znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 209/03-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. novembra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. L. B., B., vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky konaním a uznesením Krajského súdu   v Bratislave   č.   k.   47   Cbi   84/02-25   zo 14.   novembra   2002, konaním   a   uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Obo   324/02   z 12.   februára   2003 a postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   vyjadreným   v prípise   č.   k. VI/1 Pz 257/03-11 z 11. júna 2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. L. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. augusta 2003 doručená sťažnosť JUDr. L. B., B. (ďalej len sťažovateľ), vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) konaním   a   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k. 47 Cbi 84/02-25 zo 14. novembra 2002, konaním a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obo 324/02 z 12. februára 2003 a postupom Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“) vyjadreným v prípise   č.   k.   VI/1   Pz   257/03-11   z   11.   júna 2003.   Sťažovateľ žiadal,   aby ústavný súd vyslovil neplatnosť vyššie označených rozhodnutí všeobecných súdov, ako aj vyjadrenia   generálnej   prokuratúry   „pre   porušenie   zákona   a vrátil   vec   na   nové pojednávanie“.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že krajský súd zastavil konanie podľa § 10 ods. 2 písm. b) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za   výpis   z registra   trestov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o súdnych poplatkoch“) o určenie pravosti a výšky pohľadávky proti konkurznej podstate úpadcu SKP HOLDING NÁBYTOK, a. s., Pravenec, a to z dôvodu, že sťažovateľ nesplnil poplatkovú povinnosť vyplývajúcu   z ustanovenia § 2 ods.1   písm. a) a § 5 ods.   1 písm. a) zákona o súdnych   poplatkoch.   Proti   uzneseniu   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd, ktorý uznesenie krajského súdu ako vecne správne potvrdil.

Zo   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že   sťažovateľ   považuje rozhodnutia   súdov   za   vecne nesprávne z dôvodu, že súdy pri ustálení výšky súdneho poplatku vychádzali z nesprávne stanovenej položky sadzobníka k zákonu o súdnych poplatkoch. Preto aj podal generálnej prokuratúre podnet na podanie mimoriadneho dovolania. Generálna prokuratúra prípisom z 11. júna č. k. VI/Pz 257/03-11, ktorý bol doručený sťažovateľovi 16. júna 2003, oznámila, že podnet bol odložený bez preskúmania vecnej správnosti rozhodnutí súdov z dôvodu, že podľa § 243f ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) mimoriadne dovolanie   nie   je   prípustné   proti   rozhodnutiu   súdu,   ktorým   sa   rozhodlo   o podmienkach konania, o zastavení konania alebo o prerušení konania alebo ktorým sa upravuje vedenie konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak   [§   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].

Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže   ústavný súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

1. Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu jednou zo zákonných podmienok pre prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, t. j. v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo   upovedomenia   o inom   zásahu,   pričom   zákon o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 187/03).

Vzhľadom na to, že sťažnosťou   napadnuté uznesenie krajského súdu   a uznesenie najvyššieho   súdu   nadobudli   právoplatnosť   ešte   pred   tým,   ako   sa   sťažovateľ   obrátil s podnetom na podanie mimoriadneho dovolania na generálneho prokurátora, t. j. najneskôr 21. mája 2003 (sťažovateľ neuviedol žiadnu skutočnosť, z ktorej by vyplýval opak), bola predmetná sťažnosť podaná v čase (15. augusta 2003), keď už uplynula lehota ustanovená v §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde.   Ústavný   súd   sa   preto   nemohol   zaoberať opodstatnenosťou   v sťažnosti   uvedených   námietok   voči   rozhodnutiam súdov.   Podnet   na podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom (§ 243e až 243j OSP) nemožno totiž z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný a dostupný právny prostriedok nápravy, ktorý je predpokladom (podmienkou) podania sťažnosti na ústavnom súde podľa tohto článku ústavy, a na jeho podanie nie je preto z hľadiska plynutia uvedenej lehoty na podanie sťažnosti na ústavnom súde možné prihliadať (napr. I. ÚS 134/03). V dôsledku toho   nebolo   možné   zaoberať   sa   námietkami   sťažovateľa   smerujúcimi   voči   napadnutým uzneseniam krajského súdu a najvyššieho súdu.

Z tohto dôvodu bolo potrebné jeho sťažnosť smerujúcu voči rozhodnutiam súdov odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako návrh podaný oneskorene.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd   je viazaný návrhom   na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Opierajúc sa o toto ustanovenie   ako   ďalší   dôvod   (uvedený   v cit.   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde)   na odmietnutie   sťažnosti   bola   skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   domáhal vyslovenia neplatnosti napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov „pre porušenie zákona“. Pre takto formulovaný návrh na začatie konania (postup) ústavného súdu nie je daná jeho právomoc.   Podstatou   predmetnej   sťažnosti   je   preskúmanie   napadnutých   rozhodnutí všeobecných   súdov   z hľadiska   ich   „zákonnosti“   a   v   konečnom   dôsledku   ich   zrušenie. V tejto súvislosti   je potrebné poukázať na konštantnú judikatúru   ústavného súdu   (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 22/03, I. ÚS 44/03), podľa ktorej z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Namietané   porušenie   niektorého   zo základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

2. Nedostatok právomoci ústavného súdu bol dôvodom aj na odmietnutie sťažnosti v časti,   v ktorej   sa sťažovateľ domáhal zrušenia   vyjadrenia generálnej prokuratúry č.   k. VI/1 Pz   257/03-11   z   11.   júna   2003,   ktorým   prokuratúra   oznamovala   sťažovateľovi,   že nevyhovela jeho podnetu na podanie mimoriadneho dovolania. Predpoklady pre podanie mimoriadneho   dovolania   sú   upravené   v ustanoveniach   §   243e   a nasl.   OSP.   Z týchto ustanovení je nad všetky pochybnosti zrejmé, že ide o mimoriadny opravný prostriedok ako procesný   inštitút,   využitie ktorého   patrí   generálnemu prokurátorovi.   Nejde   teda   o právo sťažovateľa, ktoré by bolo možné zahrnúť pod ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa ktorého   „Každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na nezávislom   a   nestrannom súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom   na inom   orgáne Slovenskej republiky“. Právo sťažovateľa na podanie podnetu (§ 243e ods. 1 OSP) nebolo postupom generálnej prokuratúry sťažovateľovi odňaté. Naviac, mimoriadne dovolanie nie je   prípustné   proti   rozhodnutiu   súdu,   ktorým   sa   rozhodlo   o   zastavení   konania,   a teda sťažovateľ sa tejto ochrany nedomáhal v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 51 ústavy.

Z týchto dôvodov bolo rozhodnuté tak, ako to je uvedené vo výroku rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2003