znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 209/06-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna 2006 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. P., P., zastúpeného advokátkou JUDr. K. D., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   spravodlivé   súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Špeciálneho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. PK 2 Tš 15/05 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. P. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. mája 2006 doručená   sťažnosť   JUDr.   P.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základného práva na súdnu a inú ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom   Špeciálneho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „špeciálny   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. PK 2 Tš 15/05.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že voči sťažovateľovi bolo uznesením z 15. júla 2004 začaté trestné stíhanie. Pretože v priebehu vyšetrovania, podľa slov sťažovateľa „bol porušovaný   tr.   poriadok“,   vzniesol   sťažovateľ   námietku   zaujatosti   voči   konajúcemu prokurátorovi Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky B. (ďalej   len   „špeciálna   prokuratúra“)   JUDr.   Z.,   ako   aj   voči   prokurátorovi   špeciálnej prokuratúry JUDr. K., ktorí podľa tvrdenia sťažovateľa o podanej námietke nerozhodli, čo sťažovateľ   oznámil   špeciálnemu   súdu.   Opakovane   túto   skutočnosť   predniesol   pred špeciálnym   súdom   na   pojednávaní   14.   februára   2006.   Reakciou   na   to   malo   byť, podľa tvrdenia   sťažovateľa,   uznesenie   prokurátora   špeciálnej   prokuratúry   JUDr. Z. sp. zn. VII   Gv   96/04   z   13.   februára   2006,   ktorým   sa   prokurátor   špeciálnej   prokuratúry z konania nevylúčil. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol JUDr. K. uznesením sp. zn. VII Gv 96/04 z 29. marca 2006 tak, že sťažnosť sťažovateľa zamietol   ako   nedôvodnú.   Sťažovateľ   domnievajúc   sa,   že   vo   veci   rozhodoval   zaujatý prokurátor,   žiadal   5.   apríla   2006   špeciálny   súd   o odročenie   pojednávania   nariadeného na 20. apríl   2006,   ktorej   sudca   špeciálneho   súdu   JUDr.   H.   nevyhovel,   preto   sťažovateľ 18. apríla 2006 vzniesol námietku zaujatosti sudcu JUDr. H. doručenú špeciálnemu súdu 19. apríla 2006. O tejto námietke zaujatosti podľa názoru sťažovateľa nebolo rozhodnuté.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: „(...) som požiadal sudcu JUDr. H., aby vec odročil. Sudca vec neodročil v spojení s udalosťami a konaním v apríli 2006 som napísal dňa 18. 4. 2006 námietku zaujatosti, ktorá bola podaná na špeciálny súd dňa 19. 4. 2006. V námietke zaujatosti som okrem iného uviedol, že sudca sa nevysporiadal s námietkami zaujatosti voči prokurátorom. Na pojednávaní 20. 4. 2006 sudca oboznámil námietku zaujatosti a vyjadril sa, že o nej nebude rozhodovať, nakoľko nebola podaná bezprostredne. (...)

Námietku zaujatosti voči sudcovi som nemohol dať 14. 2. 2006 z dôvodu, že som nevedel o tom, že vo veci bude rozhodovať zaujatý Dr. K. (rozhodoval 29. 3. 2006), takisto som nemohol tušiť, že sudca nebude mať záujem konať zákonným spôsobom a to, že nebude sa zaoberať tým, že koná zaujatý prokurátor a v spojení s tým, neodročí pojednávanie. Túto skutočnosť   som   sa   dozvedel   až   18.   4.   2006,   kedy   som   si   zistil,   že pojednávanie   nie   je odročené   a bezprostredne   v spojení   s vyššie   uvedeným   som   podal   námietku   zaujatosti. Neviem, kedy som mal podať námietku zaujatosti voči konajúcemu sudcovi skôr, keď túto som podal v spojení so správaním a konaním sudcu po podanej žiadosti z 5. 4. 2006. Teda vo veci koná zaujatý sudca. (...) Špeciálny sudca Dr. H. nerozhodol o mojej námietke zaujatosti podanej 19. 4. 2006. (...)“

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vydal tento nález:„Základné   právo   sťažovateľa,   JUDr.   P.   P.,   bytom   P.,   prechodne   bytom   B.,   SR, s adresou na doručovanie, B., SR, na rozhodovanie nestranným súdom, podľa článku 46 ods. 1, Ústavného zákona č. 460/1992 Zb a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru v konaní pred Špeciálnym súdom v Pezinku, č. k. PK 2 Tš 15/05 bolo porušené.

Špeciálnemu   súdu   v Pezinku   sa   prikazuje   rozhodnúť   o námietke   zaujatosti z 18. 4. 2006, podanej 19. 4. 2006 nestranným sudcom.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané zadosťučinenie v sume 300.000,- Sk, ktoré je povinný Špeciálny súd v Pezinku vyplatiť do 2 mesiacov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto nálezu.

Porušovateľ je povinný sťažovateľovi nehradiť trovy súdneho konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   25/05, I. ÚS 74/05).

Predmetom   sťažnosti   pred   ústavným   súdom   je   namietané   porušenie   základného práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru špeciálnym súdom v konaní vedenom pod sp. zn. PK 2 Tš 15/05.

1. Z obsahu sťažnosti ako aj z priložených príloh ústavný súd zistil, že vec vedená špeciálnym súdom pod sp. zn. PK 2 Tš 15/05 ešte nie je dosiaľ skončená, takže sťažovateľ namieta procesné pochybenie špeciálneho súdu, a s tým súvisiace porušenie sťažovateľom označených základných práv v prebiehajúcom súdnom konaní. K ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým v dôsledku „nerozhodnutia o námietke zaujatosti sudcu“ špeciálneho súdu.

Podľa platnej právnej úpravy nápravu závažných procesných pochybení v konaniach pred všeobecnými súdmi (predstavujúcich porušenie základných práv účastníkov konania zaručených   v   čl.   46   a   nasl.   ústavy)   je   možné   docieliť   podaním   riadneho   opravného prostriedku proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa. Podľa § 254 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005: „Ak nerozhodne odvolací súd podľa § 253, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým môže odvolateľ podať odvolanie, i správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozsudku, prihliadajúc pritom i na vady, ktoré neboli odvolaním vytýkané.“ V tomto ustanovení je zakotvený tzv. revízny princíp, ktorého uplatnenie v praxi v podstate znamená, že odvolací súd musí preskúmať napadnutý   rozsudok z hľadiska,   či   zodpovedá   príslušným   zákonným   ustanoveniam o rozsudku a súčasne musí preskúmať správnosť doterajšieho konania od začatia trestného stíhania do vydania napadnutého rozsudku.

Opravné   prostriedky   sú   účinnými   prostriedkami   nápravy,   ktoré   umožňujú účastníkom   súdneho   konania   namietať   závažné   procesné   pochybenia   súdu,   a   tým sa domáhať ochrany ich porušených základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného vyplýva, že sú to predovšetkým všeobecné súdy, ktoré na základe účinných právnych prostriedkov nápravy dostupných sťažovateľovi (ako   obžalovanému)   sú   oprávnené   poskytovať   ochranu   základným   procesným   právam účastníkov   súdneho   konania,   a prípadne   až   následne   ústavný   súd   v konaní   o ústavných sťažnostiach (mutatis mutandis II. ÚS 78/02).

Sťažovateľ   teda   má   k dispozícii   účinný   prostriedok   právnej   nápravy   svojich základných práv, porušenie ktorých v sťažnosti namieta, preto ústavný súd v zmysle § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   v tejto   časti   odmietol   sťažnosť   už   na   predbežnom prerokovaní pre nedostatok svojej právomoci.

2. Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu ani preskúmavať, či   v konaní pred   všeobecnými súdmi   bol   alebo nebol náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   zo   strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

Sťažovateľ 18. apríla 2006 vzniesol námietku zaujatosti voči sudcovi špeciálneho súdu JUDr. J. H., ktorá bola v písomnej forme doručená špeciálnemu súdu 19. apríla 2006. Z jej obsahu vyplýva:

„(...)   Námietku   zaujatosti   podávam   v spojení   s tým,   že   z úkonov   vykonávaných sudcom JUDr. H. v rámci súdneho pojednávania, ako aj prípravy na pojednávanie vznikajú pochybnosti o jeho nezaujatosti k veci.

Poukazujem na to, že zatiaľ k sudcovi nemám žiaden príbuzenský vzťah, ani obdobný pomer.

V súčasnej dobe viem preukázať jeho osobnú zainteresovanosť k veci z jeho konania vo veci samej, keď v danom prípade mám za to že:

1.   sudca   bol   povinný   v zmysle   §   186   Tr.   Por   nariadiť   predbežné   prejednanie obžaloby,   keďže   sú   tu   dôvody   podľa   písmen   a),   c),   e)   a prípadne   i   f)   túto   vrátiť prokurátorovi...

2. sudca sa nevysporiadal s tým, prečo v mesiacoch júl a august nebolo ukončené trestné konanie a prečo v zákonnej lehote nebola podaná obžaloba na príslušný súd.

3. sudca sa nevysporiadal s námietkami zaujatosti voči prokurátorom,

4.   sudca   pridelil   náhradného   advokáta,   keď   nie   sú   splnené   zákonné   podmienky, pričom uznesenie odôvodnil tak, aby bolo nezrozumiteľné a nepreskúmateľné.

5. v predmetnej veci sú podané 3 sťažnosti na ústavný súd pre nezákonné postupy v konaní súdu a prokurátora...“

S touto námietkou zaujatosti sa sudca špeciálneho súdu JUDr. J. H. vysporiadal na hlavnom   pojednávaní   20.   apríla   2006   tak,   že   o tejto   nekonal.   Zo   zápisnice   o hlavnom pojednávaní vyplýva následovné:

„(...) Podľa § 31 ods. 7 Tr. por. účinného do 31. 12. 2005 súd o tejto námietke zaujatosti nebude konať, nakoľko podľa názoru samosudcu nebola vznesená bezodkladne. Samosudca stručne zdôvodnil svoj postup.

K prvému   dôvodu   to,   že   nebolo   nariadené   predbežné   prejednanie   obžaloby, to je známe   od   momentu   vytýčenia   veci.   To,   že   sa   sudca   nevyporiadal   s tým,   prečo v mesiacoch   júl   a august   nebolo   začaté   trestné   konanie   a vznesené   obvinenie   a prečo v zákonnej   lehote   nebola   podaná   obžaloba   na   príslušný   súd,   to   je   vec,   ktorou   sa   súd zaoberal a bude zaoberať v priebehu celého konania. Sudca sa vysporiadal s námietkami zaujatosti voči prokurátorom takým spôsobom, že vytýčil hlavné pojednávanie a o tomto postupe súdu bol obžalovaný oboznámený na minulom hlavnom pojednávaní, kedy bolo vytýčené   pojednávanie.   Neskôr   bolo   preložené   z dôvodu   nemožnosti   dostavenia sa obhajkyne, táto okolnosť mu tiež bola známa už predtým, to znamená takisto námietka nie   je   vznášaná   bezodkladne.   O tom,   že   sudca   pridelil   náhradného   advokáta   –   inak neprideľuje sa uznesením, ale opatrením voči ktorému nie je opravný prostriedok prípustný, o tom je tiež obžalovaný upovedomený už niekoľko dní, týždňov a námietka bola vznesená až pred dvomi dňami, takisto nie je zachovaná bezodkladnosť. O tom, že sú podané tri sťažnosti na Ústavný súd, o tom sa samosudca oboznámil takisto na minulom hlavnom pojednávaní a dospel k záveru, že nie je dôvod na to, aby pojednávanie kvôli tomuto bolo odročované.   Obžalovaný   o tomto   takisto   vedel   už   na   predchádzajúcom   hlavnom pojednávaní   a námietku   zaujatosti   z tohto   dôvodu   nevzniesol.   Takisto   z tohto   dôvodu považujem   túto   námietku   zaujatosti   nie   za   námietku,   ktorá   bola   vznesená   bezodkladne. Takýto   výklad   vykonávania   úkonov   bez   meškania,   respektíve   bezodkladne   je   v súlade s platnou judikatúrou Najvyššieho súdu SR.

Pokiaľ je prítomná obhajkyňa obžalovaného, je na Vašej dohode, či bude prítomná náhradná   obhajkyňa,   všetky   úkony   vykonáva   zvolená   obhajkyňa.   Súd   konštatuje, že náhradná obhajkyňa ostáva v pojednávacej sieni. (...)“

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Vo   vzťahu   k uvedenému   (namietanému)   porušeniu   práv   ústavný   súd   pripomína, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03).

Predmetnú   argumentáciu   špeciálneho   súdu   nemožno   považovať   za   arbitrárnu, resp. zjavne   neodôvodnenú.   Všeobecný   súd   postupoval   v zmysle   ustanovení   platných právnych predpisov (§ 31 ods. 7 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005) a svoj postup v zápisnici o hlavnom pojednávaní riadne odôvodnil. Preto niet dôvodu na to, aby ústavný súd do výkladu príslušných ustanovení zákona prislúchajúceho všeobecnému súdu zasahoval z ústavnoprávneho hľadiska. Odôvodnenie postupu a rozhodnutia všeobecného súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (I. ÚS 117/05).

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 138/02), preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť pre zjavnú neopodstatnenosť.

3. Z rovnakého dôvodu by bolo možné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť, pokiaľ pred ústavným   súdom   namietal   porušenie   základného   práva   na   zákonného   sudcu.   K tomu ústavný súd poznamenáva, že ochrana tohto základného práva spadá pod ustanovenie čl. 48 ods. 1 ústavy, ktorého porušenie v sťažnosti pred ústavným súdom nenamietal.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júna 2006