znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 208/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť N. H., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátkou JUDr. A. K., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) a e) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 7 To 78/2012-806 z 13. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť N. H. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2013 doručená   sťažnosť   N.   H.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátkou JUDr. A. K., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) a e) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 To 78/2012-806 z 13. novembra 2012 (ďalej len „rozsudok z 13. novembra 2012“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom z 13. novembra 2012 bol zrušený rozsudok Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 T 45/2012 z 12. júla 2012 (ďalej „rozsudok z 12. júla 2012“) vo výrokoch o trestoch a spôsoboch ich výkonu, podľa ktorého bol sťažovateľ uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby   omamných   látok   a   psychotropných   látok,   jedov   a   prekurzorov,   ich   držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c), d) a ods. 3 písm. c) Trestného zákona spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, za čo mu bol podľa § 172 ods. 3 písm. c) Trestného zákona s použitím § 38 ods. 4 Trestného zákona uložený trest odňatia slobody vo výmere 18 rokov nepodmienečne. Podľa § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona bol sťažovateľ zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia, súčasne mu bol podľa § 76 ods. 1 Trestného zákona v spojení s § 78 ods. 1 tohto zákona uložený ochranný dohľad na dobu 3 rokov a podľa § 73 ods.   1   Trestného   zákona   mu   bolo   uložené   ochranné   protitoxikomanické   liečenie ambulantnou formou. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku mu bol podľa § 172 ods. 3 písm.   c)   Trestného   zákona   s použitím   §   38   ods.   4   Trestného   zákona   pri   nezmenenom skutkovom   základe   uložený   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   18   rokov   nepodmienečne podľa   § 48 ods. 3   písm. b) Trestného   zákona   so   zaradením   do   ústavu   na výkon   trestu odňatia   slobody   s maximálnym stupňom   stráženia. Inak rozsudok   z 12.   júla 2012 ostal nezmenený.

Podľa sťažovateľa v predmetnom trestnom konaní boli porušené ním označené práva tým, že mu bola odňatá možnosť konať v jeho materinskom jazyku, resp. jazyku, ktorému rozumie.   V   konaní   pred   krajským   súdom   sťažovateľ   predložil   svoju   námietku nerešpektovania   jeho   práva   konať   v   materinskom   jazyku,   najmä   práva   na   tlmočníka do materinského jazyka na hlavných pojednávaniach a verejných zasadnutiach, ako aj práva na preloženie zápisníc o vykonaní jednotlivých úkonov. Krajský súd uvedenú námietku sťažovateľa neakceptoval s odôvodnením, že do konania bol pribratý tlmočník z jazyka perzského,   pričom   za   podstatnú   nepovažoval   skutočnosť,   že   nešlo   o   tlmočníka z materinského   jazyka   sťažovateľa   –   jazyka   pašto,   ktorý   je   zároveň   prvým   úradným jazykom v Afganistane. Sťažovateľ vo svojich podaniach v predmetnom konaní vysvetlil rozdiel medzi perzským jazykom a jazykom pašto, ktorý charakterizoval ako „rozdiel medzi slovenčinou a maďarčinou“.

V súvislosti s uvedenou námietkou krajský súd v rozsudku z 13. novembra 2012 poukázal na skutočnosť, že tlmočenie v perzskom jazyku „je dostačujúce, nakoľko takto prebehla   podstatná   časť   trestného   konania   (mal   na   mysli   prípravného,   a   to   aj za prítomnosti   obhajcu)   a   obžalovaný   ju   nenamietal“, a   súčasne   v   tejto   súvislosti   aj s poukázaním   na   predchádzajúce   konania   vedené   v   trestných   veciach   sťažovateľa   na Okresnom   súde   Rožňava   pod   sp.   zn.   1   T   97/2004,   Okresnej   prokuratúre   Košice   I pod sp. zn. 1 Pv 1431/2006, Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. 4 T 23/2006, Okresnom súde Revúca pod sp. zn. 2 T 243/2009 dospel k záveru, že vzhľadom na dĺžku pobytu sťažovateľa v Slovenskej republike, ako aj miesto jeho pôvodu, rozumie pre účely trestného konania slovenskému jazyku, ako aj jazyku perzskému, v ktorom bol pribratý tlmočník. Tento záver krajského súdu považuje sťažovateľ za hrubé porušenie zákona, ako aj ním označených práv. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 39/01 zo 4. júla 2001 a jeho závery, v spojení s ktorými je podľa neho možné konštatovať, že nie je podstatné, v ktorom štádiu či okamihu trestného konania požiadal o tlmočníka, a taktiež nie je vôbec podstatné, že v predchádzajúcich konaniach vedených v trestných veciach sťažovateľa, ktorých bol účastný, o ustanovenie tlmočníka nežiadal.

Podľa sťažovateľa pre účely trestného konania je potrebná zvýšená úroveň znalosti jazyka, v   ktorom   sa   konanie vedie,   než je znalosť jazyka na bežnej   hovorovej   úrovni, a preto   v   predmetnom   konaní   viackrát   poukázal   na   skutočnosť,   že   slovenskému   ani perzskému jazyku dostatočne nerozumie. Samotný fakt, že v predchádzajúcich konaniach vedených o jeho veciach sťažovateľ o tlmočníka nežiadal, nie je podľa neho dôkazom, že uvedeným jazykom rozumie pre účely prebiehajúceho trestného konania. Navyše, v danom prípade nejde o materinské jazyky sťažovateľa, čo znamená, že ich znalosť u neho mohla poklesnúť   plynutím   času   v   dôsledku   toho,   že   ich   nepraktizoval   v   takom   rozsahu   ako v minulosti,   obzvlášť   v   prípade   komunikácie   pre   účely   trestného   konania   (odbornej a úradnej   komunikácie),   v   ktorej   nezrovnalosť,   nedostatočné   porozumenie   slova   či gramatickej väzby, frázy a pod. môže mať negatívne dopady.

Pre súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci musela byť navyše sťažovateľova nízka   vedomosť   slovenského   jazyka   priamo   overiteľná,   pretože   nedokáže   skloňovať, nerozoznáva časovanie osôb, nevie používať ani ďalšie zložitejšie gramatické kategórie a taktiež im ani nerozumie. Obdobne je to aj v prípade perzštiny, ktorú taktiež ovláda len zbežne, nie je jeho materinským jazykom ani úradným, neučil sa ju v škole a bežne ju riadne nepraktizoval.

V   predmetnom   konaní   sťažovateľovi   nebola   do   jazyka,   ktorému   rozumie,   ani preložená zápisnica z hlavného pojednávania, napriek tomu, že o to požiadal a z tohto dôvodu sa nebol schopný relevantne brániť. Krajský súd v rozsudku z 13. novembra 2012 vo   vzťahu   k   odôvodneniu   skutočnosti,   prečo   nie   je   potrebné   sťažovateľovi   ustanoviť tlmočníka   do   jazyka   pašto,   nepresne   uviedol,   že   sťažovateľ   pred   orgánmi   činnými v trestnom   konaní opakovane uviedol,   že   slovenskému   jazyku, ako i   perzskému   jazyku rozumie (strana 11 posledná veta a strana 12 prvý odsek), avšak toto tvrdenie sa nezakladá na   pravde,   pretože   sťažovateľ   sa   nikdy   takto   nevyjadril   a   ide   o   tvrdenie   vychádzajúce z neporozumenia jazykovej problematiky jazyka perzského. V tejto súvislosti sťažovateľ okrem iného uviedol: «Pokiaľ sa rieši otázka perzského jazyka, je ju treba riešiť komplexne a riadne a to tak, že nie je jedno, či sa pojednáva o „perzskom jazyku“, alebo „perzštine“. Ide o skupinu perzských jazykov (cca 50), do ktorej o. i. patrí perzština a pašto. Keďže ide o dva samostatné jazyky v rámci perzských jazykov, je nekonkrétne a nulitné tvrdiť, že rozumiem   perzskému   jazyku,   dokonca   ako   svojmu   rodnému   jazyku.   Tlmočník   bol ustanovený z jazyka „perzština“ a nie jazyka „perzského“, čo je dôkaz o skutočnosti, ktorú namietam. Je zrejmé, že existuje jazyk perzština, aj jazyk pašto, ktoré oba patria do skupiny perzských jazykov a preto ak ja sa dožadujem svojho materinského jazyka (jazyka, ktorému rozumiem) pašto, je neprípustné zamietnuť moju požiadavku tým, že mojim rodným jazykom je perzský jazyk (čo je síce pravda, ale ako označenie skupiny jazykov, do ktorého patrí môj materinský jazyk pašto), a už vôbec nie tým, že musím rozumieť perzštine. Teda perzský jazyk, v ponímaní odvolacieho súdu neexistuje, nejde o žiaden jeden konkrétny jazyk (ako napr. slovenský jazyk), ale ide o označenie skupiny jazykov (ako napr. slovanské jazyky), v rámci ktorých je začlenená perzština, pašto a ostatných cca 50 ďalších perzských jazykov (ktorým nerozumiem, ba ani ich nepoznám, avšak v zmysle názoru odvolacieho súdu by som im mal tiež rozumieť).»

Sťažovateľ v predmetnom konaní poukázal na to, že ustanovený tlmočník rozumie perzskému jazyku, ale nerozumie jazyku pašto, ale iba perzštine. Ustanovený tlmočník nie je zapísaný v zozname tlmočníkov a nie je zrejmá kvalita jeho tlmočenia (pre účely konania na súde), čo je podstatné zvlášť z dôvodu, že u neho ide o iný ako sťažovateľov materinský jazyk, a preto neexistuje odborná záruka, že tlmočí korektne. Podľa vyjadrenia okresného súdu v Slovenskej republike nie je evidovaný tlmočník ani prekladateľ jazyka pašto, táto skutočnosť však nemôže byť na ťarchu sťažovateľovi, a ani on sám preto nemôže byť zaviazaný   povinnosťou   zabezpečiť   si   takéhoto   tlmočníka.   S   ohľadom   na   uvedené   je sťažovateľ toho názoru, že postupom krajského súdu, ktorým mu nebolo umožnené konať v jeho materinskom jazyku, došlo k porušeniu ním onačených práv.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhol,   aby   vydal   nález, v ktorom vysloví, že jeho základné práva podľa čl. 12 ods. 2, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) a e) dohovoru boli rozsudkom z 13. novembra 2012 porušené, zruší uvedený rozsudok a vráti vec krajskému súdu na nové konanie a rozhodnutie, zakáže krajskému súdu pokračovať v porušovaní ním označených práv a prizná mu náhradu trov jeho právneho zastúpenia v sume 275,94 €.

II.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ   sťažnosťou   namietal,   že   rozsudkom   z   13.   novembra   2012   došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 4 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) a e) dohovoru argumentujúc tým, že v predmetnom   konaní   v   jeho   trestnej   veci   mu   bola   odňatá   možnosť   konať   v   jeho materinskom jazyku, resp. jazyku, ktorému rozumie. Z uvedeného vyplýva, že podstatou sťažovateľových   námietok   je   porušenie   jeho   práva   na   obhajobu,   ktoré   mu   malo   byť obmedzené tým, že nerozumel jazyku konania.

Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu.

V   danom   prípade   sťažovateľ   podal   sťažnosť   ústavnému   súdu   založenú   na argumentácii, ktorá svojím obsahom smeruje k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, a z obsahu jeho sťažnosti nevyplýva, že by v záujme ochrany ním označených práv využil aj dovolanie ako účinný prostriedok ich ochrany.

Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených   kompetencií.   Právomoc ústavného   súdu   predstavuje v   tomto kontexte   ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú. Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

Za   daných   okolností   považuje   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   za   predčasne podanú, a preto ju odmietol pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   pre   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie a rozhodnutie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2013