znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 208/2011-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna   2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   občianskeho   združenia   S.,   B.,   zastúpeného   advokátkou JUDr. A. T., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 12 Co 170/2009, 12 Co 171/2009 z 9. novembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť občianskeho združenia S.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára 2011 doručená sťažnosť občianskeho združenia S. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl.   1   Dodatkového   protokolu   k dohovoru   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   rozsudkom Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   12   Co   170/2009,   12   Co 171/2009 z 9. novembra 2010.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že „... Sťažovateľ sa návrhom na začatie konania zo dňa   24. 7. 2007   domáhal   na   Okresnom   súde   Bratislava   V   uhradenia   istiny   vo   výške 240.780,02 €   (7.253.739,-   Sk)   spolu   s   príslušenstvom   voči   žalovanému   D.,   s.r.o.  ...   B. Okresný súd rozsudkom č. k. 5 C 16/08-304 zo dňa 20. 4. 2009 žalobu zamietol. Sťažovateľ ako žalobca podal proti tomuto rozhodnutiu odvolanie a Krajský súd... 9. 11. 2010 vydal... rozsudok č. k. 12 Co/170/2009-595, 12 Co/171/2009, ktorým rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil...“.

3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «V hore uvedenom súdnom konaní sa sťažovateľ ako organizácia kolektívnej správy domáhal od prevádzkovateľa retransmisie uhradenia primeranej   odmeny   za   používanie   zvukovo-obrazových   záznamov   (ďalej   len   „ZOZ“) v káblovej retransmisii za obdobie 1. 7. 2004 až 30. 6. 2007 v celkovej výške 240.780,02 € (7.253.739,- Sk) spolu s príslušenstvom.

Sťažovateľ   má   udelené   oprávnenie   č.   4/2005   na   výkon   kolektívnej   správy majetkových práv výrobcov ZOZ v oblasti káblovej retransmisie nimi vyrobených ZOZ od Ministerstva kultúry Slovenskej republiky. Sťažovateľ vykonáva v zmysle ust. § 78 a nasl. zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (ďalej len „Autorský zákon“ alebo „AZ“) kolektívnu správu majetkových práv výrobcov ZOZ   na   základe   vyššie   uvedeného   oprávnenia   a   uzatvorených   zmlúv   o   zastupovaní. Prostredníctvom zmlúv zastupuje slovenských výrobcov resp. nositeľov práv k ZOZ, ktorí sú výrobcami   hraných,   dokumentárnych,   animovaných   a   iných   kinematografických   ZOZ. Zároveň na základe bilaterálnej zmluvy - dohody o spolupráci uzatvorenej so spoločnosťou A.,   zastupuje   sťažovateľ   zahraničných   výrobcov   ZOZ.   A.   je   neštátna   a   nezisková organizácia, so sídlom v Ž., Švajčiarsko, ktorá zastupuje práva producentov z celého sveta, a to predovšetkým v oblasti káblovej retransmisie... Máme za to, že rozhodnutie krajského súdu je arbitrárne, odôvodnenie rozsudku je (zrejme nie je, pozn.) dostatočne a logicky odôvodnené, nemožno z neho vyvodiť, z čoho odvolací súd vyvodil svoj právny záver...»

4.   Po   následnom   polemizovaní   s právnym   názorom   krajského   súdu   uvedeným v odôvodnení jeho odvolacieho rozhodnutia o interpretácii a aplikácii niektorých ustanovení «zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (ďalej len „autorský zákon“ alebo „AZ“)», po objasňovaní svojho postavenia vo vzťahu „k zastupovaniu práv producentov – výrobcov audiovizuálnych diel na území Slovenskej republiky...   a zahraničí...“,   vyjadrení   sa   k „doplnenému   dokazovaniu   stanoviskom organizácie   S.   a L.“ a namietaniu „vážnej   a podstatnej   obsahovej   zmene   odôvodnenia rozsudku   prvostupňového   súdu“, ku   ktorej   došlo   vydaním   opravného   uznesenia prvostupňovým   súdom,   ktorou   sa   krajský   súd   nezaoberal,   sťažovateľ   konštatoval,   že „Odvolací   súd   sa   v   rozhodnutí   nevysporiadal   s   viacerými   navrhnutými   dôkazmi a skutočnosťami tvrdenými v odvolaní – napr. vzťah ust. § 84 AZ na dobrovoľnú kolektívnu správu,   vzťah medzi pojmami výrobca ZOZ   /výrobca audiovizuálneho diela/ producent, potreba autorizácie CD o použitých ZOZ, stanovisko MK SR zo dňa 12. 6. 2008. Odvolací súd sa obmedzil na konštatovanie, že skutočnosti tvrdené sťažovateľom neboli preukázané, akými úvahami však súd dospel k takémuto názoru, nie je z odôvodnenia rozhodnutia vôbec jasné.“

5.   Svoje   faktické   a právne   závery   (názory)   sťažovateľ   uzatvoril   takto: „Z   vyššie uvedeného   vyplýva,   že   rozsudok   Krajského   súdu...   č.   k.   12   Co/170/2009-595, 12 Co/171/2009 zo dňa 9. 11. 2010 je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Súd sa väčšinou   otázok   podstatných   pre   meritórne   rozhodnutie   vôbec   nezaoberal.   Súd   sa v rozsudku nevysporiadal s argumentáciou a námietkami sťažovateľa prednesených v rámci súdneho konania. Súd nevyjadril svoj právny názor k sťažovateľom predneseným skutkovým a právnym otázkam, ku ktorým bolo potrebné zaujať stanovisko v súvislosti s rozhodnutím vo veci. Rozhodnutie odvolacieho súdu je zmätočné, pretože jeho jednotlivé časti si značne odporujú a je neúplné, pretože sa súd nevysporiadal so všetkými relevantnými otázkami. Týmto postupom súdu bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom.

Vyššie popísaným konaní súdu bolo taktiež spôsobené, že výrobcom ZOZ, ktorí sú zastúpení   sťažovateľom,   nebola   v   rozpore   s   ust.   §   67   ods.   1   AZ   uhradená   od prevádzkovateľa   retransmisie   primeraná   odmena   za   používanie   ich   ZOZ   káblovou retransmisiou. Týmto bolo porušené majetkové právo sťažovateľa.

Rozsudkom Krajského súdu... č. k. 12 Co/170/2009-595, 12 Co/171/2009 zo dňa 9. 11. 2010 bolo porušené... základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a následne aj... základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy... a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru... Rozhodnutie krajského súdu možno považovať za neodôvodnené a arbitrárne vyúsťujúce k porušeniu označených práv   sťažovateľa...   Sťažovateľ   ako   zástupca   výrobcov   ZOZ   v   dôsledku   rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave nemôže realizovať svoje majetkové právo.“

6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd „po vykonaní dokazovania vyniesol tento nález:

1. Základné právo S.... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy... a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu... č. k. 12 Co/170/2009- 595, 12 Co/171/2009 zo dňa 9. 11. 2010 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu... č. k. 12 Co/170/2009-595, 12 Co/171/2009 zo dňa 9. 11. 2010 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie.

S. priznáva náhradu trov konania, ktoré je Krajský súd... povinný zaplatiť na účet advokátky JUDr. A. T... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,   opatrením   alebo iným zásahom   boli   porušené   práva   alebo slobody   podľa odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie alebo iný   zásah.   Ak porušenie práv   alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

8.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

9.   Predmetom   sťažnosti   sťažovateľa   je   namietané   porušenie   označených   práv zaručených ústavou, dohovorom a dodatkovým protokolom postupom krajského súdu a jeho rozsudkom sp. zn. 12 Co 170/2009, 12 Co 171/2009 z 9. novembra 2010.

II.A K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

10.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať zákonom   ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo...   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom...

11. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v postupe krajského   súdu   v odvolacom   konaní   („...   odvolací   súd   sa...   nevysporiadal   s   viacerými navrhnutými dôkazmi a skutočnosťami...“), v nedostatočnom odôvodnení jeho rozhodnutia a vyslovených   právnych   názoroch, „súd   nevyjadril   svoj   právny   názor   k predmetným skutkovým   a právnym   otázkam“;   v dôsledku   toho   považuje   sťažovateľ   rozhodnutie odvolacieho súdu za „zmätočné... neodôvodnené a arbitrárne...“ (pozri tiež bod 5).

12. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť   (napr. II. ÚS 88/01),   ako   aj   konkrétne   procesné   garancie   v súdnom   konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Pri   uplatňovaní tejto právomoci   ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

13. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím krajského súdu,   ústavný súd   predovšetkým   konštatuje, že v danej   veci   nebola vylúčená právomoc   všeobecných   súdov.   V právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba posúdenie, či   účinky   výkonu právomoci   krajského súdu   v súvislosti   s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 12 Co 170/2009, 12 Co 171/2009 z 9. novembra 2010 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy (resp. dohovoru).

14.   Po   oboznámení   sa   s obsahom   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne   správne,   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho   argumentácia   vychádzajúca z v konaní zistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov. V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   krajský   súd   okrem   iného   uviedol:   «Krajský   súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) preskúmal a prejednal vec v zmysle § 212 ods. 1 O. s. p. na pojednávaní a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky na zmenu a ani na zrušenie napadnutého rozhodnutia. Na odvolacom pojednávaní dňa 5. 10. 2010 právna zástupkyňa navrhovateľa zotrvala na názore, že výrobcovia audiovizuálnych diel (ďalej len „AD“) sú súčasne aj výrobcami zvukovo-obrazových záznamov (ďalej len „ZOZ“). Každé AD je súčasne aj zaznamenané zvukom   a   záznamom,   teda   je   ZOZ,   ale   nie   každý   ZOZ   je   súčasne   aj   AD.   Pokiaľ   má navrhovateľ uzavretú zmluvu s firmou A., ktorá spravuje práva zahraničných výrobcov AD, súčasne spravuje aj práva výrobcov ZOZ. Z toho dovodzuje aj svoju aktívnu legitimáciu v tomto spore. Právna zástupkyňa odporcu uviedla, že ďalším dôvodom na zamietnutie žaloby, je skutočnosť, že navrhovateľ nepreukázal použitie žiadneho ZOZ odporcom v rozhodnom období, čo je podmienkou priznania primeranej odmeny. Taktiež zdôraznila, že pri ZOZ ide o dobrovoľnú kolektívnu správu,   kedy sa sám výrobca ZOZ môže rozhodnúť,   či sa dá zastúpiť a ak áno, kým. Poukázala aj na to, že pri nahliadnutí do oprávnení ministerstva kultúry (MK) pre navrhovateľa a pre spoločnosť S. zistiteľné, že sú úplne zhodné a že ich oprávňujú na kolektívnu správu práv z káblovej retransmisie ZOZ. Pokiaľ ide o ustanovenie § 84 Autorského zákona (AZ), z jeho aplikácií je podstatné, že navrhovateľ musí preukázať svoju zmluvnú základňu tak, ako to vyplýva aj z oprávnenia MK, čiže konkrétne zmluvy a ich rozsah s výrobcami ZOZ. Pokiaľ ide o zmluvu navrhovateľa so spoločnosťou A. táto nemôže byť podkladom pre aktívnu legitimáciu navrhovateľa v spore, pretože predmetná zmluva neobsahuje pojem ZOZ, ale len AD. Žiadne ustanovenie tejto zmluvy neoprávňuje navrhovateľa na zastupovanie práv výrobcov ZOZ a nárok na primeranú odmenu. Navyše zahraniční výrobcovia ZOZ neboli v rozhodnom období na území SR chránení, a pokiaľ by aj bol použitý ich ZOZ, nevznikol by výrobcovi nárok na primeranú odmenu, a teda ani ich správcom.   Zástupkyňa   navrhovateľa   predložila   oprávnenie   na   výkon   kolektívnej   správy práv s rovnakým predmetom   ako   navrhovateľ   pre   organizáciu   A.   zo dňa 24. 11. 2009, pričom z vyjadrenia MK zo 14. 10. 2009 vyplýva, že táto organizácia vykonáva kolektívnu správu pre rovnakých výrobcov ZOZ ako spoločnosť navrhovateľa. Taktiež poukázala na to, že rozhodnutím MK boli navrhovateľovi uložené, tri pokuty, pričom z jeho obsahu je zrejmé, že navrhovateľovi vznikli oprávnenia len zo šírenia diel a nie ZOZ. Aj keď toto rozhodnutie   MK   bolo   na   základe   rozkladu   navrhovateľa   zrušené,   stalo   sa   tak   len   z procesných   dôvodov   a   vo   vecnej   rovine   sa   s   rozhodnutím   minister   stotožnil.   Ďalším dôvodom,   na   zamietnutie   žaloby   je   tak   skutočnosť,   že   navrhovateľ   svojim   zmluvným partnerom nepreukázal, aké ZOZ odporca v rozhodnom období použil. Právna zástupkyňa navrhovateľa poukázala na to, že v priebehu konania predložila na CD nosiči zoznam zastupovaných výrobcov, zoznam odvysielaných diel a za apríl 2006 predložila   aj   výpis   programových   služieb,   v   ktorých   boli   odvysielané   konkrétne   ZOZ a požiadali odporcu, aby preukázal, akým spôsobom vyporiadal ich použitie. Navrhovateľ v priebehu konania preukázal že jeden z výrobcov, ktorého zastupuje, je S., ktorý spravuje práva všetkých filmov, ktoré boli vyrobené na Slovensku do roku 1991. Odporca podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 29. 9. 2010 predložil potvrdenie o tom, že v plnom rozsahu ako člen A. uhradil spoločnú odmenu za káblovú retransmisiu všetkých predmetov ochrany na účet S. Táto spoločná odmena bola platená na základe Hromadnej zmluvy uzavretej medzi S., L., O., S. a odporcom dňa 7. 10. 2003 (príloha č. 3 doplňujúceho vyjadrenia z 13. 3. 2008). Spoločná odmena zahŕňala aj primeranú odmenu za káblovú retransmisiu všetkých zvukovo-obrazových záznamov (ZOZ), nielen tých, ktoré zastupoval S. Toto bolo potvrdené aj stanoviskom S. Zároveň odporca poukázal aj na to, že navrhovateľ žaluje S. v konaní pred OS Bratislava II o vydanie tej časti spoločnej odmeny, ktorú S. počnúc rokom 2002 vybral od káblových operátorov v spoločnom výbere za ZOZ, teda od S. žiada to isté plnenie ako od odporcu v tomto konaní. K tomuto podaniu odporcu sa navrhovateľ písomne vyjadril podaním doručeným odvolaciemu   súdu   dňa   4.   11.   2010.   Podľa   stanoviska   S.   prevádzkovatelia   retransmisie platili   primeranú   odmenu   prostredníctvom   S.   za   používanie   všetkých   ZOZ   v káblovej retransmisii, a to až do konca roka 2006. Priamo v Dohode o jednotnom uplatňovaní práv, ktorú uzatvorili organizácie kolektívnej správy S., L., O. a S., je uvedené, že S. zastupuje len výrobcov hudobných ZOZ (videoklipov). Taktiež je v čl. III. Dohody uvedené, že odmeny pre nositeľov práv k ZOZ, ktorí zatiaľ nevytvorili organizáciu kolektívnej správy práv, bude spravovať   S.   a po   vzniku takejto   organizácie jej   ich   bez   zbytočného   odkladu   poskytne. Navrhovateľ ako organizácia kolektívnej správy vznikol v roku 2001. Od roku 2003 vyberá od jednotlivých prevádzkovateľov retransmisie primeranú odmenu za používanie ZOZ v retransmisii individuálne. Navrhovateľ nikdy nepoveril S., aby ho zastupovala a vyberala v jeho mene primerané odmeny. Preto nemôže, byť pravdivé tvrdenie odporcu, resp. tvrdenie S.,   že   prostredníctvom   spoločného   výberu   má   vysporiadané   práva   výrobcov   ZOZ audiovizuálnych diel (filmov), ktorých zastupuje navrhovateľ. Na odvolacom pojednávaní dňa 9. 11. 2010 právna zástupkyňa odporcu predložila ďalšie rozhodnutie MK SR zo dňa 11. 10. 2010 o uložení pokút navrhovateľovi z dôvodu, že pri   svojej   činnosti   porušuje   autorské   práva.   Taktiež   založila   do   spisu   kópiu   uznesenia o vznesení obvinenia štatutárneho zástupcu, navrhovateľa zo dňa 18. 8. 2010 v súvislosti s neoprávneným podnikaním navrhovateľa, ktoré sa týka predmetu činnosti navrhovateľa. Toto trestné oznámenie bolo začaté na podnet APKT. Na   základe   takto   zisteného   skutkového   stavu   odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že prvostupňový súd náležite zistil skutkový stav veci (§ 120 0. s. p.), vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i patričným spôsobom odôvodnil (§ 157 O. s. p.), na ktoré odôvodnenie poukazuje i odvolací súd (§ 219 ods. 2 O. s. p.). V   danom   prípade   možno   základ   sporu,   ako   aj   podaného   odvolania   rozdeliť   do niekoľkých skupín, s ktorými sa pri ich hodnotení, odvolací súd stotožnil so závermi súdu prvého stupňa.

Prvou spornou skutočnosťou bolo, či podľa § 84 Autorského zákona (ďalej len „AZ“) má   navrhovateľ   právo   na   primeranú   odmenu   za   káblovú   retransmisiu   ZOZ   u   všetkých výrobcov, u ktorí nevylúčili kolektívnu správu v zmysle ustanovenia § 84 AZ. Odvolací súd sa   stotožnil   s   názorom   súdu   prvého   stupňa,   že   uvedené   ustanovenie   nie   je   použiteľné, pretože okrem navrhovateľa mala v rozhodnom období oprávnenie na kolektívnu správu v rovnakom   odbore   použitia   predmetov   ochrany   aj   iná   firma   -   organizácia   kolektívnej správy S. Navrhovateľ v tomto prípade tvrdí, že mal oprávnenie na iný okruh záznamov ako táto organizácia, avšak z hľadiska oprávnenia Ministerstva kultúry SR, ktoré bolo udelené obidvom subjektom, ide o rovnaké oprávnenie, čiže nositelia práv mali možnosť výberu. Druhým   problémom   je   charakter   oprávnenia,   ktoré   vyplýva   pre   navrhovateľa z rozhodnutia   Ministerstva   kultúry   SR   Č.   5/2004,   teda,   či   samotné   toto   rozhodnutie oprávňuje navrhovateľa na výber alebo uplatňovanie primeranej odmeny za použitie Z0Z. V tejto problematike odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že toto samotné rozhodnutie samo o sebe nezakladá právo navrhovateľa na primeranú odmenu, a je k tomu potrebné preukázať aj konkrétne zmluvy s používateľmi ZOZ. Tretím problémom je posúdenie, či predložené zmluvy navrhovateľom, ktoré sa týkajú správy práv autorov audiovizuálnych diel, súčasne zahŕňajú aj práva výrobcov zvukovo- obrazových   záznamov.   V   tejto   časti   sa   odvolací   súd   taktiež   stotožnil   so   záverom   súdu prvého stupňa, že práva výrobcov zvukovo-obrazových záznamov nie sú totožné s právami autorov   a   iných   nositeľov   práv   k   audiovizuálnym   dielam,   pretože   ide   o   samostatné majetkové   práva   upravené   v   rôznych   častiach   autorského   zákona.   Konkrétne   definícia zvukovo-obrazového záznamu je uvedená v § 5 ods. 24 AZ a definícia audiovizuálnych diel je uvedená v ustanovení $ 5 ods. 2 AZ, pričom ide o dve samostatné kategórie požívajúce príslušnú právnu ochranu vo vymedzenom rozsahu. Štvrtým   problémom   je,   či   navrhovateľ   dostatočne   preukázal,   aké   ZOZ   odporca v rozhodnom   období   použil   a   či   predložené   dôkazy   sú   postačujúce   pre   určenie   výšky primeranej   odmeny.   Aj   v   tejto   súvislosti   súd   prvého   stupňa   správne   konštatoval,   že predložené   zmluvy   sami   o   sebe   neoprávňujú   navrhovateľa   na   uplatňovanie   práv   voči výrobcom ZOZ ako kolektívneho správcu. Ich predmetom sú audiovizuálne diela, a nie zvukovo   -   obrazové   záznamy.   Navrhovateľ   nepreukázal,   konkrétne   ktoré   ZOZ   použil odporca káblovou retransmisiou, či ich právo trvalo v zmysle § 66 ods. 5 Autorského zákona v rozhodnom čase, čo má tiež rozhodujúci vplyv na to, či odmena patrila správcovi, alebo nie. V napadnutom rozsudku sa súd prvého stupňa zaoberal aj s dôkazom, na ktorý poukazoval navrhovateľ, zoznamom filmov na nosiči CD vysielaných v roku 2006. Súd prvého stupňa k tomto dôkazu uviedol, že samotný CD nosič bez náležitej autorizácie by nemohol byť dostačujúcim podkladom pre určenie primeranej odmeny ani za rok 2006, s čím sa stotožnil aj odvolací súd.

Aj   doplnené   dokazovanie   v   odvolacom   konaní   potvrdilo   správnosť   záverov   súdu prvého   stupňa.   Najmä   zo   stanoviska   S.   (S.)   zo   dňa   26.   8.   2010   vyplynula   existencia hromadných zmlúv medzi organizáciami kolektívnej správy (S., L., S. a O.) a združeniami káblových   operátorov   (A.   a S.)   o   podmienkach   používania   predmetov   chránených autorským zákonom, prostredníctvom káblovej retransmisie. Zmluvami boli vyporiadané všetky práva, ktoré organizácie kolektívnej správy spravovali, vrátane ZOZ (organizácia kolektívnej správy S.). Keďže všetky boli zastúpené S., používateľ (káblový operátor) za retransmisiu všetkých predmetov ochrany platil jednu platbu na účet S. Kábloví operátori združení v A. mali dohodnutú v rokoch 2005 a 2006 spoločnú odmenu vo výške 6,63 Sk na jednu prípojku za jeden mesiac, z ktorej na ZOZ pripadalo 10 % S. potvrdil, že všetci členovia A. (teda aj odporca) majú vyporiadané práva ku všetkým dielam, vrátane ZOZ, za obdobie od 1. 1. 2002 do 31. 12. 2006. Zo stanoviska autorskej spoločnosti L. z 30. 8. 2010 ďalej   vyplynulo,   že   členovia   A.   (A.)   majú   prostredníctvom   tejto   autorskej   spoločnosti vyporiadané   práva   k   všetkým   audiovizuálnym   dielam   a   ostatným   dielam   použitým v audiovizuálnych   dielach   až   do   konca   roku   2006,   s   výnimkou   hudobných   diel vyporiadaných,   prostredníctvom   S.   vrátane   odmien   pre   zahraničných   autorov,   pri osobitnom režime pre amerických autorov, režisérov a producentov audiovizuálnych diel. Preskúmaním obsahu zmluvy medzi navrhovateľom a spoločnosťou A., odvolací súd dospel k záveru, že zmluva neoprávňuje navrhovateľa na zastupovanie práv výrobcov ZOZ, pričom podstatná je aj skutočnosť, že v žalovanom období zahraniční výrobcovia neboli na území SR chránení zákonom. Vzhľadom   na   to,   že   navrhovateľ   v   spore   nepreukázal   svoj   nárok   na   primeranú odmenu za používanie zvukovo-obrazových záznamov voči odporcovi v uplatnenej výške, súd prvého stupňa správne rozhodol, keď návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol. Pokiaľ   ide   o   napadnuté   opravné   uznesenie   o   oprave   pojmu   „výrobcovia audiovizuálneho diela „na správny pojem „autori a iní nositelia práv k audiovizuálnym dielam“ v odôvodnení napadnutého, rozsudku, odvolací súd dospel k záveru, že opravným uznesením súd prvého stupňa opravil určitý odborný výraz, keď v rozsudku výraz výrobca (výrobcovia)   audiovizuálnych   diel   nahradil   výrazom   autor   (autori)   a   iní   nositelia   práv k audiovizuálnym dielam. Pre navrhovateľa mal význam hlavne výraz výrobcovia zvukovo- obrazových   záznamov,   z   ktorého   titulu   si   uplatňoval   svoje   nároky.   Podľa   názoru odvolacieho súdu upresnením technického názvu tak, ako to vyplýva z autorského zákona, žiadnym spôsobom nemohlo dôjsť k zmene záverov, z ktorých súd prvého stupňa vychádzal vo výroku rozsudku a preto sú splnené aj podmienky na potvrdenie napadnutého uznesenia. V   danom   prípade   išlo   len   o   zámenu   presného   odborného   názvu   tak,   ako   to   vyplýva z Autorského zákona. Odvolací súd z týchto dôvodov napadnutý rozsudok v spojení s opravným uznesením podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil. Pokiaľ   súd   prvého   stupňa   o   trovách   konania   rozhodol   tak,   že priznal   odporcovi náhradu trov konania vo výške 100 % jemu vzniknutých trov s tým, že o výške náhrady trov konania   bude   rozhodnuté   po   právoplatnosti   rozsudku   samostatným   uznesením,   v   takom prípade odvolací súd nerozhoduje samostatne len o trovách odvolacieho konania, ale súd prvého   stupňa   rozhodne   komplexne   o   trovách   prvostupňového   aj   odvolacieho   konania v samostatnom rozhodnutí podľa § 224 ods. 4 O. s. p. Navrhovateľ   v   odvolaní   ďalej   žiadal,   aby   odvolací   súd   v   prípade,   ak   potvrdí napadnutý rozsudok, pripustil vo veci podanie dovolania, pretože ide o otázku zásadného právneho   významu   spočívajúcu   v tom,   že   otázku   majetkových   práv   výrobcov   zvukovo- obrazových   záznamov   na   primeranú   odmenu   a s   tým   súvisiacich   povinností prevádzkovateľov retransmisie ešte neposudzoval Najvyšší súd SR. Odvolací súd je toho názoru,   že   v   predmetnej   veci   dôvodom   zamietnutia   žaloby   bolo   neunesenie   dôkazného bremena, keď navrhovateľ nepredložil dôkazy o jeho práve uplatnenom podanou žalobou, a nepreukázal v spore svoju aktívnu legitimáciu. Odporca nekonkretizoval otázku, ktorá by v súvislosti s predmetom sporu mala byť vyriešená v dovolacom konaní a samotná dôkazná núdza   účastníka   sporu   nie   je   relevantným   dôvodom,   ktorý   by   mal   byť   riešený prostredníctvom mimoriadneho opravného prostriedku. Odvolací súd preto dovolanie vo veci nepripustil.»

15. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým   a právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov   a námietok. V zmysle   svojej   judikatúry   považuje   ústavný   súd   za   protiústavné   aj   arbitrárne   tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je úplne odchylné od   veci   samej,   alebo aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

16. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia, postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka   na spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV. ÚS   112/05,   I. ÚS   117/05).   Z ústavnoprávneho hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

17.   Ústavný   súd   v   závere   poznamenáva,   že   dôvody   rozsudku   krajského   súdu sp. zn. 12 Co 170/2009, 12 Co 171/2009 z 9. novembra 2010 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto   rozhodnutie   nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   právne   závery, konštatuje   dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k čomu   krajský   súd   dospel   na   základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

18. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím   krajského súdu a namietaným porušením základného práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru. S prihliadnutím   na odôvodnenosť   napadnutého   rozhodnutia,   ako aj s poukazom   na to,   že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II. B K namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu

19. Sťažovateľ súčasne namietal aj porušenie základného práva „vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy... a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru...“ už uvedeným postupom a rozhodnutím krajského súdu. Tvrdil, že „Sťažovateľ ak zástupca výrobcov ZOZ v dôsledku rozhodnutia krajského súdu... nemôže realizovať svoje majetkové právo“ (pozri bod 5).

20. Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05, I. ÚS 310/08)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   spravidla   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a tiež aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo   k porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

21.   Ústavný   súd   vychádzajúc   z uvedených   skutočností   a záverov   odmietol sťažovateľovu sťažnosť v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

22. Vzhľadom na to, že sťažovateľova sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011