znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 207/2013-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   _________   v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra Brňáka   v   konaní   o   sťažnosti   V.   Ď.,   K.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   D.   S.,   K.,   pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 104/2009 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. Ď. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin vo veci vedenej pod sp. zn. 5 C 104/2009 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresný súd Martin j e   p o v i n n ý uhradiť V. Ď. trovy právneho zastúpenia v sume   275,94   (slovom   dvestosedemdesiatpäť   eur   a   deväťdesiatštyri   centov)   na   účet   jej právnej zástupkyne JUDr. D. S. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2013 faxom a 5. marca 2013 poštou doručená sťažnosť V. Ď., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. D. S., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 104/2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 29. októbra 2008 Okresnému súdu Košice – okolie návrh na začatie konania, ktorým sa domáhala určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru voči Matici slovenskej (ďalej len „žalovaná“).

Po postúpení veci je konanie okresným súdom vedené pod sp. zn. 5 C 104/2009. Prvýkrát bolo vo veci sťažovateľky meritórne rozhodnuté rozsudkom sp. zn. 5 C 104/2009 z 10.   februára   2010   po   dvoch   uskutočnených   pojednávaniach.   Predmetný   rozsudok bol Krajským   súdom   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   zrušený   uznesením sp. zn. 6 Co 139/2010 z 29. septembra 2010 z dôvodu vád konania podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Sťažovateľka   v   sťažnosti   uviedla,   že   po   vrátení   veci   okresnému   súdu   na   ďalšie konanie bolo vo veci nariadených päť pojednávaní (na 26. január 2011, 30. marec 2011,

27. apríl 2011, 25. máj 2011 a 13. september 2011), na ktorých sa sťažovateľka z dôležitých dôvodov nezúčastnila. Na pojednávania nariadené na 5. október 2011 a 2. november 2011 bola sťažovateľka predvolaná z nesprávnej adresy bydliska, teda sa ich nemohla zúčastniť. Z účasti na pojednávaní nariadenom na 8. december 2011 sa sťažovateľka ospravedlnila z dôležitého   dôvodu.   Následne   na   pojednávaní   konanom   12.   januára   2012   okresný   súd vyhlásil   rozsudok   sp.   zn.   5   C   104/2009,   ktorý   bol   opätovne   krajským   súdom   zrušený uznesením sp. zn. 6 Co 159/2010 z 31. júla 2012 podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP.

Po   opakovanom   vrátení   veci   prvostupňovému   súdu   na   ďalšie   konanie   bolo pojednávanie   v   právnej   veci   sťažovateľky   nariadené   na   25.   október   2012,   ktoré   bolo odročené   na   21.   november   2012.   Z   účasti   na   tomto   pojednávaní   sa   sťažovateľka z dôležitých dôvodov ospravedlnila.

Podľa   sťažovateľky   sa   ďalšie   pojednávanie   malo   uskutočniť   7.   marca   2013 na okresnom súde, pričom časté a zbytočné predvolávania na okresný súd značne vzdialený od miesta jej bydliska sťažovateľku zaťažujú nákladmi na cestovnom. Sťažovateľka si ako príslušný súd preto zvolila Okresný súd Košice – okolie.

Prieťahy v konaní podľa sťažovateľky spôsobuje okresný súd, ktorý je „miestne a vecne nezákonný“ a konanie pred ním trvá už 4 roky.

Na základe uvedeného sťažovateľka v sťažnosti navrhla, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo V. Ď. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní vedených pod sp. zn. 5C104/09, pôvodne vedené pred Okresným súdom Košice – okolie porušené bolo.

V.   Ď.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   2.   500.-   Eur   /slovom dvetisícpäťsto eur/, ktoré je jej Okresný súd Martin povinný vyplatiť v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

Okresný súd Martin je povinný zaplatiť V. Ď. do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   275,94   Eur   na účet   advokátky sťažovateľky JUDr. D. S., advokátke, K. “

V rámci prípravy predbežného prerokovania veci ústavný súd vyzval predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrila sťažnosti.

Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr 294/13 z 2. apríla 2013, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 10. apríla 2013, chronologicky opísala priebeh napadnutého konania takto:

„-   01.   06.   2009   referát   –   navrhovateľke   zaslať   podania   odporcu   (vyjadrenia k návrhu),   nakoľko vec bola   podaná   na   Okresnom   súde v Košiciach – okolie,   kde boli urobené prvotné úkony,

- 15. 06. 2009 vytýčený termín na 26. 08. 2009,

- 26.   08.   2009   pojednávanie,   na   ktoré   sa   navrhovateľka   nedostavila,   termín   si v mieste bydliska neprevzala,

- termín   pojednávania   dňa   08.   10.   2009   –   vykonaný   výsluch   účastníkov, pojednávanie   odročené na   neurčito   s tým,   že   zo   strany účastníkov musia byť   doložené žiadané listinné doklady,

- podanie navrhovateľky zo dňa 13. 10. 2009 doručené súdu 14. 10. 2009, v ktorom žiadala predĺženie lehoty na podanie dôkazov do 20. 10. 2009,

- listinné doklady predložené 21. 10. 2009,

- 03.   11.   2009   referát,   aby   listinné   doklady,   ktoré   predložili   účastníci   konania do spisu od posledného pojednávania, boli zaslané účastníkom za účelom oboznámenia sa s nimi,   výzva   právnemu   zástupcovi   odporcu   doložiť   pracovníkov   vykonávajúcich   prácu v mieste – M.,

- 12. 11. 2009 predložené listinné doklady právnym zástupcom odporcu,

- 25. 11. 2009 vytýčený termín pojednávania na 20. 01. 2010,

- 20. 01. 2010 rozhodnutie vo veci – návrh navrhovateľky zamietnutý, rozsudok doručený účastníkom konania – navrhovateľke 18. 02. 2010, právnemu zástupcovi odporcu 10. 02. 2010,

- 04. 03. 2010 odvolanie podané navrhovateľkou,

- po vykonaní odvolacích úkonov spis predložený Krajskému súdu Žilina dňa 20. 04. 2010,

- 29. 09. 2010 odvolací súd zrušil rozsudok a vrátil na ďalšie konanie, okresnému súdu doručený 15. 11. 2010,

- 16. 11. 2010 vyžiadané doklady od právneho zástupcu odporcu a predsedu Matice slovenskej v zmysle rozhodnutia odvolacieho súdu,

- 13. 12. 2010 vytýčený termín pojednávania na 26. 01. 2011,

- na pojednávaní 26. 01. 2011 zistené, že sa nedostavila predvolaná svedkyňa Mgr. D., navrhovateľka na výsluchu svedka, ktorého žiadala vypočuť – F. M. – netrvala,

- podaním zo dňa 28. 01. 2011 navrhovateľka vzniesla námietku zaujatosti voči zákonnej sudkyni, z tohto dôvodu bol zrušený termín pojednávania vytýčený na 02. 03. 2011 a   spis   predložený   odvolaciemu   súdu,   ktorý   rozhodnutím   zo   dňa   23.   2.   2011   nevylúčil sudkyňu z prejednávania a rozhodovania veci,

- 03. 3. 2011 vytýčený termín pojednávania na 30. 3. 2011,

- na pojednávanie konané dňa 30. 3. 2011 navrhovateľka zaslala faxové vyjadrenie, že medzi účastníkmi prebieha mimosúdne jednanie, ktoré bolo posunuté na 01. 04. 2011 a z tohto dôvodu žiadala ospravedlnenie (tvrdenie o mimosúdnom jednaní po oboznámení odporcu s týmto dôvodom ospravedlnenie bolo nepravdivé),

- 30. 03. 2011 vytýčené pojednávanie na 27. 04. 2011,

- na   pojednávanie   27.   04.   2011   sa   nedostavila   navrhovateľka,   ktorá   sa na pojednávanie   ospravedlnila   z   dôvodu   kolízie   pojednávania   na   Okresnom   súde v Košiciach vo veci č. k. 5T/1/2011 a to faxovým podaním zo dňa 26. 04. 2011,

- pojednávania bolo odročené na 25. 05. 2011,

- na pojednávaní 25. 05. 2011 bola vypočutá svedkyňa Mgr. D., pojednávanie bolo odročené na neurčito z dôvodu vyžiadania si potvrdení z Matice slovenskej o zaradení jej zamestnancov F. M. a H. Z. a preukázanie zrušenia Domu Matice slovenskej v M.,

- 14. 06. 2011 vytýčené pojednávanie na 13. 09. 2011,

- 12. 9. 2011 sa navrhovateľka ospravedlnila na pojednávanie z dôvodu, že mala zlomenú nohu a nie je možné, aby sa takto dostavila na pojednávanie, súdu mala doložiť potvrdenie o práceneschopnosti,

- ďalšie pojednávanie bolo vytýčené na 05. 10. 2011, navrhovateľka si neprevzala predvolanie na adrese, ktorú uviedla ako svoju kontaktnú adresu M. (zásielka jej tam bola uložená),

- ďalšie pojednávanie vytýčené na 02. 11. 2011 – navrhovateľka si na adrese M. neprevzala zásielku, ostala jej uložená,

- ďalšie pojednávanie 08. 12. 2011 – navrhovateľka opakovane neprevzala zásielku, bola jej uložená,

- pojednávanie vytýčené na 12. 01. 2012, požiadaná polícia o doručenie zásielky navrhovateľke a zistené, že navrhovateľka bytom M., okres K. sa toho času zdržiava a býva na adrese K. Tu jej bola doručené zásielka dňa 02. 1. 2012. Navrhovateľka tvrdila, že v mieste doručovacej adresy si zásielky preberá a chybu urobila pošta,

- 09. 1. 2012 doručené súdu podanie navrhovateľky zo dňa 05. 01. 2012 – žiadosť o odročenie   pojednávania,   ktoré   odôvodnila   navrhovateľka   tým,   že   požiadala   Centrum právnej   pomoci   o   pridelenie   právneho   zástupcu   a   z   tohto   dôvodu   žiadala   o   vytýčenie neskoršieho termínu pojednávania (v záhlaví navrhovateľka na čl. 244 uviedla, že je bytom K., adresa pre doručovanie pošty M.), tvrdené skutočnosti nedoložila,

- 12.   01.   2012   vo   veci   rozhodnuté   a   návrh   navrhovateľky   zamietnutý,   rozsudok účastníkom konania doručený – právnemu zástupcovi odporcu 06. 02. 2012, navrhovateľke 16. 02. 2012 na kontaktnej adrese,

- 06. 03. 2012 podané odvolanie, odvolací súd rozhodnutím z 31. 07. 2012 zrušil rozhodnutie prvostupňového súdu, spis doručený dňa 03. 09. 2012,

- 11. 09. 2012 vytýčený termín pojednávania na 25. 10. 2012,

- 25. 10. 2012 sa zúčastnili účastníci pojednávania a žiadali, aby do spisu boli pripojené ďalšie doklady a to na strane odporcu uznesenie z výboru Matice slovenskej, ktorý   sa   konal   27.   10.   2012   (rozhodnutie   podstatné   pre   posúdenie   pracoviska   Matice slovenskej v M.), navrhovateľka chcela predložiť doklad o pracovisku Matice slovenskej v M.   z obdobia,   kedy dostala výpoveď, toto na pojednávaní nemala. Pojednávanie bolo odročené na 21. 11. 2012,

- podaním   zo   dňa   14.   11.   2012   navrhovateľka   žiadala   pojednávanie   odročiť z dôvodu kolízie súdnych konaní s tým, že sa má zúčastniť 21. 11. 2012 pojednávania na Okresnom   súde   Košice   2   (doložené   predvolanie   na   pojednávanie).   Navrhovateľka   sa ospravedlnila ústne a následne ospravedlnenie zaslala písomne,

- 20. 11. 2012 súd zaslal účastníkom konania výzvu, aby doplnili všetky listinné doklady,   na   ktoré   poukázali   na   pojednávaní   dňa   25.   10.   2012,   pretože   súdu   zatiaľ predložené neboli.

- 21.   11.   2012   bola   právnym   zástupcom   odporcu   zaslaná   súdu   zápisnica z 10. riadneho   zasadnutia   Výboru   Matice   slovenskej,   konaného   dňa   27.   10.   2012 a dôvodová správa k návrhu na zrušenie oblastného pracoviska v M. Zároveň bola súdu doručená kópia sťažnosti na Ústavný súd SR zo dňa 09. 11. 2012, sťažovateľka – Matica slovenská žiadala, aby ústavný súd zrušil rozhodnutie Krajského súdu v Žiline vedené pod spisovou značkou 6Co/159/2012 zo dňa 31. 07. 2012,

- dňa   19.   11.   2012   bola   doručená   sťažnosť   navrhovateľky   na   postup   v   konaní, odpoveď daná predsedom súdu po vyjadrení zákonného sudcu dňa 26. 11. 2012,

- odporkyňa listom zo dňa 12. 12. 2012 žiadala predložiť listinné doklady, ktoré sa do toho času v spise nenachádzali (čl. 331),

- dňa 08. 01. 2013 súdom vyžiadané od právneho zástupcu odporcu, či bola prijatá sťažnosť Ústavným súdom SR, z Okresného súdu Košice – okolie vyžiadané listinné doklady navrhnuté navrhovateľkou,

- dňa 17. 01. 2013 oznámené právnym zástupcom odporkyne, že ústavná sťažnosť bola odmietnutá dňa 12. 12. 2012,

- podaním zo dňa 22. 01. 2013 doručené listinné doklady z Okresného súdu Košice – okolie,

- dňa 23. 01. 2013 vytýčený termín pojednávania na deň 07. 03. 2013 s osobitným prípisom pre predsedu Matice slovenskej,

- termín zrušený na základe ospravedlnenia právneho zástupcu odporcu a vytýčený na deň 27. 03. 2013.“

Vo vzťahu k postupu okresného súdu v tomto konaní predsedníčka okresného súdu uviedla:

„V   uvedenej   právnej   veci   zo   strany   navrhovateľky   bola   od   začiatku   konania uvádzaná adresa pre účely doručovania v M., kde však navrhovateľka nemala žiadne miesto bydliska, ani trvalé, ani prechodné. Ako sama uviedla, išlo o miesto, kde predtým sídlil Dom Matice   slovenskej,   budova   bola   navrhovateľkou   prenajatá   inému   subjektu,   pričom navrhovateľka   pre   tento   subjekt   vykonávala   aj   práce   na   dohodu   (tvrdenie   uvedené navrhovateľkou dňa 25. 10. 2012). Na tejto adrese navrhovateľka prestala preberať súdne zásielky   v   roku   2011.   Následne   boli   navrhovateľke   zasielané   súdne   zásielky   do   miesta bydliska a to K.

Krajský súd v Žiline svojím rozhodnutím zo dňa 31. 07. 2012 č. k. 6Co/159/2012 zrušil   rozsudok   okresného   súdu   zo   dňa   12.   01.   2012   s   tým,   že   uložil   okresnému   súdu zabezpečiť si zápisnicu zo zasadnutia Výboru Matice slovenskej konaného dňa 02. 6. 2012, na   tomto   zasadnutí   malo   dôjsť   podľa   tvrdenia   navrhovateľky   k   zrušeniu   oblastného pracoviska Matice slovenskej v M.

Pre   odstránenie   rozpornosti   v   rozhodnutiach   Výboru   Matice   slovenskej   sa   súd obrátil priamo na predsedu Matice slovenskej, ktorý listom zo dňa 06. 02. 2013 oznámil, že Výbor Matice slovenskej dňa 02. 06. 2012 prijal uznesenie o zrušení oblastného pracoviska Matice   slovenskej   v M.,   ale   kontrolou   bolo   zistené,   že   oblastné   pracovisko   Matice slovenskej v M. pred rokovaním Výboru Matice slovenskej dňa 02. 06. 2012 neexistovalo a preto ho Výbor Matice slovenskej nemohol zrušiť. Matica slovenská v M. nemala vlastné pracovisko v zmysle Stanov Matice slovenskej, lebo v roku 2005 došlo k zrušeniu Domu Matice slovenskej v M. rozhodnutím predsedníctva Matice slovenskej zo dňa 19. 09. 2005 na základe poverenia Výboru Matice slovenskej zo dňa 12. 03. 2005.

Na túto skutočnosť poukazujem preto, lebo rozhodnutia odvolacieho súdu zo dňa 31. 07. 2012 poukazovalo práve na zasadnutie Výboru Matice slovenskej zo dňa 02.. 2012, ktoré sa konalo až po rozhodnutí prvostupňového súdu (rozhodnutie zo dňa 12. 01. 2012) a následne bolo zistené, že toto rozhodnutie bolo Výborom Matice slovenskej v októbri 2012 zrušené.

Konečné zodpovedanie otázky, či došlo k zbytočným prieťahom a tým k porušeniu práv sťažovateľov na spravodlivý a rýchly proces ponechávame na rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorý zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci pri zohľadňovaní povahy konania, správanie účastníka konania a spôsob, akým súd vo veci postupoval.“.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. I. ÚS 207/2013-17 zo 17. apríla 2013 ju prijal na ďalšie konanie a vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky a predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne   pojednávanie.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   a   predsedníčka   okresného   súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade   s   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Právna zástupkyňa sťažovateľky vo vyjadrení zo 14. mája 2013, ktorým reagovala na vyjadrenie predsedníčky okresného súdu, uviedla:

«Ak odporca uvádza, že zo stany sťažovateľky bola od začiatku konania uvádzaná adresa pre účely doručovania v M., tak sťažovateľka uvádza, že tam mala svoje pracovisko, kde zásielky súdu preberala a ak si ich niekedy neprevzala tak sa mohlo stať iba vtedy ak doručovateľka mala dovolenku a túto zastupovala iná, ktorá sťažovateľku nepoznala vtedy sa mohlo stať že zásielka sťažovateľke nebola doručená.

Nakoniec   ak   odporca   doručoval   zásielky   na   obe   adresy   sťažovateľky   tak   si   ich sťažovateľka obe prevzala, keďže má na niektoré pojednávanie dva originály predvolaní. Nesústredenosť   sudcu   odporcu   pri   predvolávaní   na   pojednávanie   sa   taktiež podieľala na neúmernom počte pojednávaní, čo možno zistiť zo spisu súdu.

Sťažovateľka si taktiež nemohla prevziať zásielky zo súdu vtedy keď mala zlomenú nohu.   Ako   dôvod   zrušenia   Oblastného   pracoviska   mali   byť   finančné   nezrovnalosti sťažovateľky (mala niečo zle urobiť, asi niečo ukradnúť, požiadala preto súd, aby uložil MS aby predložila súdu túto správu aj s uvedením dôvodov a aby jej následne súd zaslal túto správu. Súd jej zaslal len správu a prílohy ale dôkazy o tzv. „kšeftoch“ nie.   Členovia výboru to dostali. Sťažovateľka vie o tom. Asi to bolo preto, lebo finančné nezrovnalosti mali byť z roku 1999 keď sa dom opravoval. Ak by to bola pravda, tak by sťažovateľka mala dostať   1.   výpoveď   z   dôvodu   porušenia   finančnej   disciplíny   a   nie   z   dôvodu   zrušenia, pracoviska.   Tiež   sťažovateľka   má   dôkaz,   že   p.   E.   bol   poverený   vedením   oblastného pracoviska v M. po jej odchode.

Žiadala tiež ako svedka vypočuť ex riaditeľa DMS v K. p. M. Súd ju na pojednávaní informoval, že p. M. má vážne zdravotné problémy a ide na operáciu a následne na liečenie. Tak od jeho výpovede na základe tvrdenia súdu ustúpila.

Sťažovateľka   si   v   Sociálnej   poisťovni   ale   zistila,   že   p.   M.   sa   žiadnej   operácie nezúčastnil.

Vo výpovedi, v spore, odporca uvádza, že v blízkej budúcnosti MS v K. neplánuje vytvoriť ďalšie pracovné miesto. Po ukončení poverenia riaditeľa p. M. mu ale bolo toto vytvorené.»

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom.   Ústavný   súd   si   pri výklade   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   osvojil   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.

1. Pokiaľ   ide   o   kritérium   právna   a   faktická   zložitosť   veci,   predmetom   konania vedeného okresným súdom je rozhodovanie o určení neplatnosti výpovede z pracovného pomeru sťažovateľky. Zo skutočností uvedených sťažovateľkou a okresným súdom a ani z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o skutkovej alebo právnej zložitosti veci. Ide o vec, ktorá tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Navyše, vzhľadom na povahu sporu   (pracovnoprávny   spor)   je   potrebné   k   rozhodovaniu   v   tejto   veci   pristupovať s osobitnou starostlivosťou.

2.   Správanie   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom,   či v konaní   pred   okresným   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd predovšetkým pripúšťa, že procesné úkony, ktoré v napadnutom konaní urobila sťažovateľka (odvolanie proti rozsudku okresného súdu z 10. februára 2010 podané 4. marca 2010, vznesenie námietky predpojatosti voči zákonnej sudkyni podané 28. januára 2011, odvolanie proti rozsudku okresného súdu zo 12. januára 2012 podané 6. marca 2012), objektívne   vplývali   na   priebeh   a   dĺžku   namietaného   konania,   keďže   vo   veci   konajúci okresný   súd   sa   s   nimi   musel   vyrovnať.   Zároveň   ale   ústavný   súd   konštatuje,   že   išlo o procesné úkony, ktoré síce ovplyvnili celkovú dĺžku namietaného konania, ale na ktorých uplatnenie   má   sťažovateľka   právo   podľa   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku, a preto ich nemožno pripísať na jej ťarchu.

Ústavný súd pri preskúmaní predloženého súdneho spisu však súčasne zistil niekoľko skutočností,   ktoré   spôsobili   predĺženie   namietaného   konania   a   ktoré   možno   pripísať na ťarchu sťažovateľky:

- pojednávanie nariadené na 30. marec 2011 bolo odročené z dôvodu doručeného faxového oznámenia sťažovateľky o prebiehajúcom mimosúdnom rokovaní so žalovanou, čo bolo vyvrátené podaním žalovanej zo 6. apríla 2011.

- z   celkového   počtu   pätnástich   okresným   súdom   uskutočnených   pojednávaní   v danej veci sa sťažovateľka nezúčastnila desiatich, pričom v štyroch prípadoch jej okresný súd nevedel doručiť zásielku na ňou uvedenú adresu pre doručovanie pošty v M. Až na pojednávaní konanom 25. októbra 2012 sťažovateľka požiadala o doručovanie zásielok na adresu svojho bydliska, a to K.

3. Ďalším kritériom, podľa   ktorého ústavný súd hodnotil, či   v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna   činnosť   štátneho   orgánu   (všeobecného   súdu)   môže   zapríčiniť   porušenie ústavou   zaručeného   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv,   kvôli   ktorým   sa   sťažovateľ   obrátil   na   štátny   orgán,   aby   o   jeho   veci   rozhodol (napr. I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).

O   nesústredenom   a   neefektívnom   postupe   okresného   súdu   svedčí dvojnásobné zrušenie   jeho   rozhodnutí   v   odvolacom   konaní.   Rozsudok   okresného   súdu sp. zn. 5 C 104/2009 z 10. februára 2010 bol odvolacím súdom zrušený ako predčasný a čiastočne   nepreskúmateľný,   pretože   okresný   súd   nedostatočne   zistil   skutkový   stav, čo mohlo   mať   za následok   nesprávne   právne   posúdenie.   Súčasne   procesný   postup okresného súdu pri vykonávaní dokazovania bol odvolacím súdom vyhodnotený ako taký, ktorým   mohla   byť   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom.   Rozsudok   okresného   súdu sp. zn. 5 C   104/2009   z 12. januára   2012   bol   zrušený   odvolacím   súdom   opätovne   ako predčasný,   pretože   okresný   súd   neodstránil   všetky   nedostatky   vytýkané   mu predchádzajúcim zrušujúcim rozhodnutím odvolacieho súdu. V tejto súvislosti ústavný súd prihliadol aj na argumentáciu uvedenú predsedníčkou okresného súdu vo svojom vyjadrení sp.   zn.   Spr   294/13   z   2.   apríla   2013,   v ktorej   poukazovala   na   rozpornosť   predložených rozhodnutí žalovanej v súvislosti s existenciou jej oblastného pracoviska v M., ktoré malo byť miestom výkonu práce sťažovateľky, ako aj dátum konania zasadnutia výboru žalovanej 2. júna 2012 až po vyhlásení rozsudku z 12. januára 2012, na ktoré odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení poukazoval. Súčasne ústavný súd pripomína, že uvedená okolnosť nebola jediným dôvodom opätovného zrušenia rozsudku okresného súdu z 12. januára 2012.

Ústavný súd uvádza, že obdobia, počas ktorých bol spis okresného súdu na krajskom súde, a to obdobie od 22. apríla 2010 do 15. novembra 2010 v trvaní takmer 7 mesiacov, obdobie od 15. februára 2011 do 2. marca 2011 v trvaní 2 týždňov a obdobie od 19. apríla 2012   do   3.   septembra   2012   v   trvaní   takmer   5   mesiacov,   nemožno   pričítať   na   vrub okresnému súdu.   Opakované zrušenie rozsudkov   okresného   súdu   krajským   súdom   však svedčí   o   neefektívnom   postupe   okresného   súdu,   a   to   predovšetkým   vo   vzťahu   k   ním vykonanému dokazovaniu.

Ústavný pri svojom rozhodovaní prihliadol aj na skutočnosť, že posudzované súdne konanie   bolo   ku   dňu   jeho   rozhodovania   zatiaľ   neprávoplatne   skončené   rozsudkom sp. zn. 5 C   104/2009   z   27.   marca   2013,   ktorým   bol   návrh   sťažovateľky   opätovne zamietnutý.

Na základe uvedeného ústavný súd hodnotí postup okresného súdu v označenom konaní ako   taký,   ktorému   chýbala efektívnosť   a účelnosť úkonov   a ktorý   v   konečnom dôsledku nesmeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky a prispel k celkovej dĺžke namietaného   konania.   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   rozhodol,   že   v   namietanom konaní došlo k zbytočným prieťahom neefektívnou činnosťou okresného súdu, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   žiadala   aj   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 2 500 € argumentujúc povahou a charakterom namietaného konania, ktorého predmetom je určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, v rámci ktorého boli vydané už dve nezákonné rozhodnutia, čím pretrváva stav jej právnej neistoty.

Fakultatívna právomoc ústavného súdu priznať primerané finančné zadosťučinenie podľa   čl. 127 ods.   3 ústavy   v žiadnom   rozsahu a nijakým spôsobom   nemodifikuje ani nerozširuje účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje v konaní o namietanom porušení práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V súvislosti s uvedeným považuje ústavný   súd   za   dôležité   zdôrazniť,   že   jeho   právomoc   priznať   primerané   finančné zadosťučinenie   podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   sťažovateľovi,   ktorého   sťažnosti   vyhovie v merite veci, nie je samostatným nárokom sťažovateľa na akési odškodnenie za prípadné prieťahy v konaní príslušného štátneho orgánu, ale má len akcesorickú povahu. Satisfakčný potenciál rozhodnutia ústavného súdu teda nie je autonómnym prvkom ním poskytovanej ochrany   ani   akýmsi   paralelným   dôvodom   na   domáhanie   sa   tejto   ochrany.   Takýmto dôvodom   je   len   a   výlučne   potreba   chrániť   konkrétne   základné   právo   sťažovateľa a prostredníctvom tohto práva aj princíp právnej istoty (I. ÚS 235/03).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   primeranom   finančnom   zadosťučinení   prihliadol na to,   že   sťažovateľka   sa   vlastným   konaním   –   neúčasťou   na   väčšine   okresným   súdom nariadených pojednávaniach, nepreberaním poštových zásielok na adrese ňou určenej ako doručovacej   sama   pričinila   o   predĺženie   namietaného   súdneho   konania.   Vzhľadom na správanie   sťažovateľky,   ako   aj   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   v   čase   rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti okresný súd vo veci opätovne meritórne rozhodol rozsudkom z 27. marca 2013, ústavný súd považuje za dostatočné konštatovanie porušenia označených práv sťažovateľky, tak ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu, a preto jej primerané finančné zadosťučinenie nepriznal.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľka bola vo veci úspešná, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom. Ústavný súd   priznal   sťažovateľke   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátkou pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2013 (prevzatie a príprava zastupovania, písomné podanie sťažnosti ústavnému súdu). Vychádzal pritom   z   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2013 je 1/6 z výpočtového základu zo sumy 781 €, čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 130,16 € a 7,81 € režijný paušál, teda za dva úkony právnej služby sumu 275,94 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2013