znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 207/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť A. B., K., a E. B., K., zastúpených advokátom JUDr. R. T., Advokátska kancelária, K., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn.   6   Co   242/2009   z 25. augusta   2009 a konaním, ktoré mu predchádzalo, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. B. a E. B.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 23. októbra 2009 doručená sťažnosť A. B. a E. B. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 242/2009 z 25. augusta 2009 (ďalej len,,uznesenie krajského súdu“) a konaním, ktoré mu predchádzalo.

2. Z obsahu sťažností vyplýva, že na Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresný súd“) prebieha pod sp. zn. 34 C 46/2007 súdne konanie o zaplatenie sumy 199 163,51 €, v ktorom sú sťažovatelia v procesnom postavení žalovaných. V súvislosti s týmto konaním okresný súd uznesením z 24. apríla 2007 sp. zn. 34 C 46/2007 nariadil predbežné opatrenie, ktorým sťažovateľom zakázal predať, darovať, prenajímať, zriadiť záložné právo, zriadiť zabezpečovací prevod k bytu č. 2 na 1. poschodí vo vchode obytného domu súpisné číslo 3469 nachádzajúceho sa na S. ulici v K., zapísaného na liste vlastníctva, katastrálne územie S. mesto.

3. Proti tomuto uzneseniu podali sťažovatelia 16. mája 2007 odvolanie, v ktorom žiadali,   aby   odvolací   súd   zmenil   uznesenie   súdu   prvého   stupňa,   návrh   na   nariadenie predbežného   opatrenia   zamietol   a priznal   im   náhradu   trov   konania.   Krajský   súd   ako odvolací   súd   uznesením   sp.   zn.   2   Co   186/2007   z   21.   júna   2007,   nevyhovel   odvolaniu sťažovateľov a potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne správne.

4. Dňa 5. septembra 2007 podali sťažovatelia na okresnom súde návrh na zrušenie nariadeného   predbežného   opatrenia.   Okresný   súd   uznesením   z   20.   novembra   2008 sp. zn. 34   C 46/2007   návrh sťažovateľov   zamietol.   Svoje   rozhodnutie odôvodnil   aj tým, že sťažovatelia   v podstate   neuviedli   žiadne   nové   skutočnosti,   s ktorými by sa už nevysporiadal v predchádzajúcom konaní odvolací krajský súd vo svojom uznesení sp. zn. 2 Co 186/2007 z 21. júna 2007.

5.   Rozhodnutie   okresného   súdu,   ktorým   bol   zamietnutý   návrh   na   zrušenie nariadeného   predbežného   opatrenia,   napadli   sťažovatelia   odvolaním   a navrhli   jeho zrušenie   a vrátenie   veci   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie.   Sťažovatelia   namietali skutočnosť, že odôvodnenie uznesenia okresného súdu sp. zn. 34 C 46/2007 z 20. novembra 2008 je v rozpore s § 157 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) v spojení s § 167 ods. 2 OSP, ako aj čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Konkrétne vytýkali súdu prvého stupňa, že:

„1.   vo svojom   rozhodnutí   (Uznesení)   ku   skutočnostiam   uvádzanými   sťažovateľmi o nesplnení zákonných predpokladov pre vydanie predbežného opatrenia len skonštatoval, že s týmito   dôvodmi sa už vysporiadal v rámci   odvolacieho konania proti nariadenému predbežnému   opatreniu   Krajský   súd   v Košiciach.   Z odôvodnenia   jeho   rozhodnutia vydaného dňa 21.06.2007 však jasne vyplýva, že sa nezaoberal argumentáciou a dôvodmi uvádzanými sťažovateľmi nakoľko sa k nim vôbec nevyjadril. V dôsledku toho konštatácia súdu   prvého   stupňa   o vysporiadaní   sa   s argumentáciou   sťažovateľov   Krajským   súdom v Košiciach a následné prevzatie tejto argumentácie (odôvodnenia) o nesplnení zákonných predpokladov pre nariadenie predbežného opatrenia zakladá nepreskúmateľnosť Uznesenia v tejto časti pretože neobsahuje žiadne dôvody (skutočnosti), ktoré by mali byť predmetom prieskumu   odvolacieho   súdu   v rámci   odvolacieho   konania.   Postup   súdu   prvého   stupňa treba považovať len za formálny výkon práva na súdnu ochranu, ktorý nezodpovedá ani požiadavkám   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR   a ani   čl.   6 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd.   Sťažovatelia   preto   poukazujú   na   to,   že   odôvodnenie   Uznesenia neobsahuje žiadne skutočnosti umožňujúce preskúmať závery súdu prvého stupňa napriek tomu, že odôvodnenie súdnych rozhodnutí tvorí súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa   ústavy   Slovenskej   republiky   o dohovorov   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd. (porov. II. ÚS 9/00, I. ÚS 35/01, I. ÚS 26/94, IV. ÚS 156/03),

2.  ...   ani   z uznesenia   o nariadení   predbežného   opatrenia   tak   ani   z rozhodnutia Krajského   súdu   v Košiciach   nevyplýva   na   základe   čoho   považovali   tvrdenia   žalobcu za osvedčené, resp. ako relevantne žalobca osvedčil skutočnosti potrebné na nariadenie predbežného opatrenia,

3.... nepreskúmateľnosť Uznesenia, ako aj porušenie základného práva žalovaných v 1. a 2. rade na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, resp. čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemôže nahradiť (zvrátiť) postup súdu prvého stupňa, ktorým sa   obšírne   zaoberal...   judikatúrou   použitou   sťažovateľmi   v ich   návrhu   na   zrušenie predbežného opatrenia nakoľko v okolnostiach prípadu táto otázka, resp. výklad netvorí súčasť   práva   na   súdnu   ochranu   a nemá   súvis   s posúdením   splnenia   zákonných predpokladov na nariadenie predbežného opatrenia.“

6. Odvolací krajský súd nevyhovel odvolaniu sťažovateľov, stotožnil sa so závermi súdu   okresného   súdu   a uznesením,   ktoré   je   napadnuté   touto   sťažnosťou,   potvrdil prvostupňové uznesenie.

7. Sťažovatelia v podanej sťažnosti poukazujú na argumentáciu uvedenú vo svojom odvolaní   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   34   C   46/2007   z   20.   novembra   2008, a v podstatnom ďalej dodávajú : „Právo na spravodlivý proces spravidla vyžaduje, aby každé rozhodnutie súdu bolo odôvodnené. Vyplýva to z potreby transparentnosti výkonu spravodlivosti, ktorá je inherentná každému jurisdikčnému aktu. Je korelátom práva strany prednášať   návrhy   a argumenty,   aby   na   ne   dostala   odpoveď.   Odôvodnenie   rozhodnutia je tiež zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je svojvoľný (arbitrárny)...

Uznesenia o nariadení predbežného opatrenia ako súčasť práva na súdnu ochranu uznal aj ústavný súd (II. ÚS 37/00, II.ÚS 23/00).... Aj v takomto rozhodnutí musí okresný súd jasne a jednoznačne vysvetliť, z akých dôvodov usudzuje, že došlo k splneniu zákonných predpokladov na nariadenie predbežného opatrenia, tak ako sú uvedené v ust. § 74 a nasl. O.s.p..   Len   takto   odôvodnené   uznesenie   môže   účastník   konania   účinne   napádať v odvolacom konaní, t.j. uvádzať argumenty prečo, resp. z akých dôvodov neboli zákonné podmienky na nariadenie predbežného opatrenia naplnené a tak realizovať svoje základné právo na súdnu ochranu ústavou predpokladaným spôsobom.“

8. V závere sťažovatelia zhrňujú dôvody, ktoré podľa ich názoru zakladajú ústavnú nekonformnosť napadnutého uznesenia krajského súdu:

„- Súd prvého stupňa sa vo svojom odôvodnení rozhodnutia odkazom na Krajský súd v Košiciach,   resp.   na   jeho   rozhodnutie   dostatočne   nevysporiadal   a nezaoberal argumentáciou sťažovateľov uvedenou v ich návrhu na zrušenie predbežného opatrenia,

-   Odvolací   súd   (Krajský   súd   v Košiciach)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 6 Co 242/2009   nahradil   (suploval)   činnosť   súdu   prvého   stupňa,   ktorá   sa   týka odôvodnenia rozhodnutia,

- Odvolací súd sa okrem suplovania činnosti súdu prvého stupňa vôbec nezaoberal a preto ani nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľov uvedenou v ich odvolaní zo dňa

18.12.2008, ktorá má význam pre rozhodnutie o odvolaní, pretože s ňou namieta splnenie zákonných predpokladov nariadenia predbežného opatrenia.“  

9. Na základe uvedeného sťažovatelia žiadajú vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil   porušenie   označených   práv   podľa   ústavy   a dohovoru   uznesením   krajského   súdu s tým, aby bolo napadnuté uznesenie krajského súdu zrušené a vec bola vrátená na nové konanie a rozhodnutie. Sťažovatelia zároveň žiadajú priznanie náhrady trov konania.

II.

10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.  

11.   Podľa   čl.   140   ústavy   podrobnosti   o   organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

12. Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

13.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.   Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

14.   Podstatu   predloženej   sťažnosti   tvoria   tvrdenia   sťažovateľov,   že   k porušeniu označených článkov ústavy a dohovoru došlo tým, že okresný súd v predmetnom konaní nedostatočne   odôvodnil   svoje   rozhodnutie,   a to   takým   spôsobom,   že   odkázal na predchádzajúce   uznesenie   krajského   súdu   v tej   istej   veci   a zároveň   krajský   súd sa v napadnutom uznesení nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľov.

15.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   vrátane   tej,   ktorú   označili sťažovatelia vo svojej sťažnosti, právo sťažovateľov na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   avšak   odôvodnenie   rozhodnutia   neznamená,   že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Všeobecný súd sa musí vysporiadať s tými námietkami, ktoré majú pre vec podstatný význam. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (II. ÚS 44/03, II. ÚS 78/05).

16. V danom prípade okresný súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 34 C 46/2007 z   20.   novembra   2008, zvolil   takú   procesnú   ekonómiu,   že   sčasti   odkázal   na   staršie rozhodnutie odvolacieho krajského súdu sp. zn. 2 Co 186/2007 z 21. júna 2007, v tej istej veci, ktoré mali účastníci konania k dispozícii a v ktorom boli objasnené dôvody, ktoré viedli k odmietnutiu odvolania sťažovateľov a potvrdeniu uznesenia súdu prvého stupňa. Podľa názoru ústavného súdu je takýto postup všeobecného súdu s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti konania ústavne konformný.

17. Odôvodnenie uznesenia okresného súdu   v spojitosti   s odôvodnením uznesenia krajského   súdu   jasne   a zrozumiteľne   podáva   výklad,   akými   úvahami   sa   súd   spravoval, z akého   dôvodu   a na   základe   akých   právnych   predpisov   bolo   vo   veci   rozhodnuté. Vychádzajúc z uvedených ústavne významných úvah je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej   spojitosti   medzi   odôvodnením   rozhodnutia   okresného   súdu   či   krajského   súdu a tvrdeným   porušením   základného   práva   sťažovateľov   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivý proces.

18. K námietke sťažovateľov, že krajský súd sa v napadnutom uznesení nedostatočne vysporiadal s ich argumentáciou, ústavný súd poznamenáva, že právo na súdnu ochranu neznamená procesný úspech sťažovateľa vo veci (podobne II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97).

19. Z podanej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia   v podstate   požadujú   revíziu napadnutého   uznesenia,   ktorým   bol   ich   návrh   na   zrušenie   nariadeného   predbežného opatrenia   zamietnutý.   Ústavný   súd   ďalej   k tomu   konštatuje,   že   pokiaľ   ide   o medze zasahovania   ústavného súdu   do   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov,   ústavný   súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že mu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho   posúdenia   veci   všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (II. ÚS 1/95). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou   alebo   záväznou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného   súdu   iba   v prípade,   ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli   účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

20. Podľa názoru ústavného súdu sťažnosťou napadnuté uznesenie krajského súdu jasne   a zrozumiteľne   podáva   výklad   použitého   právneho   predpisu   a dôvodí   svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne. V uznesení krajského súdu a ani v konaní, ktoré mu predchádzalo, teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní   sťažnosti   nezistil   nič,   čo   by   ich   robilo   ústavne neakceptovateľnými,   a teda vyžadujúcimi   korekciu   zo   strany   ústavného   súdu.   Sťažnosťou   napadnuté   uznesenie je vnútorne   logické,   nie   je   prejavom   aplikačnej   a interpretačnej   svojvôle   konajúceho všeobecného súdu, nie je arbitrárne a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na všetky otázky, prečo nebolo vyhovené predmetnému návrhu.  

21. O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie konanie (II. ÚS 101/03 alebo IV. ÚS 136/05). O taký prípad išlo aj v prerokúvanej veci,   preto ústavný súd považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

22. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

23. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľov, a to návrhu na zrušenie uznesenia krajského súdu a náhrade trov konania, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2010