znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 207/09-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2009 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti I., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. J. B., B.,   s. r.o.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   domáhať   sa   zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obdo 8/2008 a jeho uznesením z 24. februára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti I., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2009 doručená sťažnosť spoločnosti I., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde („práva na súdnu ochranu“) podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obdo 8/2008 a jeho uznesením z 24. februára 2009.

2. Zo   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola odporcom v konaní o zaplatenie sumy 47 486 Sk (1 576,25 €) s príslušenstvom zo zmluvy o dielo uzatvorenej so spoločnosťou K., s. r. o., T. (navrhovateľom).

Sťažovateľka v odôvodnení svojej sťažnosti okrem iného uviedla:

1. „... Krajský súd Bratislava ako odvolací súd o podanom odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II., č. k. 42 Cb/54/2005-154 zo dňa 12. 04. 2007, ktorým Okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 47.486,- Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške 15 % ročne od 17. 07. 2004 do zaplatenia a zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške 50.175,30 Sk na účet právneho zástupcu navrhovateľa,   a   to   všetko   do   troch   dní   od   právoplatnosti   rozsudku,   rozhodol   tak, že predmetný   rozsudok   Okresného   súdu   potvrdil.   Rozsudok   Krajského   súdu, č. k. 5 Cob 70/2007-184,   bol   odporcovi   doručený   dňa   16.   11.   2007,   čím   nadobudol právoplatnosť.“

2. „Dňa 27. 07. 2007 došlo k zmene konateľa spoločnosti (navrhovateľa) na základe rozhodnutia   valného   zhromaždenia   spoločnosti,   na   ktorom   bola   z   funkcie   konateľa odvolaná p. M. K. Zmena v osobe konateľa nakoniec vyplýva aj z výpisu z obchodného registra, podľa ktorého odo dňa 27. 07. 2007 figuruje ako jediný konateľ spoločnosti len p. Dr. Ing. V. M...“

3. „Dňa   16.   10.   2007   sa   uskutočnilo   pojednávanie   nariadené   Krajským   súdom Bratislava. Na tomto pojednávaní sa zúčastnila ako účastník konania na procesnej strane navrhovateľa p. M. K., ktorá, ako to vyplýva z uvedeného, v tom čase už takmer tri mesiace nebola oprávnená konať za navrhovateľa, a rovnako nebola ani spoločníčkou spoločnosti (navrhovateľa)...“

a) „Krajský súd Bratislava opomenul svoju povinnosť pred začatím pojednávania vyriešiť si základnú otázku, či sú splnené všetky podmienky, za ktorých možno vo veci konať. Konkrétne   pochybil   prednostne   skúmať   naplnenie   podmienky   procesnej   spôsobilosti účastníkov konania, a to samotnou verifikáciou osôb oprávnených konať za procesné strany (Krajský   súd   vykonal   iba   identifikáciu   účastníkov   konania   predložením   občianskeho preukazu). Pritom údaj o osobe vykonávajúcej pôsobnosť štatutárneho orgánu v konkrétnej spoločnosti je súdu známy z výpisu z obchodného registra. Ide totiž o skutočnosť, ktorá je súdu známa z jeho činnosti, a teda ako taká ani nemusí byť predmetom dokazovania. V záujme   odstránenia   tohto   nedostatku   podmienky   konania   odvolací   súd   mal   vyzvať navrhovateľa, aby sa podieľal na konaní prostredníctvom osoby vykonávajúcej pôsobnosť štatutárneho orgánu, a to najneskôr dovtedy, kým súd vydal rozhodnutie vo veci samej. Krajský súd však túto výzvu neuskutočnil, čím jednoznačne pochybil, nakoľko bez toho aby si   zo   zákona   zisťoval,   či   uvedená   procesná   podmienka   konania   je   splnená,   vydal rozhodnutie vo veci samej. Súčasne odvolací súd svojim postupom odňal možnosť konať pred súdom navrhovateľovi prostredníctvom osoby vykonávajúcej pôsobnosť štatutárneho orgánu (Dr. Ing. V. M.) a uplatniť na pojednávaní všetky zákonom anticipované procesné práva   účastníka   konania   najmä   vyjadriť   sa   k   veci,   ktorá   bola   predmetom   konania, navrhovať   doplnenie   dokazovania,   byť   zúčastneným   na   všetkých   procesných   úkonoch odvolacieho súdu a robiť na nich prednesy. Namiesto toho odvolací súd konal s osobou, ktorá   v   tom   čase   nebola   v   žiadnom   právnom   vzťahu   k   spoločnosti;   uspokojil sa s jej vyjadreniami,   ktoré   v   žiadnom   prípade   nemožno   považovať   za   prednesy navrhovateľa, resp. sa uspokojil s vyjadreniami právneho zástupcu, ktorý v rámci prípravy pojednávania   ako   aj   počas   pojednávania   postavil   svoju   obhajobu   na   pokynoch a vyjadreniach   osoby   neoprávnenej   dávať   ich   za   navrhovateľa, hoci   plnomocenstvo právneho zástupcu na zastupovanie žalobcu v konaní pred odvolacím súdom bolo v tom čase odvolané platne a   záväzne konajúcim (novým) štatutárnym orgánom...“

(K   zvýraznenej   časti   poslednej   vety   ústavný   súd   poznamenáva,   že   ide   o novú skutočnosť,   ktorú   sťažovateľka   neuviedla,   resp.   ktorou   neargumentovala   v odvolacom a ani v dovolacom konaní.)

b) „... Sťažovateľ má za to, že právny zástupca žalobcu v čase konania pojednávania pred Krajským súdom dňa 16. 10. 2007 vedel o odvolaní plnomocenstva, a teda mal urobiť vhodné právne úkony vo vzťahu ku konajúcemu súdu. Naproti tomu p. M. K. ako aj právny zástupca   navrhovateľa   zavádzali   konajúci   súd,   že   sú   oprávnení   konať   za   žalobcu   pred Krajským súdom Bratislava.“

4. «Najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení svojho uznesenia zo dňa 24. 02. 2009,   ktorým   rozhodol   o   odmietnutí   dovolania,   konštatoval,   citujeme:   „Skutočnosť, že sa pojednávania zúčastnila (popri riadne splnomocnenom právnom zástupcovi žalobcu) aj   osoba,   ktorá   v   čase   pojednávania   vo   veci   nebola   konateľkou   žalobcu,   nie   je   takou skutočnosťou, s akou zákon spája dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) O. s. p., pretože žalovanému nebola odňatá možnosť uplatňovať jeho procesné práva.“

S   uvedeným   tvrdením   Najvyššieho   súdu   SR   sťažovateľ   nesúhlasí.   Máme   za   to, že chybným postupom dovolacieho súdu vznikla účastníkovi konania ujma na jeho právach na súdnu ochranu práve tým, že osoba oprávnená konať za navrhovateľa bola vylúčená z úkonov dispozície konaním, resp. úkonov dispozície predmetom prebiehajúceho konania. Tým,   že   sa   navrhovateľovi   odoprelo   právo   tlmočiť   vôľu   cez   oprávneného   štatutárneho orgánu, resp. riadne splnomocneného právneho zástupcu, mohlo dôjsť aj k materiálnej, resp. formálnej ujme na procesných právach odporcu, pričom nemožno vylúčiť, že keby sa konateľovi navrhovateľa poskytla postupom súdu plná možnosť na prednesy a vyjadrenia vo   veci,   mohlo   to   viesť   v   konečnom   dôsledku   k   odlišnej   úprave   vzájomných   hmotno právnych vzťahov účastníkov konania rozhodnutím Krajského súdu... Žalovaný má za to, že rozhodnutím Najvyššieho súdu bolo porušené právo na súdnu ochranu žalovaného, práve preto,   že   svojim   rozhodnutím,   ktorým   odmietol   dovolanie   žalovaného,   odobril   konanie na odvolacom súde, v rámci ktorého odporca realizoval svoje procesné práva vo vzťahu k nesprávne   zastúpeného   navrhovateľa.   Žalovaný   bol   vylúčený   z   možnosti   uzatvoriť s navrhovateľom   mimosúdnu   dohodu,   čím   by   sa   hmotnoprávny   vzťah   medzi   účastníkmi konania mohol založiť odlišne od toho, ktorý bol založený rozhodnutiami nižšie inštančných súdov. Toto tvrdenie žalovaný opiera o stanovisko p. M. (konateľa navrhovateľa v čase pojednávania   na   Krajskom   súde),   ktorý   uznal   nárok   žalovaného   ohľadne   odstúpenia od zmluvy o dielo, čo bolo predmetom konania na nižšie postavených súdoch. Podobne má sťažovateľ za to, že keby sa dala možnosť navrhovateľovi uplatňovať procesné práva prostredníctvom   oprávnenej   osoby,   resp.   riadne   splnomocneného   právneho   zástupcu, priebeh   dokazovania   sa   mohol   vyvíjať   inak.   Žalovaný   mohol   uplatňovať   návrhy na dokazovanie   v   kontexte   procesných   úkonov,   realizovaných   navrhovateľom prostredníctvom oprávnenej osoby, resp. riadne splnomocneného právneho zástupcu. Najvyšší súd SR sa relevantnými ustanoveniami upravujúcimi podmienky konania dôsledne   neriadil   a   napriek   procesnej   nespôsobilosti   navrhovateľa   potvrdil   rozsudok odvolacieho súdu.»

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 24. 02. 2009, č. k.: 4 Obdo 8/2008, porušil základné   právo   spoločnosti   I.,   s.   r.   o.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa   24.   02.   2009,   č.   k.:   4   Obdo   8/2008, sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti   I.,   s.   r.   o.   sa   priznáva   náhrada   trov   konania   o   podanej   sťažnosti na porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky pred Ústavným súdom SR.“

II.

V rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   ústavný   požiadal   právneho zástupcu   sťažovateľky   o predloženie   ďalších   na   prerokovávanú   vec   sa   vzťahujúcich písomností, ktoré považuje za relevantné následne citovať.

1. „Dovolanie   odporcu   proti   rozsudku   Krajského   súdu   Bratislava, č. k. 5 Cob 70/2007-184 zo dňa 16. 10. 2007“ zo 14. decembra 2007, v ktorom sťažovateľka uviedla:

„... Odporca dovolanie odôvodňuje v zmysle ust. § 241 ods. 2 písm. a) O. s. p., nakoľko v konaní došlo k vade jednak podľa § 237 písm. c) O. s. p. vzhľadom na to, že navrhovateľ ako účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený a jednak podľa § 237 písm. f) O. s. p. vzhľadom na to, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom...

Dňa 27. 07. 2007 došlo k zmene konateľa spoločnosti (navrhovateľa) na základe rozhodnutia   valného   zhromaždenia   spoločnosti,   na   ktorom   bola   z   funkcie   konateľa odvolaná p. M. K. Zmena v osobe konateľa nakoniec vyplýva aj z výpisu z obchodného registra, podľa ktorého odo dňa 27. 07. 2007 figuruje ako jediný konateľ spoločnosti len p. Dr. Ing. V. M...

Dňa   16.   10.   2007   sa   uskutočnilo   pojednávanie   nariadené   Krajským   súdom Bratislava. Na tomto pojednávaní sa zúčastnila ako účastník konania na procesnej strane navrhovateľa p. M. K., ktorá, ako to vyplýva z uvedeného, v tom čase už takmer tri mesiace nebola oprávnená konať za navrhovateľa, a rovnako nebola ani spoločníčkou spoločnosti (navrhovateľa)...

Jednou z procesných podmienok konania, na ktorú súd prihliada v každom štádiu konania, je procesná spôsobilosť účastníka konania (§ 20 O. s. p.), ktorá je odvodená od spôsobilosti byť účastníkom konania. Navrhovateľovi ako právnickej osobe - obchodnej spoločnosti je priznaná právna subjektivita podľa § 18 Občianskeho zákonníka.

Na pojednávaní pred odvolacím súdom dňa 16. 10. 2007, teda už po zmene konateľa spoločnosti   (navrhovateľa),   po   identifikácii   vykonanej   predsedom   senátu   preukázaním občianskeho   preukazu   odvolaná   konateľka   v   konaní   pred   Krajským   súdom   naďalej uskutočňovala   procesné   úkony   za   navrhovateľa.   P.   M.   K.   na   pojednávaní   vystupovala naďalej v pozícii konateľa navrhovateľa napriek tomu, že takmer tri mesiace jej muselo byť známe, že už nemá oprávnenie uskutočňovať za navrhovateľa procesné úkony s účinkami, ktoré navrhovateľa mali zaväzovať...

Krajský   súd   Bratislava   opomenul   svoju   povinnosť   pred   začatím   pojednávania vyriešiť si základnú otázku, či sú splnené všetky podmienky, za ktorých možno vo veci konať. Konkrétne   pochybil   prednostne   skúmať   naplnenie   podmienky   procesnej   spôsobilosti účastníkov konania, a to samotnou verifikáciou osôb oprávnených konať za procesné strany (Krajský   súd   vykonal   iba   identifikáciu   účastníkov   konania   predložením   občianskeho preukazu). Pritom údaj o osobe vykonávajúcej pôsobnosť štatutárneho orgánu v konkrétnej spoločnosti je súdu známy z výpisu z obchodného registra. Ide totiž o skutočnosť, ktorá je súdu známa z jeho činností, a teda ako taká ani nemusí byť predmetom dokazovania... Súčasne odvolací súd svojim postupom odňal možnosť konať pred súdom navrhovateľovi prostredníctvom   osoby   vykonávajúcej   pôsobnosť   štatutárneho   orgánu   (Dr. Ing.   V.   M.) a uplatniť na pojednávaní všetky zákonom anticipované procesné práva účastníka konania najmä vyjadriť sa k vecí, ktorá bola predmetom konania, navrhovať doplnenie dokazovania, byť   zúčastneným   na   všetkých   procesných   úkonoch   odvolacieho   súdu   a   robiť   na   nich prednesy. Namiesto toho odvolací súd konal s osobou, ktorá v tom čase nebola v žiadnom právnom vzťahu k spoločnosti; uspokojil sa s jej vyjadreniami, ktoré v žiadnom prípade nemožno považovať za prednesy navrhovateľa, resp. sa uspokojil s vyjadreniami právneho zástupcu, ktorý v rámci prípravy pojednávania ako aj počas pojednávania postavil svoju obhajobu   na   pokynoch   a   vyjadreniach   osoby   neoprávnenej   dávať   ich   za navrhovateľa. Máme za to, že chybným postupom odvolacieho súdu vznikla účastníkovi konania ujma na jeho   právach   práve   tým,   že   osoba   oprávnená   konať   za   navrhovateľa   bola   vylúčená z úkonov dispozície konaním, resp. úkonov dispozície predmetom prebiehajúceho konania. Tým,   že   sa   navrhovateľovi   odoprelo   právo   tlmočiť   vôľu   cez   oprávneného   štatutárneho orgánu, mohlo dôjsť aj k materiálnej, resp. formálnej ujme na procesných právach odporcu, pričom nemožno vylúčiť, že keby sa konateľovi navrhovateľa poskytla postupom súdu plná možnosť na prednesy a vyjadrenia vo veci, mohlo to viesť v konečnom dôsledku k odlišnej úprave vzájomných hmotnoprávnych vzťahov účastníkov konania rozhodnutím Krajského súdu. Domnievame sa, že súčasný konateľ nemal ani vedomosť minimálne o nariadenom pojednávaní na   Krajskom   súde   v Bratislave,   čim bol   jednoznačne   zavádzaný   zo   strany odvolanej konateľky a právneho zástupcu navrhovateľa.

Krajský súd v Bratislave sa relevantnými ustanoveniami upravujúcimi podmienky konania   dôsledne   neriadil   a   napriek   procesnej   nespôsobilosti   navrhovateľa   potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, čím vydal rozhodnutie vo veci samej bez toho, aby odstránil nedostatok   procesnej   podmienky   spôsobilosti   jedného   z   účastníkov   konania   samostatne konať pred súdom. Ustanovenie § 237 O. s. p. spája prípustnosť dovolania proti každému rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   s   takými   hrubými   vadami   konania   i   rozhodnutia,   ktoré ho robia zmätočným.   Pretože v čase vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu tento konal s účastníkom - navrhovateľom, ktorý nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, a tak svojim postupom odňal možnosť účastníkovi konania (navrhovateľovi) konať pred súdom   osobou   oprávnenou,   je   daný   dôvod   na   podanie   dovolania   podľa   §   241   ods.   2 písm. a) O. s. p. s použitím § 237 písm. c) a písm. f) O. s. p.“

2. List navrhovateľky (t. j. spoločnosti D., s. r. o.) z 13. marca 2008 adresovaný najvyššiemu súdu:

„Vec: Oznámenie o odvolaní splnomocnenia pre JUDr. J. C. zo dňa 30. 7. 2007 Spoločnosť D. s. r. o., IČO... týmto podaním oznamuje, že listom zo dňa 30. 07. 07 (v prílohe), spoločnosť D. s. r. o. so sídlom v B., (do 27. 07. 07 pod názvom K. spol. s. r. o. so sídlom v T...), IČO:..., oznámila JUDr. J. C., advokátovi, T., odvolanie splnomocnenia jeho osoby ako právneho zástupcu spoločnosti vo všetkých záležitostiach, týkajúcich sa tejto spoločnosti,   vrátane   zastupovania   pred   súdmi.   Zároveň   bol   vyzvaný,   aby   sa   zdržal akýchkoľvek   krokov,   ktoré   by   mohli   poškodiť   obchodné   záujmy   a   dobré   meno   našej spoločnosti.

Vzhľadom na to, že odvolanie splnomocnenia sa generálne vzťahovalo aj na toto konanie, pričom oznámenie o tejto skutočnosti osobitne do spisu doložené nebolo z dôvodu, že   o   takomto   spore   sme   neboli   informovaní,   dávame   Vám   uvedené   na   vedomie a oznamujeme,   že   JUDr.   J.   C.   odvolala   spoločnosť   D.   s.   r.   o.   splnomocnenie na zastupovanie aj v tomto konkrétnom konaní...“

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľky   je   namietané   porušenie   základného   práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obdo 8/2008 a jeho uznesením z 24. februára 2009.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Vo   vzťahu   k sťažnosťou   napadnutému   postupu   a rozhodnutiu   najvyššieho   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obdo 8/2008 možno zo sťažnosti vyvodiť, že sťažovateľka vidí   porušenie   svojho   základného   práva   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy predovšetkým tým, že „Najvyšší súd sa relevantnými ustanoveniami upravujúcimi podmienky konania dôsledne   neriadil   a napriek   procesnej   nespôsobilosti   navrhovateľa   potvrdil   rozsudok odvolacieho súdu“.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný   súd   nie   je   v zásade   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.   Právomoc   ústavného   súdu   konať   a rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných   práv   a slobôd   je   daná   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   označeným   uznesením   najvyššieho   súdu,   ústavný   súd   predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.

V právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba   posúdenie,   či   účinky   výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o dovolaní sťažovateľky sp. zn. 4 Obdo 8/2008 z 24. februára 2009 sú zlúčiteľné s označeným článkom ústavy.

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s obsahom   uznesenia   najvyššieho   súdu   dospel k záveru,   že   tento   svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil,   čo   vyplýva   aj   z nasledujúcich relevantných (v rozsahu podanej sťažnosti, pozn.) častí odôvodnenia napadnutého rozsudku:

1. „... Žalovaný   podal   proti   odvolaciemu   rozsudku   v   zákonnej   lehote   dovolanie podaním zo dňa 14. decembra 2007.

Z odôvodnenia dovolania vyplýva, že bolo podané s poukazom na ust. § 237 písm. c), f) O. s. p. v spojení s ustanoveniami § 103, § 104 ods. 2, § 20, § 21 ods. 1 O. s. p. a § 18 ods. 1   Obč. Z.   Poukázal   na   to,   že   na   pojednávam   dňa   16.   októbra   2007,   naďalej uskutočňovala procesné úkony odvolaná konateľka žalobcu. Odvolací súd opomenul pred začatím   pojednávania   vyriešiť   základnú   podmienku,   či   sú   splnené   všetky   podmienky, za ktorým možno vo veci konať, teda neskúmal splnenie procesnej spôsobilosti účastníkov konania.   Dovolateľ   zastáva   názor,   že   chybným   postupom   odvolacieho   súdu   vznikla účastníkovi ujma na jeho právach tým, že osoba oprávnená konať za žalobcu bola z úkonov dispozície konaním vylúčená.

Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie podľa § 243b ods. 2 O. s. p. a priznať žalovanému trovy konania.“

2. „Najvyšší súd... dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné.

Podľa   §   236   O.   s.   p.   dovolaním   možno   napadnúť   právoplatné   rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pričom zákon dovolanie pripúšťa len vo výslovne uvedených prípadoch upravených v § 237 až § 239 (správne malo byť § 238, pozn.) O. s. p.

Z   dôvodov   uvedených   v   §   237   O.   s.   p.,   je   možné   dovolaním   napadnúť   každé rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   a   to   bez   ohľadu   na   povahu   predmetu   konania.   Pre prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. nie je rozhodujúce, či k vade konania došlo pred odvolacím súdom, alebo pred súdom prvého stupňa. Ak však odvolací súd odstránil vadu konania, ku ktorej došlo pred súdom prvého stupňa, nie je možné k nej prihliadnuť. Prípustnosť   dovolania   podľa   tohto   ustanovenia,   nie   je   tiež   daná   iba   tvrdením dovolateľa, ale len skutočnosťou, že k vade v zmysle § 237 skutočne došlo.

Podľa § 237 písm. f) O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom.

Odňatím   možnosti   konať   pred   súdom,   sa   rozumie   taký   postup   súdu,   ktorým účastníkovi   odňal   možnosť   realizovať   tie   procesné   práva,   ktoré   mu   Občiansky   súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práva a právom chránených záujmov.“

Vychádzajúc   z obsahu   dovolania   (námietok,   resp.   argumentácie   sťažovateľky) najvyšší   súd   formuloval   rozhodujúcu   skutočnosť,   na   základe   ktorej   dospel   k svojmu právnemu záveru takto:

„Skutočnosť, že sa pojednávania zúčastnila (popri riadne splnomocnenom právnom zástupcovi žalobcu) aj osoba, ktorá v čase pojednávania vo veci nebola konateľkou žalobcu, nie je takou skutočnosťou s akou zákon spája dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) O. s. p., pretože žalovanému nebola odňatá možnosť uplatňovať jeho procesné práva.

Podľa názoru dovolacieho súdu nedošlo pri rozhodovaní odvolacím súdom k takým procesným   vadám   konania,   ktoré   by   mali   za   následok   vyslovenie,   že   účastníkovi (žalovanému) bola odňatá možnosť konať pred súdom tak, ako to predpokladá ust. § 237 písm. f) O. s. p. Taktiež neboli zistené ani iné vady konania, pre ktoré by zakladali postup podľa   §   237   O.   s.   p.“ [K   uvedenému   pozri   konštatáciu   ústavného   súdu   v poznámke vyslovenej k poslednej vete bodu 3 a) I. časti odôvodnenia.]

„Pokiaľ ide o dovolacie dôvody podľa § 238 O. s. p. platí, že prípustnosť dovolania proti   zmeňujúcemu   rozsudku,   je   založená   rozdielnosti   rozhodnutia   odvolacieho   súdu s rozhodnutím súdu prvého stupňa, prípustnosť je tiež daná v prípade, ak sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Zákon tiež pripúšťa dovolanie   v   prípade,   ak   bol   potvrdený   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   a   odvolací   súd dovolanie pripustil z dôvodu, že ide o rozhodnutie zásadného právneho významu [§ 238 ods. 3 písm. a) O. s. p.].

Žalovaný podal dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, pričom odvolací súd nevyslovil prípustnosť dovolania, preto neboli splnené podmienky pre podanie dovolania ani podľa ust. § 238 O. s. p.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   na   základe   uvedeného   dovolanie   podľa   §   218 ods. 1 písm. c) v spojení s ust. § 243b O. s. p. odmietol...“

Predmetné rozhodnutie (jeho odôvodnenie) obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade   so   skutkovým   a právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok.

V zmysle   svojej   judikatúry   považuje   ústavný   súd   za   protiústavné   aj   arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti   (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný   súd   sa   z obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   najvyšší   súd sa námietkami sťažovateľky, ktoré uviedla v podanom dovolaní, zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovateľka   v tomto   konaní dostala   odpoveď   na   všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované   právo   účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby sa spochybňovali   závery   napadnutého   dovolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne odôvodnené, majú oporu vo vykonanom dokazovaní a vychádzajú zo skutočností známych vo veci konajúcim súdom v čase jeho rozhodovania, najmä z argumentácie sťažovateľky a ňou v tom čase produkovaných dôkazov. Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje   znaky   svojvôle   a je   dostatočne   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc   z uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi   rozhodnutím   (a   odôvodnením   rozhodnutia)   najvyššieho   súdu   a namietaným porušením základného práva sťažovateľky.

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v danom prípade sú zlúčiteľné so sťažovateľkou označeným právom, sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ sťažovateľka v sťažnosti uviedla ako významný dôvod porušenia označeného základného   práva   nedostatočné   zisťovanie   podmienok   konania   krajským   súdom a aj najvyšším   súdom,   ktoré   vychádzalo   z toho,   že   navrhovateľa   (žalobcu)   zastupoval advokát,   ktorému   nový   štatutárny   zástupca   odvolal   splnomocnenie   na   zastupovanie spoločnosti,   ústavný   súd   poznamenáva,   že   uvedenou   skutočnosťou   sťažovateľka neargumentovala (nenamietala) v odvolacom a ani v dovolacom konaní, ale až vo svojej sťažnosti podanej ústavnému súdu. [Pozri bod 3 a) I. časti odôvodnenia a bod 1 II. časti odôvodnenia).

Keďže išlo o novú   skutočnosť podstatného významu, ktorá   nebola sťažovateľkou uplatnená   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   (t. j.   tieto   súdy   o nej   nekonali a nerozhodovali),   ústavný   súd   na   ňu   nemohol   pri   svojom   rozhodovaní   prihliadnuť vzhľadom   na   princíp   subsidiarity,   ktorý   vyplýva   z čl.   127   ods.   1   ústavy.   Z uvedeného dôvodu sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   v súvislosti   s   odvolaním   splnomocnenia pre advokáta dodáva, že toto bolo navrhovateľom (spoločnosť D., s. r.   o.) všeobecným súdom prvýkrát oznámené až prípisom doručeným najvyššiemu súdu 20. marca 2008 (bod 2 časti II odôvodnenia), keď sa stalo „voči súdu účinné“ (§ 28 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2009