SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 207/2015-19
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 12ods. 2, čl. 16 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľačl. 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 ods.1 a 2 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkomKrajského súdu v Nitre sp. zn. 4 To 7/2015 z 5. februára 2015 v spojení s rozsudkomOkresného súdu Nitra sp. zn. 6 T 103/2009 z 25. novembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2015doručená sťažnosť, vo veci namietaného porušenia jeho základných právpodľa čl. 12 ods. 2, čl. 16 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 141 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“) a práv podľa čl. 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 ods. 1 a 2 Protokolu č. 12k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 To 7/2015z 5. februára 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s rozsudkomOkresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 T 103/2009 z 25. novembra 2014(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdusp. zn. 6 T 103/2009 z 24. novembra 2009 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5To 6/2010 z 25. marca 2010 právoplatne odsúdený pre pokus obzvlášť závažného zločinuvraždy podľa § 14 ods. 1 k § 145 ods. 1 a 2 písm. a) a c) s poukazom na § 139 písm. h)zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestnýzákon“) a iné. Uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Nt 1/2014 z 30. októbra 2014 bolav právoplatne skončenej trestnej veci sťažovateľa povolená obnova konania vo vzťahuk sťažovateľovi právoplatne uloženému trestu, a to v súvislosti s nálezom ústavného súdusp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, ktorý bol publikovaný v Zbierke zákonovSlovenskej republiky 21. decembra 2012 pod č. 428/2012 a ktorým ústavný súd rozhodol,že v § 41 ods. 2 Trestného zákona slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trestnad 1/2 takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s ústavou. V dôsledkutejto skutočnosti okresný súd po povolení obnovy konania vykonal opätovne dokazovanieiba/len vo vzťahu k druhu a výmere trestu za spáchanú trestnú činnosť a odsúdil sťažovateľana úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní dvadsaťpäť rokov, na výkonktorého ho zaradil do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Zároveňrozhodol o uložení trestu prepadnutia vecí podľa § 60 ods. 1 písm. a) zákona č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Krajskýsúd v odvolacom konaní rozhodol svojím napadnutým rozhodnutím o zrušeníprvostupňového rozhodnutia okresného súdu a sám rozhodol o uložení trestu odňatiaslobody sťažovateľovi vo výmere dvadsaťtri rokov nepodmienečne so zaradením do ústavu smaximálnym stupňom stráženia a taktiež uložil trest prepadnutia vecí patriacichsťažovateľovi, ktoré použil pri páchaní trestnej činnosti. V ostatnom podal sťažovateľna ústavnom súde sťažnosť.
Sťažovateľ v podanej sťažnosti konštatuje, že „Som oprávnene vo väzení za protiprávne konanie. Ako prvopáchateľ, prvotrestanec však nie som s neprimerane prísnym trestom odňatia slobody vo výmere 23 rokov vnútorne stotožnený a nepovažujem ho za spravodlivý. Nenamietal som krádež, lúpež či nedovolené ozbrojovanie. Vždy som mal výhrady k vražde v štádiu pokusu so zavinením vo forme nepriameho úmyslu a že nebol nikto usmrtený. Trest považujem za likvidačný. Za ďalšiu popravu – sociálnu, považujem aj celkovú náhradu škody spôsobenú streľbou. Musím nahradiť sumu = 214.589,77,- € krajskému riaditeľstvu PZ a sumu = 51.589,77,- € VšZP. Takéto celkové potrestanie a navyše medzi najviac narušenými páchateľmi... nemôže pôsobiť výchovne ale demoralizujúco.“. V ďalšom sťažovateľ dôvodí, že „V obnovenom konaní som žiadal prehodnotiť ustanovenia, ktorými sa aplikuje trest a jeho výmera. Žiadal som, aby vychádzali z jednoty individuálnej a generálnej prevencie. Žiadal som, aby trest zodpovedal požiadavke primeranosti – proporcionálnosti trestu. Uložený trest vo výmere 23 rokov je zjavne neprimeraný trest, je nespravodlivý. Nie je v súlade s požiadavkou primeranosti a zároveň je vo svojej podstate krutý a neľudský a preto uloženie úplne neprimeraného trestu je potrebné posudzovať ako uloženie krutého a neľudského trestu. Trest mi bol uložený mechanicky a považujem ho za exemplárne potrestanie spočívajúce v tom, že prípustnosť trestu neodôvodňuje hľadisko individuálnej prevencie ale iba potrebu odstrašiť verejnosť prísnym a krutým trestom, čo je prejavom príliš krutého potrestania, kde je zintenzívnením represie potlačený moment prevýchovy. V prípade zjavného a extrémneho excesu z požiadavky primeranosti – proporcionality trestu k spáchaným skutkom a pomerom páchateľa, predovšetkým pri dlhodobom treste odňatia slobody, môže uloženie a výkon trestu nadobudnúť charakter krutého či neľudského trestu.“. V tejto súvislostisťažovateľ zvýraznil to, že „Štrasburský súd naznačuje, že ak by veľmi dlhodobý trest plnil len punitívnu (trestajúcu) funkciu, mohlo by To znamenať neproporcionálny trest nezlučiteľný s čl. 3 dohovoru“. Svoju argumentáciu dopĺňa aj o výpočet pochybenívšeobecných súdov, ku ktorým došlo v ich rozhodovacej činnosti, a to predovšetkým v tom,že „(i) súdy preferovali len tie dôkazy, ktoré potvrdzovali zvolenú skutkovú verziu. Neurobili nič, čo bolo na môj prospech. Absentovala nezávislosť, nestrannosť a objektívnosť. (ii) Súdy nepostupovali tak ako je obsahom práva na nestranný súd. Nepostupovali tak, aby voči účastníkom konali nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie. (iii) Výsledkom takéhoto konania môže byť len nespravodlivý a príliš prísny trest. (iv) Ak mi bol trest uložený aj s ohľadom na moje postavenie ako verejného činiteľa lebo v čase spáchania som bol príslušníkom polície, na čo v odôvodnení rozsudku súd viac krát poukazuje, považujem toto za diskriminačné. (v) Trest nesmie byť ukladaný mechanicky bez zváženia všetkých okolností konkrétneho prípadu a pomerov páchateľa.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Základné práva sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ uvedené v čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1, čl. 12 ods. 2, čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1, čl. 14, čl. 3 Dohovoru... a čl. 1 ods. 1, ods. 2 Protokolu č. 12 k Dohovoru... boli postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 6T 103/2009 a postupom Krajského súdu Nitra vedenom pod sp. zn. 4To/7/2015 porušené.
2. Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 4To/7/2015 zo dňa 05.02.2015 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. 6T 103/2009 zo dňa 25.11.2014 sa zrušujú.
3. Krajský súd v Nitre v spojení s Okresným súdom v Nitre sú povinný nahradiť trovy sťažovateľovi trovy konania a prípadné trovy právneho zastupovania...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Ústavný súd návrh predbežne prerokujena neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak[§ 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizáciiÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)]. Návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím okresného súdu
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavnýsúd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťamiiba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automatickynezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pripredbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochranytohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môžedomôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadneiným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálnymechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánovverejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahovústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konanío sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu v trestnej veci sťažovateľa,ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiubolo možné podať odvolanie podľa § 306 a nasl. Trestného poriadku ako riadny opravnýprostriedok (čo sťažovateľ aj využil), a preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuťpre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím krajského súdu
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosťpreto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistilžiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej bymohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, abyjeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislýma nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebozáväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Formuláciouuvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy totiž ústavodarca v základnom právnom predpiseSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnymrežimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchtopráv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,III. ÚS 24/2010).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každéhona to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže maťzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodnýchzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorýpredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonalústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavnesúladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojejjudikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodneniektorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľomna preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojichobčianskych práv a záväzkov na súde, ako aj pod tento článok spadá právomoc súdovrozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia voči konkrétnej osobe. Takto interpretovanýčlánok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajúzáruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedeniekonania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci [rozhodnutieEurópskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 21. februára 1975, séria A, č. 18,s 18, § 36]. Právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní,princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo naodôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Priuplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy,ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavoualebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovaťpodľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnoumedzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínanýmprincípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhodujelen v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinkyvýkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnouúpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súdnie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktorého pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konanípred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové aprávne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak byním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Krajský súd v napadnutom rozsudku sp. zn. 4 To 7/2015 z 5. februára 2015v podstatnom uviedol:
«Krajský súd, ako súd odvolací na základe riadne a včas podaného odvolania oprávnenou osobou preskúmal podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako i správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného je dôvodné.
Súd I. stupňa na hlavnom pojednávaní po povolení obnovy konania uznesením Okresného súdu Nitra z 30. 10. 2014, sp. zn. 5 Nt/1/2014, ktorým boli zrušené rozsudky citované vo výroku tohto rozsudku a to vo výroku o treste, vykonal dokazovanie v obnovenom konaní týkajúcom sa výroku o treste uloženom obžalovanému. Pri vykonávaní dôkazov postupoval podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku, ako i ďalších ustanovení upravujúcich spôsob vykonávania dôkazov v trestnom konaní, pričom sa nedopustil žiadnych podstatných chýb v zmysle § 321 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku.
Súd I. stupňa svoje rozhodnutie aj primerane a podrobne odôvodnil, tak ako mu To ukladajú príslušné ustanovenia Trestného poriadku, keď uviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Stručne a jasne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a je zrejmé, ako sa okresný súd vyrovnal s obhajobou obžalovaného a akými právnymi úvahami sa spravoval pri posudzovaní konania obžalovaného pri ukladaní trestu. Aj krajský súd sa stotožňuje s úvahami súdu I. stupňa, ktorý dôsledne pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu postupoval podľa § 34 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona, keď v prípade obžalovaného konštatoval poľahčujúcu okolnosť uvedenú v § 36 písmeno j/ Trestného zákona a taktiež priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písmeno h/ Trestného zákona a správne ukladal trest aj podľa § 41 odsek 2 Trestného zákona, keď vychádzal jednak z citovaného ustanovenia Trestného zákona a aj z Nálezu ÚS SR 106/2011 zo dňa 28. 11. 2012 (ďalej len „Nález“). Pokiaľ ide o konštatovanie priťažujúcej okolnosti uvedenej v § 37 písmeno h/ Trestného zákona, je síce pravdou tvrdenie obhajoby obžalovaného, že v prípade aplikácie ustanovenia § 41 odsek 2 Trestného zákona nemôže dôjsť súčasne aj k použitiu priťažujúcej okolnosti uvedenej v § 37 písmeno h/ Trestného zákona. V prípade obžalovaného nejde však o spáchanie iba dvoch úmyselných trestných činov, z ktorých je jeden zločinom, a následne aplikácii ustanovenia § 41 odsek 2 Trestného zákon. Okrem dvoch úmyselných trestných činov, z ktorých jeden je zločinom, došlo v prípade obžalovaného aj k uznaniu viny zo spáchania ďalšieho zločinu a to zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 odsek 2 Trestného zákona a prečinu krádeže (pričom použitie asperačnej zásady odôvodňuje už viacčinný súbeh obzvlášť závažného zločinu vraždy a zločinu lúpeže) a táto skutočnosť odôvodňuje u obžalovaného aplikáciu aj priťažujúcej okolnosti uvedenej v § 37 písmeno h/ Trestného zákona a preto bolo namieste ukladanie trestu podľa § 38 odsek 2 Trestného zákona, pretože došlo k rovnováhe priťažujúcich a poľahčujúcich okolností.
Krajský súd sa stotožňuje aj s úvahami súdu I. stupňa, že závažnosť konania obžalovaného je vysoká, správne súd poukázal na nenapraviteľný následok v prípade poškodenia zdravia u poškodeného. Správne súd poukázal na skutočnosť, že obžalovaný sa protiprávneho konania dopustil ako príslušník policajného zboru a najmä charakter a okolnosti spáchania trestných činov, najmä obzvlášť závažného zločinu vraždy v štádiu pokusu, ktoré súd I. stupňa podrobne uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku, s ktorými sa aj krajský súd v celom rozsahu stotožňuje a ako na správne na ne poukazuje. Navyše je potrebné prihliadnuť aj na rozsah spáchanej trestnej činnosti, keď obžalovaný sa popri spáchaniu obzvlášť závažného zločinu dopustil ďalších dvoch zločinov a jedného prečinu, pričom na spáchanie prečinu navyše využil svoje postavenie príslušníka policajného zboru. Tieto skutočnosti u obžalovaného neodôvodňovali aplikáciu mimoriadneho zníženia trestu odňatia slobody podľa § 39 Trestného zákona, pretože uloženie trestu obžalovanému v rámci zákonnej trestnej sadzby nie je pre obžalovaného neprimerane prísne. Súd 1. stupňa však opomenul, že obžalovanému po aplikácii Nálezu ukladal trest odňatia slobody v rámci trestnej sadzby 20 až 25 rokov oproti pôvodnému konaniu, keď v podstate nemal inú možnosť iba obžalovanému uložiť trest odňatia slobody 25 rokov, pretože dolná hranica zvýšenej trestnej sadzby presahovala maximálny trest odňatia slobody, ktorý možno podľa Trestného zákona uložiť, keď obžalovanému nebol ukladaný trest odňatia slobody na doživotie. Túto skutočnosť bolo treba pri ukladaní trestu obžalovanému vziať do úvahy a akceptovať, že trest odňatia slobody nad 25 rokov je v danom prípade hornou hranicou zákonnej trestnej sadzby a trest odňatia slobody obžalovanému je potrebné ukladať v trestnej sadzbe, kde je dolná hranica 20 rokov. Krajský súd dospel k záveru, že v prípade obžalovaného, najmä vzhľadom na skutočnosť, že do spáchania trestnej činnosti, nebol súdne trestaný, vo výkone trestu odňatia slobody sa správa pozitívne, nie je potrebné na tohto pôsobiť uložením trestu odňatia slobody na úplne hornej hranici zákonnej trestnej sadzby a preto obžalovanému za súčasného zrušenia napadnutého rozsudku podľa § 321 odsek 1 písmeno e/ Trestného poriadku uložil trest odňatia podľa § 145 odsek 2 Trestného zákona za súčasného použitia poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písmeno j/ Trestného zákona a priťažujúcej okolnosti uvedenej v § 37 písmeno h/ Trestného zákona, § 38 odsek 2 a § 41 odsek 2 Trestného zákona trest odňatia slobody 23 rokov. Podľa § 48 odsek 3 písmeno b/ Trestného zákona ho zaradil na výkon trestu odňatia slobody do ústavu s maximálnym stupňom stráženia a uložil aj trest prepadnutia veci tak, ako je To uvedené vo výroku tohto rozsudku.»
Vzhľadom na obsahovú spojitosť napadnutého rozsudku krajského súdu sp. zn.4 To 7/2015 z 5. februára 2015 s napadnutým rozsudkom okresného súdu sp. zn.6 T 103/2009 z 25. novembra 2014 považoval ústavný súd za potrebné uviesť aj relevantnúčasť odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorý v podstatnom dôvodil: «Súd po povolení obnovy konania na hlavnom pojednávaní po doplnení dokazovania oboznámením aktuálnych správ na obžalovaného a aktuálneho odpisu z registra trestov na obžalovaného, ktorý sa od posledného rozhodovania nezmenil, oboznámením spisu ako i pripojeného spisu Okresného súdu Nitra sp. zn. 5 Nt 1/2014 a v ňom priložených správ a hodnotení na odsúdeného a po vypočutí obžalovaného, zhodnotil dôkazy a opäť vo veci rozhodol a uložil obžalovanému trest za spáchané skutky.
Z aktuálneho registra trestov súd zistil, že obžalovaný nebol mimo tejto trestnej veci doposiaľ súdne trestaný.
Z hodnotenia ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby v Nitre vyplynulo, že správanie a vystupovanie obžalovaného počas predchádzajúceho výkonu väzby a výkonu trestu bolo dlhodobo na požadovanej úrovni, počas výkonu bol 4-krát disciplinárne odmenený, v rámci vnútornej diferenciácie je umiestnený v diferenciačnej skupine „B“. Je zaradený na pracovisku, pričom pracovná morálka je hodnotená kladne. Do prác na zlepšenie ústavu sa nezapája.
Pri úvahách o druhu a výmere trestu postupoval súd v zmysle ustanovení § 34 odsek 1-4 Trestného poriadku, pričom bral do úvahy spôsob spáchania trestného činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osobu páchateľa a možnosť jeho nápravy.
Z poľahčujúcich okolnosti uvedených v § 36 Trestného zákona súd zistil poľahčujúcu okolnosť, že viedol riadny život.
Z priťažujúcich okolností uvedených v § 37 Trestného zákona súd u obžalovaného zistil okolnosť uvedenú pod písmenom h), keďže mu ukladal trest spolu za 4 skutky uvedené v pôvodne vyhlásenom prvom odcudzujúcom rozsudku. Súd teda vychádzal z rovnakého pomeru priťažujúcich a poľahčujúcich okolností v zmysle ustanovenia § 38 odsek 2 Trestného zákona, pričom aplikoval ustanovenie § 41 odsek 2 Trestného zákona - asperačnú zásadu zohľadniac i Nález ÚS SR 106/2011 zo dňa 28. 11. 2012, ktorým bola zrušená veta za bodkočiarkou v ustanovení § 41 odsek 2 Trestného zákona, ktorou sa prikazovalo súdu ukladať trest odňatia slobody nad jednu polovicu trestnej sadzby určenej podľa prvej vety § 41 odsek 2 Trestného zákona a uložil mu trest za skutky uvedené v rozsudku, z ktorých aspoň jeden je zločinom, preto mu mal zvýšiť hornú hranicu trestnej sadzby o jednu tretinu. Nakoľko však pri trestnej sadzbe uvedenej pri trestnom čine najprísnejšie trestnom, pre ktorý bol uznaný vinným, v danom prípade obzvlášť závažnom zločine vraždy podľa § 145 odsek 2 Trestného zákona je trestná sadzba 20 až 25 rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie, túto nebolo možné upraviť v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia § 41 odsek 2 Trestného zákona a zvýšiť hornú hranicu nad 25 rokov poukazujúc na ustanovenie § 46 Trestného zákona, podľa ktorého trest odňatia slobody možno uložiť ako trest na dobu určitú, najviac na 25 rokov alebo ako trest odňatia slobody na doživotie. Súd teda vychádzal z pôvodnej trestnej sadzby uvedenej v ustanovení § 145 odsek 2 Trestného zákona, tj. 20 - 25 rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie. Takto súd dospel k záveru, že účel trestu podľa § 34 Trestného zákona tak v oblasti generálnej ako aj individuálnej prevencie bude v prejednávanej veci dosiahnutý uložením nepodmienečného trestu odňatia slobody obžalovanému vo výmere 25 rokov s ohľadom na jeho skutočnosť, že spáchal viac skutkov voči viacerým osobám, v krátkom časovom slede za sebou a s prihliadnuc na nenapraviteľné, resp. ťažko napraviteľné následky na poškodenom a v podobe ťažkých zdravotných postihnutí.
Súd v rámci povolenej obnovy konania v prospech obžalovaného nemôže uložiť trest prísnejší, no dospel k záveru, že mu nie je možné uložiť ani trest miernejší.
Uložený trest je adekvátny i s ohľadom na závery znaleckého dokazovania znalcom ⬛⬛⬛⬛ z odboru psychológia, ktorý sa vyjadril, že u obžalovaného je nádej na jeho resocializáciu za predpokladu dodržania abstinencie, vyhnutiu sa hazardným hrám a pri existencii stabilného rodinného prostredia, pre ktorý záver mu nebol v pôvodnom konaní uložený trest odňatia slobody na doživotie, o ktorom uložení súd v pôrodnom konaní zvažoval.
Uloženie vyššie uvedeného trestu si vyžaduje jednak účinná ochrana spoločnosti s ohľadom na vysokú závažnosť konania obžalovaného, poukazujúc na ťažko napraviteľný. resp. nenapraviteľný následok v prípade poškodenia zdravia poškodeného, tiež si To vyžaduje ochrana spoločnosti najmä s ohľadom na stúpajúci trend páchania obdobnej trestnej činnosti ako i s ohľadom na skutočnosť, že obžalovaný sa dopustil protiprávneho konania ako príslušník policajného zboru, teda ako osoba, ktorá ma dbať na ochranu spoločnosti a jej občanov a nie týchto napádať. Súd tu dáva do pozornosti i skutočnosť, že obžalovaný strieľal na osoby jemu známe, svojich kamarátov, rep. kolegov, s ktorými bol v stálom kontakte a na jeho osobnosť, ktorá je v zmysle znaleckého dokazovania egocentrická s prvkami agresívneho správania, nekritická voči svojmu konaniu, pričom obžalovaný sa namiesto pokory aj po odpykaní časti trestu ľutuje a vinu zľahčuje, snaží sa zbaviť zodpovednosti tvrdeniami typu, že poškodeným sa už dnes darí lepšie, že on bude mať zničený život, že nemá kontakt so svojou rodinou.
Súd pri rozhodovaní o výške trestu bral do úvahy i svoje pôvodné argumenty pri ukladaní trestu ako i príslušné ustanovenia Trestného zákona, podľa ktorých trest odňatia slobody na doživotie možno uložiť iba za súčasného splnenia nasledovných podmienok, a to, že To vyžaduje účinná ochrana spoločnosti, čo v danom prípade určite vyžaduje, ale tiež v prípade, že nie je nádej, že by obžalovaného bolo možné napraviť trestom odňatia slobody v trvaní 25 rokov, ktorú možnosť znalec z odboru psychológie v prípade obžalovaného pripustil a jeho čiastočná schopnosť resocializácie je zrejmá aj z poslednej správy a hodnotenia správania sa obžalovaného počas výkonu trestu....
Obžalovaný sa na hlavnom pojednávaní po povolení obnovy konania postavil kriticky k spáchaným skutkom, súd však dáva do pozornosti, že sa tak stalo z jeho strany až potom, čo bol za vyššie uvedené skutky právoplatne uznaný vinným. Napriek jeho vyjadreniam súd mu nemohol vymerať ani nižší trest s poukazom práve na vyššie opísané skutočnosti svedčiace v jeho neprospech a tiež na charakter a závažnosť jeho konania a následky protiprávnej trestnej činnosti. Takto vymeraný trest je adekvátny jeho protiprávnej činnosti, v žiadnom smere nie je prísny a bol mu ukladaný tiež s poukazom na skutočnosť, je v čase spáchania týchto skutkov bol príslušníkom polície s povinnosťou chrániť spoločnosť a jej občanov práve pred páchateľmi obdobných skutkov.
Pokiaľ obžalovaný apeloval na Okresný súd Nitra o zmiernenie trestu a vôľu súdu k takémuto postupu, súd dáva do pozornosti, že ukladanie trestu páchateľovi nie je vecou vôle alebo nevôle a už vôbec nie svojvôle súdu, ale otázkou primeranosti trestu k spáchaným skutkom, jeho spravodlivosti a otázkou citlivého zvažovania s prihliadnutím i na dosiahnutie účelu trestu uvedeného v ustanovení § 31 Trestného zákona a nasledujúcich vychádzajúc z trestnej sadzby uvedenej pri tom ktorom trestnom čine. Ani odstupom času od spáchania skutku nemožno hovoriť, že by mal byť obžalovanému uložený nižší trest a nemení na to nič ani skutočnosť, že je možné, že sa poškodeným a zlepšil zdravotný stav, ak sa tak stalo, je To potrebné vyhodnotiť v pozitívnom smere, že sa aspoň čiastočne podarilo zmierniť následky spáchaného skutku, no poukazujúc na všetky vyššie uvedené skutočnosti, ani táto okolnosť nemôže privodiť pre obžalovaného priaznivejší trest a ovplyvniť rozhodovanie súdu pri ukladaní trestu, preto boli i návrhy obžalovaného v tomto smere na doplnenie dokazovania zamietnuté. Obžalovaný konal v čase spáchania skutku chladnokrvne minimálne v nepriamom úmysle bez rozmyslu, no pri plnom zachovaní ovládacích a rozpoznávacích schopností, vidiac v bezprostrednej blízkosti svojich kolegov, ktorých opoznal, videl, že nemajú nepriestrelné vesty, napriek tomu strieľal na ich telá z krátkej vzdialenosti zo strelnej zbrane uvedomujúc si ich možnú smrť.
Ani kladné hodnotenie o správaní sa obžalovaného v ústave na výkon trestu odňatia slobody neznamená, že by uložený trest odňatia slobody v trvaní 25 rokov bol neprimeraný, skôr svedči o tom, že je správne, že nebol obžalovanému uložený trest odňatia slobody na doživotie, keďže je vidieť u obžalovaného určitý posun v jeho nazeraní na spáchanú trestnú činnosť a čiastočnú kritickosť voči svojmu konaniu, ktoré sa však stále snaží zľahčovať.
Súd pri rozhodovaní a ukladaní trestu zvažoval všetky aspekty osobnosti obžalovaného ako i okolnosti prípadu rovnako ako pri pôvodne ukladanom treste. Súd nezistil žiadne okolnosti, pre ktoré by mu mal byť uložený iný trest ako v pôvodnom konaní, a už vôbec nezistil dôvody pre uloženie trestu s použitím ustanovenia § 39 Trestného zákona, t. j. pod dolnú hranicu trestnej sadzby, ako navrhoval obžalovaný. V danom prípade neboli splnené podmienky ani odseku 1 ani odseku 2 ustanovenia § 39 Trestného zákona, t. j. žiadne okolnosti na strany obžalovaného, ani mimoriadne okolnosti prípadu a ani sama skutočnosť, že obzvlášť závažný zločin vraždy nebol dokonaný, v danom prípade nebola dôvodom na mimoriadne zníženie trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby, t.j. pod 20 rokov, nakoľko k nezvrátiteľnému následku v podobe smrti u poškodeným a nedošlo iba v dôsledku okamžitého zásahu iných osôb a rýchlej zdravotníckej pomoci, t.j. nie z dôvodu, že by obžalovaný bol v určitom štádiu páchania trestnej činnosti ustúpil od dokonania skutku alebo zmiernenia následkov spáchaného skutku.
Obžalovaný pri odôvodňovaní svojho návrhu na zníženie trestu resp. na mimoriadne zníženie trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby zvažoval a bral do úvahy iba skutočnosti, ktoré by boli jemu na prospech, no súd musí pri ukladaní, trestu prihliadať na všetky aspekty spáchanej protiprávnej činnosti a ukladať trest tak, aby zabezpečil ochranu spoločnosti, páchateľovi zabránil v páchaní ďalšej trestnej činnosti, vytvoril mu podmienky na prevýchovu, a súčasne aby iných odradil od páchania trestnej činnosti, a aby vyjadril týmto trestom i morálne, odsúdenie páchateľa za spáchanú trestnú činnosť, čím trest plní zákonom požadovanú ochrannú funkciu aj funkciu individuálnej prevencie ako i generálnej prevencie smerom k ostatným členom spoločnosti, aby jednoznačne vnímali, že za porušovanie spoločenských pravidiel môžu byť odsúdení.
S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti považuje súd takto uložený trest za primeraný, adekvátny, spravodlivý a dostatočne individualizovaný. Preto súd rozhodol tak ako je uvedené vo výroku rozsudku.
Súd uložil obžalovanému súčasne trest prepadnutia vecí, ktoré boli zaistené v trestnom konaní, a ktoré boli použité na spáchanie trestného činu a patria obžalovanému.
Na výkon trestu odňatia slobody súd zaradil obžalovaného do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia v zmysle § 48 ods. 3 písmeno b) Trestného zákona. Ostatné pôvodné výroky neboli výrokom o povolení obnovy konania v prospech obžalovaného dotknuté, preto nebolo o nich rozhodované v novom konaní po povolení obnovy konania.»
Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovaniav rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čohorezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníkakonania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovorelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Podľa judikatúry ústavného súduodôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový aprávny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizovanéprávo na spravodlivé súdne konanie (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03,IV. ÚS 112/05). Rovnako ESĽP konštatoval, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnejmiere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999).Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď vodôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997,Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva ajpovinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonaniedôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4.1993, II. ÚS 410/06).
Ústavný súd považuje v prvom rade za podstatné uviesť, že podľa už spomenutejkonštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavyje nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavný súd teda pripomína užspomenutý obmedzený rozsah jeho právomoci preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov, Trestný poriadok a Trestnýzákon nevynímajúc, viedli k rozhodnutiu vo veci samej. K tomu dodáva, že nepatrí do jehoprávomoci zaoberať sa rozhodnutím o vine a treste (II. ÚS 31/94) ani otázkou právnejkvalifikácie skutku, ktorý je predmetom trestného stíhania a o ktorom sa s konečnouplatnosťou koná a rozhoduje pred všeobecnými súdmi (I. ÚS 18/00). Inými slovami, úlohousúdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana predskutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdeleniasúdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy taktiež vyplýva, že ústavný súdnie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov(I. ÚS 19/02), a taktiež skutočnosť, že konanie pred všeobecnými súdmi neskončilo podľapredstáv sťažovateľa, sama osebe nie je právnym základom na namietanie porušenia právpodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažnosťou podanou ústavnémusúdu, pretože označené právo v sebe nezahŕňa záruku úspechu v konaní (II. ÚS 218/02,III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08).
Podľa § 14 ods. 2 Trestného zákona pokus trestného činu je trestný podľa trestnejsadzby ustanovenej na dokonaný trestný čin. Podľa § 34 ods. 2 Trestného zákonapáchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, ako To je ustanovenév tomto zákone... Podľa § 36 písm. j) Trestného zákona poľahčujúcou okolnosťou je to, žepáchateľ viedol pred spáchaním trestného činu riadny život. Podľa § 37 písm. h)priťažujúcou okolnosťou je to, že páchateľ spáchal viac trestných činov. Podľa § 38 ods. 2Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na pomera mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností. Podľa § 39 ods. 1Trestného zákona ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomerypáchateľa je toho názoru, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolopre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trestkratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanovenéhotýmto zákonom. Podľa § 39 ods. 2 Trestného zákona súd môže znížiť trest pod dolnúhranicu trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom aj vtedy, ak odsudzuje páchateľa a)za prípravu na zločin alebo za pokus trestného činu a ak vzhľadom na povahu a závažnosťprípravy alebo pokusu je súd toho názoru, že použitie trestnej sadzby ustanovenej týmtozákonom by bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na ochranu spoločnosti postačuje ajtrest kratšieho trvania... Podľa § 41 ods. 1 Trestného zákona ak súd odsudzuje páchateľa zadva alebo viac trestných činov, uloží mu úhrnný trest podľa toho zákonného ustanovenia,ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie trestný... Podľa § 41 ods. 2 Trestnéhozákona ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestnýchčinov, z ktorých aspoň jeden je zločinom spáchaných dvoma skutkami alebo viacerýmiskutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nichnajprísnejšie trestného o jednu tretinu. Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmieprevyšovať dvadsaťpäť rokov... Podľa § 46 Trestného zákona trest odňatia slobody možnouložiť ako trest na určitú dobu, najviac dvadsaťpäť rokov alebo ako trest odňatia slobody nadoživotie. Podľa § 47 ods. 1 Trestného zákona trest odňatia slobody na doživotie môže súduložiť iba za trestný čin, za ktorý To tento zákon v osobitnej časti dovoľuje, a lenza podmienok, že a) uloženie takého trestu vyžaduje účinná ochrana spoločnosti a b) nie jenádej, že by páchateľa bolo možné napraviť trestom odňatia slobody na dobu do dvadsaťpäťrokov.
Ústavný súd v prvom rade vo všeobecnej rovine poukazuje na to, že k povoleniuobnovy konania v trestnej veci sťažovateľa došlo v súvislosti s nálezom ústavného súdusp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, ktorý bol publikovaný v Zbierke zákonovSlovenskej republiky 21. decembra 2012 pod č. 428/2012 a ktorým ústavný súd rozhodol,že v § 41 ods. 2 Trestného zákona slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trestnad 1/2 takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s ústavou. V dôsledkutejto skutočnosti všeobecné súdy pristúpili k opätovnému preskúmaniu druhu a výmerytrestu, ktorý bol sťažovateľovi právoplatne uložený v súvislosti s odsudzujúcim rozsudkomokresného súdu sp. zn. 6 T 103/2009 z 24. novembra 2009 v spojení s rozsudkom krajskéhosúdu sp. zn. 5 To 6/2010 z 25. marca 2010. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje nasvoje zjednocujúce stanovisko sp. zn. PLz. ÚS 2/2014 zo 7. mája 2014, v ktorom uviedol:„Bod II stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013, ktoré súvisí s aplikáciou nálezu Ústavného súduSlovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. decembra 2012 (nález o asperačnejzásade), zabezpečuje dotknutým fyzickým osobám plnohodnotnú ochranu ich základnýchpráv a slobôd, a preto je v plnom rozsahu aplikovateľné nielen v konaniach predvšeobecnými súdmi, ale aj v konaniach pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“
Pojem svojvôle možno aplikovať na prípady, keď všeobecný súd urobí taký výkladpoužitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti aleboho urobí v inom než v zákonom ustanovenom a právnom myslení či konsenzuálneakceptovanom význame alebo bez bližších nerozpoznateľných kritérií. Označené porušenieniektorej z noriem jednoduchého práva v dôsledku svojvôle alebo v dôsledku interpretácie,ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, mohlo byť spôsobilé zasiahnuťdo označených základných práv sťažovateľa.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu (vrátanepríslušnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu, s ktorým sa krajskýsúd stotožnil, pozn.) ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojejprávomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretovala aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkomlegitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušnýchna vec sa vzťahujúcich predovšetkým hmotnoprávnych zákonných ustanovení je napadnutérozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Krajský súd vo svojom napadnutomrozhodnutí (vychádzajúc a vyslovujúc súhlas predovšetkým so zhodnotením osobnýchpomerov sťažovateľa a okolností spáchania predovšetkým skutku kvalifikovaného akopokus vraždy podľa § 145 ods. 2 Trestného zákona, pozn.) z hľadiska právnej argumentáciepostačujúcim a zrozumiteľným, ako aj ústavne súladným spôsobom zdôvodnil, prečo uložilsťažovateľovi trest odňatia slobody vo výmere 23 rokov odňatia slobody so zaradenímdo ústavu s maximálnym stupňom stráženia. Úvaha krajského súdu podľa ktorej „Súd 1. stupňa... opomenul, že obžalovanému po aplikácii Nálezu ukladal trest odňatia slobody v rámci trestnej sadzby 20 až 25 rokov oproti pôvodnému konaniu, keď v podstate nemal inú možnosť iba obžalovanému uložiť trest odňatia slobody 25 rokov, pretože dolná hranica zvýšenej trestnej sadzby presahovala maximálny trest odňatia slobody, ktorý možno podľa Trestného zákona uložiť, keď obžalovanému nebol ukladaný trest odňatia slobody na doživotie. Túto skutočnosť bolo treba pri ukladaní trestu obžalovanému vziať do úvahy a akceptovať, že trest odňatia slobody nad 25 rokov je v danom prípade hornou hranicou zákonnej trestnej sadzby a trest odňatia slobody obžalovanému je potrebné ukladať v trestnej sadzbe, kde je dolná hranica 20 rokov.“, je plnohodnotným vyjadrenímpodmienok nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, ktoréhorealizácia umožnila posunúť hranice trestnoprávnej represie do jej priaznivejšej roviny, keďsúd aj zohľadnením správania sťažovateľa vo výkone trestu mu uložil trest v polovicizákonnej trestnej sadzby.
Aj ústavný súd sa stotožňuje s právnym názorom krajského súdu, ktorý pri ukladanídruhu a výmery trestu sťažovateľovi vychádzal z nulového pomeru poľahčujúcicha priťažujúcich okolností vychádzajúc zo svojho záveru, že sťažovateľ spáchal pri lúpežnomprepadnutí čerpacej stanice 16. septembra 2008 vo viacčinnom súbehu dva trestné činy,a to zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. b) a c) Trestného zákona a obzvlášť závažnýzločin vraždy v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 k § 145 ods. 1 a 2 písm. a) a c) Trestnéhozákona, pričom táto skutočnosť podmieňuje použitie ustanovenia § 41 ods. 1 a 2 Trestnéhozákona, a 15. septembra 2008 spáchal dva trestné činu, z ktorých jeden je zločinomnedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1 a 2 Trestnéhozákona, z čoho vyplýva, že sťažovateľ spáchal celkovo dva zločiny, jeden obzvlášť závažnýzločin a jeden prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 a 3 písm. c) Trestného zákona, tedapoužitie ustanovenia § 37 písm. h) Trestného zákona vychádza zo skutočnosti, že sťažovateľspáchal celkovo štyri trestné činy vo viacčinnom súbehu. Na druhej strane do toho času sanedopustil inej trestnej činnosti, a teda viedol riadny život, pričom táto skutočnosť jevyjadrením poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j) Trestného zákona. Východiskompenitenciárnej zodpovednosti sťažovateľa postupujúc podľa § 34 ods. 2 a § 41 ods. 1 a 2Trestného zákona bol pokus trestného činu vraždy podľa § 14 ods. 1 k § 145 ods. 2 písm. a)a c) Trestného zákona, ktorý v kvalifikovanej skutkovej podstate umožňuje uložiť trestodňatia slobody na dvadsať rokov až dvadsaťpäť rokov alebo trest odňatia slobodyna doživotie. Z uvedeného je zrejmé, že krajský súd mal na výber iba dve možnosti,a to uložiť trest odňatia slobody na doživotie alebo trest odňatia slobody v rozmedzí dvadsaťaž dvadsaťpäť rokov odňatia slobody. Predpoklad uloženia trestu odňatia slobodyna doživotie nebol splnený vzhľadom na závery znaleckého skúmania z odborupsychológie, z ktorých je zrejmé, že sťažovateľ nie je nenapraviteľný, tak ako to vyplývaz § 47 ods. 1 písm. b) Trestného zákona. Úvaha krajského súdu spočívajúca v tom, že„Uložený trest je adekvátny i s ohľadom na závery znaleckého dokazovania znalcom... z odboru psychológia, ktorý sa vyjadril, že u obžalovaného... je nádej na jeho resocializáciu za predpokladu dodržania abstinencie, vyhnutiu sa hazardným hrám a pri existencii stabilného rodinného prostredia...“, je podporená dôsledným skúmaním osobnostisťažovateľa ako páchateľa trestnej činnosti, tak ako To ukladá § 34 ods. 4 Trestného zákona.Krajský súd teda pristúpil k uloženiu trestu odňatia slobody v rozmedzí dvadsať aždvadsaťpäť rokov, pričom limity aplikácie § 41 ods. 2 Trestného zákona spočívajúcevo zvyšovaní hornej hranice trestnej sadzby ešte o jednu tretinu boli dané § 41 ods. 2druhou vetou Trestného zákona a § 46 Trestného zákona. Na druhej strane pri nulovompomere poľahčujúcich a priťažujúcich okolností podľa § 38 ods. 2 Trestného zákona bolorozmedzie trestnej sadzby dané výmerou trestnej sadzby od dvadsať až dvadsaťpäť rokovvychádzajúc z § 14 ods. 1 Trestného zákona, ktorý predpokladá pri pokuse trestného činurovnakú penitenciárnu zodpovednosť ako pri dokonanom trestnom čine. Úvahy sťažovateľa,ktorý polemizuje so závermi súdov o kvalifikácii skutku ako pokusu obzvlášť závažnéhozločinu vraždy podľa § 145 ods. 1 a 2 písm. a) a c) Trestného zákona, sú vysvetliteľné jehosnahou o čo najpodstatnejšie zmiernenie jeho postihu za spáchanú trestnú činnosť v podobeuloženia čo najmiernejšieho trestu uloženého zákonom, ktorého výška je podmienenákvalifikáciou skutku. Úvahy krajského súdu v tom smere, že „Obžalovaný konal v čase spáchania skutku chladnokrvne minimálne v nepriamom úmysle bez rozmyslu, no pri plnom zachovaní ovládacích a rozpoznávacích schopností, vidiac v bezprostrednej blízkosti svojich kolegov, ktorých opoznal, videl, že nemajú nepriestrelné vesty, napriek tomu strieľal na ich telá z krátkej vzdialenosti zo strelnej zbrane uvedomujúc si ich možnú smrť.“, majúracionálny podklad a skutkový základ podporený vykonaným dokazovaním, pričom o tomtozávere nie je možné skonštatovať, aby bol postavený mimo zákonného rámca, právneho čikonsenzuálneho myslenia alebo bez bližších nerozpoznateľných kritérií.
V postupe všeobecných súdov nič nenasvedčuje úvahám sťažovateľao diskriminačnom postupe proti jeho osobe v dôsledku toho, že bol v čase spáchania trestnejčinnosti príslušníkom Policajného zboru, ale naopak, konajúce súdy na túto skutočnosťpoukázali v rámci skúmania osobných pomerov sťažovateľa ako páchateľa trestnej činnostivychádzajúc tak z § 34 ods. 4 Trestného zákona. Práve táto skutočnosť, ako aj to, že sadopustil pokusu obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 14 ods. 1 k § 145 ods. 1 a 2písm. a) a c) Trestného zákona voči svojím kolegom ako osobám, ktoré osobne poznal, bolipodľa názoru ústavného súdu relevantnými skutočnosti majúcimi za následok v konečnomdôsledku aj vylúčenie postupu všeobecných súdov podľa § 39 Trestného zákona, ktorý je,ako je zo samotného znenia zákona zrejmé, fakultatívnou, nie obligatórnou alternatívoupostupu súdov a je podmienený okolnosťami prípadu a pomermi páchateľa, medzi ktorépatrí aj profesné zaradenie páchateľa.
V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti s rozhodnutímkrajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie jezáruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľnýa aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne.V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, atak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu právo na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdynestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Po analýze napadnutéhorozhodnutia krajského súdu ústavný súd hodnotí ním predostreté právne záveryodôvodňujúce výšku uloženého trestu sťažovateľovi vo výmere 23 rokov nepodmienečneako zákonné a ústavne súladné. Inými slovami, z pohľadu ústavného súdu nie je možnépovažovať právne závery krajského súdu týkajúce sa druhu a výšky trestu, ktorý bolsťažovateľovi uložený, vrátane spôsobu jeho výkonu za arbitrárne alebo zjavneneopodstatnené, v dôsledku čoho ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosťmedzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením označenéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V dôsledku uvedeného ústavný súd odmieta sťažnosťsťažovateľa v tejto jej časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona oústavnom súde. K rovnakému záveru dospel ústavný súd aj pri posudzovaní namietanéhoporušenia čl. 141 ods. 1 ústavy, ktorého obsahom nie sú základné práva a slobody.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskejrepubliky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk... iné postavenie.
Podľa čl. 16 ods. 2 ústavy nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskémuči ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému aleboponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu užívanie všetkých práv ustanovenýchzákonom sa zabezpečuje bez diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu, ako je pohlavie, rasa,farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické a iné presvedčenie, národný alebo sociálny pôvod,príslušnosť k národnostnej menšine...
Podľa čl. 1 ods. 2 dodatkového protokolu nikto nesmie byť diskriminovanýakýmkoľvek verejným orgánom z akýchkoľvek dôvodov, najmä ako sú dôvody uvedenév odseku 1.
Sťažovateľ v podanej sťažnosti namieta aj porušenie citovaných článkov ústavy,dohovoru a dodatkového protokolu vychádzajúc z presvedčenia, že postup všeobecnýchsúdov v jeho trestnej veci, a to aj po povolení obnovy konania, bol proti nemudiskriminačný z dôvodov, že bol v čase spáchania trestnej činnosti príslušníkom polície, čoodôvodňuje tým, že „Ak mi bol trest uložený aj s ohľadom na moje postavenie ako verejného činiteľa lebo v čase spáchania som bol príslušníkom polície... považujem toto za diskriminačné“, a zároveň poukazuje na to, že trest odňatia slobody, ktorý mu bolprávoplatne uložený, je neprimerane prísny a v jeho ponímaní „... je vo svojej podstate krutý a neľudský a preto uloženie úplne neprimeraného trestu je potrebné posudzovať ako uloženie krutého a neľudského trestu“. Označené články ústavy, dohovoru a dodatkovéhoprotokolu sťažovateľ namieta v príčinnej súvislosti s jeho postavením ako príslušníkaPolicajného zboru.
K tejto námietke sťažovateľa ústavný súd s ohľadom na svoje už vyslovené úvahykonštatuje, že nič nenasvedčuje skutočnosti, aby vo veci konajúce súdy konali nad rámecpríslušných ustanovení Trestného zákona, predovšetkým jeho § 34, a teda zaoberali saotázkou služobného pomeru sťažovateľa mimo rámec skúmania jeho osobných pomerov prepotreby uloženia druhu a výmery trestu. Na druhej strane sa sám sťažovateľ domáhauplatnenia postupu všeobecných súdov podľa § 39 Trestného zákona s cieľom dosiahnuťzníženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu stanovenej trestnej sadzby, ktorá v jehoprípade predstavuje dvadsať rokov odňatia slobody. Uvedené zákonné ustanovenie priamoodkazuje na zisťovanie pomerov páchateľa a okolností prípadu, teda na dôsledné skúmanieosobného statusu samotného sťažovateľa.
V tejto súvislosti si v širších okolnostiach veci ústavný súd dovoľuje upriamiťpozornosť sťažovateľa na to, že nevyhnutnou podmienkou vzniku služobného pomeruobčana v Policajnom zborue podľa § 16 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z. o Policajnom zborev znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“) je zloženie služobnejprísahy v znení uvedenom v § 17 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z., ktorá zakladá vznikslužobného pomeru. Vznik služobného pomeru predpokladá účasť príslušníka Policajnéhozboru na plnení úloh a potrieb štátu, a teda „... zodpovedný prístup policajta k rešpektovaniu predpisov vyplýva z jeho účasti na plnení funkcii štátu. Funkciu štátu plní policajt za odmenu a s tým súvisiace nadštandartné sociálne, dôchodkové, zdravotné zabezpečenie. Prirodzeným je očakávanie, že policajti pri svojom postavení budú príkladne rešpektovať zákony štátu nielen v rámci služby, ale aj mimo nej, ako sa k tomu zaviazali.“(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. novembra 2002 sp. zn. 4 Sž118/02). Zloženie zákonom danej prísahy „... nie je prázdnou proklamáciou určenou k obradným efektom ceremoniálu slávnostného prijatia občana do Policajného zboru, ale skutočným potvrdením záväzku.“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.2 Sžo 33/2011 z 30. mája 2012). Všeobecné súdy teda nemohli pri hodnotení a zisťovaníosobných pomerov sťažovateľa ako páchateľa trestnej činnosti prehliadnuť tú skutočnosť, žebol v čase spáchania trestnej činnosti príslušníkom Policajného zboru a spáchaním trestnejčinnosti sa spreneveril prísahe, ktorú zložil. Zohľadnenie tejto skutočnosti súviselo aj s tým,že sa dopustil násilného činu proti zakročujúcim príslušníkom Policajného zboru, ktorých(súdiac podľa obsahu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov, pozn.) aj spoznal akosvojich kolegov, čo ho neodradilo od pokračovania v páchaní trestnej činnosti, a to aj vočisvojim kolegom, útočiac na ich život. Z hodnotenia tejto skutočnosti všeobecnými súdmivyplýva len to, že táto skutočnosť bola zohľadnená ako jeden z argumentovneodôvodňujúcich postup súdov podľa § 39 Trestného zákona, a nie diskriminačnýmprvkom podmieňujúcim uloženie trestu odňatia slobody v trvaní dvadsaťtri rokov odňatiaslobody. V naznačených súvislostiach ústavný súd odmieta aj túto časť podanej sťažnostisťažovateľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnostivšeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu (vrátanepríslušnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.)a s prihliadnutím na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo narozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspechv konaní (II. ÚS 218/02, IV. ÚS 277/05, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08),ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdez dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberaťďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazanéna vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. apríla 2015