SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 207/2023-49
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka (sudca spravodajca) a Miloša Maďara v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej JUDr. Mariánom Ševčíkom, CSc., advokátom, Nezábudková 22, Bratislava, proti postupu Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 236/2019 takto
r o z h o d o l :
1. Postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 236/2019 b o l i p o r u š e n é základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Sťažovateľke p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 500 eur, ktoré j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľke trovy konania 384,08 eur a zaplatiť ich jej právnemu zástupcovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci
1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) 27. augusta 2022 domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj svojho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len,,krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 236/2019 (ďalej aj,,napadnuté konanie krajského súdu“). Od ústavného súdu ďalej žiadala, aby prikázal krajskému súdu v napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov a domáhala sa priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 10 000 eur, ako aj náhrady trov konania spojených s podaním ústavnej sťažnosti. 1.1. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 207/2023-30 z 5. apríla 2023 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len,,zákon o ústavnom súde“) ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie v celom rozsahu.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v napadnutom konaní vystupuje v procesnom postavení žalovanej (odvolateľky) v konaní o vypratanie nehnuteľnosti a vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 2 835,36 eur. Po zrušujúcom rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) bola vec vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie krajskému súdu. Spis bol najvyšším súdom vrátený 16. októbra 2019. Podľa sťažovateľky od vrátenia veci nebol zo strany krajského súdu uskutočnený žiaden úkon a vykonanie úkonu nebolo možné ani očakávať, pretože krajský súd podľa vlastného vyjadrenia konať neplánoval.
3. O odvolaní sťažovateľky napokon krajský súd rozhodol rozsudkom č. k. 14 Co 236/2019-481 zo 7. februára 2023, ktorý nadobudol právoplatnosť 16. marca 2023.
II.
Argumentácia sťažovateľky
4. Sťažovateľka poukázala na rozhodovaciu prax ústavného súdu týkajúcu sa formulácie triády kritérií zohľadňovaných pri posudzovaní porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Prieťahy v konaní pripisuje výlučne pasivite krajského súdu, keď reštančný stav trvá 3 roky. Vzhľadom na zrušenie rozhodnutia krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie je toho názoru, že v situácii kasačnej záväznosti rozhodnutia najvyššieho súdu pre krajský súd vec nie je právne zložitá. Je presvedčená, že prieťahy v konaní nie je možné odôvodňovať nadmerným množstvom vecí.
5. Pojednávajúc o negatívnych dôsledkoch prieťahov v prejednávanej veci, sťažovateľka konštatuje, že tieto sa prejavujú najmä v nemožnosti vykonať neopakovateľné úkony súvisiace s výsluchmi svedkov. Dodáva, že nečinnosťou súdu je jej znemožnené vykonať údržbárske práce na stavbe, ako aj na nehnuteľnosti, čím sa tento majetok znehodnocuje.
III.
Vyjadrenie krajského súdu, replika sťažovateľky a prehľad procesných úkonov
III.1. Vyjadrenie krajského súdu:
6. Krajský súd vo svojom vyjadrení sp. zn. 1 Spr V 242/2023 doručenom ústavnému súdu 30. mája 2023 ako dôvody svojej nečinnosti uviedol vysoký počet reštančných vecí v senáte. V čase predloženia veci na rozhodnutie krajskému súdu o odvolaní bolo nerozhodnutých 500 spisov, ktoré boli na rozhodnutie predložené skôr ako uvedená vec. Dĺžka rozhodovania krajského súdu vo veciach, ktoré do vec prejednávajúceho senátu napadli skôr ako odvolanie sťažovateľky, sa pohybovala v rozmedzí piatich až šiestich rokov. Krajský súd v zásade nepopiera existenciu prieťahov v konaní, uvádza však, že plynulému vybavovaniu vecí v senáte bránili zmeny v obsadení senátu.
III.2. Replika sťažovateľky:
7. Sťažovateľka sa na výzvu ústavného súdu č. k. I. ÚS 207/2023-43 z 31. mája 2023 k stanovisku krajského súdu vyjadrila podaním doručeným ústavnému súdu 14. júna 2023, v ktorom uviedla, že krajský súd nespochybnil dôvodnosť ústavnej sťažnosti. Rovnako podotkla, že krajský súd netvrdil na odôvodnenie nečinnosti také skutočnosti, ktoré by negovali zodpovednosť krajského súdu za vzniknuté prieťahy.
III.3. Prehľad procesných úkonov:
8. Z hľadiska časovej chronológie procesných úkonov možno skonštatovať, že po opätovnom predložení veci krajskému súdu na rozhodnutie 16. októbra 2019 nasledovalo jeho rozhodnutie o podanom odvolaní 7. februára 2023. Po rozhodnutí o podanom odvolaní bol spis 15. februára 2023 zaslaný Okresnému súdu Bratislava IV.
III.4. Ústne pojednávanie:
9. Ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ústavnou sťažnosťou, so stanoviskami účastníkov konania a s obsahom krajským súdom zaslaného spisového materiálu týkajúceho sa napadnutého konania dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
IV.
Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti
10. Sťažovateľka ústavnou sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní.
11. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K nastoleniu stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 365/04).
12. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou spravidla zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú (i) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, (ii) správanie účastníka súdneho konania a (iii) postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len,,ESĽP“) v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľku.
13. Ústavný súd dáva do pozornosti, že aplikácia ním posudzovaných kritérií je oveľa jednoduchšia v prípadoch, v ktorých zistil, že súd bol celkovo nečinný a vo veci neuskutočnil žiadne úkony (II. ÚS 4/03, II. ÚS 229/04, II. ÚS 52/05).
14. Napadnuté konanie krajského súdu nevykazuje znaky väčšej faktickej či právnej náročnosti. Uvedené konštatovanie potvrdzuje nielen samotný predmet sporu, ale aj procesné štádium, v ktorom sa napadnuté konanie nachádzalo v čase podania ústavnej sťažnosti. Predmetom konania vo veci samej bolo uloženie povinnosti vypratať nehnuteľnosť a zaplatiť peňažné plnenie z titulu bezdôvodného obohatenia. Vzhľadom na obranu sťažovateľky súdy posudzovali aj splnenie podmienok na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Ústavný súd konštatuje, že takto vymedzený predmet konania spadá do bežnej agendy všeobecných súdov.
15. Vplyv procesného štádia konania na predmet konania bol vyvolaný označením a obsahovým vymedzením dovolacieho prieskumu, a, prirodzene, rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní. Najvyšší súd v uznesení č. k. 4 Cdo 120/2019 z 27. augusta 2019 rozhodol o zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie, pričom formuloval pre krajský súd záväzný právny názor, ktorým je krajský súd v súlade s § 455 Civilného sporového poriadku (ďalej len,,CSP“) viazaný. Rovnako je potrebné zohľadniť, že konanie na krajskom súde po zrušení rozhodnutia a vrátení veci nevyžadovalo vykonanie žiadneho dokazovania, primárnou úlohou krajského súdu bolo odôvodniť okolnosti týkajúce sa dobromyseľného vstupu sťažovateľky do držby. Z tohto hľadiska nemožno konštatovať právnu a faktickú náročnosť rozhodovania krajského súdu.
16. Uvažujúc o správaní sťažovateľky v súvislosti s jej pričinením sa o dĺžku trvania napadnutého konania, ústavný súd dospel k záveru, že k dĺžke konania nijako neprispela. Prieťahy v napadnutom konaní boli spôsobené výlučne nečinnosťou krajského súdu, keď rozhodnutie vo veci vydal až po uplynutí 3 rokov a 4 mesiacov. Naopak, kladne možno hodnotiť záujem sťažovateľky o priebeh konania. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom predloženého spisu krajského súdu zistil, že sťažovateľka adresovala krajskému súdu dve žiadosti o oznámenie predpokladaného času rozhodnutia. Prvú žiadosť doručila krajskému súdu 11. mája 2020. Z odpovede na žiadosť sťažovateľky sp. zn. 1 Spr V 222/2020 z 25. mája 2020 vyplýva, že senát v tejto veci predpokladá rozhodnutie v roku 2021. Na ďalšiu žiadosť sťažovateľky z 11. augusta 2021 reagoval krajský súd listom sp. zn. 1 Spr V 366/2021 z 26. augusta 2021 tak, že v senáte, do ktorého bola vec napadnutá, je množstvo reštančných vecí.
17. K tretiemu kritériu, a to postupu krajského súdu, ústavný súd akcentuje, že v súlade so svojou stabilnou judikatúrou nemôže prihliadnuť na dôvody nečinnosti. Dôvody uvádzané súdom, pre ktoré krajský súd vo veci nekonal, nemožno z hľadiska skúmania porušenia práv sťažovateľov vziať do úvahy, keďže organizácia právneho systému je vecou štátu, ktorý má zabezpečiť, aby vec sťažovateľov bola rozhodnutá v primeranej lehote (porov. Vocaturo proti Taliansku, rozhodnutie ESĽP z 24. 5. 1991, séria A č. 206-C, bod 17; Cappello proti Taliansku, rozhodnutie ESĽP z 27. 2. 1992, séria A č. 230-F, bod 17; sťažnosť vo veci Bieliński proti Poľsku, č. 48762/19, rozhodnutie ESĽP z 21. 7. 2022).
18. Vo vzťahu k poukazu krajského súdu na množstvo nevybavených vecí v príslušnom senáte zahrňujúcich značný podiel reštančných vecí ústavný súd dáva do pozornosti svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní (I. ÚS 35/03, II. ÚS 52/99, III. ÚS 181/2017).
19. Po zhodnotení všetkých okolností ústavný súd dospel v danom prípade k jednoznačnému záveru o existencii prieťahov v napadnutom konaní, ktoré idú na vrub postupu krajského súdu v dôsledku jeho už uvedenej nečinnosti. Krajský súd nepostupoval v napadnutom konaní v intenciách čo najrýchlejšieho a efektívneho prerokovania a ukončenia sporu. Je dôvodné podotknúť, že krajský súd má v reštančných veciach postupovať urýchlene, inak nastávajú nežiaduce situácie extrémnych prieťahov. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že sťažovateľka bola v súdnom konaní žalovanou stranou od roku 2008, pričom konanie bolo právoplatne skončené až po uplynutí 15 rokov.
20. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu v napadnutom konaní bolo porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
V.
Prikázanie vo veci konať a primerané finančné zadosťučinenie
21. V súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa svojou nečinnosťou, vo veci konal. Sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd po prijatí rozhodnutia o porušení namietaných práv prikázal krajskému súdu konať bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté konanie bolo doručením rozsudku krajského súdu právoplatne skončené, ústavný súd vo výroku tohto nálezu neprikázal krajskému súdu konať (bod 4 výroku nálezu).
22. Pretože ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli porušené, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Sťažovateľka požadovala priznanie zadosťučinenia vo výške 10 000 eur. Uvedené odôvodňovala skutočnosťou, že dlhodobé čakanie na spravodlivosť zvyšuje, predlžuje a prehlbuje jej právnu neistotu a traumu.
23. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho porušovania základného práva (III. ÚS 103/2018).
24. Pri ustálení sumy finančného zadosťučinenia ústavný súd zohľadnil celkovú doterajšiu dĺžku napadnutého konania krajského súdu v trvaní už presahujúcom 3 roky, stabilnú rozhodovaciu činnosť o akceptovateľnej dĺžke konania v civilných veciach a skutočnosť, že rozhodnutie krajského súdu je výsledkom predchádzajúcich (neviditeľných) úkonov, ktorých vykonávanie účastníci konania nemusia nevyhnutne vnímať, ale krajský súd k ich vykonávaniu pristupuje. Zároveň ústavný súd prihliadol na charakter napadnutého konania, ako aj na to, že primárnym dôvodom prieťahov v konaní bola úplná nečinnosť krajského súdu pokrývajúca prevažnú časť napadnutého konania.
25. Hoci je pravdou, že konanie krajského súdu trvalo viac ako tri roky, je potrebné uviesť, že je mylnou predstava o absolútnej nečinnosti krajského súdu počas tohto obdobia. S rozhodnutím vo veci je spojený rad úkonov súvisiacich s jej dôkladným naštudovaním, prípravou, úvahou o rozhodnutí, o ktorých účastník konania nemá vedomosť, ale sú nevyhnutným predpokladom rozhodnutia.
26. Ústavný súd zároveň poukazuje na rozhodovaciu prax a judikatúru ESĽP v obdobných veciach, podľa ktorej v civilných veciach dĺžka súdneho konania na jednom stupni v trvaní dvoch až troch rokov v závislosti od povahy veci nie je v rozpore s právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (III. ÚS 340/2013, III. ÚS 566/2014, II. ÚS 234/2019).
27. Na základe už uvedeného ústavný súd považuje za dôvodné priznať sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume 500 eur (bod 2 výroku nálezu).
28. Ústavný súd v súlade s čl. 127 ods. 3 ústavy a § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde nevyhovel tej časti ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľka žiadala priznať finančné zadosťučinenie nad ústavným súdom priznanú sumu (bod 4 výroku nálezu).
VI.
Trovy konania
29. Ústavný súd priznal sťažovateľke podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde nárok na náhradu trov konania v celkovej sume 384,08 eur (bod 3 výroku nálezu).
30. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov [(ďalej len,,vyhláška“); § 11 ods. 3, § 13a, § 16 ods. 3 vyhlášky]. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2022 je 193,50 eur a hodnota režijného paušálu je 11,63 eur. Sťažovateľke vznikol nárok na náhradu trov konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2022 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti).
31. Ústavný súd nepriznal sťažovateľke nárok na náhradu trov konania za repliku k vyjadreniu krajského súdu z dôvodu, že jej obsahom neboli žiadne nové skutočnosti, ktoré by prispeli k objasneniu veci a sťažovateľka len v stručnosti vyjadrila súhlas s obsahom vyjadrenia krajského súdu.
32. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 CSP) označeného v záhlaví tohto nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. novembra 2023
Jana Baricová
predsedníčka senátu