znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 208/2016-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátkouJUDr. Tatianou Vorobelovou, Bajzova 1436/2, Košice, vo veci namietaného porušenia jehozákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súduv Košiciach sp. zn. 1 Co 872/2014 z 28. októbra 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára2016 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušeniesvojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súduv Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Co 872/2014 z 28. októbra 2015 (ďalej aj„napadnutý rozsudok krajského súdu“)

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že rozsudkom Okresného súdu Košice-okolie(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 11 C 581/2013 z 23. mája 2014 mu bola určená povinnosťzaplatiť žalobcovi sumu 418,56 € s prísl. v mesačných splátkach po 35 €, pričom vo zvyšnejčasti bola žaloba žalobcu zamietnutá. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podalsťažovateľ odvolanie, v ktorom poukázal na to, že okresný súd„na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci“.

3. Krajský súd následne napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súduvo vyhovujúcej časti, pričom si osvojil právny názor prvostupňového súdu v tom, že„zmluva o splátkovom úvere uzatvorená medzi mnou a žalobcom ako celok je platná...“,a súčasne si osvojil jeho právne závery„o posúdení zmluvy podľa Občianskeho zákonníka upravujúceho spotrebiteľské vzťahy“.

4. Sťažovateľ poukazuje v sťažnosti na to, že krajský súd„pri posudzovaní platnosti či neplatnosti právneho úkonu podľa § 39 Obč. zák. a § 41 Obč. zák. neprípustne formalizovanou a zužujúcou interpretáciou právnej normy bez zohľadnenia všetkých okolností prípadu, opomenutím povinnosti posúdiť obsah zmluvy aj z hľadiska súladu s dobrými mravmi, dospel k záverom, ktoré sú extrémne nespravodlivé, arbitrárne...“porušujúce jeho označené základné práva podľa ústavy a dohovoru.

5. Sťažovateľ na základe uvedeného v petite sťažnosti navrhol, aby ústavný súdrozhodol, že jeho práva podľa ústavy a dohovoru označené v bode 1 napadnutýmrozsudkom krajského súdu porušené boli. Súčasne sa domáha zrušenia napadnutéhorozsudku krajského súdu a toho, aby ústavný súd vec vrátil krajskému súdu na ďalšiekonanie a tiež rozhodol o náhrade trov konania.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkýmvtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu tohozákladného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sanamietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situáciaalebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05). K iným dôvodom, ktoré môžuzakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávnyrozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnostialebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontextes konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

9. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovaťani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohouústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie vecivšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne, čo v danom prípade ústavným súdom zistené nebolo. Ibanesúhlas sťažovateľky s právnym posúdením veci podľa príslušných ustanoveníObčianskeho zákonníka, ktorých zlú interpretáciu sťažovateľ namieta, ešte neznamená, žeboli porušené jeho práva podľa ústavy a dohovoru.

10. Ústavný súd po preskúmaní námietok sťažovateľa (body 2 a 4) konštatuje, žejeho sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú. Je zrejmé, že sťažovateľ nesúhlasís napadnutým rozsudkom, v ktorom mal zaplatiť žalobcovi sumu 418 € s prísl. V tomtokonaní ide navyše celkom zjavne aj o bagateľnú vec, za ktorú sa podľa § 238 ods. 5Občianskeho súdneho poriadku považuje peňažné plnenie neprevyšujúce trojnásobokminimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom napríslušenstvo sa neprihliada. Podľa tohto ustanovenia dovolanie ako mimoriadny opravnýprostriedok nie je prípustné, čo sťažovateľ vedel, keď dovolanie ani nepodal.

11. Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že aj v tejto veci námietkysťažovateľa vyjadrujú iba odlišný právny názor na preukázaný skutkový stav, avšak beztoho, aby indikovali relevantný ústavnoprávny rozmer, t. j. vecnú súvislosť týchto námietoks namietaným porušením označených práv podľa ústavy a dohovoru. V tejto veci nie súpodľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky na poskytnutie ústavnej ochrany, keďžesťažovateľ sa sťažnosťou domáha ochrany svojich práv v konaní o takú sumu, ktorá jepodľa ustálenej rozhodovacej praxe ústavného súdu, ako aj všeobecných súdov zjavnebagateľná (pozri m. m. II. ÚS 149/09, IV. ÚS 94/2014, II. ÚS 757/2014, II. ÚS 60/2015,II. ÚS 804/2015 a tam uvedenú judikatúru). Ústavný súd preto sťažnosť odmietol podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

12. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmisťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2016