znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 208/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,Garbiarska   2,   Košice,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Gabrielom   Gulbišom,   BoženyNěmcovej   22,   Košice,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   súdnuochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd, základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnostizaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konaniezaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právapodľa   čl.   2   ods.   2   a   čl.   144   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súduRimavská   Sobota   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   1 Er 1050/2010   a   jeho   uznesenímz 24. septembra 2012, postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom podsp. zn. 2 CoE 21/2013 a jeho uznesením z 23. augusta 2013 a postupom Najvyššieho súduSlovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Oboer 365/2013 a jeho uznesenímz 25. novembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola15. januára 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid   life životná poisťovňa,a. s., Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojhozákladného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručeného čl. 48 ods. 2ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 2 ods. 2, ako ajpodľa čl. 144 ústavy postupom Okresného súdu Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 1050/2010 a jeho uznesením z 24. septembra 2012(ďalej len „uznesenie okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalejaj   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   2 CoE 21/2013   a   jeho   uznesenímz 23. augusta   2013   (ďalej   len   „uznesenie   krajského   súdu“)   a   postupom   Najvyššiehosúdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.4 Oboer 365/2013 a jeho uznesením z 25. novembra 2014 (ďalej len „uznesenie najvyššiehosúdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je právnickou osoboupodnikajúcou v oblasti poisťovníctva, požiadala súdneho exekútora,aby na základe rozhodcovského rozsudku Arbitrážneho súdu Košice sp. zn. 3 C 226/2009zo 14. októbra 2009 vymohol od povinného sumu 11,62 € s príslušenstvom. Okresný súdpoveril   súdneho   exekútora   vykonaním   exekúcie   22.   apríla   2010,   súdny   exekútor vydal20. mája 2010 upovedomenie o začatí exekúcie, ktoré doručil povinnému 10. júna 2010.Na základe námietok povinného proti exekúcii, v ktorých poukázal najmä na skutočnosť, žeexekučný titul bol vydaný na základe rozhodcovskej doložky, ktorá bola formulovaná akoneprijateľná   zmluvná   podmienka,   okresný   súd   uznesením   sp. zn.   1 Er 1050/2010z 12. októbra   2011   exekúciu   zastavil.   Krajský   súd   svojím   rozhodnutímsp. zn. 1 CoE 92/2012   z   30.   marca   2012   uvedené   uznesenie   okresného   súdu   zrušil   akoneodôvodnené.

Po vrátení veci na prvostupňové konanie okresný súd nariadil vo veci pojednávanie,ktorého   sa   právny   zástupca   sťažovateľky   nezúčastnil   z   dôvodu   poruchy   na   motorovomvozidle, pričom svoju neprítomnosť telefonicky ospravedlnil a žiadal odročiť pojednávanie.Napriek tomu okresný súd konal bez účasti sťažovateľky a jej právneho zástupcu, keďžetelefonická   informácia   sa   administratívnou   chybou   ku   konajúcemu   sudcovi   nedostala.Okresný   súd   tak   vykonal   dokazovanie   a   vyniesol   rozhodnutie   vo   veci,   čím   odňalsťažovateľke možnosť konať pred súdom. Uznesením sp. zn. 1 Er 1050/2010 z 24. septembra2012 okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú, hoci podľa sťažovateľky „exekučný poriadok umožňuje vyhlásiť exekúciu za neprípustnú len podľa § 57 ods. 1 písm. g) a to ak je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Uvedený právny dôvod musí mať skutkový základ v objektívnej nemožnosti exekúciu vykonať. Nijaký takýto dôvod okresný súd v odôvodnení nedokázal uviesť.“. Uznesenie okresného súdu je založené na tvrdení, že„rozhodcovská   doložka   založila   hrubý   nepomer   v   právach   zmluvných   strán   a   nebola individuálne   dojednaná“,   bez   toho,   aby   bolo   preukázané,   že   týmto   ustanovením   bolopostavenie povinného ako spotrebiteľa zmenené do tej miery, že vznikol hrubý nepomerv konkrétnom   práve   alebo   povinnosti.   Na   základe   uvedeného   považuje   sťažovateľkyuznesenie okresného súdu za arbitrárne a svojvoľné.

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   v   ktoromargumentovala odňatím možnosti konať pred súdom a tiež tým, že jej nebolo v konaníumožnené   predniesť   a   navrhnúť   dôkazy.   Podľa   jej   názoru   tiež   okresný   súd   nesprávneaplikoval generálnu klauzulu vyplývajúcu z § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Krajský súd počas odvolacieho konania zaslal sťažovateľke výzvu na vyjadrenie,v ktorej uviedol, že zistený skutkový stav môže byť právne posúdený s použitím inej právnejnormy, než ktorú aplikoval okresný súd, konkrétne podľa § 4 zákona č. 244/2002 Z. z. orozhodcovskom   konaní   v   znení   neskorších   predpisov.   Krajský   súd   dôvodil,   že   prerozhodnutie   je   podstatné,   či   k   uzavretiu   rozhodcovskej   doložky   došlo „vo vzájomne vymenených   listoch,“ pričom   dospel   k   záveru,   že   medzi   zmluvnými   stranami   nedošlok faktickému   vymeneniu   listín   –   všeobecných   poistných   podmienok   obsahujúcichrozhodcovskú   doložku,   na   základe   ktorej   konal   a   rozhodoval   rozhodcovský   súd.Sťažovateľka   namietala,   že   uvedené   tvrdenia   sú   nezmyselné,   pretože   okresný   súd   anikrajský   súd   opomenuli   vykonať   dôkaz   listinami,   ktoré   boli   vzájomne   vymenenéa preukazovali riadne uzavretie rozhodcovskej doložky. Podľa sťažovateľky z listinnýchdôkazov je nesporné, že rozhodcovská doložka bola dohodnutá vo vzájomne vymenenýchlistoch, a tiež to, že v zmysle platného Občianskeho zákonníka nie je potrebné všeobecnépoistné podmienky poistníkovi doručovať, stačí, ak sú mu oznámené.

Napriek   uvedenému   krajský   súd   vo   svojom   rozhodnutí   dospel   podľa   názoruk nezmyselnému a listinným dôkazom odporujúcemu skutkovému a právnemu záveru, žeriadnemu   uzavretiu   rozhodcovskej   doložky   chýbala „akceptácia   povinným   navrhnutej rozhodcovskej doložky zo strany oprávneného“, a preto je neplatná, a týmto je neplatný ajrozhodcovský rozsudok vydaný na jej základe.

Z dôvodu nesprávne ustáleného skutkového stavu a nesprávneho právneho záveru,ako aj z dokazovania vykonaného bez účasti sťažovateľky jej postupom krajského súdu boloodňaté právo konať pred súdom. Súčasne jej bolo odňaté právo na kontradiktórnosť konania,keďže postup krajského súdu bol nepredvídateľný.

Nepreskúmateľnosť   uznesenia   krajského   súdu   sťažovateľke   tiež   znemožnila   podaťkvalifikované dovolanie na najvyššom súde, ale napriek tomu tento mimoriadny opravnýprostriedok využila. Najvyšší súd svojím rozhodnutím dovolanie sťažovateľky odmietol akoneprípustné bez toho, aby sa zaoberal argumentmi sťažovateľky uvedenými v dovolaní.Podľa názoru sťažovateľky v danej veci zjavne existovali dôvody na zrušenie uzneseniakrajského súdu, ktorý v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia neúplne a nesprávneustálil skutkový stav, a to najmä v postupe dojednávania rozhodcovskej doložky.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v spojení s právom sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   ako   i   právo   sťažovateľa garantované čl. 48 ods.2 ústavy SR postupom Najvyššieho súdu SR porušujúcim čl. 2 odst. 2 ako   i   čl.   144   Ústavy   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa 25. november 2014 sp. zn. 4 Oboer/365/2013 a postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrice zo dňa 23.augusta 2013 sp. zn. 2CoE/21/2013 a postupom porušujúcim čl. 144 Ústavy SR a porušením čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a uznesením Okresného súdu Rimavská Sobota zo dňa 24. 9. 2012 pod sp. zn. 1 Er/1050/2010 porušené boli.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   25.   november   2014 sp. zn.   4 Oboer/365/2013   a   uznesenie   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrice   zo   dňa   23. augusta 2013 sp. zn. 2 CoE/21/2013 a uznesenie súdu Rimavská Sobota zo dňa 24. 9. 2012 pod sp. zn. 1Er/1050/2010 sa rušia a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   284,08   eur, ktorú   je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný   vyplatiť   na   účet   JUDr.   Gabriela Gulbiša,   advokáta,   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu.   Najvyšší   súd Slovenskej republiky platbu vykoná na číslo účtu, ktorý advokát JUDr. Gabriel Gulbiš oznámi dodatočne.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, naprerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavya čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s právompodľa čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ústavy vidí sťažovateľka v tom, že všeobecné súdy v exekučnomkonaní rozhodli na základe neúplne a nesprávne zisteného skutkového stavu, vec nesprávneprávne   posúdili   najmä   v   postupe   dojednávania   rozhodcovskej   doložky   vo   vzájomnevymenených listoch, dokazovanie vykonali bez účasti sťažovateľky, čím jej odňali možnosťkonať pred súdom a vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu a jeho uznesením

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia okresného súdupreto, lebo na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   proti   (v   sťažnosti)   namietanémuuzneseniu   okresného   súdu   podala   riadny   opravný   prostriedok   –   odvolanie,   o   ktoromrozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti,v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľky predmetným uznesením okresného súdua jemu predchádzajúcim postupom.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu a jeho uznesením

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   splneniu   procesných   podmienok   prípustnosti   sťažnostismerujúcej   proti   postupu   a   rozhodnutiam   odvolacieho   súdu   bral   do   úvahy   neskoršienapadnuté uznesenie najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorým dovolanie sťažovateľkyodmietol, a preto nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva(ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnostivo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu je v prípadoch procesného rozhodnutiadovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde počítaod právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho súdu.

Ústavný súd preto predloženú sťažnosť v   časti namietajúcej napadnuté uzneseniekrajského súdu ako súdu odvolacieho nepovažoval za oneskorene podanú, a to aj vzhľadomna   skutkovú   okolnosť   včasnosti   sťažnosti   v   časti   namietajúcej   napadnuté   uznesenienajvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.

Označenému postupu a uzneseniu krajského súdu sťažovateľka vytýka predovšetkýmto, že vo svojom rozhodnutí formuloval vykonaným dôkazom odporujúci skutkový a právnyzáver vo vzťahu k spôsobu dojednávania rozhodcovskej doložky vo všeobecných poistnýchpodmienkach sťažovateľky, ktorú posúdil ako absolútne neplatnú a ako neplatný posúdil ajrozhodcovský rozsudok vydaný na jej základe. Sťažovateľka namieta i neodstránenie vadypostupu okresného súdu spočívajúcej vo vykonaní dokazovania bez jej účasti, čím jej boloodňaté právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecnýmsúdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní predvšeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavnýsúd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojejprávomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecnésúdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Sú   to   tedavšeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnejúrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétnenámietky   účastníka   konania,   keď   jasne   a zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčovéprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd užopakovane   uviedol   (napr.   II. ÚS 13/01,   I. ÚS 241/07),   že   ochrana   ústavou,   prípadnedohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená lenústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaníústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a   5   ústavya zákonom   (čl.   144   ods.   1   ústavy).   Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnostinamietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovoromnajmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie súarbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05,I. ÚS 241/07).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každéhona to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže maťzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodnýchzmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorýpredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonalústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavnesúladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konaniana také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetkyprávne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t. j.s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutiabez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   savšeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenienávrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I. ÚS 8/96,   III. ÚS 197/02,III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnychnoriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysela podstatu práva na spravodlivý proces.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pripredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená, akpri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označenéhozákladného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšiekonanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí ajabsencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnostialebo   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontextes konkrétnymi okolnosťami prípadu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že súdny exekútor v uvedenej veci doručil žiadosťo udelenie poverenia na vykonanie exekúcie o vymoženie určitej sumy s príslušenstvom nazáklade exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku, pričom vykonaním exekúcie bolokresným súdom poverený 22. apríla 2010. Na základe námietky povinného proti exekúciiokresný súd najprv exekučné konanie vo veci zastavil. Uznesením krajského súdu sp. zn.1 CoE 92/2012 z 30. marca 2012 bolo toto rozhodnutie zrušené ako neodôvodnené a vecvrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

Okresný súd následne vo veci nariadil pojednávanie, ktorého sa žiaden z účastníkovkonania   nezúčastnil.   Povinný   svoju   neúčasť   ospravedlnil   a   sťažovateľka   ani   jej   právnyzástupca svoju neúčasť neospravedlnili. Okresný súd preto konal v neprítomnosti účastníkovkonania   a   napadnutým   uznesením   vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú   z   dôvodu,   žerozhodcovská   doložka,   ktorá   založila   hrubý   nepomer   v   právach   zmluvných   strána znemožnila spotrebiteľovi domáhať sa ochrany na štátnom súde, je v zmysle § 53 ods. 4Občianskeho   zákonníka   účinného   v   čase   uzatvárania   zmluvy   neplatná.   Rozhodcovskékonanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa teda uskutočnilo bez riadneho zmocneniazo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byťspôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie.

Sťažovateľka   podala   proti   napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   odvolanie   nakrajskom súde, v ktorom okrem iného namietala, že predmetné uznesenie je nezákonné.Sťažovateľka   tiež   uviedla,   že   nemala   možnosť   vyjadriť   sa   k   veci,   pretože   jej   neboloumožnené zúčastniť sa dokazovania.

Krajský súd po preskúmaní odvolaním napadnutého uznesenia okresného súdu beznariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„OSP“) dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľky nie je dôvodné.

Krajský   súd   v   odôvodnení   svojho   uznesenia   zdôraznil,   že «Vzhľadom   na   to,   že odvolací súd po preštudovaní veci dospel k názoru, že zistený skutkový stav veci môže byť právne   posúdený   s   použitím   inej   právnej   normy,   než   o   ktorej   konal   a   rozhodoval prvostupňový súd, a to konkrétne s použitím ustanovenia § 4 zákona o rozhodcovskom konaní, ktorý upravuje formu a spôsob uzavretia rozhodcovskej zmluvy (doložky), vyzval podľa   §   213   ods.   2   O. s. p.   povinného   i   oprávneného   na   vyjadrenie   sa   k   uvedenému. Vo výzve na vyjadrenie súd konštatoval, že vo veci nie je sporné, že rozhodcovská zmluva nebola uzavretá ako jeden dokument podpísaný oboma zmluvnými stranami, preto je pre rozhodnutie   podstatným,   či   k   uzavretiu   rozhodcovskej   zmluvy   došlo   „vo   vzájomne vymenených   listoch“.   Povinný   na   výzvu   súdu   uviedol,   že   k   osobitnému   vyjednaniu rozhodcovskej doložky nikdy nedošlo, pretože Všeobecné poistné podmienky z 21. 05. 2007 mu poisťovňa nikdy nedoručila, iba ich publikovala na svojom webovom sídle. Povinný vyslovil, že medzi ním a oprávneným nedošlo k faktickému vymeneniu listín – Všeobecných poistných podmienok obsahujúcich v Časti XV. rozhodcovskú doložku, na základe ktorej konal a rozhodol rozhodcovský súd. Oprávnený doručil súdu žiadosť o predĺženie lehoty na podanie vyjadrenia s tým, že v ďalšom konaní bude oprávneného zastupovať iný právny zástupca,   ktorý   podá   vyjadrenie   najneskôr   do   15.   07.   2013.   S   predĺžením   lehoty na vyjadrenie súd súhlasil, avšak v tejto lehote (a ani do rozhodnutia odvolacieho súdu) vyjadrenie   oprávneného   podané   nebolo.   Súdu   nebola   oznámená   ani   zmena   právneho zástupcu, preto súd naďalej konal s JUDr. Gabrielom Gulbišom, advokátom, podľa plnej moci nachádzajúcej sa v spise (č. l. 169).».

K námietke sťažovateľky, že exekučný súd si vlastnou cestou zabezpečil listinnédôkazy, krajský súd uviedol: „Exekučný súd vychádzal z podkladov predložených do spisu oprávneným a povinným, listinné dôkazy si nezabezpečoval od súdneho exekútora ani od iných osôb. Odvolací súd postupom podľa § 213 ods. 2 O. s. p. účastníkov konania osobitne vyzval   na   vyjadrenie   sa   k   ustanoveniu   právneho   predpisu,   ktoré   pri   rozhodovaní   veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce. Oprávnený na predmetnú výzvu súdu vyjadrenie nepodal. K okolnostiam uzavretia rozhodcovskej zmluvy v predmetnej veci však oprávnený už vo vyjadrení k námietkam povinného uviedol...“, že rozhodcovská doložka jesúčasťou všeobecných poistných podmienok, ktoré povinný v plnom rozsahu akceptoval.

K   spôsobu   uzatvárania   rozhodcovskej   zmluvy   krajský   súd   konštatoval: «Žiadosť povinného (poistníka) o zníženie poistného prostredníctvom predtlačeného, ale poistiteľom nepodpísaného tlačiva, ktorá o. i. obsahovala i ustanovenie o tom, že vzájomné spory budú riešené   cestou   rozhodcovského   súdu,   možno   právne   posúdiť   ako   návrh   na   uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Tvrdenie oprávneného, že týmto úkonom povinného (podpísaním žiadosti o zníženie poistného) bol v rámci tohto prejavu vôle povinným vyjadrený aj súhlas s rozhodcovskou   doložkou   obsiahnutou   vo   Všeobecných   poistných   podmienkach   zo   dňa 21. 05. 2007 nemožno akceptovať, nakoľko nebolo preukázané, že by povinný bol riadne oboznámený   s   týmito   poistnými   podmienkami   (podľa   vyjadrenia   povinného,   ktoré oprávnený v odvolaní nevyvrátil ani nespochybnil, povinný tieto poistné podmienky nemal k dispozícii, mal len informáciu, že sa nachádzajú na webovom sídle poistiteľa, v čase podpisu žiadosti o zníženie poistného však podľa jeho vyjadrenia nemal prístup na internet). Právna úprava (zákon o rozhodcovskom konaní) výslovne ustanovuje, že rozhodcovská zmluva (doložka) musí byť uzavretá písomne, pričom písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská   zmluva   obsiahnutá   v   dokumente   podpísanom   zmluvnými   stranami   alebo vo vzájomne   vymenených   listoch,   ak   je   dohodnutá   telefaxom   alebo   pomocou   iných telekomunikačných zariadení. Keďže v spise sa nenachádza listina obsahujúca výslovný súhlas – akceptáciu návrhu povinného na uzavretie rozhodcovskej zmluvy (ako návrhu samostatného a odlišného od žiadosti o zníženie poistného), možno konštatovať, že vo veci absentuje   dohoda   zmluvných   strán   o   riešení   sporov   z   poistnej   zmluvy   rozhodcovským súdom. Za takýto súhlas s návrhom povinného na riešenie sporov v rozhodcovskom konaní nemožno považovať list z 10. 08. 2007, ktorým bola vydaná poistka ako potvrdenie o znížení poistnej sumy, nakoľko poistka neobsahuje výslovné prejavenie vôle riešiť spory zmluvných strán v rozhodcovskom konaní. Pokiaľ rozhodcovský súd konal a rozhodol bez náležitého zmocnenia zo strany účastníkov právneho vzťahu, rozhodnutie rozhodcovského súdu nie je spôsobilým   exekučným   titulom   a   nemožno   na   jeho   základe   viesť   exekučného   konanie... Súčasne odvolací súd uvádza, že ak žiadosť o zníženie poistného možno právne posúdiť len ako návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, je bez právneho významu ustanovenie, že povinný môže najneskôr v lehote do 10 dní od zaslania tejto žiadosti odstúpiť od časti XV. Všeobecných poistných podmienok z 21. 05. 2007, pretože odstúpiť možno len od už uzavretej zmluvy. Dokiaľ nebola zmluva uzavretá, môže byť návrh odvolaný, ak odvolanie dôjde osobe, ktorej je určený, skôr, než táto osoba odoslala prijatie návrhu (§ 43a ods. 3 Občianskeho   zákonníka),   uvedený   text   v   žiadosti   o   zníženie   poistného   však   očividne nemyslel   na   tento   prípad.   Dňa   20.08.2007   povinný   ako   poistník   podpísal   „Potvrdenie poistky TS1/07 o znížení poistného“, ktoré taktiež obsahovalo ustanovenie, že poistník je oprávnený najneskôr v lehote 10 dní od doručenia tohto potvrdenia poisťovni jednostranne odstúpiť od Časti XV. všeobecných poistných podmienok z 21.05.2007 bez toho, aby bol odstúpením   dotknutý   zvyšok   poistného   vzťahu.   Aj   na   tomto   mieste   však   odvolací   súd opätovne uvádza, že odstúpiť možno len od platne uzavretej zmluvy.

Tvrdenie   odvolateľa,   že   povinný   podľa   vlastnej   vôle   mohol   a   nemusel   osobitne podpísať rozhodcovskú doložku uvedenú v osobitných zmluvných dojednaniach nemá oporu v zistenom skutkovom stave. Podľa skutkových zistení súdu vyplývajúcich zo spisu totiž povinný nepodpisoval osobitné zmluvné dojednania (obsahujúce rozhodcovskú doložku), ale podpisoval len žiadosť o zníženie poistnej sumy, predtlačené tlačivo ktorej obsahovalo i návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy.»

K námietke sťažovateľky, že postupom okresného súdu jej bola odňatá možnosť konaťpred súdom, keďže prvostupňový súd pojednával v jej neprítomnosti, hoci požiadala oodročenie pojednávania, krajský súd uviedol: „Zo spisu vyplýva, že na toto pojednávanie bol riadne predvolaný povinný aj oprávnený. Povinný sa na pojednávanie nedostavil, svoju neúčasť však ospravedlnil a zaslal súdu písomné vyjadrenie. Právny zástupca oprávneného sa   na   pojednávanie   nedostavil.   V   spise   sa   nachádza   úradný   záznam   o   tom,   že   dňa 24.09.2012 krátko pred odchodom do pojednávacej miestnosti obdržala asistentka telefonát od   vedúcej   exekučnej   kancelárie   okresného   súdu,   že   právny   zástupca   oprávneného telefonicky   ospravedlnil   svoju   neprítomnosť   na   pojednávaní   z   dôvodu   poruchy na motorovom vozidle, pričom však sa v zázname uvádza, že volajúca osoba nevzniesla žiadosť o odročenie pojednávania. Ak neboli splnené podmienky na odročenie pojednávania (žiadosť   o   odročenie   pojednávania   a   existencia   dôležitých   dôvodov   pre   odročenie pojednávania), nemožno hovoriť o takej vade konania, ktorá by mala za následok zrušenie odvolaním   napadnutého   rozhodnutia.   Zo   skutočností   uvedených   právnym   zástupcom oprávneného   nemožno   posúdiť,   či   porucha   na   osobnom   motorovom   vozidle   právneho zástupcu bola naozaj relevantným dôvodom na odročenie pojednávania, odvolateľ pritom ani v odvolaní neuviedol konkrétne skutočnosti svedčiace o tom, že existoval dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Odvolací súd navyše vzal do úvahy aj skutočnosť, že platná právna úprava už neukladá súdu pojednávať v prípadoch rozhodovania podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku. Odvolací súd súčasne konštatuje, že oprávnený mal možnosť vyjadriť sa v konaní k okolnostiam podstatným pre rozhodovanie súdu a toto svoje právo aj využil.“

Odôvodnenie   uznesenia   krajského   súdu   nemá   podľa   názoru   ústavného   súduarbitrárny charakter. Ústavný súd tiež už judikoval, že judikatúra Súdneho dvora Európskejúnie   (predtým   Európskeho   súdneho   dvora)   vychádza   z   predpokladu,   že   kontroluneprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách má súd realizovať ex offo, pričomnevyhnutnosť tohto postupu je daná povahou a významom verejného záujmu, z ktoréhovychádza ochrana spotrebiteľa (II. ÚS 235/2012). Aj vzhľadom na skutočnosť, že ústavnýsúd nie je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosťvšeobecných   súdov,   považuje   postup   krajského   súdu   za   ústavne   akceptovateľný.Skutočnosť, že sťažovateľka sa s takýmto prístupom a z neho plynúcim právnym názoromkrajského súdu vysloveným v odvolacom konaní nestotožňuje, nemôže sama osebe viesťk záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   anioprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (m. m.I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonovvšeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by moholnahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikáciizákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by satento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účela význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu takétonedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavneneopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   najvyššieho   súdu a jeho uznesením

Proti   označenému   rozhodnutiu   krajského   súdu   podala   sťažovateľka   dovolanienajvyššiemu súdu, ktorý ho odmietol ako neprípustné.

K zásadnej námietke sťažovateľky týkajúcej sa odňatia možnosti konať pred súdomako jedného z dôvodov prípustnosti dovolania z dôvodu nenariadenia pojednávania predokresným súdom, prekvapivosti posúdenia exekučného titulu okresným súdom na základedokazovania vykonaného v jej neprítomnosti bez možnosti vyjadriť sa k takémuto právnemuposúdeniu   veci   pred   rozhodnutím   okresného   súdu   je   potrebné   uviesť,   že   ústavný   súdvzhľadom na závažnosť tejto námietky a nejednotnosť argumentácie jednotlivých senátov priprávnom   posúdení   v   obdobných   prerokovaných   a   rozhodnutých   veciach   pristúpil   kzjednoteniu   odchylných   právnych   názorov   a   v   pléne   prijal   stanovisko   sp. zn.PLz. ÚS 1/2014 zo 7. mája 2014, ktorým v zmysle § 6 poslednej vety zákona o ústavnomsúde je ústavný súd pri rozhodovaní v ďalších obdobných veciach viazaný.

Podľa   uvedeného   stanoviska:   „Pri   preskúmavaní   žiadosti   exekútora   o   udeleniepoverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniťustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučnýsúd pri preskúmavaní žiadosti exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcievychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44ods.   2   Exekučného   poriadku   (exekučný   titul,   návrh   na   vykonanie   exekúcie   a   žiadosťo vydanie poverenia), a na tomto základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného,je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučnýsúd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného právaoprávneného vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Preústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálneposkytnutá   v   odvolacom   konaní“   (PLz. ÚS 1/2014).   Na   uvedené   stanovisko   upriamilpozornosť aj najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutí (s. 11).

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia k sťažovateľkou tvrdenému odňatiumožnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP poukázal na spomínané stanoviskopléna ústavného súdu a ďalej uviedol:

«Dôvodom,   ktorý   zakladá   prípustnosť   dovolania   podľa   tohto   ustanovenia,   je procesné   nesprávny   postup   súdu   v   občianskom   súdnom   konaní,   ktorým   sa   účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Dovolateľ tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p. došlo tým, že súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jeho účasti, čím mu odopreli právo viesť kontradiktórne konanie. V tejto súvislosti dovolateľ poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“) č. k. II. ÚS 499/2012-47   zo   dňa   10.   07.   2013,   v   ktorom   ústavný   súd   vyslovil   porušenie základného práva a práva oprávneného zaručené v čl. 48 ods. 2 a 51. 46 ods. Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „Ústava   SR“   alebo   „ústava“),   čl.   36   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   vo   veci   vedenej   na   Najvyššom   súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Cdo/5/2012.... Dovolací súd zastáva názor, že v štádiu exekučného konania, v ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie   alebo   návrh   na   vykonanie   exekúcie   alebo   exekučný   titul   nie   sú   v   rozpore so zákonom,   je   postačujúce,   ak   sú   rozhodujúce   skutočnosti   dostatočne   osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín a že v tomto štádiu exekučného   konania   súd   nevykonáva   dokazovanie   ako   procesnú   činnosť   súdu   osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O. s. p.

Ak teda dovolateľ vyvodzoval existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. z toho,   že súdy vykonali   „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jeho neprítomnosti, išlo aj v tejto časti jeho dovolania o námietku neopodstatnenú, pretože   namietaným   postupom   súdov   nebola   znemožnená   realizácia   jeho   procesných oprávnení.   Dovolací   súd   dodáva,   že   v   preskúmavanej   veci   oprávnený   proti   uzneseniu exekučného súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú podal odvolanie, čím reálne využil možnosť, aby jeho vec bola preskúmaná v odvolacom konaní.

Prípustnosť   dovolania   dovolateľ   v   zmysle   §   237   písm.   f/   O. s. p.   odôvodnil   aj nepreskúmateľnosťou   dovolaním   napadnutého   rozhodnutia,   majúcou   za   následok   jeho arbitrárnosť.

Dovolací   súd   po   preskúmaní   oboch   vo   veci   vydaných   rozhodnutí,   tak prvostupňového,   ako   aj   odvolacieho,   konštatuje,   že   tieto   kritériá   stanovené   pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. (v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p., § 211 ods. 2 O. s. p.), spĺňajú a preto ich možno považovať za preskúmateľné a ústavne akceptovateľné. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový   stav,   primeraným   spôsobom   opísal   priebeh   konania,   výsledky   vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil   svoje   právne   závery,   ktoré   primerane   vysvetlil.   Z   odôvodnenia   jeho   rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Rovnako aj uznesenie odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia, keď v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových záverov súdu prvého stupňa a pokiaľ tieto právne posúdil s použitím inej právnej normy, než o ktorej konal a rozhodoval súd prvého   stupňa   (§   4   ZoRK),   vysvetlil,   ktoré   okolnosti   ho   k   záveru   o   neplatnosti rozhodcovskej zmluvy viedli, zdôrazniac, že odvolací súd postupom podľa § 213 ods. 2 O. s. p. vyzval účastníkov, aby sa k možnej aplikácii „nového“ ustanovenia vyjadrili (ktorú možnosť využil len povinný), preto nemožno hovoriť ani o „prekvapivosti“ napadnutého uznesenia pre oprávneného.

Vzhľadom   na   uvedené   dovolací   súd   konštatuje,   že   základné   právo   oprávneného na spravodlivý proces a na súdnu ochranu garantovanú mu ako účastníkovi konania podľa čl. 46   ods.   1   Ústavy   SR,   postupom   odvolacieho   súdu   porušené   nebolo.   Za   porušenie základného práva zaručeného v uvedenom článku ústavy nemožno považovať to, že odvolací súd   neodôvodnil   svoje   rozhodnutie   podľa   predstáv   dovolateľa.   Naviac,   odôvodnenie súdneho   rozhodnutia   v   opravnom   konaní   nemá   odpovedať   na   každú   námietku   alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie   o   dovolaní   a   zostali   sporné   alebo   sú   nevyhnutné   na   doplnenie   dôvodov prvostupňového   rozhodnutia,   ktoré   sa   preskúmava   v   odvolacom   konaní   (II. ÚS 78/05), ktorá podmienka preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia dodržaná bola.

Vo vzťahu k námietke dovolateľa o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), dovolací súd uvádza, že právnym posúdením sa rozumie činnosť súdu, pri ktorej   na   zistený   skutkový   stav   aplikuje   konkrétnu   právnu   normu.   Nesprávne   právne posúdenie je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych   predpisov   ide   vtedy,   ak   súd   nepoužil   správny   právny   predpis   alebo   ak   síce správny   právny   predpis   použil,   ale   nesprávne   ho   interpretoval   alebo   ak   zo   správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné), samo nesprávne právne posúdenie veci však prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).»

Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné v prvomrade uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky na uskutočneniedovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou animimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,ktorých   sústavu   završuje   najvyšší   súd   (mutatis   mutandis   II. ÚS 1/95,   II. ÚS 21/96).Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecnésúdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práva slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavnéhosúdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je danáprávomoc   všeobecných   súdov   (m.   m.   II. ÚS 13/01),   alebo   všeobecné   súdy   neposkytnúochranu označenému základnému právu v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoréupravujú výkon ich právomoci.

Základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie sav občianskoprávnom   konaní   účinne   zaručuje   len   vtedy,   ak   sú   splnené   všetky   procesnépodmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej.Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred   občianskoprávnym   súdom   vrátane   dovolaciehokonania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú ustanovenia §236   a   nasl.   OSP.   V   rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti   dovolania   proti   každémurozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie jeprípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia.Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239OSP.

Ústavný   súd   z   tohto   hľadiska   preskúmal   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu,ktorým   dovolanie   sťažovateľky   odmietol   ako   neprípustné,   a   nezistil   pritom   žiadnuskutočnosť signalizujúcu svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. Podľanázoru   ústavného   súdu   takto   koncipované   uznesenie   najvyššieho   súdu   je   určitéa zrozumiteľné,   bez   vnútorných   rozporov,   zaujíma   stanovisko   k   podstate   dôvodovuvedených   v   dovolaní,   nie   je   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   preto   ani   z   ústavnéhohľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody sťažovateľky. V zmysle svojej judikatúry totiž ústavný súd považujeza protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od vecisamej   alebo   aj   extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právneskutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný súd pri preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu zistil, že tento sa ústavneprijateľným   spôsobom   vysporiadal   s   právnou   argumentáciou   sťažovateľky   a   relevantnézákonné   ustanovenia   aplikoval   spôsobom,   ktorý   neodporuje   ich   zneniu,   účelu   anioznačeným článkom ústavy. Nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možnétoto rozhodnutie označiť za nezlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnouzmluvou ustanovenými princípmi súdneho rozhodovania (čl. 144 ods. 1 ústavy).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03),pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak podľa názoru ústavného súdu nestalo.

Vychádzajúc z prijatého stanoviska pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/2014zo 7. mája 2014, ako aj z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu podľa názoru ústavnéhosúdu nejestvuje príčinná súvislosť medzi označenými právami sťažovateľky a postupomnajvyššieho   súdu   pri   rozhodovaní   v   danej   veci,   ktorá   by   umožňovala   vysloviť   závero porušení   sťažovateľkou   označených   práv.   Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľka   nestotožňujes právnym názorom najvyššieho súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenostialebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia. Ústavný súd preto považuje sťažnosť v tejto častiza zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími návrhmisťažovateľky nezaoberal.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišnéstanovisko sudcu Milana Ľalíka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2015