znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 208/05-33

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   novembra   2005 v senáte   zloženom   z predsedu   Štefana   Ogurčáka   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť F. L., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. Č., K., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 34/1997 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 34/1997   p o r u š i l základné právo F. L., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   29   C   34/1997 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. F. L. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II p o v i n n ý   mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. F. L. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 3 977 Sk (slovom tritisícdeväťstosedemdesiatsedem   slovenských   korún),   ktorú   je   Okresný   súd   Košice   II p o v i n n ý   vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. J. Č.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 5. októbra 2005 č. k. I. ÚS 208/05-13 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť F. L., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej aj „okresný   súd“   alebo   „súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   29 C 34/1997   (ďalej   aj „napadnuté konanie“).

1. 1. Zo sťažnosti vyplynulo, že: «Žalobca Mesto K. (...) sa svojou pôvodnou žalobou o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, doručenou na Okresný súd Košice II (...) dňa   11. 02. 1997   domáhal   proti   pôvodne   žalovaným   odporcom   v 1.   rade:   Slovenská republika, zast. Okresným úradom K., odbor katastrálny, a v 2. rade: I. K., bytom v K., určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vedených v katastri nehnuteľností, kat. úz. K. ako parcely č. 2347, č. 2348, č. 2349 ako aj stavieb na týchto nehnuteľnostiach. Žalobca taktiež vo svojom podaní navrhol, aby okresný súd vydal predbežné opatrenie, ktorým by vyslovil zákaz dispozície s vyššie uvedenými nehnuteľnosťami žalovanými do právoplatného rozhodnutia o vlastníctve týchto nehnuteľností. Podaná žaloba a konanie ňou založené bolo a je aj toho času vedené (evidované) na Okresnom súde Košice II pod spisovou značkou 29 C 34/1997. (...)

Okresný súd pojednával vo veci dňa 27. 02. 1997 a uznesením, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 01. 04. 1997 návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietol. Dňa 09. 06. 1997 sa uskutočnilo ďalšie pojednávanie vo veci s tým, že konanie bolo odročené na neurčito.

Žalobca svojím podaním zo dňa 18. 06. 1997 (…) rozšíril pôvodný žalobný návrh o ďalších   pasívne   legitimovaných   účastníkov,   a   to   o   žalovaných   v   3.,   4.   a   5.   rade,   na základe čoho uznesením zo dňa 10. 07. 1998 okresný súd pripustil do konania na strane žalovaných odporcov týchto ďalších účastníkov konania ako žalovaných v 3., 4. a 5. rade. Napokon žalobca podaním zo dňa 29. 09. 1998 rozšíril pôvodnú žalobu o ďalších žalovaných označených ako žalovaní v 6. až 53. rade a okresný súd uznesením sp. zn.: 29 C 34/97-77 zo dňa 08. 02. 1999 pripustil do konania na strane žalovaných účastníkov konania aj týchto, a to žalovaných (...) v 6. až 53. rade. Po nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia (od mesiaca február 1999) som sa stal účastníkom predmetného súdneho konania aj ja, a to ako žalovaný (odporca) v 9. rade. (...)

Žalobca písomným podaním doručeným okresnému súdu dňa 09. 02. 1999 čiastočne zobral   späť   svoj   návrh   na   určenie   vlastníctva   k stavbám   –   bazénom   postaveným   na parcelách č. 2348/5, 2348/6 a 2349.

Dňa 05. 11. 1998 sa konalo ďalšie pojednávanie vo veci o. i. s tým, že ďalší termín pojednávania okresný súd vytýčil na deň 08. 03. 1999, na ktorý boli predvolaní aj žalovaní v 6. až 53. rade, teda aj ja. Okresný súd na tomto pojednávaní rozhodol rozsudkom vo veci samej   tak,   že   žalobu   zamietol   a   uznesením   z   ďalšieho   pojednávania   dňa   13.   07.   1999 rozhodol o návrhu na vydanie predbežného opatrenia tak, že návrh zamietol.

V dôsledku žalobcom podaných odvolaní proti obom týmto rozhodnutiam sa spis zn. 29 C 34/1997 v období od 18. 10. 1999 do 04. 05. 2001 nachádzal na Krajskom súde v Košiciach (...), odkiaľ bol doručený okresnému súdu dňa 04. 05. 2001 s rozhodnutím, ktorým bol rozsudok okresného súdu ako súdu prvého stupňa zrušený uznesením sp. zn. 13 Co 364/99-197 zo dňa 19. 02. 2001 a v rozsahu zrušenia vec vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Po doručení spisu z Krajského súdu v Košiciach okresnému súdu dňa 4. mája 2001 okresný súd riadne nekonal, bol nečinný a nekonal vo veci viac ako 11 mesiacov, keď prvý procesný   úkon   po   vrátení   veci   na   ďalšie   konanie   vykonal   až   dňa   08.   04.   2002 (23. 04. 2002 ?), keď vyzval žalobcu, aby v zmysle uznesenia Krajského súdu v Košiciach s poukazom na § 43, ods. 1 OSP v lehote 15 dní doplnil a upresnil svoju žalobu. Žalobca tak urobil podaním rozšíreného návrhu na okresný súd dňa 10. 05. 2002.

Dňa 01. 08. 2002 (po takmer 3 mesiacoch od doručenia na okresný súd) zaslal okresný súd žalovaným, aj mne, pôvodný i tento rozšírený návrh žalobcu spolu s výzvou, aby som sa k tomuto v lehote 15 dní vyjadril.

Dňa 27.   02.   2003 okresný súd (po takmer 7 mesiacoch od zaslania rozšíreného žalobného   návrhu   a výzvy   na   vyjadrenie   žalovaným,   v čom   vidím   opätovnú   nečinnosť okresného súdu), vytýčil termín pojednávania vo veci na deň 09. 04. 2003. Po otvorení pojednávania   pracovník   okresného   súdu   oznámil   účastníkom   konania,   že   dnešné pojednávanie   sa   neuskutoční   z dôvodu   práceneschopnosti   vo   veci   konajúcej   sudkyne a pojednávanie bolo odročené s tým, že nový termín pojednávania bude účastníkom konania oznámený   písomne.   Do   dňa   podania   tejto   sťažnosti   na   ústavný   súd   sa   tak   nestalo. Namietam   a mám   za   to,   že   odo   dňa   27.   02.   2003   (nariadenia   termínu   pojednávania) okresný súd znova riadne nekonal a bol opätovne nečinný do 21. 10. 2004, t. j. po dobu ďalších cca 20 mesiacov, kedy podľa vyjadrenia predsedu okresného súdu dala konajúca sudkyňa   pokyn   pre   zisťovanie   adries   trvalého   pobytu   tých   účastníkov,   u ktorých predchádzajúce doručovanie bolo bez pozitívneho výsledku.

Obdobie od 04. 05. 2001, kedy bol spis odvolacím Krajským súdom v Košiciach doručený okresnému súdu do 21. 10. 2004, t. j. takmer 42 mesiacov (ne) činnosti okresného súdu v napádanej veci je tým hlavným časovým obdobím, na ktoré chcem predovšetkým upriamiť pozornosť (…). Napádané konanie na okresnom súde za mojej účasti v procesnom postavení odporcu (žalovaného) od môjho vstupu do konania (8. február 1999) dosiaľ trvá už viac ako 60 mesiacov. Do podania tejto sťažnosti na ústavný súd konanie nie je skončené právoplatným rozhodnutím. (...)

Podávam   túto   sťažnosť,   pretože   sa   domnievam,   že napádané   konanie   vedené   na Okresnom súde Košice II vo veci určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vedené pod sp. zn.: 29 C 34/1997, ktorého účastníkom v procesnom postavení odporcu (žalovaného) som od februára 1999 (…), sa predovšetkým v období od 04. 05. 2001 do 21. 10. 2004 vyznačuje   zbytočnými   prieťahmi   (…),   zapríčinené   konajúcim   súdom,   spôsobené nedostatočnou činnosťou, ba skôr nečinnosťou vo veci konajúceho súdu (…), čoho dôkazom je aj druh a malý počet vykonaných úkonov okresného súdu vo veci v označenom období, keď medzi vykonanými úkonmi okresného súdu je značný časový odstup, ale aj celková dĺžka   právoplatným   rozhodnutím   neukončeného   konania.   Konanie   okresného   súdu nevykazuje znaky plynulého a efektívneho konania a postupu v prejednávanej veci a mám za to, že moje správanie nebolo také, ktoré by zapríčinilo zbytočné prieťahy v konaní alebo výraznejšie ovplyvnilo doterajšiu dĺžku namietaného konania. (…). Domnievam sa ale, že k zbytočným prieťahom v konaní nemuselo dôjsť len nekonaním vo veci konajúceho súdu vo vyššie uvedených časových obdobiach (napríklad nenariaďovaním pojednávaní, podotýkam, že   od   februára   1999,   resp.   od   4.   mája   2001   dosiaľ   sa   konalo   vo   veci   iba   jedno pojednávanie), ale aj takou činnosťou súdu, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníka konania. Samotné konanie súdu ešte nemusí znamenať, že ide o konanie bez zbytočných   prieťahov.   Základnému   právu   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   totiž nezodpovedá akýkoľvek (hoci aktívny) postup súdu, ale len ten, do ktorého sa premieta procesná   zásada   hospodárnosti   súdneho   konania,   rešpektovanie   ktorej   je   nevyhnutným predpokladom rýchleho a účinného poskytnutia právnej ochrany. (...)

Jej obsahom je o. i. to, aby súd viedol konanie hospodárne a aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupoval v konaní tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná (§ 6 OSP), ďalej podľa § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Sudca je povinný podľa § 117 ods. 1 OSP robiť vhodné opatrenia aby   sa   zabezpečilo   splnenie   účelu   pojednávania   a   úspešné   vykonanie   dôkazov.   Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže   odročiť   len   z   dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje, predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie. V napádanom konaní sa tak však nestalo. Ale aby tiež v rámci prípravy pojednávania toto predseda senátu pripravil tak, aby bolo možné rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní (114 OSP), aby predseda senátu podľa § 43 OSP vyzval účastníkov konania na opravenie alebo   doplnenie   nesprávneho   alebo   neúplného   podania.   Nerešpektovanie   zásady hospodárnosti v konaní okresného súdu je spôsobilé (vo väčšej či menšej intenzite či miere) porušiť moje základné právo účastníka konania na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Domnievam sa, že postup Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn: 29 C   34/1997   o   určenie   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnostiam   nemožno   hodnotiť   ako rešpektovanie (...) citovaného článku ústavy a dohovoru. Naopak, na základe uvedeného namietam, že Okresný súd Košice II v konaní vo veci sp. zn. 29 C 34/1997 svojím postupom porušil moje základné právo na prerokovanie mojej veci bez zbytočných prieťahov zaručené v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   mojej   záležitosti v primeranej   lehote   zaručené   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd. (...)»

1. 2. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   F.   L.   na   prerokovanie   jeho   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej   lehote   zaručené   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 34/1997 porušené bolo.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   prikazuje,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 29 C 34/1997 konal bez zbytočných prieťahov.

3. F. L. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 30.000,- Sk (...), ktoré mu je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. F. L. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v sume 5.302.- Sk (...), ktorú je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť advokátovi JUDr. J. Č., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. V. K., listom zo 7. novembra 2005 sp. zn. Spr. 1300/05 a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 15. novembra 2005.

2.   1.   Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   podal   chronológiu   úkonov okresného súdu v danej veci a keďže konanie vedené na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 29 C 34/1997 bolo predmetom viacerých rozhodnutí ústavného súdu (I. ÚS 199/04, III. ÚS 369/04, II. ÚS 8/05, I. ÚS 27/05), predseda okresného súdu pripojil k danej veci aj svoje vyjadrenie z 26. októbra 2004 a uviedol nasledovné relevantné skutočnosti:

„(...) V danom konaní bolo podaných viacero ústavných sťažností, preto som ďalšie vyjadrenia zasielal Vášmu súdu v dňoch 27. 1. 2005, 15. 3. 2005, 16. 3. 2005, 30. 3. 2005, 25. 5. 2005, 12. 8. 2005, 6. 9. 2005, 16. 9. 2005, 10. 10. 2005, 2. 10. 2005 a 25. 10. 2005. Spolu s vyjadrením zo dňa 26. 10. 2004 bol odosielaný aj predmetný spis, ktorý bol tunajšiemu súdu vrátený dňa 16. 12. 2004. Opätovne sa tento spis nachádzal na Vašom súde v období od 27. 1. 2005 do 22. 3. 2005, od 26. 5. 2005 do 28. 6. 2005, od 12. 8. 2005 do 25. 8. 2005, v mesiaci september 2005 a znova bol Vášmu súdu zasielaný s vyjadrením zo dňa 25. 10. 2005.

V období, keď sa spis nachádzal v roku 2005 na tunajšom súde, boli v ňom vykonané nasledujúce úkony:

-dňa 26. 1. 2005 bol daný pokyn pre zisťovanie dedičov po zomrelých účastníkoch konania.

-dňa 7. 4. 2005 bol urobený dotaz na dedičskú kanceláriu Okresného súdu Košice I ohľadom zisťovania dedičov po nebohom Š. S.

Zároveň Vám oznamujem, že netrvám na tom, aby ústavný súd konal o veci samej na ústnom pojednávaní a súhlasím s upustením od neho. (...)

-   predmetný   spor   možno   hodnotiť   ako   skutkovo   náročný   už   s ohľadom   na   jeho predmet   a nutnosť   vykonať   rozsiahle   dokazovanie   pri   potrebe   zabezpečenia   procesných podmienok pre konanie vo veci vzhľadom na vysoký počet účastníkov daného konania. (...)

- keďže podľa správy poštového doručovateľa zo zásielok, nachádzajúcich sa v spise, niektorí žalovaní zomreli, po overení tohto údaja Registrom obyvateľov v Banskej Bystrici je   pravdepodobné,   že   bude   existovať   dôvod   na   prerušenie   konania   podľa   §   107 Občianskeho súdneho poriadku. (...)

- vzhľadom na (...) chronológiu vo veci vykonaných úkonov je nutné pripustiť, že v danom konaní k určitým prieťahom došlo.

- posúdenie zbytočnosti vzniknutých prieťahov ponechávam na zváženie ústavnému súdu; z môjho pohľadu by bolo možné prieťahy považovať za zbytočné len v tom prípade, ak by na tunajšom súde boli vytvorené také podmienky, ktoré by sudcom umožňovali aspoň pri vynaložení maximálneho úsilia, ktoré od nich možno požadovať, konať a rozhodovať vo všetkých pridelených veciach plynulo. (...)“

2. 2. Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu predsedu okresného súdu uviedol tieto podstatné skutočnosti:

«(...) ad. 1) Ako právny zástupca sťažovateľa v určenej lehote zaujímam k vyššie uvedenému   vyjadreniu   okresného   súdu   v   predmetnej   veci   nasledovné   stanovisko,   ktoré predkladám ústavnému súdu :

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr. 1300/05 zo 7. novembra 2005 v zásade len stručne uvádza, že v danom konaní bolo podaných viacero ústavných sťažností a označil, uznávam, pomerne časté obdobia, kedy sa predmetný spis nachádzal na ústavnom súde. Uviedol, že okresný súd v roku 2005 vykonal vo veci dva (len) jednoduché procesné úkony, a to ešte v mesiacoch január a apríl 2005. Domnievam sa, že je to veľmi málo, najmä vzhľadom k tomu, že v oboch prípadoch išlo o zistenie okruhu dedičov po zomrelých   (v   obvode   košických   súdov)   účastníkoch   konania.   Okresnému   súdu   je   okruh týchto dedičov už nepochybne známy. Preto je zarážajúce, že okresný súd dosiaľ nevytýčil termín   pojednávania   vo   veci   samej.   V   ďalšom   v   tejto   súvislosti   iba   v   celom   rozsahu poukazuje na jeho vyjadrenie k sťažnosti na prieťahy v konaní v danej veci sp. zn. Spr. 1507/04 z 26. októbra 2004, v ktorom je obsiahnutá aj chronológia vo veci okresným súdom vykonaných   procesných   úkonov.   Z   tohto   dôvodu   sa   zameriam   predovšetkým   na   toto vyjadrenie.

Predseda okresného súdu uvádza, že „predmetný spor možno hodnotiť ako skutkovo náročný   už   s   ohľadom   na   jeho   predmet   a   nutnosť   vykonať   rozsiahle   dokazovanie   pri potrebe zabezpečenia procesných podmienok pre konanie vo veci vzhľadom na vysoký počet účastníkov   daného   konania“.   S   takýmto   jeho   hodnotením   sporu   sa   zásadne   nemôžem stotožniť, nesúhlasím s ním, pretože ho považujem za účelové. Mám za to, že objektívne neexistuje taká okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver takej skutkovej (faktickej) zložitosti posudzovanej   veci,   tak   ako   ju   posudzuje   predseda   okresného   súdu,   ktorá   by   mohla negatívne ovplyvniť jej doterajší priebeh, no najmä dĺžku konania.

Hoci faktickú zložitosť veci je niekedy rozumné predpokladať (vzhľadom na počet a druh nehnuteľností, o ktoré ide, počet účastníkov konania, aj keď sa nazdávam, že v tomto prípade   nejde   v   plnom   rozsahu   práve   o   takúto   situáciu),   zodpovedajúcou   prípravou samotného   pojednávania,   ako   aj   uplatnením   §   43   Občianskeho   súdneho   poriadku   táto môže, ale nemusí predstavovať výraznejšie predĺženie konania. Som toho názoru, že okresný súd si pojednávania nepripravil zodpovedne a nevyužil dôsledne ust. § 43 OSP pred tým, ako vo veci určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam meritórne rozsudkom rozhodol. Ako dôkaz uvádzam na inom mieste aj to, že odvolací súd vytkol okresnému súdu, že sa dopustil viacerých procesných pochybení, ďa1ej že si nevyjasnil, čo je vlastne predmetom konania. Zákonitým dôsledkom takéhoto konania okresného súdu bolo zrušenie rozsudku odvolacím súdom a v rozsahu zrušenia jeho vrátenie okresnému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ sa teda od 4. mája 2001 v dôsledku nie riadnej činnosti okresného súdu ocitol v procesnom postavení žalovaného časovo o dva roky späť, „vo februári 1999“. Pri takejto (ne)   činnosti   a   postupe   okresného   súdu   v   danej   veci   časový   horizont   právoplatného skončenia konania si netrúfam predpokladať ani v hrubých rysoch. Aj keď verím, že okresný súd bude rešpektovať nálezy ústavného súdu týkajúce sa daného, sťažovateľom napádaného konania, v ktorých ústavný súd prikázal Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 34/1997 konať bez zbytočných prieťahov.

Pre úplnosť dodávam, že vychádzajúc aj z mojej doterajšej praxe, takéto konania (o určenie vlastníctva, najmä k nehnuteľnostiam ) nie sú ničím neobvyklým v rozhodovacej činnosti   všeobecných   súdov   a   predstavujú   stabilnú   a   dosť   frekventovanú   súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov. Mám za to, že skutková zložitosť, resp. náročnosť veci, tak ako ju hodnotí predseda okresného súdu, nemala mať v posudzovanom prípade vplyv na vznik zbytočných prieťahov v konaní. Súhlasím len s tvrdením predsedu okresného súdu, že na strane žalovaných je vysoký počet účastníkov daného konania, z ktorých niektorí v   priebehu   konania   zomreli   alebo   zmenili   trvalé   bydlisko,   čo   sčasti   mohlo   objektívne nepriaznivo ovplyvniť dĺžku posudzovaného konania. Ale ani to ani skutková náročnosť danej veci, ako ju hodnotí predseda okresného súdu a ak ju takto posúdi aj ústavný súd, však nemôže podľa môjho názoru ospravedlniť doterajšiu dĺžku napádaného konania. Pokiaľ ide o právnu zložitosti veci, mám za to, že ani po právnej stránke nejde o vec komplikovanú a zložitú, a to i s prihliadnutím na to, že vo veci už vyslovil názor nadriadený súd. Právna zložitosť sporu nezbavuje sudcu ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní, ako je to aj v tomto prípade, zapríčinené nesprávnou organizáciou práce, nedokonalým poznaním   obsahu   samotnej   podstaty   veci,   odbornou   nepripravenosťou   na   pojednávanie (poznamenávam, že odvolací Krajský súd v Košiciach v uznesení vytkol súdu prvého stupňa, že si nevyjasnil, čo je vlastne predmetom konania), neodborným využitím času určeného na pojednávanie, neodborným vedením jednotlivých pojednávaní a nariaďovaním dokazovania bez náležitého zistenia procesne významných skutočností pre toto dokazovanie.

Čo sa týka chronológie procesných úkonov, uvedených vo vyjadreniach predsedu okresného súdu, v zásade sa s ňou stotožňujem. Aj táto však len dokazuje, že od 4. mája 2001 okresný súd vo veci nekonal riadne a rýchlo, ale pomaly a zdĺhavo so zbytočnými prieťahmi,   keď   v   obdobiach   označených   v   sťažnosti   nekonal   vôbec,   bol   nečinný   alebo jednotlivé procesné úkony vykonal vo veľkých časových odstupoch.

Ak niektorí z odporcov zomreli skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo alebo sa dodatočne zistí, že niektorí z odporcov nie sú v konaní pasívne legitimovaní, súd postupuje zo zákona podľa § 107 O. s. p. Mám za to, že k tomuto mi neprislúcha sa vyjadrovať. Aj ja sa domnievam, že sťažovateľ svojím správaním neprispel k prieťahom v konaní. Sťažovateľ podal prostredníctvom právneho zástupcu ešte 17. augusta 2005 sťažnosť na prieťahy v konaní okresného súdu, čím dal najavo svoju nespokojnosť s rýchlosťou priebehu predmetného konania. Jeho sťažnosť však neviedla k náprave. Naopak, okresný súd od apríla 2003 dodnes ani len nevytýčil ďalší termín pojednávania vo veci samej.

Okresný súd vzhľadom na vyššie uvedenú chronológiu vo veci vykonaných úkonov priznal   určité   prieťahy   v   danom   konaní,   som   ale   toho   názoru,   že   došlo   k   zbytočným prieťahom v konaní.

Nesúhlasím a nemôžem akceptovať podľa môjho názoru ďalšie účelové vyjadrenie predsedu okresného súdu, že z jeho pohľadu by bolo možné prieťahy považovať za zbytočné len v tom prípade, ak by na tunajšom súde boli vytvorené také podmienky, ktoré by sudcom umožňovali   aspoň   pri   vynaložení   maximálneho   úsilia,   ktoré   možno   od   nich   požadovať, konať   a   rozhodovať   vo   všetkých   pridelených   veciach   plynulo.   V   tejto   súvislosti   chcem podotknúť aj to, že predseda okresného súdu vo svojich odpovediach na sťažnosti iných sťažovateľov na prieťahy v konaní v tej istej veci uvádza1, že vzniknuté prieťahy v konaní boli   spôsobené   predovšetkým   objektívnymi   dôvodmi,   a   to   zmenou   zákonnej   sudkyne   v danom konaní po nástupe JUDr. V. K., ktorá vo veci konala, na materskú dovolenku, ako aj enormnou zaťaženosťou oboch vo veci konajúcich sudkýň.

Ani   týmito   argumentmi   okresného   súdu   nie   je   možné   odôvodniť   a   ospravedlniť zbytočné prieťahy v konaní.

Nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, že sa za tým účelom Okresným súdom Košice II prijali včas a adekvátne opatrenia.

Okresný súd vo svojom vyjadrení neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že v danej veci ide práve o takýto prípad. (...)

Napokon poznamenávam, že napádané konanie pred okresným súdom trvá ako také od februára 1997, pričom sťažovateľ je jeho účastníkom od 8. februára 1999, čo možno už len   na   základe   tejto   skutočnosti   považovať   za   nezlučiteľné   s   imperatívom   ustanoveným v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky.   Takáto   zdĺhavosť   konania   totiž   v   princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate.

ad. 2) Oznamujem ústavnému súdu, že v zmysle § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov netrvám na tom, aby   ústavný   súd   konal   vo   veci   samej   sp.   zn.   I.   ÚS   208/05-13   na   verejnom   ústnom pojednávaní a súhlasím s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania v tejto veci. ad. 3) Súčasne v súvislosti s týmto mojím podaním na ústavný súd (stanoviskom k vyjadreniu okresného súdu) upravujem petit sťažnosti v časti týkajúcej sa úhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľa F. L. v konaní pred ústavným súdom nasledovne:

4) F. L. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky v sume 7.953.- Sk, (...), ktorú je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť advokátovi JUDr. J. Č. (...) do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu. (...)»

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností,   z písomných   vyjadrení účastníkov   konania   a zo   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   29   C   34/1997   zapožičaného v súvislosti   s vecou   ústavného   súdu   sp.   zn.   I.   ÚS   27/05   ústavný   súd   zistil   nasledovný relevantný priebeh a stav predmetného konania:

Návrhom   doručeným   okresnému   súdu   11.   februára   1997   (spolu   s návrhom   na vydanie   predbežného   opatrenia)   sa   mesto   K.,   zastúpené   primátorom   mesta,   domáhalo určenia vlastníctva ku v návrhu označeným nehnuteľnostiam.

Na   pojednávaní   konanom   27.   februára   1997   bol   návrh   na   vydanie   predbežného opatrenia zamietnutý (uznesenie nadobudlo právoplatnosť 1. apríla 1997).

Na pojednávaní konanom 9. júna 1997 bolo navrhnuté pristúpenie ďalších účastníkov do konania na strane odporcov a pojednávanie bolo odročené na neurčito.

Dňa 10. júla 1998 bolo vydané uznesenie o pripustení vstupu odporcov v 3. až 5. rade do konania.

Uznesením   z 8.   februára   1999   okresný   súd   pripustil   vstup   do   konania   odporcov v 6. až 53. rade (okrem iných aj sťažovateľa).

Na pojednávaní konanom 8. marca 1999 bol vyhlásený rozsudok č. k. 29 C 34/1997-124, ktorým bol návrh mesta K. zamietnutý.

Proti rozsudku z 28. apríla 1999 podal navrhovateľ odvolanie.Dňa 14. júna 1999 podal navrhovateľ návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorý okresný súd 13. júla 1999 zamietol. Proti uzneseniu o zamietnutí návrhu podal navrhovateľ 3. augusta 1999 odvolanie.

Dňa 18. októbra 1999 bol súdny spis predložený Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaniach.

Dňa   4.   mája   2001   bol   súdny   spis   vrátený   okresnému   súdu   spolu   s uznesením krajského   súdu   č.   k.   13   Co   364/99-197   z 19.   februára   2001,   ktorým   bol   prvostupňový rozsudok zrušený a v rozsahu zrušenia bola vec vrátená na ďalšie konanie.

Dňa   4.   marca   2002   bol   daný   pokyn   na   doručenie   rozhodnutia   krajského   súdu účastníkom konania a bola vypracovaná výzva navrhovateľovi na doplnenie jeho návrhu v zmysle zrušujúceho uznesenia krajského súdu.

Doplňujúce   podanie navrhovateľa   bolo doručené   10.   mája 2002   okresnému súdu a 30. júla 2002 bolo zaslané na vyjadrenie odporcom.

Dňa 10. marca 2003 bol určený termín pojednávania na 9. apríl 2003. Pojednávanie bolo pre chorobu konajúcej sudkyne odročené na neurčito.

Z dôvodu nástupu vo veci konajúcej sudkyne na materskú dovolenku (3. november 2003)   boli   jej   nevybavené   veci   prevedené   do   súdneho   oddelenia   inej   sudkyne,   ktorá 21. októbra 2004 dala pokyn na zisťovanie adries trvalých pobytov tých účastníkov, ktorým sa predchádzajúce zásielky nepodarilo doručiť.

K návrhu na začatie konania pred   ústavným súdom   bola pripojená „Sťažnosť na postup súdu pre prieťahy v konaní“ z 27. augusta 2004 adresovaná predsedovi okresného súdu a jeho odpoveď sp. zn. Spr. 23104/04 zo 14. septembra 2004 na túto sťažnosť, v ktorej uviedol:

„... Po prešetrení som zistil, že Vaša sťažnosť je dôvodná. Po oboznámení sa s predmetným spisom som zistil, že po jeho vrátení Krajským súdom v Košiciach v konaní skutočne vznikli prieťahy.

Uvedená situácia bola spôsobená predovšetkým objektívnymi dôvodmi, a to zmenou zákonnej sudkyne v danom konaní po nástupe JUDr. V. K. na materskú dovolenku, ako aj enormnou zaťaženosťou oboch zákonných sudkýň.

Konajúca   sudkyňa   JUDr.   J.   M.   bola   s Vašimi   sťažnosťami   oboznámená a priebežnosť predmetného konania budem sledovať do jeho právoplatného skončenia.“

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 34/1997 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. Pokiaľ ide zložitosť veci, ústavný súd sa čiastočne stotožňuje s názorom okresného súdu,   že   predmetný   spor   možno   hodnotiť   ako   skutkovo   náročný „s ohľadom   na   jeho predmet   a nutnosť   vykonať   rozsiahle   dokazovanie   pri   potrebe   zabezpečenia   procesných podmienok pre konanie vo veci vzhľadom na vysoký počet účastníkov daného konania“. Aj keď   z právneho   hľadiska   spor   „o určenie   vlastníctva“   tvorí   súčasť   štandardnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov, z faktického hľadiska je potrebné akceptovať, že na zložitosť konania vplývali od februára 1999 veľký počet žalovaných (pôvodne 53), ako aj   ich   zmeny,   ku   ktorým   došlo   v dôsledku   úmrtia   niektorých   žalovaných   v priebehu konania.   Táto   skutočnosť   vyžadovala   od   okresného   súdu,   aby   počas   konania   neustále upresňoval ich okruh a zisťoval stav dedičských konaní, čo objektívne mohlo ovplyvňovať dĺžku konania. Doterajšia celková dĺžka konania však podľa názoru ústavného súdu nebola závislá od faktickej zložitosti napadnutého konania.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako účastníka napadnutého súdneho konania na strane žalovaných, zo spisu vyplýva, že sa stal žalovaným vo februári 1999. Ústavný súd konštatuje,   že   správanie   sťažovateľa   od   tohto   dátumu   v zásade   žiadnym   spôsobom neprispelo k zbytočným prieťahom v označenom konaní.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   v predmetnej občianskoprávnej   veci,   pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   prípadu   (činnosť   okresného   súdu   hodnotil   iba   od obdobia, keď sa sťažovateľ stal účastníkom konania).

Vychádzajúc   z predloženej   sťažnosti   a k nej   pripojených   dokumentov,   ako   aj zo stanovísk   účastníkov   konania   a na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd konštatoval zbytočné prieťahy v období od 4. mája 2001 (vrátenie súdneho spisu okresnému súdu) do 4. marca 2002 (výzva pre navrhovateľa), t. j. v trvaní desiatich mesiacov, v období od 9. apríla 2003 (termín neuskutočneného pojednávania) do 21. októbra 2004 (pokyn na zisťovanie   adries   pobytu   účastníkov),   t.   j.   v trvaní   vyše   osemnástich   mesiacov,   spolu v trvaní vyše dvadsiatich ôsmich mesiacov, t. j. vyše dvoch rokov a štyroch mesiacov, keď bol okresný súd nečinný.

Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   v personálnych   problémoch   a v   neúmernom pracovnom zaťažení sudcov, ktoré mali byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní,   ústavný   súd   neakceptoval.   Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 52/99, III. ÚS 17/02) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania   zabezpečiť   primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie   uplatnenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie   spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Na druhej strane však ústavný súd nemohol opomenúť, že ten istý právny zástupca odporcov   v napadnutej   veci   konal   nesústredene,   keď   iba   v roku   2005   podal jednotlivo ohľadom napadnutého konania najmenej dvanásť ústavných sťažností na zbytočné prieťahy v konaní, v dôsledku čoho bol spis opakovane zapožičiavaný ústavnému súdu, tak ako na to poukázal aj predseda okresného súdu. Ústavný súd v danom prípade si už ani nevyžiadal predmetný spis, iba stanovisko okresného súdu, pričom je toho názoru, že právny zástupca sťažovateľa tým, že podal v napadnutej veci ústavné sťažnosti v prípade viacerých odporcov opakovane samostatne, hoci pred okresným súdom zastupuje ich právne záujmy spoločne, svojím kontraproduktívnym postupom prispel k tomu, že okresný súd mohol konať vo veci v ostatnom roku iba sporadicky, a to je tiež dôvod, prečo neefektívny postup v roku 2005 nemožno pripočítať na vrub okresnému súdu.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).Sťažovateľ   žiadal   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   30   000 Sk z dôvodov, že „zdĺhavosť konania (...) predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy,   resp.   práva   na prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods.   1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa považuje za primerané vo výške 20 000 Sk.

Z uvedených dôvodov o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania vo výške 3 977 Sk z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia a podanie sťažnosti 21. septembra 2005 a podanie písomného stanoviska k vyjadreniu okresného súdu 15. novembra 2005). Za tri úkony vykonané v roku 2005 patrí odmena v sume trikrát po 2 501 Sk a režijný paušál trikrát po 150 Sk (§ 1 ods. 3, § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkove sumu 7 953 Sk. Vzhľadom   na   to,   že   právny   zástupca   sťažovateľa   zastupoval   v napadnutom   konaní   vo viacerých   samostatných   ústavných   sťažnostiach   takmer všetkých   odporcov   (napr.   I.   ÚS 199/04, IV. ÚS 300/04, I. ÚS 80/05, I. ÚS 153/05 a iné), čo v podstatnej miere znížilo nároky tak na prípravu jeho zastupovania, spísanie sťažnosti, ako aj podanie stanoviska k vyjadreniu   okresného   súdu,   ústavný   súd   znížil   vypočítanú   odmenu   za   poskytovanie právnej pomoci o jednu polovicu t. j. na 3 977 Sk.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. novembra 2005