znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 207/2015-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 12ods. 2, čl. 16 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľačl. 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 ods.1 a 2 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkomKrajského súdu v Nitre sp. zn. 4 To 7/2015 z 5. februára 2015 v spojení s rozsudkomOkresného súdu Nitra sp. zn. 6 T 103/2009 z 25. novembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2015doručená   sťažnosť, vo veci namietaného porušenia jeho základných právpodľa čl. 12 ods. 2, čl. 16 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 141 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen   „ústava“)   a   práv   podľa   čl.   3   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   podľa   čl.   1   ods.   1   a   2   Protokolu   č.   12k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)rozsudkom   Krajského   súdu   v   Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn.   4   To 7/2015z 5. februára 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s rozsudkomOkresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 T 103/2009 z 25. novembra 2014(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdusp. zn. 6 T 103/2009 z 24. novembra 2009 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5To 6/2010 z 25. marca 2010 právoplatne odsúdený pre pokus obzvlášť závažného zločinuvraždy podľa § 14 ods. 1 k § 145 ods. 1 a 2 písm. a) a c) s poukazom na § 139 písm. h)zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestnýzákon“) a iné. Uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Nt 1/2014 z 30. októbra 2014 bolav právoplatne   skončenej   trestnej   veci   sťažovateľa   povolená   obnova   konania   vo   vzťahuk sťažovateľovi právoplatne uloženému trestu, a to v súvislosti s nálezom ústavného súdusp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, ktorý bol publikovaný v Zbierke zákonovSlovenskej republiky 21. decembra 2012 pod č. 428/2012 a ktorým ústavný súd rozhodol,že v § 41 ods. 2 Trestného zákona slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trestnad 1/2 takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s ústavou. V dôsledkutejto skutočnosti okresný súd po povolení obnovy konania vykonal opätovne dokazovanieiba/len vo vzťahu k druhu a výmere trestu za spáchanú trestnú činnosť a odsúdil sťažovateľana   úhrnný   nepodmienečný   trest   odňatia   slobody   v   trvaní   dvadsaťpäť   rokov,   na   výkonktorého ho zaradil do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Zároveňrozhodol o uložení trestu prepadnutia vecí podľa § 60 ods. 1 písm. a) zákona č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Krajskýsúd   v   odvolacom   konaní   rozhodol   svojím   napadnutým   rozhodnutím   o zrušeníprvostupňového   rozhodnutia   okresného   súdu   a   sám   rozhodol   o uložení   trestu   odňatiaslobody sťažovateľovi vo výmere dvadsaťtri rokov nepodmienečne so zaradením do ústavu smaximálnym   stupňom   stráženia   a   taktiež   uložil   trest   prepadnutia   vecí   patriacichsťažovateľovi,   ktoré   použil   pri   páchaní   trestnej   činnosti.   V   ostatnom   podal   sťažovateľna ústavnom súde sťažnosť.

Sťažovateľ   v   podanej   sťažnosti   konštatuje,   že „Som   oprávnene   vo   väzení za protiprávne   konanie.   Ako   prvopáchateľ,   prvotrestanec   však   nie   som   s   neprimerane prísnym trestom odňatia slobody vo výmere 23 rokov vnútorne stotožnený a nepovažujem ho za spravodlivý. Nenamietal som krádež, lúpež či nedovolené ozbrojovanie. Vždy som mal výhrady k vražde v štádiu pokusu so zavinením vo forme nepriameho úmyslu a že nebol nikto usmrtený. Trest považujem za likvidačný. Za ďalšiu popravu – sociálnu, považujem aj celkovú   náhradu   škody   spôsobenú   streľbou.   Musím   nahradiť   sumu   =   214.589,77,-   € krajskému   riaditeľstvu   PZ   a   sumu   =   51.589,77,-   €   VšZP.   Takéto   celkové   potrestanie a navyše   medzi   najviac   narušenými   páchateľmi...   nemôže   pôsobiť   výchovne   ale demoralizujúco.“.   V   ďalšom   sťažovateľ   dôvodí,   že „V   obnovenom   konaní   som   žiadal prehodnotiť   ustanovenia,   ktorými   sa   aplikuje   trest   a   jeho   výmera.   Žiadal   som,   aby vychádzali z jednoty individuálnej a generálnej prevencie. Žiadal som, aby trest zodpovedal požiadavke primeranosti – proporcionálnosti trestu. Uložený trest vo výmere 23 rokov je zjavne neprimeraný trest, je nespravodlivý. Nie je v súlade s požiadavkou primeranosti a zároveň je vo svojej podstate krutý a neľudský a preto uloženie úplne neprimeraného trestu   je   potrebné   posudzovať   ako   uloženie   krutého   a   neľudského   trestu.   Trest   mi   bol uložený   mechanicky   a   považujem   ho   za   exemplárne   potrestanie   spočívajúce   v   tom,   že prípustnosť trestu neodôvodňuje hľadisko individuálnej prevencie ale iba potrebu odstrašiť verejnosť   prísnym   a   krutým   trestom,   čo   je   prejavom   príliš   krutého   potrestania,   kde   je zintenzívnením represie potlačený moment prevýchovy. V prípade zjavného a extrémneho excesu   z   požiadavky   primeranosti   –   proporcionality   trestu   k   spáchaným   skutkom   a pomerom páchateľa, predovšetkým pri dlhodobom treste odňatia slobody, môže uloženie a výkon   trestu   nadobudnúť   charakter   krutého   či   neľudského   trestu.“.   V   tejto   súvislostisťažovateľ zvýraznil to, že „Štrasburský súd naznačuje, že ak by veľmi dlhodobý trest plnil len   punitívnu   (trestajúcu)   funkciu,   mohlo   by   To znamenať   neproporcionálny   trest nezlučiteľný   s čl.   3   dohovoru“.   Svoju   argumentáciu   dopĺňa   aj   o   výpočet   pochybenívšeobecných súdov, ku ktorým došlo v ich rozhodovacej činnosti, a to predovšetkým v tom,že „(i)   súdy   preferovali   len   tie   dôkazy,   ktoré   potvrdzovali   zvolenú   skutkovú   verziu. Neurobili   nič,   čo   bolo   na   môj   prospech.   Absentovala   nezávislosť,   nestrannosť   a objektívnosť.   (ii)   Súdy   nepostupovali   tak   ako   je   obsahom   práva   na   nestranný   súd. Nepostupovali tak, aby voči účastníkom konali nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie. (iii) Výsledkom takéhoto konania môže byť len nespravodlivý a príliš prísny trest. (iv) Ak mi bol trest uložený aj s ohľadom na moje postavenie ako verejného činiteľa lebo v čase spáchania som bol príslušníkom polície, na čo v odôvodnení rozsudku súd viac krát poukazuje, považujem toto za diskriminačné. (v) Trest nesmie byť ukladaný mechanicky bez zváženia všetkých okolností konkrétneho prípadu a pomerov páchateľa.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Základné práva sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ uvedené v čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1, čl. 12 ods. 2, čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1, čl. 14, čl. 3 Dohovoru... a čl. 1 ods. 1, ods. 2 Protokolu   č. 12 k Dohovoru... boli postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 6T 103/2009 a postupom Krajského súdu Nitra vedenom pod sp. zn. 4To/7/2015 porušené.

2. Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 4To/7/2015 zo dňa 05.02.2015 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. 6T 103/2009 zo dňa 25.11.2014 sa zrušujú.

3. Krajský súd v Nitre v spojení s Okresným súdom v Nitre sú povinný nahradiť trovy sťažovateľovi trovy konania a prípadné trovy právneho zastupovania...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Ústavný súd návrh predbežne prerokujena neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak[§ 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizáciiÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v zneníneskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)].   Návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

K   namietanému   porušeniu   označených   práv   napadnutým   rozhodnutím okresného súdu

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavnýsúd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťamiiba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automatickynezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pripredbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochranytohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môžedomôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadneiným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie(napr.   m.   m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05,   IV. ÚS 243/05,II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálnymechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánovverejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahovústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konanío sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Pokiaľ   ide   o   napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu   v   trestnej   veci   sťažovateľa,ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiubolo možné podať odvolanie podľa § 306 a nasl. Trestného poriadku ako riadny opravnýprostriedok (čo sťažovateľ aj využil), a preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuťpre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K   namietanému   porušeniu   označených   práv   napadnutým   rozhodnutím krajského súdu

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosťpreto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistilžiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej bymohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, abyjeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislýma nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebozáväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Formuláciouuvedenou   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   totiž   ústavodarca   v   základnom   právnom   predpiseSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnymrežimom súdnej ochrany podľa   dohovoru. Z uvedeného   dôvodu preto   v obsahu týchtopráv nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (obdobne   napr.   II. ÚS 71/97,   IV. ÚS 195/07,III. ÚS 24/2010).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každéhona to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže maťzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodnýchzmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorýpredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonalústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavnesúladne interpretovanej   platnej a   účinnej normy   na   zistený   stav   veci.   V zmysle   svojejjudikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodneniektorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne   nelogické   so   zreteľomna preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojichobčianskych práv a záväzkov na súde, ako aj pod tento článok spadá právomoc súdovrozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia voči konkrétnej osobe. Takto interpretovanýčlánok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajúzáruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedeniekonania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci [rozhodnutieEurópskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 21. februára 1975, séria A, č. 18,s 18, § 36]. Právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní,princíp   kontradiktórnosti   konania,   právo   byť   prítomný   na   pojednávaní,   právo   naodôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Priuplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať   všeobecné   súdy,ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu saobmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s   ústavoualebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovaťpodľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnoumedzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínanýmprincípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhodujelen v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinkyvýkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnouúpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súdnie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktorého pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konanípred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové aprávne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný súd vyvodil.   Skutkové a právne   záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak byním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Krajský   súd   v napadnutom   rozsudku   sp. zn.   4   To 7/2015   z   5.   februára   2015v podstatnom uviedol:

«Krajský   súd,   ako   súd   odvolací   na   základe   riadne   a   včas   podaného   odvolania oprávnenou   osobou   preskúmal   podľa   §   317   ods.   1   Trestného   poriadku   zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako i správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného je dôvodné.

Súd   I.   stupňa   na   hlavnom   pojednávaní   po   povolení   obnovy   konania   uznesením Okresného súdu Nitra z 30. 10. 2014, sp. zn. 5 Nt/1/2014, ktorým boli zrušené rozsudky citované   vo   výroku   tohto   rozsudku   a   to vo   výroku   o   treste,   vykonal   dokazovanie v obnovenom konaní týkajúcom sa výroku o treste uloženom obžalovanému. Pri vykonávaní dôkazov   postupoval   podľa   príslušných   ustanovení   Trestného   poriadku,   ako   i   ďalších ustanovení   upravujúcich   spôsob   vykonávania   dôkazov   v   trestnom   konaní,   pričom   sa nedopustil   žiadnych   podstatných   chýb   v   zmysle   §   321   odsek   1   písmeno   a/   Trestného poriadku.

Súd I. stupňa svoje rozhodnutie aj primerane a podrobne odôvodnil, tak ako mu To ukladajú   príslušné ustanovenia Trestného   poriadku, keď   uviedol,   akými   úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Stručne a jasne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a je zrejmé, ako sa okresný súd vyrovnal s obhajobou obžalovaného a akými právnymi úvahami sa spravoval pri posudzovaní konania obžalovaného pri ukladaní trestu. Aj   krajský   súd   sa   stotožňuje   s   úvahami   súdu   I.   stupňa,   ktorý   dôsledne   pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu postupoval podľa § 34 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona, keď v prípade obžalovaného konštatoval poľahčujúcu okolnosť uvedenú v § 36 písmeno j/ Trestného zákona a taktiež priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písmeno h/ Trestného zákona a správne ukladal trest aj podľa § 41 odsek 2 Trestného zákona, keď vychádzal jednak z citovaného ustanovenia Trestného zákona a aj z Nálezu ÚS SR 106/2011 zo dňa 28. 11. 2012 (ďalej len „Nález“). Pokiaľ ide o konštatovanie priťažujúcej okolnosti uvedenej v § 37 písmeno h/ Trestného zákona, je síce pravdou tvrdenie obhajoby obžalovaného, že v prípade aplikácie ustanovenia § 41 odsek 2 Trestného zákona nemôže dôjsť súčasne aj k použitiu priťažujúcej okolnosti uvedenej v § 37 písmeno h/ Trestného zákona. V prípade obžalovaného nejde však o spáchanie iba dvoch úmyselných trestných činov, z ktorých je jeden zločinom, a následne aplikácii ustanovenia § 41 odsek 2 Trestného zákon. Okrem dvoch   úmyselných   trestných   činov,   z   ktorých   jeden   je   zločinom,   došlo   v prípade obžalovaného aj k uznaniu viny zo spáchania ďalšieho zločinu a to zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 odsek 2 Trestného zákona a prečinu krádeže   (pričom   použitie   asperačnej   zásady   odôvodňuje   už   viacčinný   súbeh   obzvlášť závažného zločinu vraždy a zločinu lúpeže) a táto skutočnosť odôvodňuje u obžalovaného aplikáciu aj priťažujúcej okolnosti uvedenej v § 37 písmeno h/ Trestného zákona a preto bolo namieste ukladanie trestu podľa § 38 odsek 2 Trestného zákona, pretože došlo k rovnováhe priťažujúcich a poľahčujúcich okolností.

Krajský   súd   sa   stotožňuje   aj   s   úvahami   súdu   I.   stupňa,   že   závažnosť   konania obžalovaného   je   vysoká,   správne   súd   poukázal   na   nenapraviteľný   následok   v   prípade poškodenia   zdravia   u   poškodeného.   Správne   súd   poukázal   na   skutočnosť,   že obžalovaný sa protiprávneho konania dopustil ako príslušník policajného zboru a najmä charakter a okolnosti spáchania trestných činov, najmä obzvlášť závažného zločinu vraždy v štádiu pokusu, ktoré súd I. stupňa podrobne uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku, s ktorými sa aj krajský súd v celom rozsahu stotožňuje a ako na správne na ne poukazuje. Navyše je potrebné prihliadnuť aj na rozsah spáchanej trestnej činnosti, keď obžalovaný sa popri spáchaniu obzvlášť závažného zločinu dopustil ďalších dvoch zločinov a jedného prečinu,   pričom   na   spáchanie   prečinu   navyše   využil   svoje   postavenie   príslušníka policajného   zboru.   Tieto   skutočnosti   u   obžalovaného   neodôvodňovali   aplikáciu mimoriadneho   zníženia   trestu   odňatia   slobody   podľa   §   39   Trestného   zákona,   pretože uloženie trestu obžalovanému v rámci zákonnej trestnej sadzby nie je pre obžalovaného neprimerane prísne. Súd 1. stupňa však opomenul, že obžalovanému po aplikácii Nálezu ukladal trest odňatia slobody v rámci trestnej sadzby 20 až 25 rokov oproti pôvodnému konaniu, keď v podstate nemal inú možnosť iba obžalovanému uložiť trest odňatia slobody 25 rokov, pretože dolná hranica zvýšenej trestnej sadzby presahovala   maximálny trest odňatia slobody, ktorý možno podľa Trestného zákona uložiť, keď obžalovanému nebol ukladaný trest odňatia slobody na doživotie. Túto skutočnosť bolo treba pri ukladaní trestu obžalovanému   vziať   do   úvahy   a   akceptovať,   že   trest   odňatia   slobody   nad   25   rokov   je v danom   prípade   hornou   hranicou   zákonnej   trestnej   sadzby   a   trest   odňatia   slobody obžalovanému je potrebné ukladať v trestnej sadzbe, kde je dolná hranica 20 rokov. Krajský súd dospel k záveru, že v prípade obžalovaného, najmä vzhľadom na skutočnosť, že do spáchania trestnej činnosti, nebol súdne trestaný, vo výkone trestu odňatia slobody sa správa pozitívne, nie je potrebné na tohto pôsobiť uložením trestu odňatia slobody na úplne hornej   hranici   zákonnej   trestnej   sadzby   a   preto   obžalovanému   za   súčasného   zrušenia napadnutého rozsudku podľa § 321 odsek 1 písmeno e/ Trestného poriadku uložil trest odňatia   podľa   §   145   odsek   2   Trestného   zákona   za   súčasného   použitia   poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písmeno j/ Trestného zákona a priťažujúcej okolnosti uvedenej v § 37 písmeno h/ Trestného zákona, § 38 odsek 2 a § 41 odsek 2 Trestného zákona trest odňatia slobody 23 rokov. Podľa § 48 odsek 3 písmeno b/ Trestného zákona ho zaradil na výkon trestu   odňatia   slobody   do   ústavu   s   maximálnym   stupňom   stráženia   a   uložil   aj   trest prepadnutia veci tak, ako je To uvedené vo výroku tohto rozsudku.»

Vzhľadom   na   obsahovú   spojitosť   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   sp. zn.4 To 7/2015   z 5. februára   2015   s   napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu   sp. zn.6 T 103/2009 z 25. novembra 2014 považoval ústavný súd za potrebné uviesť aj relevantnúčasť odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorý v podstatnom dôvodil: «Súd po povolení obnovy konania na hlavnom pojednávaní po doplnení dokazovania oboznámením aktuálnych správ na obžalovaného a aktuálneho odpisu z registra trestov na obžalovaného, ktorý sa od posledného rozhodovania nezmenil, oboznámením spisu ako i pripojeného spisu Okresného súdu Nitra sp. zn. 5 Nt 1/2014 a v ňom priložených správ a hodnotení na odsúdeného a po vypočutí obžalovaného, zhodnotil dôkazy a opäť vo veci rozhodol a uložil obžalovanému trest za spáchané skutky.

Z aktuálneho registra trestov súd zistil, že obžalovaný nebol mimo tejto trestnej veci doposiaľ súdne trestaný.

Z hodnotenia ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby v Nitre   vyplynulo,   že   správanie   a   vystupovanie   obžalovaného   počas   predchádzajúceho výkonu väzby a výkonu trestu bolo dlhodobo na požadovanej úrovni, počas výkonu bol 4-krát   disciplinárne   odmenený,   v   rámci   vnútornej   diferenciácie   je   umiestnený v diferenciačnej skupine „B“. Je zaradený na pracovisku, pričom pracovná morálka je hodnotená kladne. Do prác na zlepšenie ústavu sa nezapája.

Pri úvahách o druhu a výmere trestu postupoval súd v zmysle ustanovení § 34 odsek 1-4   Trestného   poriadku,   pričom   bral   do   úvahy   spôsob   spáchania   trestného   činu,   jeho následok,   zavinenie,   pohnútku,   priťažujúce   okolnosti,   poľahčujúce   okolnosti,   osobu páchateľa a možnosť jeho nápravy.

Z poľahčujúcich okolnosti uvedených v § 36 Trestného zákona súd zistil poľahčujúcu okolnosť, že viedol riadny život.

Z priťažujúcich okolností uvedených v § 37 Trestného zákona súd u obžalovaného zistil okolnosť uvedenú pod písmenom h), keďže mu ukladal trest spolu za 4 skutky uvedené v pôvodne vyhlásenom prvom odcudzujúcom rozsudku. Súd teda vychádzal z rovnakého pomeru   priťažujúcich   a   poľahčujúcich   okolností   v   zmysle   ustanovenia   §   38   odsek   2 Trestného   zákona,   pričom   aplikoval   ustanovenie   §   41   odsek   2   Trestného   zákona   - asperačnú zásadu zohľadniac i Nález ÚS SR 106/2011 zo dňa 28. 11. 2012, ktorým bola zrušená veta za bodkočiarkou v ustanovení § 41 odsek 2 Trestného zákona, ktorou sa prikazovalo súdu ukladať trest odňatia slobody nad jednu polovicu trestnej sadzby určenej podľa prvej vety § 41 odsek 2 Trestného zákona a uložil mu trest za skutky uvedené v rozsudku, z ktorých aspoň jeden je zločinom, preto mu mal zvýšiť hornú hranicu trestnej sadzby   o   jednu   tretinu.   Nakoľko   však   pri   trestnej   sadzbe   uvedenej   pri   trestnom   čine najprísnejšie trestnom, pre ktorý bol uznaný vinným, v danom prípade obzvlášť závažnom zločine vraždy podľa § 145 odsek 2 Trestného zákona je trestná sadzba 20 až 25 rokov alebo   trest   odňatia   slobody   na   doživotie,   túto   nebolo   možné   upraviť   v   zmysle   vyššie uvedeného ustanovenia § 41 odsek 2 Trestného zákona a zvýšiť hornú hranicu nad 25 rokov poukazujúc na ustanovenie § 46 Trestného zákona, podľa ktorého trest odňatia slobody možno uložiť ako trest na dobu určitú, najviac na 25 rokov alebo ako trest odňatia slobody na doživotie. Súd teda vychádzal z pôvodnej trestnej sadzby uvedenej v ustanovení § 145 odsek 2 Trestného zákona, tj. 20 - 25 rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie. Takto súd dospel k záveru, že účel trestu podľa § 34 Trestného zákona tak v oblasti generálnej ako aj individuálnej prevencie bude v prejednávanej veci dosiahnutý uložením nepodmienečného trestu odňatia slobody obžalovanému vo výmere 25 rokov s ohľadom na jeho skutočnosť, že spáchal viac skutkov voči viacerým osobám, v krátkom časovom slede   za   sebou   a   s   prihliadnuc   na   nenapraviteľné,   resp.   ťažko   napraviteľné   následky na poškodenom a v podobe ťažkých zdravotných postihnutí.

Súd v rámci povolenej obnovy konania v prospech obžalovaného nemôže uložiť trest prísnejší, no dospel k záveru, že mu nie je možné uložiť ani trest miernejší.

Uložený trest je adekvátny i s ohľadom na závery znaleckého dokazovania znalcom ⬛⬛⬛⬛ z odboru psychológia, ktorý sa vyjadril, že u obžalovaného je nádej na jeho resocializáciu za predpokladu dodržania abstinencie, vyhnutiu sa hazardným hrám a pri existencii stabilného rodinného prostredia, pre ktorý záver mu nebol v pôvodnom konaní uložený trest odňatia slobody na doživotie, o ktorom uložení súd v pôrodnom konaní zvažoval.

Uloženie vyššie uvedeného trestu si vyžaduje jednak účinná ochrana spoločnosti s ohľadom na vysokú závažnosť konania obžalovaného, poukazujúc na ťažko napraviteľný. resp. nenapraviteľný následok v prípade poškodenia zdravia poškodeného, tiež si To vyžaduje ochrana spoločnosti najmä s ohľadom na stúpajúci trend páchania obdobnej trestnej činnosti ako i s ohľadom na skutočnosť, že obžalovaný sa dopustil protiprávneho konania ako príslušník policajného zboru, teda ako osoba, ktorá ma dbať na ochranu spoločnosti a jej občanov a nie týchto napádať. Súd tu dáva do pozornosti i skutočnosť, že obžalovaný strieľal na osoby jemu známe, svojich kamarátov, rep. kolegov, s ktorými bol v stálom   kontakte   a   na   jeho   osobnosť,   ktorá   je   v   zmysle   znaleckého   dokazovania egocentrická s prvkami agresívneho správania, nekritická voči svojmu konaniu, pričom obžalovaný sa namiesto pokory aj po odpykaní časti trestu ľutuje a vinu zľahčuje, snaží sa zbaviť zodpovednosti tvrdeniami typu, že poškodeným sa už dnes darí lepšie, že on bude mať zničený život, že nemá kontakt so svojou rodinou.

Súd pri rozhodovaní o výške trestu bral do úvahy i svoje pôvodné argumenty pri ukladaní trestu ako i príslušné ustanovenia Trestného zákona, podľa ktorých trest odňatia slobody na doživotie možno uložiť iba za súčasného splnenia nasledovných podmienok, a to, že To vyžaduje účinná ochrana spoločnosti, čo v danom prípade určite vyžaduje, ale tiež v prípade, že nie je nádej, že by obžalovaného bolo možné napraviť trestom odňatia slobody v trvaní 25 rokov, ktorú možnosť znalec z odboru psychológie v prípade obžalovaného pripustil   a   jeho   čiastočná   schopnosť   resocializácie   je   zrejmá   aj   z   poslednej   správy a hodnotenia správania sa obžalovaného počas výkonu trestu....

Obžalovaný   sa   na   hlavnom   pojednávaní   po   povolení   obnovy   konania   postavil kriticky k spáchaným skutkom, súd však dáva do pozornosti, že sa tak stalo z jeho strany až potom,   čo   bol   za   vyššie   uvedené   skutky   právoplatne   uznaný   vinným.   Napriek   jeho vyjadreniam súd mu nemohol vymerať ani nižší trest s poukazom práve na vyššie opísané skutočnosti svedčiace v jeho neprospech a tiež na charakter a závažnosť jeho konania a následky protiprávnej trestnej činnosti. Takto vymeraný trest je adekvátny jeho protiprávnej činnosti, v žiadnom smere nie je prísny a bol mu ukladaný tiež s poukazom na skutočnosť, je v čase spáchania týchto skutkov bol príslušníkom polície s povinnosťou chrániť spoločnosť a jej občanov práve pred páchateľmi obdobných skutkov.

Pokiaľ obžalovaný apeloval na Okresný súd Nitra o zmiernenie trestu a vôľu súdu k takémuto postupu, súd dáva do pozornosti, že ukladanie trestu páchateľovi nie je vecou vôle   alebo   nevôle   a   už   vôbec   nie   svojvôle   súdu,   ale   otázkou   primeranosti   trestu k spáchaným skutkom, jeho spravodlivosti a otázkou citlivého zvažovania s prihliadnutím i na   dosiahnutie   účelu   trestu   uvedeného   v   ustanovení   §   31   Trestného   zákona a nasledujúcich vychádzajúc z trestnej sadzby uvedenej pri tom ktorom trestnom čine. Ani   odstupom   času   od   spáchania   skutku   nemožno   hovoriť,   že   by   mal   byť obžalovanému uložený nižší trest a nemení na to nič ani skutočnosť, že je možné, že sa poškodeným a zlepšil zdravotný stav, ak sa tak stalo, je To potrebné vyhodnotiť   v   pozitívnom   smere,   že   sa   aspoň   čiastočne   podarilo   zmierniť   následky spáchaného skutku, no poukazujúc na všetky vyššie uvedené skutočnosti, ani táto okolnosť nemôže privodiť pre obžalovaného priaznivejší trest a ovplyvniť rozhodovanie súdu pri ukladaní trestu, preto boli i návrhy obžalovaného v tomto smere na doplnenie dokazovania zamietnuté.   Obžalovaný   konal   v   čase   spáchania   skutku   chladnokrvne   minimálne v nepriamom úmysle bez rozmyslu, no pri plnom zachovaní ovládacích a rozpoznávacích schopností, vidiac v bezprostrednej blízkosti svojich kolegov, ktorých opoznal, videl, že nemajú   nepriestrelné   vesty,   napriek   tomu   strieľal   na   ich   telá   z   krátkej   vzdialenosti zo strelnej zbrane uvedomujúc si ich možnú smrť.

Ani kladné hodnotenie o správaní sa obžalovaného v ústave na výkon trestu odňatia slobody neznamená, že by uložený trest odňatia slobody v trvaní 25 rokov bol neprimeraný, skôr svedči o tom, že je správne, že nebol obžalovanému uložený trest odňatia slobody na doživotie, keďže je vidieť u obžalovaného určitý posun v jeho nazeraní na spáchanú trestnú   činnosť   a   čiastočnú   kritickosť   voči   svojmu   konaniu,   ktoré   sa   však   stále   snaží zľahčovať.

Súd   pri   rozhodovaní   a   ukladaní   trestu   zvažoval   všetky   aspekty   osobnosti obžalovaného ako i okolnosti prípadu rovnako ako pri pôvodne ukladanom treste. Súd   nezistil   žiadne   okolnosti,   pre   ktoré   by   mu   mal   byť   uložený   iný   trest   ako v pôvodnom konaní, a už vôbec nezistil dôvody pre uloženie trestu s použitím ustanovenia § 39 Trestného zákona, t. j. pod dolnú hranicu trestnej sadzby, ako navrhoval obžalovaný. V danom prípade neboli splnené podmienky ani odseku 1 ani odseku 2 ustanovenia § 39 Trestného zákona, t. j. žiadne okolnosti na strany obžalovaného, ani mimoriadne okolnosti prípadu a ani sama skutočnosť, že obzvlášť závažný zločin vraždy nebol dokonaný, v danom prípade nebola dôvodom na mimoriadne zníženie trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby, t.j. pod 20 rokov, nakoľko k nezvrátiteľnému následku v podobe smrti u poškodeným a nedošlo iba v dôsledku okamžitého zásahu iných osôb a rýchlej zdravotníckej pomoci, t.j. nie z dôvodu, že by obžalovaný bol v určitom štádiu páchania trestnej činnosti ustúpil od dokonania skutku alebo zmiernenia následkov spáchaného skutku.

Obžalovaný pri odôvodňovaní svojho návrhu na zníženie trestu resp. na mimoriadne zníženie trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby zvažoval a bral do úvahy iba skutočnosti, ktoré by boli jemu na prospech, no súd musí pri ukladaní, trestu prihliadať na všetky aspekty   spáchanej   protiprávnej   činnosti   a   ukladať   trest   tak,   aby   zabezpečil   ochranu spoločnosti, páchateľovi zabránil v páchaní ďalšej trestnej činnosti, vytvoril mu podmienky na prevýchovu, a súčasne aby iných odradil od páchania trestnej činnosti, a aby vyjadril týmto trestom i morálne, odsúdenie páchateľa za spáchanú trestnú činnosť, čím trest plní zákonom požadovanú ochrannú funkciu aj funkciu individuálnej prevencie ako i generálnej prevencie   smerom   k   ostatným   členom   spoločnosti,   aby   jednoznačne   vnímali,   že za porušovanie spoločenských pravidiel môžu byť odsúdení.

S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti považuje súd takto uložený trest za primeraný, adekvátny, spravodlivý a dostatočne individualizovaný. Preto súd rozhodol tak ako je uvedené vo výroku rozsudku.

Súd   uložil   obžalovanému   súčasne   trest   prepadnutia   vecí,   ktoré   boli   zaistené v trestnom konaní, a ktoré boli použité na spáchanie trestného činu a patria obžalovanému.

Na výkon trestu odňatia slobody súd zaradil obžalovaného do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia v zmysle § 48 ods. 3 písmeno b) Trestného zákona. Ostatné   pôvodné   výroky   neboli výrokom   o povolení obnovy konania   v prospech obžalovaného dotknuté,   preto   nebolo   o   nich   rozhodované   v   novom   konaní po povolení obnovy konania.»

Odôvodnenie rozhodnutí   všeobecných súdov je častým predmetom posudzovaniav rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čohorezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.V   odôvodnení   rozhodnutia   všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky   účastníkakonania,   keď   jasne   a   zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a skutkovorelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Podľa judikatúry ústavného súduodôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový   aprávny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizovanéprávo   na   spravodlivé   súdne   konanie   (III. ÚS 209/04,   IV. ÚS 115/03,   II. ÚS 44/03,IV. ÚS 112/05).   Rovnako   ESĽP   konštatoval,   že   súdne   rozhodnutia   musia   v dostatočnejmiere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999).Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď vodôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997,Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva ajpovinnosť   súdu   zaoberať   sa   účinne   námietkami,   argumentmi   a   návrhmi   na vykonaniedôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4.1993, II. ÚS 410/06).

Ústavný súd považuje v prvom rade za podstatné uviesť, že podľa už spomenutejkonštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavyje   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Ústavný   súd   teda   pripomína   užspomenutý obmedzený rozsah jeho právomoci preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov, Trestný poriadok a Trestnýzákon nevynímajúc, viedli k rozhodnutiu vo veci samej. K tomu dodáva, že nepatrí do jehoprávomoci   zaoberať   sa   rozhodnutím   o   vine   a   treste   (II. ÚS 31/94)   ani   otázkou   právnejkvalifikácie   skutku,   ktorý   je   predmetom   trestného   stíhania   a   o   ktorom   sa   s   konečnouplatnosťou koná a rozhoduje pred všeobecnými súdmi (I. ÚS 18/00). Inými slovami, úlohousúdnej   ochrany   ústavnosti   poskytovanej   ústavným   súdom   nie   je   chrániť   občana   predskutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdeleniasúdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy taktiež vyplýva, že ústavný súdnie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov(I. ÚS 19/02), a taktiež skutočnosť, že konanie pred všeobecnými súdmi neskončilo podľapredstáv sťažovateľa, sama osebe nie je právnym základom na namietanie porušenia právpodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažnosťou podanou ústavnémusúdu, pretože označené právo v sebe nezahŕňa záruku úspechu v konaní (II. ÚS 218/02,III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08).

Podľa § 14 ods. 2 Trestného zákona pokus trestného činu je trestný podľa trestnejsadzby   ustanovenej   na   dokonaný   trestný   čin.   Podľa   §   34   ods.   2   Trestného   zákonapáchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, ako To je ustanovenév tomto zákone... Podľa § 36 písm. j) Trestného zákona poľahčujúcou okolnosťou je to, žepáchateľ   viedol   pred   spáchaním   trestného   činu   riadny   život.   Podľa   §   37   písm.   h)priťažujúcou okolnosťou je to, že páchateľ spáchal viac trestných činov. Podľa § 38 ods. 2Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na pomera mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností. Podľa § 39 ods. 1Trestného   zákona   ak   súd   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   alebo   vzhľadom   na   pomerypáchateľa je toho názoru, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolopre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trestkratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanovenéhotýmto zákonom. Podľa § 39 ods. 2 Trestného zákona súd môže znížiť trest pod dolnúhranicu trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom aj vtedy, ak odsudzuje páchateľa a)za prípravu na zločin alebo za pokus trestného činu a ak vzhľadom na povahu a závažnosťprípravy alebo pokusu je súd toho názoru, že použitie trestnej sadzby ustanovenej týmtozákonom by bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na ochranu spoločnosti postačuje ajtrest kratšieho trvania... Podľa § 41 ods. 1 Trestného zákona ak súd odsudzuje páchateľa zadva alebo viac trestných činov, uloží mu úhrnný trest podľa toho zákonného ustanovenia,ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie trestný... Podľa § 41 ods. 2 Trestnéhozákona ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestnýchčinov, z ktorých aspoň jeden je zločinom spáchaných dvoma skutkami alebo viacerýmiskutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nichnajprísnejšie   trestného   o   jednu   tretinu.   Horná   hranica   zvýšenej   trestnej   sadzby   nesmieprevyšovať dvadsaťpäť rokov... Podľa § 46 Trestného zákona trest odňatia slobody možnouložiť ako trest na určitú dobu, najviac dvadsaťpäť rokov alebo ako trest odňatia slobody nadoživotie. Podľa § 47 ods. 1 Trestného zákona trest odňatia slobody na doživotie môže súduložiť   iba   za   trestný   čin,   za   ktorý   To tento   zákon   v   osobitnej   časti   dovoľuje,   a   lenza podmienok, že a) uloženie takého trestu vyžaduje účinná ochrana spoločnosti a b) nie jenádej, že by páchateľa bolo možné napraviť trestom odňatia slobody na dobu do dvadsaťpäťrokov.

Ústavný súd v prvom rade vo všeobecnej rovine poukazuje na to, že k povoleniuobnovy konania v trestnej veci sťažovateľa došlo v súvislosti s nálezom ústavného súdusp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, ktorý bol publikovaný v Zbierke zákonovSlovenskej republiky 21. decembra 2012 pod č. 428/2012 a ktorým ústavný súd rozhodol,že v § 41 ods. 2 Trestného zákona slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trestnad 1/2 takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s ústavou. V dôsledkutejto skutočnosti všeobecné súdy pristúpili k opätovnému preskúmaniu druhu a výmerytrestu, ktorý bol sťažovateľovi právoplatne uložený v súvislosti s odsudzujúcim rozsudkomokresného súdu sp. zn. 6 T 103/2009 z 24. novembra 2009 v spojení s rozsudkom krajskéhosúdu sp. zn. 5 To 6/2010 z 25. marca 2010. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje nasvoje zjednocujúce stanovisko sp. zn. PLz. ÚS 2/2014 zo 7. mája 2014, v ktorom uviedol:„Bod II stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.Tpj   44/2013   z   26.   novembra   2013,   ktoré   súvisí   s aplikáciou   nálezu   Ústavného   súduSlovenskej republiky   sp. zn.   PL. ÚS 106/2011   z 28. decembra   2012   (nález   o   asperačnejzásade), zabezpečuje dotknutým fyzickým osobám plnohodnotnú ochranu ich základnýchpráv   a   slobôd,   a   preto   je   v   plnom   rozsahu   aplikovateľné   nielen   v   konaniach   predvšeobecnými súdmi, ale aj v konaniach pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“

Pojem svojvôle možno aplikovať na prípady, keď všeobecný súd urobí taký výkladpoužitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti aleboho urobí   v   inom   než   v   zákonom   ustanovenom   a   právnom   myslení   či   konsenzuálneakceptovanom význame alebo bez bližších nerozpoznateľných kritérií. Označené porušenieniektorej z noriem jednoduchého práva v dôsledku svojvôle alebo v dôsledku interpretácie,ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, mohlo byť spôsobilé zasiahnuťdo označených základných práv sťažovateľa.

Po   oboznámení   sa   s   obsahom   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   (vrátanepríslušnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu, s ktorým sa krajskýsúd   stotožnil,   pozn.)   ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   konal   v   medziach   svojejprávomoci,   keď   príslušné   ustanovenia   podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretovala aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkomlegitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušnýchna vec sa vzťahujúcich predovšetkým hmotnoprávnych zákonných ustanovení je napadnutérozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Krajský súd vo svojom napadnutomrozhodnutí   (vychádzajúc   a   vyslovujúc   súhlas   predovšetkým   so zhodnotením   osobnýchpomerov   sťažovateľa   a   okolností   spáchania   predovšetkým   skutku   kvalifikovaného   akopokus vraždy podľa § 145 ods. 2 Trestného zákona, pozn.) z hľadiska právnej argumentáciepostačujúcim a zrozumiteľným, ako aj ústavne súladným spôsobom zdôvodnil, prečo uložilsťažovateľovi trest odňatia slobody vo výmere 23 rokov odňatia slobody so zaradenímdo ústavu   s   maximálnym   stupňom   stráženia.   Úvaha   krajského   súdu   podľa   ktorej „Súd 1. stupňa... opomenul, že obžalovanému po aplikácii Nálezu ukladal trest odňatia slobody v rámci trestnej sadzby 20 až 25 rokov oproti pôvodnému konaniu, keď v podstate nemal inú možnosť iba obžalovanému uložiť trest odňatia slobody 25 rokov, pretože dolná hranica zvýšenej trestnej sadzby presahovala maximálny trest odňatia slobody, ktorý možno podľa Trestného   zákona   uložiť,   keď   obžalovanému   nebol   ukladaný   trest   odňatia   slobody na doživotie. Túto skutočnosť bolo treba pri ukladaní trestu obžalovanému vziať do úvahy a akceptovať, že trest odňatia slobody nad 25 rokov je v danom prípade hornou hranicou zákonnej   trestnej   sadzby   a   trest   odňatia   slobody   obžalovanému   je   potrebné   ukladať v trestnej   sadzbe,   kde   je   dolná   hranica   20   rokov.“, je plnohodnotným   vyjadrenímpodmienok nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, ktoréhorealizácia umožnila posunúť hranice trestnoprávnej represie do jej priaznivejšej roviny, keďsúd   aj   zohľadnením   správania   sťažovateľa   vo   výkone   trestu   mu   uložil   trest   v   polovicizákonnej trestnej sadzby.

Aj ústavný súd sa stotožňuje s právnym názorom krajského súdu, ktorý pri ukladanídruhu   a   výmery   trestu   sťažovateľovi   vychádzal   z   nulového   pomeru   poľahčujúcicha priťažujúcich okolností vychádzajúc zo svojho záveru, že sťažovateľ spáchal pri lúpežnomprepadnutí čerpacej stanice 16. septembra 2008 vo viacčinnom súbehu dva trestné činy,a to zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. b) a c) Trestného zákona a obzvlášť závažnýzločin vraždy v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 k § 145 ods. 1 a 2 písm. a) a c) Trestnéhozákona, pričom táto skutočnosť podmieňuje použitie ustanovenia § 41 ods. 1 a 2 Trestnéhozákona,   a   15.   septembra   2008   spáchal   dva   trestné   činu,   z   ktorých   jeden   je   zločinomnedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1 a 2 Trestnéhozákona, z čoho vyplýva, že sťažovateľ spáchal celkovo dva zločiny, jeden obzvlášť závažnýzločin a jeden prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 a 3 písm. c) Trestného zákona, tedapoužitie ustanovenia § 37 písm. h) Trestného zákona vychádza zo skutočnosti, že sťažovateľspáchal celkovo štyri trestné činy vo viacčinnom súbehu. Na druhej strane do toho času sanedopustil   inej   trestnej   činnosti,   a   teda   viedol   riadny   život,   pričom   táto   skutočnosť   jevyjadrením poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j) Trestného zákona. Východiskompenitenciárnej zodpovednosti sťažovateľa postupujúc podľa § 34 ods. 2 a § 41 ods. 1 a 2Trestného zákona bol pokus trestného činu vraždy podľa § 14 ods. 1 k § 145 ods. 2 písm. a)a c) Trestného zákona, ktorý v kvalifikovanej skutkovej podstate umožňuje uložiť trestodňatia   slobody   na   dvadsať   rokov   až   dvadsaťpäť   rokov   alebo   trest   odňatia   slobodyna doživotie.   Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   krajský   súd   mal   na   výber   iba   dve   možnosti,a to uložiť trest odňatia slobody na doživotie alebo trest odňatia slobody v rozmedzí dvadsaťaž   dvadsaťpäť   rokov   odňatia   slobody.   Predpoklad   uloženia   trestu   odňatia   slobodyna doživotie   nebol   splnený   vzhľadom   na   závery   znaleckého   skúmania   z odborupsychológie, z ktorých je zrejmé, že sťažovateľ nie je nenapraviteľný, tak ako to vyplývaz § 47 ods. 1 písm. b) Trestného zákona. Úvaha krajského súdu spočívajúca v tom, že„Uložený   trest   je   adekvátny   i s ohľadom   na   závery   znaleckého   dokazovania   znalcom... z odboru psychológia, ktorý sa vyjadril, že u obžalovaného... je nádej na jeho resocializáciu za   predpokladu   dodržania   abstinencie,   vyhnutiu   sa   hazardným   hrám   a   pri   existencii stabilného   rodinného   prostredia...“,   je   podporená   dôsledným   skúmaním   osobnostisťažovateľa ako páchateľa trestnej činnosti, tak ako To ukladá § 34 ods. 4 Trestného zákona.Krajský   súd   teda   pristúpil   k   uloženiu   trestu   odňatia   slobody   v   rozmedzí   dvadsať   aždvadsaťpäť   rokov,   pričom   limity   aplikácie   §   41   ods.   2   Trestného   zákona   spočívajúcevo zvyšovaní hornej hranice trestnej sadzby ešte o jednu tretinu boli dané § 41 ods. 2druhou vetou Trestného zákona a § 46 Trestného zákona. Na druhej strane pri nulovompomere poľahčujúcich a priťažujúcich okolností podľa § 38 ods. 2 Trestného zákona bolorozmedzie trestnej sadzby dané výmerou trestnej sadzby od dvadsať až dvadsaťpäť rokovvychádzajúc z § 14 ods. 1 Trestného zákona, ktorý predpokladá pri pokuse trestného činurovnakú penitenciárnu zodpovednosť ako pri dokonanom trestnom čine. Úvahy sťažovateľa,ktorý polemizuje so závermi súdov o kvalifikácii skutku ako pokusu obzvlášť závažnéhozločinu vraždy podľa § 145 ods. 1 a 2 písm. a) a c) Trestného zákona, sú vysvetliteľné jehosnahou o čo najpodstatnejšie zmiernenie jeho postihu za spáchanú trestnú činnosť v podobeuloženia   čo   najmiernejšieho   trestu   uloženého   zákonom,   ktorého   výška   je   podmienenákvalifikáciou skutku. Úvahy krajského súdu v tom smere, že „Obžalovaný konal v čase spáchania skutku chladnokrvne minimálne v nepriamom úmysle bez rozmyslu, no pri plnom zachovaní   ovládacích   a   rozpoznávacích   schopností,   vidiac   v   bezprostrednej   blízkosti svojich kolegov, ktorých opoznal, videl, že nemajú nepriestrelné vesty, napriek tomu strieľal na ich telá z krátkej vzdialenosti zo strelnej zbrane uvedomujúc si ich možnú smrť.“, majúracionálny podklad a skutkový základ podporený vykonaným dokazovaním, pričom o tomtozávere nie je možné skonštatovať, aby bol postavený mimo zákonného rámca, právneho čikonsenzuálneho myslenia alebo bez bližších nerozpoznateľných kritérií.

V   postupe   všeobecných   súdov   nič   nenasvedčuje   úvahám   sťažovateľao diskriminačnom postupe proti jeho osobe v dôsledku toho, že bol v čase spáchania trestnejčinnosti príslušníkom Policajného zboru, ale naopak, konajúce súdy na túto skutočnosťpoukázali v rámci skúmania osobných pomerov sťažovateľa ako páchateľa trestnej činnostivychádzajúc tak z § 34 ods. 4 Trestného zákona. Práve táto skutočnosť, ako aj to, že sadopustil pokusu obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 14 ods. 1 k § 145 ods. 1 a 2písm. a) a c) Trestného zákona voči svojím kolegom ako osobám, ktoré osobne poznal, bolipodľa názoru ústavného súdu relevantnými skutočnosti majúcimi za následok v konečnomdôsledku aj vylúčenie postupu všeobecných súdov podľa § 39 Trestného zákona, ktorý je,ako je zo samotného znenia zákona zrejmé, fakultatívnou, nie obligatórnou alternatívoupostupu súdov a je podmienený okolnosťami prípadu a pomermi páchateľa, medzi ktorépatrí aj profesné zaradenie páchateľa.

V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti s rozhodnutímkrajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie jezáruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať   očakávania   a   predstavy   účastníka   konania.Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľnýa aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne.V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, atak   vyslovovať   porušenia   základných   práv   (obdobne   napr.   I. ÚS 50/04,   III. ÚS 162/05).Taktiež   podľa   už   mnohonásobne   judikovaného   názoru   ústavného   súdu   právo   na   súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods.   1   dohovoru   nemôže   byť   porušené   iba   tou   skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdynestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Po analýze napadnutéhorozhodnutia   krajského   súdu   ústavný   súd   hodnotí   ním   predostreté   právne   záveryodôvodňujúce výšku uloženého trestu sťažovateľovi vo výmere 23 rokov nepodmienečneako zákonné a ústavne súladné. Inými slovami, z pohľadu ústavného súdu nie je možnépovažovať   právne   závery   krajského   súdu   týkajúce   sa   druhu   a   výšky   trestu,   ktorý   bolsťažovateľovi   uložený,   vrátane   spôsobu   jeho   výkonu   za arbitrárne   alebo   zjavneneopodstatnené,   v   dôsledku   čoho   ústavný   súd   konštatuje,   že   nezistil   príčinnú   súvislosťmedzi   napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu   a   namietaným   porušením   označenéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   V   dôsledku   uvedeného   ústavný   súd   odmieta   sťažnosťsťažovateľa v tejto jej časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona oústavnom súde. K rovnakému záveru dospel ústavný súd aj pri posudzovaní namietanéhoporušenia čl. 141 ods. 1 ústavy, ktorého obsahom nie sú základné práva a slobody.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskejrepubliky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk... iné postavenie.

Podľa čl. 16 ods. 2 ústavy nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskémuči ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému aleboponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa   čl.   1   ods.   1   dodatkového   protokolu   užívanie   všetkých   práv   ustanovenýchzákonom sa zabezpečuje bez diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu, ako je pohlavie, rasa,farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické a iné presvedčenie, národný alebo sociálny pôvod,príslušnosť k národnostnej menšine...

Podľa   čl.   1   ods.   2   dodatkového   protokolu   nikto   nesmie   byť   diskriminovanýakýmkoľvek verejným orgánom z akýchkoľvek dôvodov, najmä ako sú dôvody uvedenév odseku 1.

Sťažovateľ   v   podanej   sťažnosti   namieta   aj   porušenie   citovaných   článkov   ústavy,dohovoru a dodatkového protokolu vychádzajúc z presvedčenia, že postup všeobecnýchsúdov   v   jeho   trestnej   veci,   a   to aj   po   povolení   obnovy   konania,   bol   proti   nemudiskriminačný z dôvodov, že bol v čase spáchania trestnej činnosti príslušníkom polície, čoodôvodňuje   tým,   že „Ak   mi   bol   trest   uložený   aj   s   ohľadom   na   moje   postavenie   ako verejného činiteľa lebo v čase spáchania som bol príslušníkom polície... považujem toto za diskriminačné“,   a zároveň   poukazuje   na   to,   že   trest   odňatia   slobody,   ktorý   mu   bolprávoplatne uložený, je neprimerane prísny a v jeho ponímaní „... je vo svojej podstate krutý a neľudský a preto uloženie úplne neprimeraného trestu je potrebné posudzovať ako uloženie krutého a neľudského trestu“. Označené články ústavy, dohovoru a dodatkovéhoprotokolu   sťažovateľ   namieta   v príčinnej   súvislosti   s   jeho   postavením   ako   príslušníkaPolicajného zboru.

K tejto námietke sťažovateľa ústavný súd s ohľadom na svoje už vyslovené úvahykonštatuje, že nič nenasvedčuje skutočnosti, aby vo veci konajúce súdy konali nad rámecpríslušných ustanovení Trestného zákona, predovšetkým jeho § 34, a teda zaoberali saotázkou služobného pomeru sťažovateľa mimo rámec skúmania jeho osobných pomerov prepotreby   uloženia   druhu   a   výmery   trestu.   Na   druhej   strane   sa   sám   sťažovateľ   domáhauplatnenia postupu všeobecných súdov podľa § 39 Trestného zákona s cieľom dosiahnuťzníženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu stanovenej trestnej sadzby, ktorá v jehoprípade predstavuje dvadsať rokov odňatia slobody. Uvedené zákonné ustanovenie priamoodkazuje na zisťovanie pomerov páchateľa a okolností prípadu, teda na dôsledné skúmanieosobného statusu samotného sťažovateľa.

V   tejto   súvislosti   si   v   širších   okolnostiach   veci   ústavný   súd   dovoľuje   upriamiťpozornosť   sťažovateľa   na   to,   že   nevyhnutnou   podmienkou   vzniku   služobného   pomeruobčana v Policajnom zborue podľa § 16 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z. o Policajnom zborev znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“) je zloženie služobnejprísahy v znení uvedenom v § 17 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z., ktorá zakladá vznikslužobného pomeru. Vznik služobného pomeru predpokladá účasť príslušníka Policajnéhozboru   na   plnení   úloh   a   potrieb   štátu,   a   teda „...   zodpovedný   prístup   policajta   k rešpektovaniu predpisov vyplýva z jeho účasti na plnení funkcii štátu. Funkciu štátu plní policajt   za odmenu   a   s   tým   súvisiace   nadštandartné   sociálne,   dôchodkové,   zdravotné zabezpečenie. Prirodzeným je očakávanie, že policajti pri svojom postavení budú príkladne rešpektovať zákony štátu nielen v rámci služby, ale aj mimo nej, ako sa k tomu zaviazali.“(rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   26.   novembra   2002   sp. zn.   4   Sž118/02). Zloženie zákonom danej prísahy „... nie je prázdnou proklamáciou určenou k obradným efektom ceremoniálu slávnostného prijatia občana do Policajného zboru, ale skutočným potvrdením záväzku.“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.2 Sžo 33/2011 z 30. mája 2012). Všeobecné súdy teda nemohli pri hodnotení a zisťovaníosobných pomerov sťažovateľa ako páchateľa trestnej činnosti prehliadnuť tú skutočnosť, žebol v čase spáchania trestnej činnosti príslušníkom Policajného zboru a spáchaním trestnejčinnosti sa spreneveril prísahe, ktorú zložil. Zohľadnenie tejto skutočnosti súviselo aj s tým,že sa dopustil násilného činu proti zakročujúcim príslušníkom Policajného zboru, ktorých(súdiac podľa obsahu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov, pozn.) aj spoznal akosvojich kolegov, čo ho neodradilo od pokračovania v páchaní trestnej činnosti, a to aj vočisvojim kolegom, útočiac na ich život. Z hodnotenia tejto skutočnosti všeobecnými súdmivyplýva   len   to,   že   táto   skutočnosť   bola   zohľadnená   ako   jeden   z   argumentovneodôvodňujúcich   postup   súdov   podľa   §   39   Trestného   zákona,   a   nie   diskriminačnýmprvkom podmieňujúcim uloženie trestu odňatia slobody v trvaní dvadsaťtri rokov odňatiaslobody. V naznačených súvislostiach ústavný súd odmieta aj túto časť podanej sťažnostisťažovateľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnostivšeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu (vrátanepríslušnej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   okresného   súdu,   pozn.)a s prihliadnutím na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo narozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspechv   konaní   (II. ÚS 218/02,   IV. ÚS 277/05,   III. ÚS 198/07,   I. ÚS 265/07,   III. ÚS 139/08),ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdez dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   nemohol   zaoberaťďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazanéna vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2015