znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 208/07-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. októbra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. C., R., zastúpenej advokátom Mgr. M. L., R., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu, vlastniť majetok a podnikať podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 4 Obo 246/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. C.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29.   júna 2007 doručená sťažnosť Ľ. C., R. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu, vlastniť majetok a podnikať podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods.   3,   čl.   20   ods.   1   a čl.   35   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 4 Obo 246/2006. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 28. júna 2007.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Obo   246/2006 zo 6. marca 2007, ktorý bol právnemu zástupcovi sťažovateľky doručený 7. mája 2007, bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 19 Cb 264/2000-179   z 23.   mája   2002.   Najvyšší   súd   sa   stotožnil   s krajským   súdom   vo   veci   zamietnutia žaloby sťažovateľky na určenie neplatnosti zmluvy o prevode obchodného podielu. Tento prevod   považuje   sťažovateľka   za   relatívne   neplatný   z dôvodu   omylu   v zmysle   §   49a Občianskeho zákonníka. Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd sa zaoberal jej odvolaním proti rozsudku krajského súdu len v rozsahu podaného odvolania z 5. augusta 2002 a na ďalšie prednesy jej právneho zástupcu priamo na odvolacom pojednávaní 6. marca 2007 neprihliadol,   hoci   išlo   o skutočnosti,   ktoré   sťažovateľka   už   predtým   uvádzala   v konaní vedenom krajským súdom. Tým, že najvyšší súd nepripustil doplnenie a rozšírenie dôvodov odvolania v rozpore s ustanovením § 212 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku, porušil označené základné práva sťažovateľky. Najvyšší súd jej tým zabránil domáhať sa svojho práva na súde.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov   ústavy   v konaní   vedenom   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn. 4 Obo 246/2006 s tým, aby bola vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež priznanie finančného zadosťučinenia v sume 248 099 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia.

2. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 246/2006 zo 6. marca 2007, ktorý si ústavný   súd   zadovážil,   vyplýva,   že   ním   bol   potvrdený   rozsudok   krajského   súdu   č.   k. 19 Cb 264/2000-179 z 23. mája 2002. Podľa názoru najvyššieho súdu treba spornú zmluvu o prevode obchodných podielov považovať za platnú. Pokiaľ sťažovateľka v odvolacom konaní vzniesla (i napriek riadnemu poučeniu podľa § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku) ďalšiu námietku, resp. dôvod, o ktorý opiera svoje tvrdenie, že bola uvedená do omylu   v tom   zmysle,   že   žalovaní   zatajili   nezaplatenie   nájmu   za   priestory   spoločnosti, najvyšší   súd s poukazom   na ustanovenie §   205a   ods.   1   písm.   d)   Občianskeho   súdneho poriadku na tento neskoro vznesený dôvod nemohol prihliadať. Aj v prípade preukázania tejto skutočnosti a jej bratia na zreteľ by sťažovateľka nepreukázala úmysel žalovaných uviesť ju do omylu. Bolo totiž len na nej, aby sa dôsledne zaoberala ekonomickou situáciou spoločnosti, ktorej podiel mienila nadobudnúť. Skutočnosť, že sa zrejme dostatočne o stave spoločnosti neinformovala, je na jej ťarchu z hľadiska preukázania jej nároku.

3.   Podľa   zistenia   ústavného   súdu   sťažovateľka   podala   6.   júna   2007   proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu dovolanie, o ktorom dosiaľ rozhodnuté nebolo.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa názoru ústavného súdu nie je v jeho právomoci o merite podanej sťažnosti konať a rozhodnúť.

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého postupom najvyššieho súdu v odvolacom konaní bola poškodená na svojich procesných právach, keďže doplňujúci dôvod   odvolania,   ktorý   uplatnila   až   na   odvolacom   pojednávaní   (nie   teda   v pôvodnom odvolaní),   najvyšší   súd   odmietol   brať   na   zreteľ   a meritórne   sa   ním   zaoberať,   keďže uplatnenie tohto dôvodu považoval za oneskorené.

Možno povedať, že sťažovateľka vytýka najvyššiemu súdu, že jeho postupom jej bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Keďže   z dôvodu   namietaného   sťažovateľkou   bolo   možné   podať   proti   rozsudku najvyššieho   súdu   dovolanie,   pričom   sťažovateľka   toto   dovolanie   aj   podala,   je   úlohou najvyššieho   súdu   v dovolacom   konaní   posúdiť   namietané   porušenia   základných   práv sťažovateľky. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. októbra 2007