znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 207/2011-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna   2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. S. J., K., zastúpeného advokátom JUDr. I. H., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky,   základného   práva   podľa   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení   s čl.   1   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 365/2009 z 11. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. S. J.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. februára 2011 doručená sťažnosť Ing. S. J. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžo 365/2009 z 11. januára 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Zo sťažnosti vyplýva: Rozhodnutím Krajského riaditeľstva PZ v K... zo dňa 27. 2. 2009 bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie... zo dňa 20. 11. 2008 vo veci údajného dopravného priestupku sťažovateľa. Sťažovateľ voči uvedenému rozhodnutiu podal žalobu o preskúmanie   tohto   rozhodnutia   v   správnom   súdnictve.   KS   v   Košiciach   žalobu sťažovateľa... zamietol. Voči rozsudku KS v Košiciach podal sťažovateľ odvolanie v ktorom namietal... v rámci priestupkového konania nebol vykonaný ani jeden dôkaz navrhovaný sťažovateľom,   napriek   skutočnosti,   že   sťažovateľ   od   počiatku   konania   navrhol   vykonať nasledovné dôkaz... Podľa ust. § 46 zákona č. 71/1967 Zb. rozhodnutie... musí vychádzať zo spoľahlivo   zisteného   skutkového   stavu...   Vzhľadom   na   nevykonanie   žiadneho   dôkazu navrhovaného sťažovateľom   nemohol   byť spoľahlivo   zistený   skutkový   stav veci...   Podľa názoru sťažovateľa žalovaný vykonával účelovo iba dôkazy ktoré mali preukazovať vinu žalobcu a žiaden z dôkazov navrhovaných žalobcom nevykonal... Najvyšší súd... rozsudok prvostupňového   súdu   potvrdil...   odvolací   súd   považoval   vykonané   dokazovanie   za dostatočné   a   nevykonanie   ani   jediného   dôkazu   navrhovaného   zo   strany   sťažovateľa nepovažoval   za   porušenie   jeho   práv   a neuskutočnením   týchto   dôkazov   podľa   názoru odvolacieho súdu správny orgán nepochybil.“

3. Sťažovateľ ďalej uviedol, že «Jednou zo súčastí koncepcie spravodlivého súdneho konania je tiež princíp rovnosti zbraní, ktorý okrem iného vyžaduje, aby každý účastník mal primeranú   možnosť   predložiť   svoje   návrhy   za   podmienok,   ktoré   nie   sú   podstatne nevýhodnejšie   než   podmienky,   za   ktorých   touto   možnosťou   disponuje   druhý   účastník... napadnuté rozhodnutie NS SR odporuje čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR čl. 36 ods. 1 Listiny ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru z dôvodu, že... došlo k porušeniu princípu „rovnosti zbraní“ nakoľko žiaden z dôkazov navrhovaných sťažovateľom nebol vykonaný a tak správne orgány ako aj konajúce súdy vychádzali iba z tvrdení a dôkazov ktoré sa rozhodol   vykonať   výlučne   prvostupňový   správny   orgán...   Podľa   názoru   sťažovateľa žalovaný   vykonával   účelovo   iba   dôkazy   ktoré   mali   preukazovať   vinu   žalobcu   a   žiaden z dôkazov navrhovaných žalobcom nevykonal...».

4. Sťažovateľ tvrdí, že „Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa: 11. 1. 2011 spis. značka 8   Sžo/365/2009,   porušil   základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivý proces.“.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „Základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces sťažovateľa garantované čl.   46   ods.   1   Ústavy...,   čl.   48   ods.   2   Ústavy...,   čl.   36   ods.   1   Listiny...   a   čl.   6   ods.   1 Dohovoru... v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy... rozsudkom Najvyššieho súdu... zo dňa 11. 1. 2011, č. k. 8 Sžo/365 /2009, porušené bolo...

Rozsudok Najvyššieho súdu... zo dňa 11. 1. 2011, č. k. 8 Sžo/365 /2009 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.

Najvyšší súd... je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 254,88 €.“

6. Na podporu svojich tvrdení sťažovateľ pripojil k sťažnosti rozhodnutie policajného orgánu z 20. novembra 2008 o priestupku, rozsudok Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 S22/2009-70 zo 17. júla 2009, odvolanie z 28. júla 2009 proti tomuto rozsudku a rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 365/2009 z 11. januára 2001. Zároveň pripojil aj svoju „žiadosť o vypracovanie znaleckého posudku“ z 23. júla 2009 adresovanú Ú.

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala   bez   zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť   možno   vylúčiť   len   v prípadoch   ustanovených   zákonom.   Podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom, ktorý   rozhodne   o jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch   alebo   o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

9.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10.   Predmetom   posudzovanej   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   postupom najvyššieho   súdu   v odvolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   Sžo   365/2009   a jeho rozsudkom z 11. januára 2011 boli porušené jeho v sťažnosti označené práva (body 1 a 5).

11. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie svojich v sťažnosti označených   práv   postupom   najvyššieho   súdu   a jeho   rozsudkom   (ktorým   potvrdil prvostupňové   rozhodnutie,   pozn.)   najmä   tým,   že   sa   stotožnil   s faktickými   a právnymi názormi a závermi krajského súdu (a tým aj vo veci rozhodujúcim správnym orgánom, pozn.), ktoré však podľa názoru sťažovateľa vyplývalo z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a jeho nesprávneho posúdenia [pozri bod 2 – „rozhodnutie... musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci... odvolací súd považoval vykonané dokazovanie za   dostatočné   a nevykonanie   ani   jediného   dôkazu   navrhovaného   zo   strany   sťažovateľa nepovažoval za porušenie jeho práv...“) a tiež bod 3 – „Vzhľadom na nevykonanie žiadneho dôkazu   navrhovaného   sťažovateľom   nemohol   byť   spoľahlivo   zistený   skutkový   stav   veci a došlo... k porušeniu princípu rovnosti zbraní... žalovaný vykonával účelovo iba dôkazy, ktoré mali preukázať vinu, žalobu...“].

12. Z obsahu sťažnosti jednoznačne vyplýva, že podstatnou námietkou sťažovateľa je nevykonanie ním   navrhovaných   dôkazov   (resp.   účelové   vykonanie dôkazov,   ktoré   mali preukazovať jeho vinu),   ktorého dôsledkom   (následkom)   bolo vydanie (aj) odvolacieho rozhodnutia porušujúceho jeho v sťažnosti označené práva.

II.A K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru

13. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Pri   uplatňovaní tejto právomoci   ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzujena   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

14. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46   ods.   1   ústavy   (čl.   36   ods.   1   listiny),   resp.   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru označeným   rozhodnutím   najvyššieho   súdu,   ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 8 Sžo 365/2009 z 11. januára 2011 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy (listiny, resp. dohovoru).

15. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne   správny,   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho   argumentácia   vychádzajúca z v konaní zistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov. V odôvodnení po uvedení podstaty rozhodnutia krajského súdu najvyšší súd uviedol:„...   Proti   uvedenému   rozsudku   podal   včas   odvolanie   žalobca   prostredníctvom právneho   zástupcu.   Svoje   odvolanie   odôvodnil   tým,   že   rozhodnutie   súdu   vychádza z nesprávneho posúdenia veci a že došlo k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom. V odvolaní uviedol, že v rámci priestupkového konania nebol vykonaný ani jeden dôkaz   navrhovaný   žalobcom.   Podľa   názoru   žalobcu   žalovaný   vykonával   účelovo   iba dôkazy, ktoré mali preukazovať vinu žalobcu. Preto došlo podľa jeho názoru k porušeniu § 43 a § 34 správneho poriadku.

Podľa názoru žalobcu, názor krajského súdu, že by bolo nelogické domnievať sa, že služobné motorové vozidlo Policajného zboru by začalo s nasledovaním priestupku bez právneho dôvodu, keď v tom čase malo plniť iné služobné úlohy, má povahu prezumpcie správnosti tvrdení žalovaného a nech by aj žalobca spochybňoval existenciu dopravnej nehody na ulici V. v K. akýmikoľvek skutočnosťami a navrhovanými dôkazmi bol by podľa názoru   krajského   súdu   vo   svojej   obrane   neúspešný,   nakoľko   prenasledovanie   jeho motorového vozidla bez príčiny sa javí súdu ako nelogické. Žalobca ďalej poukazuje, že mu nie   je   zrejmé   z   akého   dôvodu   poukazuje   krajský   súd   na   ustanovenie   §   35   správneho poriadku, ktoré rieši problematiku svedkov, pričom krajský súd uviedol, že správny orgán postupoval v súlade s § 35 správneho poriadku zadovážením si fotodokumentácie, z ktorej vyplýva poškodenie motorových vozidiel. Podľa názoru žalobcu je rozhodnutie krajského súdu nedostatočne odôvodnené a ide preto o odňatie možnosti účastníka konať pred súdom. Vzhľadom na uvedené navrhoval žalobca zmeniť rozsudok krajského súdu a vrátiť vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie a zaviazať žalovaného na úhradu trov konania.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril tak, že trvá na stanovisku vyjadrenom v rozhodnutí   a   odvolaní   č.   p.:   KRP-18/DI-1/2009   zo   dňa   27.   2.   2009,   ako   aj   na skutočnostiach uvedených Krajským dopravným inšpektorátom... k žalobe... Uviedol, že je toho   názoru,   že   žalobca   sa   dopustil   priestupku   proti   bezpečnosti a plynulosti   cestnej premávky tak, ako je to uvedené v rozhodnutí o priestupku... Žalovaný preto navrhoval, aby Najvyšší súd... rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne správny.

Najvyšší   súd...   ako   súd   odvolací...   preskúmal   rozsudok   krajského   súdu   ako   aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné potvrdiť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP, s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu... Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 11.   1.   2011...   V   predmetnej   veci   je   potrebné   predostrieť,   že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok Krajského súdu..., ktorým krajský súd zamietol žalobu žalobcu,   ktorou   sa   domáhal   preskúmania   a   zrušenia   rozhodnutia   žalovaného...   zo   dňa 27. februára 2009, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu Okresného riaditeľstva PZ K., Okresného dopravného inšpektorátu v K... zo dňa 20. 11. 2008, ktoré bolo   potvrdené   a   ktorým   bol   žalobca   uznaný   vinným   zo   spáchania   skutkovej   podstaty priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa ustanovenia § 22 ods. 1 písm. d, 1/ zákona o priestupkoch a podľa ustanovenia § 22 ods. 2 zákona o priestupkoch bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 4 000,- Sk a zákaz činnosti viesť motorové vozidlo na dobu 4 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ako i povinnosť uhradiť trovy konania...... v medziach odvolania Najvyšší súd... preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré   mu   predchádzalo,   pričom   v   rámci   odvolacieho   konania   skúmal   aj   napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami   žalobcu   uplatnenými   v   žalobe   a   z   takto   vymedzeného   rozsahu   či   správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia...

Krajský   súd   sa   podrobne   zaoberal   všetkými   námietkami   žalobcu   uplatnenými v odvolaní, k ich vyhodnoteniu nemá odvolací súd žiadne výhrady a v podrobnostiach na ne odkazuje.

Odvolací   súd   dospel   k   zhodnému   záveru   ako   súd   krajský,   že   pri   prejednávaní priestupku žalobca nebol na svojich právach ukrátený rozhodnutím a postupom správneho orgánu.

Najvyšší súd... vzhľadom na dôkazné prostriedky (správa o výsledku objasňovania priestupku   /ul.   V.   a   ul.   P./,   záznam   o   podaní   vysvetlenia   Ing.   S.   J.,   záznam   o   podaní vysvetlenia S. M., záznam o podaní vysvetlenia M. L., záznam dopravnej nehody /ul. V. a ul. P./,   zápisnica   o   ohliadke   miesta   dopravnej   nehody   /ul.   V.   a   ul.   P./,   plánok   z   miesta dopravnej nehody /ul. V. a ul. P./, fotodokumentácia z miesta dopravnej nehody /ul. V. a ul. P./, zápis o dychovej skúške Ing. S. J., výpis z evidencie dopravných priestupkov Ing. S. J., zápisnica o podaní vysvetlenia npor. P. K., a napokon zápisnicami o podanom vysvetlení mjr. Mgr. M. B., npráp. M. L. a S. M.) ako aj skutočností z nich zistených má za to, že v správnom   konaní   bolo   v   dostatočnom   rozsahu   vykonané   dokazovanie,   ktoré   viedlo k správnym právnym záverom.

Prvostupňový   správny   orgán   vykonal   dokazovania   opakovane   na   základe zrušovacích   rozhodnutí   druhostupňového   správneho   orgánu   a   tým   odstránil   nedostatky vytýkané   mu   v   rozhodnutiach   odvolacieho   správneho   orgánu,   preto   bolo   rozhodnutie správnych orgánov obidvoch stupňov, ako aj rozhodnutie krajského súdu správne. Takýto rozsah vykonaných dôkazných prostriedkov nie je možné označiť za účelový resp. dôkazy zamerané na preukázanie viny žalobcu...

Spochybňovanie   zistených   skutočností,   ktoré   boli   podkladom   pre   rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ktoré žalovaný potvrdil bolo aj predmetom odvolania. Podstatou   odvolania   ako   aj   žaloby   bola   tvrdená   nezákonnosť   rozhodnutia   žalovaného, ktorú žalobca videl v nedostatočne vykonanom dokazovaní.

Ďalej   z   argumentácie   žalobcu   vyplýva,   žalobca   namieta   nedostatočne   zistený skutkový stav veci, tým, že správne orgány nevyhoveli jeho žiadosti o výsluchy svedkov, a to majiteľa vozidla, ktoré riadil ako aj jeho otca a nevykonal konfrontáciu s p. M.

Odvolací súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti, že podľa § 34 ods. 1 Správneho poriadku na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi.

Dôkazmi sú najmä výsluch svedkov, znalecké posudky, listiny a ohliadka, (ods. 2). Účastník konania je povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe (ods. 3).

Správny   orgán   hodnotí   dôkazy   podľa   svojej   úvahy,   a   to   každý   dôkaz   jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti (ods. 5).

Podľa odvolacieho súdu prvostupňový správny orgán postupoval v súlade s vyššie citovaným   ustanovením   Správneho   poriadku.   Pokiaľ   považoval   správny   orgán   zistený skutkový stav za dostatočný na základe vykonaného dokazovania a výsluch navrhovaných svedkov,   resp.   konfrontáciu   s   p.   M.   nenariadil,   nepochybil.   Odvolací   súd   dospel   tak   k záveru, že žalovaný mal dostatok podkladov pre vydanie rozhodnutia o odvolaní a z toho dôvodu sa dôvodne rozhodol nevykonávať ďalšie preukazovanie skutočností, ktoré by už boli zjavne nepotrebné a nadbytočné.

Navyše odvolací súd z námietok žalobcu nezistil dôvody, ktoré by spochybňovali hodnovernosť získaných dôkazov. Iba všeobecná formulácia bez bližšej konkretizácie, že jeden z prítomných príslušníkov PZ mal byť opitý, nemá v priestupkovom konaní relevanciu. Naopak   žalobca   pri   tomto   tvrdení   bol   zaťažený   dôkazným   bremenom   túto   skutočnosť preukázať,   resp.   preukázať,   že   uvedená   informácia,   hoci   bola   hodnoverná,   tak   sa priestupkový orgán s ňou v konaní nezaoberal.

K námietke žalobcu, že mu nie je zrejmé z akého dôvodu poukazuje krajský súd na ustanovenie § 35 správneho poriadku, ktoré rieši problematiku svedkov, pričom krajský súd uviedol, že správny orgán postupoval v súlade s § 35 správneho poriadku zadovážením si fotodokumentácie z ktorej vyplýva poškodenie motorových vozidiel, Najvyšší súd... uvádza, že pri odôvodňovaní rozhodnutia, ktorým reagoval na námietku žalobcu uznáva, že došlo zrejme   ku   chybe,   ide   však   len   o   chybu   v   písaní,   ktorá   vzhľadom   na   kontext   a   obsah odôvodnenia prvostupňového rozsudku   nespôsobuje nijaké   pochybnosti   o tom,   na   ktoré ustanovenie správneho poriadku sa krajský súd odvolával (§ 34 Správneho poriadku) a nie je spôsobilá spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

Podľa   odvolacieho   súdu   dokazovaním   v   prvostupňovom   správnom   konaní   bolo jednoznačne preukázané spáchanie priestupku žalobcom podľa § 4 ods. 2 písm. c/ a § 51 ods.   4   zákona   č.   315/1996   Z.   z.   o   premávke   na   pozemných   komunikáciách   v   znení neskorších   predpisov,   na   tom   skutkovom   základe   ako   je   uvedené   v   rozhodnutí   oboch správnych orgánov.

Odvolacie   námietky   žalobcu   neboli   spôsobilé   spochybniť   vecnú   správnosť napadnutého rozsudku.

Odvolací súd, v postupe krajského súdu a v jeho rozhodnutí, ktorým zamietol žalobu žalobcu, nevidel žiadne pochybenie, a preto rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.“

16.   Predmetné   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   (nadväzujúce   na   právny   názor krajského súdu a vo veci konajúceho správneho orgánu) obsahuje podľa názoru ústavného súdu   dostatok   skutkových   a právnych   záverov,   pričom   ústavný súd nezistil,   že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich   dôvodov   a námietok.   V zmysle   svojej   judikatúry   považuje   ústavný   súd   za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej,   alebo   aj   extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

17. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujúci   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia.   Preto   odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka   na   súdnu   ochranu,   resp.   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

18. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 365/2009 z 11. januára 2011 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a právne   závery,   konštatuje dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k čomu   najvyšší   súd   dospel   na   základe   vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

19. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v súlade   s právnym   názorom   účastníka súdneho konania,   resp.   právo   na   úspech   v konaní   (obdobne   napr.   II.   ÚS   218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 1 ods. 1 ústavy

20.   Sťažovateľ   namietal   tiež   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy, pričom v sťažnosti nekonkretizoval, ktoré zo základných práv upravených v tomto ustanovení   („Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala   bez   zbytočných prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým   vykonávaným dôkazom. Verejnosť   možno   vylúčiť   len   v prípadoch   ustanovených   zákonom.“)   bolo porušené. Z obsahu sťažnosti (pozri body 3 a 4) možno vyvodiť, že porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy sťažovateľ uvádza ako súčasť namietaného porušenia „základného práva... na súdnu   ochranu   a spravodlivý   proces“. V ďalších   –   iných   súvislostiach   sťažovateľ porušenie   čl.   48   ods.   2   ústavy   neuvádza   a ani   neuvádza   žiadnu   právne   relevantnú skutočnosť majúcu toto jeho tvrdenie podporiť.

21. Nadväzujúc na svoje konštatácie, zistenia a závery uvedené v bodoch 15 až 19 ústavný súd poznamenáva, že nezistil žiadnu spojitosť medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Keďže (ako to možno usúdiť z textu v bodoch 3 a 4 citovaných častí sťažnosti) sťažovateľ namietal porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy výlučne v súvislosti (v spojitosti) so súčasným porušením práva na súdnu ochranu podľa čl.   46 ods.   1 ústavy,   čl.   36 ods.   1 listiny a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (alebo   ako   ich   súčasť)   spôsobené   najmä nevykonaním ním navrhovaných dôkazov (bod 12), je dôvodné odmietnuť jeho sťažnosť v tejto časti tiež ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) z už uvedených   dôvodov   odmietajúcich   (vyvracajúcich)   tvrdenia   sťažovateľa   o porušení týchto práv.

22. Keďže ústavný súd nezistil v postupe najvyššieho súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžo 365/2009 a jeho rozsudkom z 11. januára 2011 porušenie práva   na   súdnu   ochranu   a spravodlivý   proces,   nemohlo   dôjsť   jeho   postupom (rozsudkom) ani k porušeniu čl. 1 ods. 1 ústavy. Aj v tejto časti ústavný súd odmietol sťažovateľovu sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

III.

23. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011