SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 208/2015-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Gabrielom Gulbišom, BoženyNěmcovej 22, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnuochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd, základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnostizaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konaniezaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právapodľa čl. 2 ods. 2 a čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súduRimavská Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 1050/2010 a jeho uznesenímz 24. septembra 2012, postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom podsp. zn. 2 CoE 21/2013 a jeho uznesením z 23. augusta 2013 a postupom Najvyššieho súduSlovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Oboer 365/2013 a jeho uznesenímz 25. novembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola15. januára 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa,a. s., Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojhozákladného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručeného čl. 48 ods. 2ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 2 ods. 2, ako ajpodľa čl. 144 ústavy postupom Okresného súdu Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 1050/2010 a jeho uznesením z 24. septembra 2012(ďalej len „uznesenie okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalejaj „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoE 21/2013 a jeho uznesenímz 23. augusta 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a postupom Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.4 Oboer 365/2013 a jeho uznesením z 25. novembra 2014 (ďalej len „uznesenie najvyššiehosúdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je právnickou osoboupodnikajúcou v oblasti poisťovníctva, požiadala súdneho exekútora,aby na základe rozhodcovského rozsudku Arbitrážneho súdu Košice sp. zn. 3 C 226/2009zo 14. októbra 2009 vymohol od povinného sumu 11,62 € s príslušenstvom. Okresný súdpoveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie 22. apríla 2010, súdny exekútor vydal20. mája 2010 upovedomenie o začatí exekúcie, ktoré doručil povinnému 10. júna 2010.Na základe námietok povinného proti exekúcii, v ktorých poukázal najmä na skutočnosť, žeexekučný titul bol vydaný na základe rozhodcovskej doložky, ktorá bola formulovaná akoneprijateľná zmluvná podmienka, okresný súd uznesením sp. zn. 1 Er 1050/2010z 12. októbra 2011 exekúciu zastavil. Krajský súd svojím rozhodnutímsp. zn. 1 CoE 92/2012 z 30. marca 2012 uvedené uznesenie okresného súdu zrušil akoneodôvodnené.
Po vrátení veci na prvostupňové konanie okresný súd nariadil vo veci pojednávanie,ktorého sa právny zástupca sťažovateľky nezúčastnil z dôvodu poruchy na motorovomvozidle, pričom svoju neprítomnosť telefonicky ospravedlnil a žiadal odročiť pojednávanie.Napriek tomu okresný súd konal bez účasti sťažovateľky a jej právneho zástupcu, keďžetelefonická informácia sa administratívnou chybou ku konajúcemu sudcovi nedostala.Okresný súd tak vykonal dokazovanie a vyniesol rozhodnutie vo veci, čím odňalsťažovateľke možnosť konať pred súdom. Uznesením sp. zn. 1 Er 1050/2010 z 24. septembra2012 okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú, hoci podľa sťažovateľky „exekučný poriadok umožňuje vyhlásiť exekúciu za neprípustnú len podľa § 57 ods. 1 písm. g) a to ak je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Uvedený právny dôvod musí mať skutkový základ v objektívnej nemožnosti exekúciu vykonať. Nijaký takýto dôvod okresný súd v odôvodnení nedokázal uviesť.“. Uznesenie okresného súdu je založené na tvrdení, že„rozhodcovská doložka založila hrubý nepomer v právach zmluvných strán a nebola individuálne dojednaná“, bez toho, aby bolo preukázané, že týmto ustanovením bolopostavenie povinného ako spotrebiteľa zmenené do tej miery, že vznikol hrubý nepomerv konkrétnom práve alebo povinnosti. Na základe uvedeného považuje sťažovateľkyuznesenie okresného súdu za arbitrárne a svojvoľné.
Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktoromargumentovala odňatím možnosti konať pred súdom a tiež tým, že jej nebolo v konaníumožnené predniesť a navrhnúť dôkazy. Podľa jej názoru tiež okresný súd nesprávneaplikoval generálnu klauzulu vyplývajúcu z § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Krajský súd počas odvolacieho konania zaslal sťažovateľke výzvu na vyjadrenie,v ktorej uviedol, že zistený skutkový stav môže byť právne posúdený s použitím inej právnejnormy, než ktorú aplikoval okresný súd, konkrétne podľa § 4 zákona č. 244/2002 Z. z. orozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov. Krajský súd dôvodil, že prerozhodnutie je podstatné, či k uzavretiu rozhodcovskej doložky došlo „vo vzájomne vymenených listoch,“ pričom dospel k záveru, že medzi zmluvnými stranami nedošlok faktickému vymeneniu listín – všeobecných poistných podmienok obsahujúcichrozhodcovskú doložku, na základe ktorej konal a rozhodoval rozhodcovský súd.Sťažovateľka namietala, že uvedené tvrdenia sú nezmyselné, pretože okresný súd anikrajský súd opomenuli vykonať dôkaz listinami, ktoré boli vzájomne vymenenéa preukazovali riadne uzavretie rozhodcovskej doložky. Podľa sťažovateľky z listinnýchdôkazov je nesporné, že rozhodcovská doložka bola dohodnutá vo vzájomne vymenenýchlistoch, a tiež to, že v zmysle platného Občianskeho zákonníka nie je potrebné všeobecnépoistné podmienky poistníkovi doručovať, stačí, ak sú mu oznámené.
Napriek uvedenému krajský súd vo svojom rozhodnutí dospel podľa názoruk nezmyselnému a listinným dôkazom odporujúcemu skutkovému a právnemu záveru, žeriadnemu uzavretiu rozhodcovskej doložky chýbala „akceptácia povinným navrhnutej rozhodcovskej doložky zo strany oprávneného“, a preto je neplatná, a týmto je neplatný ajrozhodcovský rozsudok vydaný na jej základe.
Z dôvodu nesprávne ustáleného skutkového stavu a nesprávneho právneho záveru,ako aj z dokazovania vykonaného bez účasti sťažovateľky jej postupom krajského súdu boloodňaté právo konať pred súdom. Súčasne jej bolo odňaté právo na kontradiktórnosť konania,keďže postup krajského súdu bol nepredvídateľný.
Nepreskúmateľnosť uznesenia krajského súdu sťažovateľke tiež znemožnila podaťkvalifikované dovolanie na najvyššom súde, ale napriek tomu tento mimoriadny opravnýprostriedok využila. Najvyšší súd svojím rozhodnutím dovolanie sťažovateľky odmietol akoneprípustné bez toho, aby sa zaoberal argumentmi sťažovateľky uvedenými v dovolaní.Podľa názoru sťažovateľky v danej veci zjavne existovali dôvody na zrušenie uzneseniakrajského súdu, ktorý v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia neúplne a nesprávneustálil skutkový stav, a to najmä v postupe dojednávania rozhodcovskej doložky.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v spojení s právom sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako i právo sťažovateľa garantované čl. 48 ods.2 ústavy SR postupom Najvyššieho súdu SR porušujúcim čl. 2 odst. 2 ako i čl. 144 Ústavy a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. november 2014 sp. zn. 4 Oboer/365/2013 a postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrice zo dňa 23.augusta 2013 sp. zn. 2CoE/21/2013 a postupom porušujúcim čl. 144 Ústavy SR a porušením čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a uznesením Okresného súdu Rimavská Sobota zo dňa 24. 9. 2012 pod sp. zn. 1 Er/1050/2010 porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. november 2014 sp. zn. 4 Oboer/365/2013 a uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrice zo dňa 23. augusta 2013 sp. zn. 2 CoE/21/2013 a uznesenie súdu Rimavská Sobota zo dňa 24. 9. 2012 pod sp. zn. 1Er/1050/2010 sa rušia a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 284,08 eur, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet JUDr. Gabriela Gulbiša, advokáta, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Najvyšší súd Slovenskej republiky platbu vykoná na číslo účtu, ktorý advokát JUDr. Gabriel Gulbiš oznámi dodatočne.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, naprerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavya čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s právompodľa čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ústavy vidí sťažovateľka v tom, že všeobecné súdy v exekučnomkonaní rozhodli na základe neúplne a nesprávne zisteného skutkového stavu, vec nesprávneprávne posúdili najmä v postupe dojednávania rozhodcovskej doložky vo vzájomnevymenených listoch, dokazovanie vykonali bez účasti sťažovateľky, čím jej odňali možnosťkonať pred súdom a vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.
1. K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu a jeho uznesením
Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia okresného súdupreto, lebo na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka proti (v sťažnosti) namietanémuuzneseniu okresného súdu podala riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktoromrozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti,v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľky predmetným uznesením okresného súdua jemu predchádzajúcim postupom.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu a jeho uznesením
Ústavný súd vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnostismerujúcej proti postupu a rozhodnutiam odvolacieho súdu bral do úvahy neskoršienapadnuté uznesenie najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorým dovolanie sťažovateľkyodmietol, a preto nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva(ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnostivo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu je v prípadoch procesného rozhodnutiadovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde počítaod právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho súdu.
Ústavný súd preto predloženú sťažnosť v časti namietajúcej napadnuté uzneseniekrajského súdu ako súdu odvolacieho nepovažoval za oneskorene podanú, a to aj vzhľadomna skutkovú okolnosť včasnosti sťažnosti v časti namietajúcej napadnuté uznesenienajvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.
Označenému postupu a uzneseniu krajského súdu sťažovateľka vytýka predovšetkýmto, že vo svojom rozhodnutí formuloval vykonaným dôkazom odporujúci skutkový a právnyzáver vo vzťahu k spôsobu dojednávania rozhodcovskej doložky vo všeobecných poistnýchpodmienkach sťažovateľky, ktorú posúdil ako absolútne neplatnú a ako neplatný posúdil ajrozhodcovský rozsudok vydaný na jej základe. Sťažovateľka namieta i neodstránenie vadypostupu okresného súdu spočívajúcej vo vykonaní dokazovania bez jej účasti, čím jej boloodňaté právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.
Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecnýmsúdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní predvšeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavnýsúd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojejprávomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecnésúdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to tedavšeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnejúrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétnenámietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčovéprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd užopakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadnedohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená lenústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaníústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavya zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostinamietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovoromnajmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie súarbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05,I. ÚS 241/07).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každéhona to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže maťzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodnýchzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorýpredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonalústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavnesúladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konaniana také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetkyprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutiabez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby savšeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenienávrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnychnoriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysela podstatu práva na spravodlivý proces.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pripredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená, akpri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označenéhozákladného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšiekonanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí ajabsencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnostialebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontextes konkrétnymi okolnosťami prípadu.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že súdny exekútor v uvedenej veci doručil žiadosťo udelenie poverenia na vykonanie exekúcie o vymoženie určitej sumy s príslušenstvom nazáklade exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku, pričom vykonaním exekúcie bolokresným súdom poverený 22. apríla 2010. Na základe námietky povinného proti exekúciiokresný súd najprv exekučné konanie vo veci zastavil. Uznesením krajského súdu sp. zn.1 CoE 92/2012 z 30. marca 2012 bolo toto rozhodnutie zrušené ako neodôvodnené a vecvrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.
Okresný súd následne vo veci nariadil pojednávanie, ktorého sa žiaden z účastníkovkonania nezúčastnil. Povinný svoju neúčasť ospravedlnil a sťažovateľka ani jej právnyzástupca svoju neúčasť neospravedlnili. Okresný súd preto konal v neprítomnosti účastníkovkonania a napadnutým uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú z dôvodu, žerozhodcovská doložka, ktorá založila hrubý nepomer v právach zmluvných strána znemožnila spotrebiteľovi domáhať sa ochrany na štátnom súde, je v zmysle § 53 ods. 4Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvárania zmluvy neplatná. Rozhodcovskékonanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa teda uskutočnilo bez riadneho zmocneniazo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byťspôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie.
Sťažovateľka podala proti napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie nakrajskom súde, v ktorom okrem iného namietala, že predmetné uznesenie je nezákonné.Sťažovateľka tiež uviedla, že nemala možnosť vyjadriť sa k veci, pretože jej neboloumožnené zúčastniť sa dokazovania.
Krajský súd po preskúmaní odvolaním napadnutého uznesenia okresného súdu beznariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„OSP“) dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľky nie je dôvodné.
Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia zdôraznil, že «Vzhľadom na to, že odvolací súd po preštudovaní veci dospel k názoru, že zistený skutkový stav veci môže byť právne posúdený s použitím inej právnej normy, než o ktorej konal a rozhodoval prvostupňový súd, a to konkrétne s použitím ustanovenia § 4 zákona o rozhodcovskom konaní, ktorý upravuje formu a spôsob uzavretia rozhodcovskej zmluvy (doložky), vyzval podľa § 213 ods. 2 O. s. p. povinného i oprávneného na vyjadrenie sa k uvedenému. Vo výzve na vyjadrenie súd konštatoval, že vo veci nie je sporné, že rozhodcovská zmluva nebola uzavretá ako jeden dokument podpísaný oboma zmluvnými stranami, preto je pre rozhodnutie podstatným, či k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy došlo „vo vzájomne vymenených listoch“. Povinný na výzvu súdu uviedol, že k osobitnému vyjednaniu rozhodcovskej doložky nikdy nedošlo, pretože Všeobecné poistné podmienky z 21. 05. 2007 mu poisťovňa nikdy nedoručila, iba ich publikovala na svojom webovom sídle. Povinný vyslovil, že medzi ním a oprávneným nedošlo k faktickému vymeneniu listín – Všeobecných poistných podmienok obsahujúcich v Časti XV. rozhodcovskú doložku, na základe ktorej konal a rozhodol rozhodcovský súd. Oprávnený doručil súdu žiadosť o predĺženie lehoty na podanie vyjadrenia s tým, že v ďalšom konaní bude oprávneného zastupovať iný právny zástupca, ktorý podá vyjadrenie najneskôr do 15. 07. 2013. S predĺžením lehoty na vyjadrenie súd súhlasil, avšak v tejto lehote (a ani do rozhodnutia odvolacieho súdu) vyjadrenie oprávneného podané nebolo. Súdu nebola oznámená ani zmena právneho zástupcu, preto súd naďalej konal s JUDr. Gabrielom Gulbišom, advokátom, podľa plnej moci nachádzajúcej sa v spise (č. l. 169).».
K námietke sťažovateľky, že exekučný súd si vlastnou cestou zabezpečil listinnédôkazy, krajský súd uviedol: „Exekučný súd vychádzal z podkladov predložených do spisu oprávneným a povinným, listinné dôkazy si nezabezpečoval od súdneho exekútora ani od iných osôb. Odvolací súd postupom podľa § 213 ods. 2 O. s. p. účastníkov konania osobitne vyzval na vyjadrenie sa k ustanoveniu právneho predpisu, ktoré pri rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce. Oprávnený na predmetnú výzvu súdu vyjadrenie nepodal. K okolnostiam uzavretia rozhodcovskej zmluvy v predmetnej veci však oprávnený už vo vyjadrení k námietkam povinného uviedol...“, že rozhodcovská doložka jesúčasťou všeobecných poistných podmienok, ktoré povinný v plnom rozsahu akceptoval.
K spôsobu uzatvárania rozhodcovskej zmluvy krajský súd konštatoval: «Žiadosť povinného (poistníka) o zníženie poistného prostredníctvom predtlačeného, ale poistiteľom nepodpísaného tlačiva, ktorá o. i. obsahovala i ustanovenie o tom, že vzájomné spory budú riešené cestou rozhodcovského súdu, možno právne posúdiť ako návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Tvrdenie oprávneného, že týmto úkonom povinného (podpísaním žiadosti o zníženie poistného) bol v rámci tohto prejavu vôle povinným vyjadrený aj súhlas s rozhodcovskou doložkou obsiahnutou vo Všeobecných poistných podmienkach zo dňa 21. 05. 2007 nemožno akceptovať, nakoľko nebolo preukázané, že by povinný bol riadne oboznámený s týmito poistnými podmienkami (podľa vyjadrenia povinného, ktoré oprávnený v odvolaní nevyvrátil ani nespochybnil, povinný tieto poistné podmienky nemal k dispozícii, mal len informáciu, že sa nachádzajú na webovom sídle poistiteľa, v čase podpisu žiadosti o zníženie poistného však podľa jeho vyjadrenia nemal prístup na internet). Právna úprava (zákon o rozhodcovskom konaní) výslovne ustanovuje, že rozhodcovská zmluva (doložka) musí byť uzavretá písomne, pričom písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení. Keďže v spise sa nenachádza listina obsahujúca výslovný súhlas – akceptáciu návrhu povinného na uzavretie rozhodcovskej zmluvy (ako návrhu samostatného a odlišného od žiadosti o zníženie poistného), možno konštatovať, že vo veci absentuje dohoda zmluvných strán o riešení sporov z poistnej zmluvy rozhodcovským súdom. Za takýto súhlas s návrhom povinného na riešenie sporov v rozhodcovskom konaní nemožno považovať list z 10. 08. 2007, ktorým bola vydaná poistka ako potvrdenie o znížení poistnej sumy, nakoľko poistka neobsahuje výslovné prejavenie vôle riešiť spory zmluvných strán v rozhodcovskom konaní. Pokiaľ rozhodcovský súd konal a rozhodol bez náležitého zmocnenia zo strany účastníkov právneho vzťahu, rozhodnutie rozhodcovského súdu nie je spôsobilým exekučným titulom a nemožno na jeho základe viesť exekučného konanie... Súčasne odvolací súd uvádza, že ak žiadosť o zníženie poistného možno právne posúdiť len ako návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, je bez právneho významu ustanovenie, že povinný môže najneskôr v lehote do 10 dní od zaslania tejto žiadosti odstúpiť od časti XV. Všeobecných poistných podmienok z 21. 05. 2007, pretože odstúpiť možno len od už uzavretej zmluvy. Dokiaľ nebola zmluva uzavretá, môže byť návrh odvolaný, ak odvolanie dôjde osobe, ktorej je určený, skôr, než táto osoba odoslala prijatie návrhu (§ 43a ods. 3 Občianskeho zákonníka), uvedený text v žiadosti o zníženie poistného však očividne nemyslel na tento prípad. Dňa 20.08.2007 povinný ako poistník podpísal „Potvrdenie poistky TS1/07 o znížení poistného“, ktoré taktiež obsahovalo ustanovenie, že poistník je oprávnený najneskôr v lehote 10 dní od doručenia tohto potvrdenia poisťovni jednostranne odstúpiť od Časti XV. všeobecných poistných podmienok z 21.05.2007 bez toho, aby bol odstúpením dotknutý zvyšok poistného vzťahu. Aj na tomto mieste však odvolací súd opätovne uvádza, že odstúpiť možno len od platne uzavretej zmluvy.
Tvrdenie odvolateľa, že povinný podľa vlastnej vôle mohol a nemusel osobitne podpísať rozhodcovskú doložku uvedenú v osobitných zmluvných dojednaniach nemá oporu v zistenom skutkovom stave. Podľa skutkových zistení súdu vyplývajúcich zo spisu totiž povinný nepodpisoval osobitné zmluvné dojednania (obsahujúce rozhodcovskú doložku), ale podpisoval len žiadosť o zníženie poistnej sumy, predtlačené tlačivo ktorej obsahovalo i návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy.»
K námietke sťažovateľky, že postupom okresného súdu jej bola odňatá možnosť konaťpred súdom, keďže prvostupňový súd pojednával v jej neprítomnosti, hoci požiadala oodročenie pojednávania, krajský súd uviedol: „Zo spisu vyplýva, že na toto pojednávanie bol riadne predvolaný povinný aj oprávnený. Povinný sa na pojednávanie nedostavil, svoju neúčasť však ospravedlnil a zaslal súdu písomné vyjadrenie. Právny zástupca oprávneného sa na pojednávanie nedostavil. V spise sa nachádza úradný záznam o tom, že dňa 24.09.2012 krátko pred odchodom do pojednávacej miestnosti obdržala asistentka telefonát od vedúcej exekučnej kancelárie okresného súdu, že právny zástupca oprávneného telefonicky ospravedlnil svoju neprítomnosť na pojednávaní z dôvodu poruchy na motorovom vozidle, pričom však sa v zázname uvádza, že volajúca osoba nevzniesla žiadosť o odročenie pojednávania. Ak neboli splnené podmienky na odročenie pojednávania (žiadosť o odročenie pojednávania a existencia dôležitých dôvodov pre odročenie pojednávania), nemožno hovoriť o takej vade konania, ktorá by mala za následok zrušenie odvolaním napadnutého rozhodnutia. Zo skutočností uvedených právnym zástupcom oprávneného nemožno posúdiť, či porucha na osobnom motorovom vozidle právneho zástupcu bola naozaj relevantným dôvodom na odročenie pojednávania, odvolateľ pritom ani v odvolaní neuviedol konkrétne skutočnosti svedčiace o tom, že existoval dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Odvolací súd navyše vzal do úvahy aj skutočnosť, že platná právna úprava už neukladá súdu pojednávať v prípadoch rozhodovania podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku. Odvolací súd súčasne konštatuje, že oprávnený mal možnosť vyjadriť sa v konaní k okolnostiam podstatným pre rozhodovanie súdu a toto svoje právo aj využil.“
Odôvodnenie uznesenia krajského súdu nemá podľa názoru ústavného súduarbitrárny charakter. Ústavný súd tiež už judikoval, že judikatúra Súdneho dvora Európskejúnie (predtým Európskeho súdneho dvora) vychádza z predpokladu, že kontroluneprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách má súd realizovať ex offo, pričomnevyhnutnosť tohto postupu je daná povahou a významom verejného záujmu, z ktoréhovychádza ochrana spotrebiteľa (II. ÚS 235/2012). Aj vzhľadom na skutočnosť, že ústavnýsúd nie je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosťvšeobecných súdov, považuje postup krajského súdu za ústavne akceptovateľný.Skutočnosť, že sťažovateľka sa s takýmto prístupom a z neho plynúcim právnym názoromkrajského súdu vysloveným v odvolacom konaní nestotožňuje, nemôže sama osebe viesťk záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá anioprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (m. m.I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonovvšeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by moholnahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikáciizákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by satento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účela význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu takétonedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavneneopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
3. K namietanému porušeniu označených práv postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením
Proti označenému rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanienajvyššiemu súdu, ktorý ho odmietol ako neprípustné.
K zásadnej námietke sťažovateľky týkajúcej sa odňatia možnosti konať pred súdomako jedného z dôvodov prípustnosti dovolania z dôvodu nenariadenia pojednávania predokresným súdom, prekvapivosti posúdenia exekučného titulu okresným súdom na základedokazovania vykonaného v jej neprítomnosti bez možnosti vyjadriť sa k takémuto právnemuposúdeniu veci pred rozhodnutím okresného súdu je potrebné uviesť, že ústavný súdvzhľadom na závažnosť tejto námietky a nejednotnosť argumentácie jednotlivých senátov priprávnom posúdení v obdobných prerokovaných a rozhodnutých veciach pristúpil kzjednoteniu odchylných právnych názorov a v pléne prijal stanovisko sp. zn.PLz. ÚS 1/2014 zo 7. mája 2014, ktorým v zmysle § 6 poslednej vety zákona o ústavnomsúde je ústavný súd pri rozhodovaní v ďalších obdobných veciach viazaný.
Podľa uvedeného stanoviska: „Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udeleniepoverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniťustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučnýsúd pri preskúmavaní žiadosti exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcievychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosťo vydanie poverenia), a na tomto základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného,je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučnýsúd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného právaoprávneného vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Preústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálneposkytnutá v odvolacom konaní“ (PLz. ÚS 1/2014). Na uvedené stanovisko upriamilpozornosť aj najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutí (s. 11).
Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia k sťažovateľkou tvrdenému odňatiumožnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP poukázal na spomínané stanoviskopléna ústavného súdu a ďalej uviedol:
«Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesné nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Dovolateľ tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p. došlo tým, že súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jeho účasti, čím mu odopreli právo viesť kontradiktórne konanie. V tejto súvislosti dovolateľ poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“) č. k. II. ÚS 499/2012-47 zo dňa 10. 07. 2013, v ktorom ústavný súd vyslovil porušenie základného práva a práva oprávneného zaručené v čl. 48 ods. 2 a 51. 46 ods. Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“ alebo „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) vo veci vedenej na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Cdo/5/2012.... Dovolací súd zastáva názor, že v štádiu exekučného konania, v ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom, je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín a že v tomto štádiu exekučného konania súd nevykonáva dokazovanie ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O. s. p.
Ak teda dovolateľ vyvodzoval existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jeho neprítomnosti, išlo aj v tejto časti jeho dovolania o námietku neopodstatnenú, pretože namietaným postupom súdov nebola znemožnená realizácia jeho procesných oprávnení. Dovolací súd dodáva, že v preskúmavanej veci oprávnený proti uzneseniu exekučného súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú podal odvolanie, čím reálne využil možnosť, aby jeho vec bola preskúmaná v odvolacom konaní.
Prípustnosť dovolania dovolateľ v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. odôvodnil aj nepreskúmateľnosťou dovolaním napadnutého rozhodnutia, majúcou za následok jeho arbitrárnosť.
Dovolací súd po preskúmaní oboch vo veci vydaných rozhodnutí, tak prvostupňového, ako aj odvolacieho, konštatuje, že tieto kritériá stanovené pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. (v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p., § 211 ods. 2 O. s. p.), spĺňajú a preto ich možno považovať za preskúmateľné a ústavne akceptovateľné. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Rovnako aj uznesenie odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia, keď v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových záverov súdu prvého stupňa a pokiaľ tieto právne posúdil s použitím inej právnej normy, než o ktorej konal a rozhodoval súd prvého stupňa (§ 4 ZoRK), vysvetlil, ktoré okolnosti ho k záveru o neplatnosti rozhodcovskej zmluvy viedli, zdôrazniac, že odvolací súd postupom podľa § 213 ods. 2 O. s. p. vyzval účastníkov, aby sa k možnej aplikácii „nového“ ustanovenia vyjadrili (ktorú možnosť využil len povinný), preto nemožno hovoriť ani o „prekvapivosti“ napadnutého uznesenia pre oprávneného.
Vzhľadom na uvedené dovolací súd konštatuje, že základné právo oprávneného na spravodlivý proces a na súdnu ochranu garantovanú mu ako účastníkovi konania podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, postupom odvolacieho súdu porušené nebolo. Za porušenie základného práva zaručeného v uvedenom článku ústavy nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Naviac, odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o dovolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05), ktorá podmienka preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia dodržaná bola.
Vo vzťahu k námietke dovolateľa o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), dovolací súd uvádza, že právnym posúdením sa rozumie činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce správny právny predpis použil, ale nesprávne ho interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné), samo nesprávne právne posúdenie veci však prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).»
Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné v prvomrade uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky na uskutočneniedovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou animimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecnésúdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práva slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavnéhosúdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnúochranu označenému základnému právu v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoréupravujú výkon ich právomoci.
Základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie sav občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesnépodmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej.Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolaciehokonania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú ustanovenia §236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každémurozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie jeprípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia.Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239OSP.
Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,ktorým dovolanie sťažovateľky odmietol ako neprípustné, a nezistil pritom žiadnuskutočnosť signalizujúcu svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. Podľanázoru ústavného súdu takto koncipované uznesenie najvyššieho súdu je určitéa zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov, zaujíma stanovisko k podstate dôvodovuvedených v dovolaní, nie je neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto ani z ústavnéhohľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody sťažovateľky. V zmysle svojej judikatúry totiž ústavný súd považujeza protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od vecisamej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právneskutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Ústavný súd pri preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu zistil, že tento sa ústavneprijateľným spôsobom vysporiadal s právnou argumentáciou sťažovateľky a relevantnézákonné ustanovenia aplikoval spôsobom, ktorý neodporuje ich zneniu, účelu anioznačeným článkom ústavy. Nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možnétoto rozhodnutie označiť za nezlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnouzmluvou ustanovenými princípmi súdneho rozhodovania (čl. 144 ods. 1 ústavy).
O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03),pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak podľa názoru ústavného súdu nestalo.
Vychádzajúc z prijatého stanoviska pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/2014zo 7. mája 2014, ako aj z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu podľa názoru ústavnéhosúdu nejestvuje príčinná súvislosť medzi označenými právami sťažovateľky a postupomnajvyššieho súdu pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť závero porušení sťažovateľkou označených práv. Skutočnosť, že sa sťažovateľka nestotožňujes právnym názorom najvyššieho súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenostialebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia. Ústavný súd preto považuje sťažnosť v tejto častiza zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími návrhmisťažovateľky nezaoberal.
K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišnéstanovisko sudcu Milana Ľalíka.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. apríla 2015