesť, že proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam mal krajský súd v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

V súvislosti s tou časťou sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému krajským súdom,   podala   sťažovateľka   dovolanie   opierajúce   sa   o ustanovenie   §   237   písm.   f) Občianskeho súdneho poriadku, teda z dôvodu, že všeobecné súdy neumožnili maloletému ako účastníkovi konania osobne sa vyjadriť k meritu veci. Vzhľadom na podané dovolanie je   úlohou   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   aby   v dovolacom   konaní   posúdil namietané porušenia základných práv. I táto okolnosť vylučuje právomoc ústavného súdu.

Nad rámec dosiaľ uvedeného ústavný súd považuje za potrebné poukázať aj na tú skutočnosť,   že   predmetom   podanej   sťažnosti   nie   je   porušenie   základných   práv sťažovateľky, ale základných práv maloletého, ktorý rovnako ako sťažovateľka, bol tiež účastníkom konania vedeného pred všeobecnými súdmi. V konečnom dôsledku to znamená, že sťažovateľku nemožno považovať za aktívne legitimovanú na podanie tejto sťažnosti. Sťažovateľka sa javí ako osoba zjavne neoprávnená.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. októbra 2007