znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 208/2012-16

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 9. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosti JUDr. R. K., B., zastúpeného advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., B. vedené pod sp. zn. Rvp 3353/2012 až sp. zn. Rvp 3365/2012 vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   uzneseniami   Okresného   súdu   Kežmarok   sp.   zn.   2   Er   424/2010,   sp.   zn.   2   Er 398/2010, sp. zn. 2 Er 369/2010, sp. zn. 2 Er 397/2010, sp. zn. 2 Er 710/2009, sp. zn. 2 Er 650/2009, sp. zn. 2 Er 651/2009, sp. zn. 2 Er 652/2009, sp. zn. 2 Er 649/2009, sp. zn. 2 Er 324/2009, sp. zn. 2 Er 234/2009 a sp. zn. 2 Er 19/2009 zo 16. marca 2012 a sp. zn. 8 Er 12/2009 z 21. februára 2012 a takto  

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti   JUDr.   R.   K.   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   3353/2012   až   sp. zn. Rvp 3365/2012   s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   pod sp. zn. Rvp 3353/2012.

2. Sťažnosti JUDr. R. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 11. apríla 2012 doručené sťažnosti JUDr. R. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorými namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v záhlaví označenými uzneseniami Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“).

2. Sťažovateľ uviedol, že od 6. júna 2007 začal vykonávať exekučnú činnosť ako exekútor podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“),   a   to   aj   pre obchodnú spoločnosť P., s. r. o., B., s ktorou bol v pracovnom pomere do 5. júna 2007. Okresný   súd   napadnutými   rozhodnutiami   neprípustne   rozhodol   o jeho   vylúčení z vykonávania exekúcie z dôvodu jeho zaujatosti proti oprávnenej – spoločnosti P., s. r. o., čím   zasiahol   do   ním   označených   základných   práv;   navrhol   preto   napadnuté   uznesenia okresného súdu zrušiť, vec mu vrátiť na ďalšie konanie a priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom.

3. Ústavný súd sa najskôr zaoberal otázkou, či sú naplnené predpoklady meritórneho prerokovania   ústavnej   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“), a dospel k záveru, že aj napriek nesúhlasu sťažovateľa ju podala osoba zjavne neoprávnená podľa   §   25 ods.   2   zákona o   ústavnom   súde.   Uvedené ustanovenie v záujme   racionality   a   efektivity   konania   pred   ústavným   súdom   dáva   tomuto   súdu kompetenciu posúdiť „prijateľnosť“ návrhu predtým, ako dospeje k záveru, že o návrhu rozhodne meritórne nálezom, pričom ide o špecifickú a relatívne samostatnú časť konania, ktorá ešte nemá charakter kontradiktórneho konania,   keď   ústavný   súd   môže   obvykle rozhodnúť bez ďalšieho, len na základe obsahu napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej moci a údajov obsiahnutých v samotnej sťažnosti.

4. Súdny exekútor má pri výkone exekučnej činnosti postavenie verejného činiteľa. Tento   svoj   status   získal   podľa   zákona   Exekučného   poriadku,   keďže   podľa   §   2   ods.   1 je exekútor   štátom   určenou   a   splnomocnenou   osobou   na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí. Podľa ustanovenia § 5 Exekučného poriadku má exekútor pri výkone   exekučnej   činnosti   ako   výkonu   verejnej   moci   postavenie   verejného   činiteľa. Z uvedeného vyplýva, že Exekučným poriadkom preniesol štát časť výkonu svojej moci – špecificky   moci   súdnej,   ktorej   súčasťou   je   aj   konanie   vykonávacie   –   na   súdnych exekútorov.   Nimi   sú   síce   fyzické osoby, avšak   táto skutočnosť má význam len právne technicky či organizačne inštitucionálny. Z hľadiska funkcionálneho vykonávajú tieto osoby štátnu   moc,   resp.   moc   súdnu.   Preto   ak   exekútor   vykonáva   funkcie,   ktoré   by   inak   bol povinný vykonať štát, resp. súd, je pri výkone zverenej štátnej moci povinný rešpektovať a dbať na základné práva tých osôb, vo vzťahu ku ktorým prenesenú štátnu moc vykonáva; rovnako tak pre tieto osoby musí platiť rovnaký štandard ochrany ich základných práv ako v konaní pred súdmi.

5. Z uvedených skutočností vyplýva, že súdny exekútor nemá aktívnu legitimáciu na podanie   sťažnosti   proti   rozhodnutiu,   ktorým   ho   súd   vylúčil   z   vykonávania   exekúcie v daných   veciach,   pre   jeho   pomer   k   účastníkovi   konania   (oprávnenému)   v   zmysle ustanovenia   §   30   Exekučného   poriadku.   V   takomto   prípade   je   objektom   rozhodovania o vylúčení a sám ako súčasť súdnej moci nie je nositeľom žiadnych základných práv, a to ani v záujme ochrany účastníka exekučného konania (oprávneného), preto ústavný súd jeho sťažnosť odmietol ako podanú zjavne neoprávnenou osobou (bod 2 výroku). Tento záver vyslovený   ústavným   súdom   v   mnohých   predchádzajúcich   veciach   sťažovateľa (I. ÚS 478/2011, I. ÚS 480/2011 ap.) by už mal sťažovateľ pri podávaní ďalších sťažností rešpektovať,   aby   nezahlcoval   ústavný   súd   neprerokovateľnými   podaniami,   ktorých spracovanie mu bráni venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah.

6. Podľa § 31 zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

7. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 3353/2012 až sp. zn. Rvp 3365/2012 a z nich vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť, a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľa a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného konania (bod 1 výroku tohto uznesenia) a sťažnosti potom odmietol.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. mája 2012