znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 209/05-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti C., a. s., so sídlom V., zastúpenej advokátom Mgr. I. I., V., vo veci namietaného porušenia základného práva na nezávislý a nestranný súd podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základného práva vyjadriť sa k všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp.   zn.   17   C   186/03   a postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 9 Co 185/04 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti C., a. s., o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2005 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti C., a. s., so sídlom V. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej   advokátom   Mgr.   I.   I.,   V.,   ktorou   namietala   porušenie   základného   práva   na nezávislý   a nestranný   súd   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj základného práva vyjadriť sa k všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Bratislava   I (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   17   C   186/03 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 185/04.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou zo 16. decembra 2003 domáhala na okresnom súde proti žalovanému – Slovenskej republike, Ministerstvu financií Slovenskej republiky, náhrady škody vo výške 9 350 000 Sk s príslušenstvom na základe zákona č.   58/1969 Zb.   o   zodpovednosti   za škodu   spôsobenú   rozhodnutím   orgánu   štátu alebo jeho   nesprávnym   úradným   postupom.   Okresný   súd   v predmetnej   veci   konal   pod sp. zn.   17   C   186/03   a na   pojednávaní   7.   apríla   2004   rozsudkom   žalobu   sťažovateľky v celom rozsahu zamietol. Na základe odvolania sťažovateľky z 10. mája 2004 krajský súd rozsudkom   sp. zn.   9   Co   185/04   z 27.   januára   2005   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil. Vyššie   uvedeným   postupom   okresného   súdu   a krajského   súdu   bolo   podľa   tvrdenia sťažovateľky porušené jej základné právo v konaní na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a tiež jej základné právo vyjadriť sa k všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: «Okresný súd vec prejednával pod č. k. 17 C 186/03 a rozhodol na prvom pojednávaní a to dňa 07. apríla 2004. Na tomto pojednávaní bolo sťažovateľovi doručené vyjadrenie žalovaného k žalobe zo dňa 05. apríla 2004 krátkou cestou a súd umožnil účastníkom konania, aby sa k veci vyjadrili.

Iné dokazovanie vo veci vykonané nebolo a súd na tomto pojednávaní bez toho, aby v zmysle § 120 ods. 4 O. s. p. účastníkov poučil o tom, že všetky dôkazy musia predložiť alebo   musia   označiť   skôr,   ako   vyhlási   rozhodnutie   vo   veci   samej,   pretože   na   dôkazy označené   a predložené   neskôr   súd   neprihliada   vo   veci   rozhodol   tak,   že   sa   žaloba sťažovateľa zamieta rozsudkom č. k. 17 C 186/03-37.

Sťažovateľ nebol poučený v zmysle § 120 ods. 4 O. s. p. a navyše tým, že mu bolo vyjadrenie   žalovaného   predložené   až   na   pojednávaní   dňa   07.   apríla   2004,   nemohol k vyjadreniu kvalifikovane zaujať stanovisko a navrhnúť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

Žiadosť o poskytnutie lehoty na vyjadrenie súd neakceptoval a rovnako túto žiadosť nezaznamenal   do   zápisnice.   Rovnako   sa   sťažovateľ   domáhal,   aby   súd   prvého   stupňa vykonal   dokazovanie   predložením   správneho   spisu   Ministerstva   financií   SR č. k. 043/1998/SAN, z ktorého by jasne a nespochybniteľne vyplynulo, že sťažovateľ ako žalobca je účastníkom správneho konania (...). Okresný súd však nezaznamenal tento návrh na dokazovanie s odôvodnením, že tak budú môcť urobiť účastníci pri navrhovaní ďalších dôkazov s poučením podľa § 120 ods. 4 O. s. p., toto poučenie však súd opomenul vykonať a vo veci rozhodol.

Týmto   konaním   okresného   súdu   boli   pre   sťažovateľa   vytvorené   podstatne nevýhodnejšie podmienky, než akými disponoval žalovaný. (...)

Okresný súd opomenul účastníkov poučiť a vyzvať v zmysle § 120 ods. 4 O. s. p. s návrhmi na dokazovanie, najmä keď pri predchádzajúcich vyjadreniach sťažovateľa ako žalobcu ho poučoval v tom zmysle, že tak bude môcť urobiť po horeuvedenom poučení. Následne   však   rozhodol   bez   toho,   aby   tak   sťažovateľovi   umožnil   predniesť   návrhy na dokazovanie.

Tento   postup   okresného   súdu   znamenal   zjavné   porušenia   práva   sťažovateľa domáhať sa svojho práva zákonom ustanoveným postupom na súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj právo vyjadrovať sa ku každému z vykonaných dôkazov, tak ako im ho zaručuje čl. 48 ods. 2 Ústavy SR ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zaručujúceho „právo na spravodlivý proces“. (...)

Na   základe   odvolania   sťažovateľa   proti   zamietavému   rozsudku   okresného   súdu zo dňa 10. mája 2004, v ktorom sťažovateľ namietal nesprávnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, z dôvodu porušenia § 120 ods. 4 O. s. p., keď okresný súd došiel k záveru, že sťažovateľ nebol účastníkom správneho konania bez toho, aby sa s administratívnym spisom bol oboznámil (...) krajský súd vo veci vydal dňa 27. januára 2005 rozsudok č. k. 9 Co 185/04-62, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil (...).

Na pojednávaní krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené vyjadrenie žalovaného k odvolaniu zo dňa 19. januára 2005 v rozsahu 6 strán, opäť krátkou cestou, čím mu bola odňatá možnosť zaujať k vyjadreniu kvalifikované stanovisko. Nie je možné v priebehu odvolacieho konania vyjadrenie v rozsahu 6.   strán prečítať   a vyhodnotiť tak,   aby toto vyhodnotenie bolo kvalifikované a preukázané dôkaznými prostriedkami.

Aj postup krajského súdu je porušením práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   a   tiež   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd. (...)

Odvolací súd v rozpore so súhlasným stanoviskom žalobcu i žalovaného, sa bez toho, aby si nechal predložiť správny spis Ministerstva financií SR č. k. 043/1998/SAN prišiel s tvrdením, že správne konanie nie je skončené a preto extenzívnym výkladom aj keď to zákon   č. 58/69   Zb.   nevyžaduje   zamietol   žalobu   s   tvrdením,   že   správne   konanie   nie   je právoplatne skončené a preto je treba „vyčkať do právoplatného skončenia konania, nové rozhodnutie vo veci je totiž dôležité najmä pre posúdenie či škoda vôbec vznikla a v akej výške“. (...)

Okresný súd neuviedol do zápisnice návrhy na vykonanie dôkazov s odôvodnením, že tak môžu vykonať účastníci po poučení podľa § 120 ods. 4 O. s. p., avšak takéto poučenie následne nevykonal a meritórne rozhodol vo veci čím odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom.»

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľka   navrhuje   ústavnému   súdu,   aby rozhodol týmto nálezom:

„Okresný   súd   Bratislava   I.   v   konaní   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   17   C   186/03 a Krajský súd v Bratislave v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. 9 Co 185/04 porušili právo obchodnej spoločnosti C., a. s., V. domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   zaručené   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania

Významnou ústavnou podmienkou limitujúcou rozhodovaciu právomoc ústavného súdu v konaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby vyjadrenou v čl. 127 ods. 1 ústavy je, že o ochrane základných práv alebo slobôd sťažovateľky, porušenie ktorých pred ústavným súdom namieta, nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv, porušenie ktorých sťažovateľka namieta (t. j. základného práva na spravodlivý proces a základného práva vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom), neposkytujú všeobecné súdy na základe sťažovateľke dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jej práv.

Ústavný súd zistil, že proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 9 Co 185/04 z 27. januára 2005   podala   sťažovateľka   6.   mája   2005   dovolanie,   o ktorom   už   koná   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   pod   sp.   zn.   2   Cdo   135/05.   Sťažnosť sťažovateľky z 2. júna 2005 bola ústavnému súdu doručená (8. júna 2005) v čase, keď najvyšší súd ešte nerozhodol o mimoriadnom opravnom prostriedku sťažovateľky, ktorým môže dosiahnuť nápravu ňou označených práv ktorých porušenie namieta. Najvyšší súd do prijatia rozhodnutia ústavným súdom o dovolaní sťažovateľky nerozhodol.

Keďže sťažovateľka vidí porušenie ňou označených práv v tom, že v konaní pred okresným súdom   aj krajským súdom   jej bola odňatá   možnosť konať tým, že jej nebol poskytnutý   dostatočný   priestor   vyjadriť   sa   k tvrdeniam   protistrany   a navrhovať   dôkazy, podľa názoru ústavného súdu v rámci využitia mimoriadneho opravného prostriedku proti rozsudku   krajského   súdu,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   okresného   súdu,   mala sťažovateľka možnosť podať dovolanie z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku [(ďalej aj „OSP“) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom]. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ústavný súd považuje dovolanie za   účinný   právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   a   slobôd   v   občianskoprávnom konaní (napr. I. ÚS 1/00, II. ÚS 31/00).

Vychádzajúc z uvedeného dospel ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti k záveru, že sťažovateľka mala s ohľadom na konkrétne okolnosti tohto prípadu v systéme všeobecného   súdnictva   k   dispozícii   účinný   opravný   prostriedok   na   dosiahnutie   nápravy práv, porušenie ktorých v konaní pred ústavným súdom namieta. Týmto účinným opravným prostriedkom nápravy bolo v danom prípade dovolanie, ktoré sťažovateľka aj využila, avšak najvyšší   súd   v čase   konania   pred   ústavným   súdom   ešte   vo   veci   nerozhodol,   a   z toho hľadiska bola sťažnosť sťažovateľky podaná predčasne.

Keďže rozhodnutie o dovolaní podľa § 237 písm. f) OSP (odňatie možnosti konať pred súdom účastníkovi konania) možno považovať za účinný právny prostriedok nápravy porušenia   základného   práva   na   spravodlivý   proces,   nemožno   ho   nahradiť   rozhodnutím o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Na   základe   podaného   dovolania   môže   dôjsť   k   naplneniu   účelu   sledovaného sťažovateľkou v konaní o sťažnosti v inom súčasne prebiehajúcom konaní pred najvyšším súdom,   a to   predovšetkým   k zrušeniu   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   9   Co   185/04 z 27. januára 2005. Tento záver potvrdzuje aj § 243b OSP, ktorý umožňuje dovolaciemu súdu zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia sa dovolací súd v podstate musí vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, ako sťažovateľka uvádza v konaní pred ústavným súdom.

Pri hodnotení účinnosti tohto opravného prostriedku prihliadol ústavný súd aj na judikatúru   všeobecných   súdov   (vrátane najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu),   podľa ktorej dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu je prípustné (a súčasne aj dôvodné) vtedy, ak je konanie postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. f) OSP, ktorá rovnako ako ďalšie taxatívne   uvedené   dôvody   v   citovanom   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku spôsobuje   tzv.   zmätočnosť   rozhodnutia   odvolacieho   súdu.   K týmto   vadám   prihliada dovolací súd z úradnej povinnosti (§ 242 ods. 1 veta druhá OSP). Podľa ustanovenia § 237 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať   pred   súdom   sa   rozumie   postup   súdu,   ktorým   znemožnil   účastníkom   konania realizáciu   procesných   práv,   ktoré   im   Občiansky   súdny   poriadok   priznáva   (napr.   právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom   a pod.;   rozsudok   najvyššieho   súdu   z   30.   januára 2002   sp.   zn.   5   Cdo   147/01 uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 2/2003, č. 23, str. 37).

Na základe týchto záverov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2005