znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 208/06-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   septembra   2006 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov   Juraja Horvátha a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. M. K., K., zastúpenej advokátkou JUDr. A. P., K., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom pod sp. zn. 19 C 491/97 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 491/97 p o r u š i l základné právo   JUDr.   M.   K.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   C   491/97 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. M. K. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. JUDr. M. K. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 5 788 Sk (slovom   päťtisíc   sedemstoosemdesiatosem   slovenských   korún),   ktorú   je   Okresný   súd Košice II p o v i n n ý   vyplatiť na účet advokátky JUDr. A. P., K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 28. júna 2006 č. k. I. ÚS 208/06-16 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. M. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou   namietala   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Košice II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom pod sp. zn. 19 C 491/97.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 20. júna 1996 okresnému súdu návrh na zaplatenie sumy 20 410 Sk s úrokom z omeškania proti svojej   bývalej klientke J. J. (ďalej   len   „žalovaná“).   Dňa   2.   apríla   1997   okresný   súd   vydal   platobný   rozkaz sp. zn. Ro 1654/96,   ktorým   zaviazal   odporkyňu   uhradiť   sťažovateľke   sumu   20 410 Sk so 17,6 %   úrokom   z omeškania.   Proti   platobnému   rozkazu   podala   žalovaná   odpor, na základe ktorého okresný súd nariadil vo veci pojednávanie. Dňa 13. novembra 1997 okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 19 C 491/97, ktorým vyhovel návrhu sťažovateľky a zaviazal žalovanú uhradiť sťažovateľke sumu 20 410 Sk so 17,6 % úrokom z omeškania. Proti predmetnému rozsudku žalovaná podala odvolanie. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 13 Co 146/98 z 30. septembra 1998 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dňa 26. januára 2006 sa uskutočnilo prvé pojednávanie   vo   veci   od   30. septembra   1998.   Sťažovateľka   podala   27. januára   2006 predsedovi   okresného   súdu   sťažnosť   na   zbytočné   prieťahy   v súdnom   konaní.   Predseda okresného   súdu   uznal   sťažnosť   za   dôvodnú.   Podľa   názoru   sťažovateľky „bolo   presne 8 rokov konania vedeného na Okresnom súde Košice II pôvodne pod sp. zn. Ro 1654/96 a následne pod sp. zn. 19 C 491/97 zbytočnými prieťahmi, ktoré naďalej trvajú“.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadrili   obaja   účastníci konania: za okresný súd jeho predseda JUDr. V. K. listom sp. zn. SprV 361/2006 z 24. júla 2006 a právna zástupkyňa sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu listom z 30. augusta 2006.

Okresný súd vo svojom vyjadrení popísal prehľad procesných úkonov v predmetnom konaní a uviedol nasledovné: „(...) je nutné konštatovať, že v priebehu rokov 1998 až 2005 v konaní k prieťahom došlo (...).

Zarážajúca je však skutočnosť, že ústavná sťažnosť bola podaná v čase, keď súd vo veci   už   konal   a pojednávanie   zo   dňa   2.   2.   2006   bolo   odročené   práve   na   žiadosť sťažovateľky z dôvodu jej ochorenia, o ktorom sa doklad v spise ale nenachádza. Taktiež vypočutie svedkyne bolo navrhnuté až pri telefonickom ospravedlnení sa z pojednávania, hoci zo zápisnice z pojednávania zo dňa 26. 1. 2006 je zrejmé, že účastníci už nemali ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania.

Nemožno   preto   súhlasiť   s tvrdením   sťažovateľky,   že   z jej   strany   nedošlo k predlžovaniu dĺžky predmetného konania, nakoľko v prípade jej súhlasu sa pojednávanie dňa 2. 2. 2006 mohlo uskutočniť.

Vzhľadom   na   predmet   sporu,   ako   i vyššie   uvedené   skutočnosti,   považujem   výšku požadovaného finančného zadosťučinenia za neprimerane vysokú.

Zároveň Vám oznamujem, že netrvám na tom, aby ústavný súd konal o veci samej na ústnom pojednávaní a súhlasím s upustením od neho.“

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   sa   k   uvedenému   vyjadreniu   okresného   súdu vyjadrila,   vo   svojom   liste   z 30.   augusta   2006,   v ktorom   uviedla,   že: „(...)   Nezakladá sa na pravde, že by súd po 26. 1. 2006, kedy sa uskutočnilo posledné pojednávanie, vo veci plynulo konal. Dňa 26. 1. 2006 sa uskutočnilo pojednávanie s tým, že toto bolo odročené na vyhlásenie rozsudku dňa 2. 2. 2006 o 8.15 hod. Vzhľadom na to, že som dňa 29. 1. 2006 utrpela   vážny   úraz   nohy,   telefonicky   som   uvedené   oznámila   do   súdnej   kancelárie   (...) a uviedla   som,   že   vo   veci   mám   ďalšie   návrhy   na   doplnenie   dokazovania,   vzhľadom na procesné   úkony   realizované   odporkyňou   v konaní.   O uvedenom   bol   spísaný   úradný záznam, ktorý je súčasťou spisu.(...)

Dňa 6. 2. 2006 mi bolo doručené ďalšie predvolanie na deň 30. 5. 2006, ktorého pojednávania   som   sa   mienila   zúčastniť.   Pri   náhodnom   stretnutí   s JUDr.   K.   pred týmto termínom,   mi   tento   oznámil,   že   navrhnutá   svedkyňa   JUDr.   O.   P.   sa z dôvodu   svojej neprítomnosti na Slovensku sa v tomto termíne súdu písomne ospravedlnila a rovnako to bol právny zástupca odporkyne, ktorý žiadal vo veci vytýčiť neskorší termín pojednávania. Zavádzajúce je teda tvrdenie predsedu Okresného súdu Košice II., že z dôvodu, že sa tohto pojednávania   nezúčastnila   ani   jedna   z účastníkov   konania,   toto   bolo   odročené   na   deň 17. 10. 2006.(...)

Poukazujem tiež na tú skutočnosť, že stav právnej neistoty u mňa naďalej pretrváva, bez toho, aby som na zbytočných prieťahoch v konaní mala akýkoľvek podiel.

Vzhľadom   na   uvedené   moje   vyjadrenie,   súhlasím,   aby   Ústavný   súd   SR   upustil od ústneho pojednávania o mojom prijatom návrhu.“

Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy, resp. práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je   určená   povahou   tohto   základného   práva   –   ústavný   súd   nepovažuje   ani   za   vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci,   t. j.   rozhodnutie o tom,   či   namietaným postupom   súdu   bolo alebo nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (I.   ÚS   40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).

II.

Z obsahu   sťažnosti,   jej   príloh,   z vyjadrení   účastníkov   konania   a z obsahu   na   vec sa vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil   nasledovný   priebeh   a stav   konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 19 C 491/97:

- 24.   jún   1996   –   sťažovateľka   podala   okresnému   súdu   žalobný   návrh   na zaplatenie 20 410 Sk s prísl. proti žalovanej,

- 21.   február   1997   –   okresný   súd   vyzval   sťažovateľku   na   zaplatenie   súdneho   poplatku za návrh,

- 10.marec 1997 – sťažovateľka zaplatila súdny poplatok,

- 14. marec 1997 – sťažovateľka upravila žalobný návrh,

- 2. apríl 1997 – okresný súd vydal platobný rozkaz, ktorým zaviazal žalovanú na zaplatenie 20 410 Sk s prísl.,

- 20. jún 1997 – žalovaná podala odpor proti platobnému rozkazu z 2. apríla 1997,

- 21. júl 1997 – okresný súd doručoval odpor sťažovateľky proti platobnému rozkazu,

- 17. september 1997 – okresný súd nariadil termín pojednávania na 7. október 1997,

- 7.   október   1997   –   pojednávanie   bolo   po   vypočutí   účastníkov   konania   odročené na 13. november   1997   za   účelom   predloženia   súdom   požadovanej   dokumentácie   od účastníkov konania,

- 13.   november   1997   –   na   pojednávaní   bol   vyhlásený   rozsudok,   ktorým   sa   žalovaná zaväzuje zaplatiť sťažovateľke 20 410 Sk s prísl.,

- 18.   november   1997   –   okresnému   súdu   bolo   sťažovateľkou   predložené vyčíslenie   trov právneho zastupovania,

- 3.   február   1998   –   žalovaná   podala   odvolanie   proti   rozsudku   okresného   súdu z 13. novembra 1997,

- 24. február 1998 – okresný súd doručoval sťažovateľke odvolanie žalovanej,

- 9. marec 1998 – sťažovateľka zaslala okresnému súdu vyjadrenie k odvolaniu žalovanej,

- 23.   marec   1998   –   okresný   súd   doručoval   žalovanej   vyjadrenie   sťažovateľky   k jej odvolaniu,

- 13. máj 1998 – okresný súd predložil krajskému súdu odvolanie žalovanej so súdnym spisom,

- 30.   september   1998   –   krajský   súd   uznesením   č.   k.   13   Co   146/98-34   zrušil   rozsudok okresného súdu z 13. novembra 1997 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie,

- 2. november 1998 – spis vrátený okresnému súdu,

- 17.   november   1998   –   okresný   súd   doručoval   uznesenie   krajského   súdu   účastníkom konania,

- 28. november 2005 – okresný súd nariadil termín pojednávania na 26. január 2006,

- 26.   január   2006   –   pojednávanie,   na   ktorom   boli   vypočuté   účastníčky   konania,   bolo odročené na 2. február 2006 za účelom vyhlásenia rozsudku,

- 27. január 2006 – sťažovateľka podala okresnému súdu sťažnosť na prieťahy v konaní,

- 2. február 2006 – pojednávanie bolo pre ospravedlnenú neúčasť sťažovateľky odročené na 30. máj 2006,

- 3. február 2006 – okresný súd zaslal predvolanie svedkyni,

- 2. máj 2006 – okresnému súdu bola doručená žiadosť žalovanej o odročenie pojednávania,

- 30.   máj   2006   –   pojednávanie   bolo   pre   ospravedlnenú   neúčasť   účastníčok   konania a svedkyne odročené na 17. október 2006,

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstráni.   K odstráneniu   stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet a právoplatne nerozhodli   (I.   ÚS   24/03,   IV.   ÚS   232/03).   Priznanie   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   C   491/97   o žalobe   sťažovateľky   o zaplatenie 20 410 Sk s prísl. došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (I. ÚS   19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium „zložitosť veci“, ústavný súd nezistil v doterajšom priebehu konania žiadnu takú okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o takej zložitosti posudzovanej veci,   ktorá   by   mohla   negatívne   ovplyvniť,   resp.   odôvodniť   doterajší   priebeh   a dĺžku napadnutého konania.

2.   Pokiaľ   ide   o správanie   sa   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania,   ústavný   súd nezistil   žiadne závažné skutočnosti,   z ktorých   by bolo možné vyvodiť,   že sťažovateľka prispela k doterajšej   dĺžke konania pred okresným súdom   a ktoré by mali byť osobitne zohľadnené   na   jej   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo v predmetnom konaní k prieťahom.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   a   konštatuje, že okresný   súd   bol   v   predmetnej   veci   bez   akýchkoľvek   dôvodov   nečinný   v období od 17. novembra 1998 do 28. novembra 2005, t. j. viac ako 84 mesiacov.

Uvedené obdobie nečinnosti okresného súdu bez akýchkoľvek zákonných dôvodov treba   považovať   za   zbytočné   prieťahy   v konaní,   ktoré   je   z ústavnoprávneho   aspektu netolerovateľné. Okresný súd teda počas viac ako 84 mesiacov vo veci nevykonal žiadny úkon   smerujúci   k odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľka   ako   žalobkyňa v napadnutej   veci   počas   súdneho   konania   nachádza,   čo   je   základným   účelom   práva zaručeného   v citovanom   článku   ústavy   (pozri   napr.   I. ÚS 41/02).   K prieťahom   pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania sťažovateľky, ale v dôsledku postupu súdu.

Obranu okresného súdu, podľa ktorého „(...) ústavná sťažnosť bola podaná v čase, keď súd vo veci už konal a pojednávanie zo dňa 2. 2. 2006 bolo odročené práve na žiadosť sťažovateľky z dôvodu jej ochorenia (...). Nemožno preto súhlasiť s tvrdením sťažovateľky, že   z jej   strany   nedošlo   k predlžovaniu   dĺžky   predmetného   konania,   nakoľko   v prípade jej súhlasu sa pojednávanie dňa 2. 2. 2006 mohlo uskutočniť“, nebolo možné akceptovať, pretože sťažovateľka nepodala túto ústavnú sťažnosť oneskorene.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľky na prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka sa domáhala priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 100 000 Sk.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je pre sťažovateľku dostatočným zadosťučinením.   Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   jej   aj   finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky, ako aj na predmet konania (povahu veci) považuje za primerané vo výške 50 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke vznikol nárok na úhradu trov právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia, podanie sťažnosti a podanie písomného stanoviska k vyjadreniu   okresného   súdu).   Za tri   úkony   vykonané v roku   2006   patrí   odmena   trikrát 2 730 Sk a režijný paušál trikrát 164 Sk (§ 1 ods. 3, § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov),   preto   trovy   právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú sumu 8 682 Sk.

Vzhľadom na to, že sťažovateľka si uplatnila trovy právneho zastúpenia vo v sume 5 788   Sk,   a keďže   to   nie   je   v rozpore   s platnými   právnymi   predpismi,   ústavný   súd o uplatnených   trovách   konania sťažovateľky   rozhodol   tak, ako to je uvedené v bode   4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2006