znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 207/08-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   12. júna 2008 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1SžoKS/69/2006   a jeho   rozsudkom zo 16. októbra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla 2008 doručená sťažnosť J. Š., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. K., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1SžoKS/69/2006 a jeho rozsudkom zo 16. októbra 2007 (ďalej len „rozsudok zo 16. októbra 2007“).

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   ako   príslušník   Slovenskej informačnej   služby   (ďalej   len   „SIS“)   27. októbra 2003   doručil   svojmu   nadriadenému vlastnoručne   podpísanú   žiadosť   o uvoľnenie   zo   služobného   pomeru,   v ktorej   uviedol: „žiadosť o ukončenie môjho služobného pomeru uvoľnením podávam z príkazu riaditeľa Slovenskej informačnej služby, daným riaditeľom personálnej sekcie SIS dňa 21. 10. 2003 za prítomnosti riaditeľa sekcie D a ďalších 6 príslušníkov sekcie D, ktorá bola podmienená tým, že v prípade nepodania si tejto žiadosti do 27. 10. 2003 bude môj služobný pomer ukončený prepustením v zmysle § 192 ods. 1 psím d) zákona č. 73/1998 Z. z. so znížením môjho odchodného o jednu tretinu. Nakoľko som mal záujem i ďalej zotrvať v služobnom pomere   príslušníka   SIS,   považujem   moje   konanie,   podanie   si   tejto   žiadosti   o uvoľnenie zo služobného pomeru, za konanie na základe príkazu, pod nátlakom donútenia...“ (citované z rozsudku najvyššieho súdu zo 16. októbra 2007, pozn.).

Na základe žiadosti sťažovateľa o uvoľnenie zo služobného pomeru bol sťažovateľ personálnym   rozkazom   riaditeľa   sekcie   D   SIS   č.   1189   zo 4.   novembra   2003   (ďalej len „personálny rozkaz“) zo služobného pomeru uvoľnený 31. decembra 2003.

Proti   personálnemu   rozkazu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   v ktorom   uviedol, že žiadosť   o uvoľnenie   zo   služobného   pomeru,   o ktorú   sa   tento   personálny   rozkaz opiera, nepodal   slobodne,   ale   na   základe   príkazu   a pod   nátlakom.   Riaditeľ   SIS   ako príslušný orgán v súlade s odporučením senátu poradnej komisie riaditeľa SIS rozhodnutím č. p. PK-22-5/2004 z 24. marca 2004 (ďalej len „rozhodnutie z 24. marca 2004“) odvolanie sťažovateľa zamietol a personálny rozkaz potvrdil.

Sťažovateľ   podal   Krajskému   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   žalobu o preskúmanie   rozhodnutia   z 24.   marca   2004.   Konanie   bolo   krajským   súdom   vedené pod sp. zn.   1   S   116/04.   Rozsudkom   č.   k. 1 S 116/04-52   zo   17.   mája   2006   (ďalej len „rozsudok zo 17. mája 2006“) krajský súd žalobu sťažovateľa zamietol.

Na   základe   sťažovateľom   podaného   odvolania   proti   rozsudku   krajského   súdu zo 17. mája 2006 vo veci konal najvyšší súd, ktorý sa stotožnil so závermi krajského súdu a rozsudkom zo 16. októbra 2007 ho potvrdil.

Sťažovateľ namietal porušenie ním označených základných a iných práv postupom najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1SžoKS/69/2006   a jeho   rozsudkom zo 16. októbra 2007.

Podstatou námietok sťažovateľa je poukázanie na nesprávne zistenie a vyhodnotenie skutkového   stavu   veci   krajským   súdom   a následne   najvyšším   súdom,   ktorý   rozsudok krajského   súdu zo   17.   mája   2006 potvrdil.   Sťažovateľ   namieta   aj   nevykonanie ním navrhnutých   dôkazov   na   preukázanie   skutočnosti,   že   žiadosť   o uvoľnenie zo služobného pomeru podal na základe príkazu nadriadeného a z donútenia, a preto nešlo o platný   právny   úkon.   Podľa   sťažovateľa   v   dôsledku   uvedeného   personálny   rozkaz o uvoľnení zo služobného pomeru v spojení s rozhodnutím z 24. marca 2004 bol v rozpore so zákonom.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol: „Krajský   súd   sa   stotožnil   s   účelovo podanými   vyjadreniami   žalovaného,   pričom   moje   návrhy   na   doplnenie   dokazovania neakceptoval. Na preukázanie mojich tvrdení som navrhol vykonať dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a to vyžiadaním listinných dôkazov od žalovaného. Súd tieto dôkazy nevykonal. Navyše keďže súd nemal úplné spisy správneho orgánu rozhodol v rozpore s ustanovením § 250j ods. 2 písm. c) O. s. p., zákona č. 99/1963 Zb. v platnom znení...

Porušovateľ (najvyšší súd, pozn.) sa skutočnosťami uvedenými v písomne podanom odvolaní nezaoberal dostatočne...

Navrhoval   som   zabezpečiť   písomnosť   žalovaného,   v   ktorá   obsahuje   zoznam príslušníkov, ktorí sú povinní opustiť rady SIS a tiež akým spôsobom (č. p. 77/32-D-43- 45/2003 zo dňa 8. 4. 2003). Najvyšší súd SR sa však príslušnými ustanoveniami zákona neriadil a rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu.“

Sťažovateľ poukázal na znenie § 15 ods. 2 a § 76 ods. 4 zákona č. 241/2001 Z. z. o ochrane   utajovaných   skutočností   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení účinnom   v čase   podania   žiadosti   o uvoľnenie   zo   služobného   pomeru   a uviedol,   že „V zmysle   uvedeného   v danej dobe   neexistovali   žiadne zákonné   prekážky pre   zotrvanie mojej osoby v služobnom pomere k žalovanému. Tieto podmienky sa zmenili až prijatím zákona   č. 215/2004   Z.   z.   o   ochrane   utajovaných   skutočností   a   o   zmene   a   doplnení niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť dňa 01. 05. 2004. V zmysle ustanovenia § 14 ods. 1 tohto zákona za bezpečnostne spoľahlivú osobu sa nepovažuje ten, kto bol pracovne zaradený   a   aktívne   vykonával   činnosť   v   ustanovených   štruktúrach   bývalej   Štátnej bezpečnosti...

Harmonogramy odchodu bývalých príslušníkov ŠtB zo služobného pomeru, pracovné porady,   termíny   na   podanie   žiadostí   atď.   boli   len   nátlakovými   aktivitami   žalovaného na ukončenie   služobného   pomeru   s   dotknutými   príslušníkmi.   Vzhľadom   k   tomu, že na ukončenie služobného pomeru príslušníkov, ktorí v pôsobili v zložkách ŠtB neboli v tom čase zákonné predpoklady, žalovaný mi túto povinnosť uložil príkazom...

Vzhľadom   k   tomu,   že   súd   v   konaní   rozhodol   tak,   že   moju   žalobu   zamietol, resp. rozhodnutie o zamietnutí mojej žaloby potvrdil, porušil moje základné práva upravené v čl. 46   a   nasl.   Ústavy   Slovenskej   republiky   ako   aj   upravené   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd.   Za   porušenie   môjho   základného   práva považujem   to,   že   súd   neprejednal   moju   vec   spravodlivo,   pretože   rozhodol   na   základe nedostatočne zisteného skutkového stavu...

Mám   zato,   že   na   preukázanie   neplatnosti   právneho   úkonu   z   dôvodu,   že   nebol urobený   slobodne   postačovali   mnou   predložené   listiny,   napr.   žiadosť   o   prepustenie   zo služobného pomeru, resp. navrhované dôkazy, ktoré však vykonané neboli...“.

Sťažovateľ navrhol ústavnému súdu, aby rozhodol týmto nálezom: „1. Základné   právo   (sloboda)   J.   Š.   upravené   v   čl.   46   a   nasl.   Ústavy   Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Sž-o-KS 69/2006 porušené bolo.

2. Rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č. k.   1 Sž-o-KS/69/2006 zo 16. októbra 2007 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. J. Š. priznáva trovy právneho zastúpenia v sume 7.915,- Sk, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. M. K. č. (...) vedený v (...) do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   všeobecným   súdom v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV. ÚS 16/04,   II. ÚS 1/05,   II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V súlade   s uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods.   1   dohovoru každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Na základe žiadosti sťažovateľa o uvoľnenie zo služobného pomeru bol 27. októbra 2003   uvoľnený   zo   služobného   pomeru   k   31.   decembru   2003   (personálny   rozkaz zo 4. novembra 2003). Proti personálnemu rozkazu podal sťažovateľ odvolanie. Riaditeľ SIS   ako   príslušný   orgán   v súlade   s odporúčaním   senátu   poradnej   komisie   riaditeľa rozhodnutím z 24. marca 2004 odvolanie sťažovateľa zamietol a personálny rozkaz potvrdil.

Sťažovateľ   podal   krajskému   súdu   žalobu   o preskúmanie   rozhodnutia   z 24.   marca 2004,   o ktorej   bolo   vedené   konanie   pod   sp.   zn.   1 S 116/04.   Krajský   súd   rozsudkom zo 17. mája 2006 žalobu sťažovateľa zamietol.

Na   základe   sťažovateľom   podaného   odvolania   najvyšší   súd   rozsudkom zo 16. októbra 2007 rozsudok krajského súdu zo 17. mája 2006 potvrdil.

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu zo 16. októbra 2007.

Z obsahu sťažnosti   vyplýva,   že jej   podstatou   je nesúhlas sťažovateľa   s právnymi závermi všeobecného súdu, ktoré sa podľa sťažovateľa opierajú o nedostatočné a nesprávne skutkové zistenia v dôsledku nevykonania sťažovateľom navrhovaných dôkazov v konaní.

Sťažovateľ namietal najmä nedostatočné zistenie a vyhodnotenie skutkového stavu veci,   pokiaľ   ide   o platnosť   ním   učineného   právneho   úkonu   –   žiadosti   o uvoľnenie zo služobného pomeru z 27. októbra 2003. Táto žiadosť bola podľa sťažovateľa neplatným právnym úkonom, pretože bola učinená z jeho strany na základe príkazu   nadriadeného, a nie z jeho slobodnej vôle. Skutočnosť, že išlo o príkaz nadriadeného k podaniu žiadosti o uvoľnenie   zo   služobného   pomeru,   preukazoval   podľa   sťažovateľa   písomný   záznam z pracovného   rokovania   21. októbra   2003   a „fotokópia   písomného   potvrdenia   pokynu na predloženie   žiadosti   o ukončenie   služobného   pomeru“.   Sťažovateľ   taktiež   namietal, že krajský súd a najvyšší súd si nepripojili kompletný administratívny spis SIS týkajúci sa jeho   veci   a   nevykonali   ním   navrhované   dôkazy,   ktoré   by   podľa   neho   preukázali neplatnosť   jeho   žiadosti   o uvoľnenie   zo   služobného   pomeru,   a to   najmä   vyžiadanie „písomnosti žalovaného, ktorá obsahuje zoznam príslušníkov, ktorí sú povinní opustiť rady SIS a tiež akým spôsobom (č. p. 77/32-D-43-45/2003 zo dňa 8. 4. 2003)“.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00), a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   rozsudku   najvyššieho   súdu   zo   16. októbra 2007 konštatuje,   že   v ňom   nemožno   ustáliť   prvky   arbitrárnosti,   ktoré   by   nasvedčovali nesprávnosti   skutkových   a právnych   záverov   namietaných   sťažovateľom,   alebo   ktoré by spočívali   v nedostatočnom   zistení   skutkového   stavu   veci,   nesprávnych   právnych záveroch, či nedostatočnom odôvodnení záverov najvyššieho súdu.

Najvyšší   súd   sa   plne   stotožnil   so   závermi   krajského   súdu,   ktorý   sa   vo   svojom rozsudku   zo   17.   mája   2006   podrobne   vysporiadal   so   všetkými   skutkovými   a právnymi okolnosťami   rozhodnými   na   posúdenie   platnosti   žiadosti   sťažovateľa   o uvoľnenie zo služobného pomeru, a tým zákonnosti personálneho rozkazu (resp. rozhodnutia riaditeľa SIS potvrdzujúceho tento personálny rozkaz).

Krajský súd v rozsudku zo 17. mája 2006 okrem iného uviedol: «Je nepochybné, že na   pracovnom   rokovaní   konanom   dňa   21.   10.   2003   za   účasti   žalobcu (sťažovateľa, pozn.), jeho   nadriadených   a ďalších   príslušníkov   SIS,   sa   riešila   otázka   skončenia služobného pomeru tých príslušníkov SIS, ktorí v minulosti pôsobili v štruktúrach bývalej Štátnej bezpečnosti. Ani žalovaný (SIS, pozn.) nepoprel záujem „očistiť“ SIS od bývalých príslušníkov   Štátnej   bezpečnosti,   a to   predovšetkým   dobrovoľným   odchodom   týchto príslušníkov na základe ich vlastných žiadostí o uvoľnenie zo služobného pomeru. Listiny predložené   v súdnom   konaní   preukazujú,   že   dotknutí   príslušníci   SIS   boli   oboznámení s právnym   stavom   a náležitosťami   ich   dobrovoľného   odchodu   z radov   SIS   na   základe žiadosti   o uvoľnenie   zo   služobného   pomeru,   ako   aj   s možnými   následkami   nepodania si takejto   žiadosti   u tých   príslušníkov,   ktorí   v minulosti   pôsobili   v zložkách   Štátnej bezpečnosti, dôvodiac pripravovanou zmenou právnej úpravy (zákona č. 241/2001 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností), podľa ktorej by sa príslušníci SIS v minulosti pôsobiaci v zložkách Štátnej bezpečnosti nemohli oboznamovať s utajovanými skutočnosťami. Tak sa napokon   aj   stalo,   pretože   nová   právna   úprava   –   zákon   č.   215/2004   Z.   z.   o ochrane utajovaných   skutočností   –   ustanovil,   že   za   bezpečnostne   spoľahlivú   osobu   na   účely uvedeného   zákona   sa   nepovažuje   ten,   kto   bol   pracovne   zaradený   a aktívne   vykonával činnosť v ustanovených štruktúrach bývalej Štátnej bezpečnosti podľa prílohy č. 1 (§ 14 ods. 1 cit.   zák.).   Záujem žalovaného dosiahnuť   v istom časovom predstihu čo   najhladší odchod dotknutých príslušníkov z radov SIS bol preto pochopiteľný a legitímny.

Pokiaľ   ide   o v žalobe   namietanú   skutočnosť,   že   žalobca   bol   donútený   k podaniu žiadosti   o uvoľnenie   zo   služobného   pomeru   tým,   že   nepodanie   takejto   žiadosti by v konečnom   dôsledku   viedlo   k jeho   prepusteniu   zo   služobného   pomeru   s následným krátením   odchodného   o 1/3,   túto   považoval   súd   za   nedôvodnú,   pričom   zaujal   názor, že vysvetlenie   možných   budúcich   právnych   následkov   zotrvania   v služobnom   pomere pre žalobcu nemožno považovať za nátlak, ktorý by robil právny úkon žalobcu – žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru – neslobodným a preto neplatným. Ani ďalšie tvrdenie žalobcu,   v priebehu   konania   doložené   listinnými   dôkazmi...,   že   žiadosť   o uvoľnenie zo služobného   pomeru   nebola   výsledkom   slobodného   prejavu   vôle   žalobcu,   ale   výlučne plnením   príkazu   (následne   písomne   potvrdeného)   nadriadeného,   nevyhodnotil   súd   ako právny   dôvod   pre   neplatnosť   právneho úkonu žalobcu a následnú nezákonnosť žalobou napadnutých rozhodnutí...»

Závery krajského súdu, že sťažovateľovo podanie žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru nebolo plnením príkazu nadriadeného, zdôraznil aj najvyšší súd, keď uviedol: „Súd prvého stupňa dôvodne neprihliadol na námietku žalobcu, že nešlo o prejav slobodnej vôle, ale dôvodom k podaniu jeho žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru mal byť príkaz alebo pokyn jeho nadriadeného k takejto žiadosti, pretože aj žalobcovi muselo byť jasné, že nemohlo ísť o príkaz alebo pokyn vydaný v súvislosti s plnením služobných úloh, ktorý by bol   povinný   (za   splnenia   zákonných   predpokladov)   splniť,   keďže   podanie   žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru zjavne nemožno považovať za plnenie úloh spojených s funkciou príslušníka   žalovanej.   Rovnako nemožno hovoriť   ani o neprípustnom   nátlaku v súvislosti   s obsahom   porady   dňa   21.   10.   2003,   na   ktorej   bol   žalobca   nadriadenými informovaný   o možnom   následnom   postupe   v prípade   nepodania   si   žiadosti   o uvoľnenie zo služobného pomeru, pretože upozornenie na zákonný postup nie je možné považovať za nedovolenú vyhrážku.“

Najvyšší súd ďalej uviedol: „Podľa názoru odvolacieho súdu ide zo strany žalobcu o účelovú obranu majúcu za cieľ spochybniť vlastné rozhodnutie podať žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru urobené pod dojmom informácií o právnych následkoch, ak by tak neurobil,   ktorú   účelovo   použil   až   potom,   čo   využil   výhody   plynúce   z podania   takejto žiadosti, preto dôvodne krajský súd na ňu neprihliadol a žalobu... zamietol.

Rozhodnutie krajského súdu obsahuje všetky formálne i obsahové náležitosti a jeho súčasťou   je   náležité   vyčerpávajúce   odôvodnenie   obsahujúce   aj   logicky   zdôvodnené stanovisko súdu k vzneseným námietkam, s ktorými sa odvolací súd stotožnil a preto toto rozhodnutie... potvrdil.“

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že krajský súd a najvyšší súd nemali k dispozícii jeho kompletný administratívny spis SIS, takéto jeho tvrdenie nebolo žiadnym relevantným spôsobom preukázané. Práve naopak, obsah odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu nasvedčujú tomu, že oba súdy sa oboznámili so všetkými listinnými dôkazmi týkajúcimi sa personálneho rozkazu o uvoľnení sťažovateľa zo služobného pomeru, a to aj s listinami, ktoré boli sťažovateľom predložené po podaní žaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu a uplynutí zákonnej lehoty na jej podanie. V tejto súvislosti krajský   súd   poukázal   na   to,   že „na   tvrdenia   žalobcu   o tom,   že   žiadosť   o uvoľnenie   zo služobného   pomeru   príslušníka   SIS   podal   na   základe   priameho   a následne   aj písomne potvrdeného   príkazu   nadriadeného,   by   súd   ani   nemal   prihliadať,   pretože   žalobca   tieto tvrdenia na súde uplatnil až v písomnom podaní a pripojených listinách doručených súdu dňa 24. 04. 2006 a následne na pojednávaní konanom dňa 26. 04. 2006. Tento záver plynie z rešpektovania   zásady   koncentrácie   konania   v správnom   súdnictve,   ktorá   sa   prejavuje v tom, že žalobca môže svoje námietky proti žalobou napadnutému rozhodnutiu rozširovať len   do   konca   dvojmesačnej   lehoty   na   podanie   žaloby   plynúcej   od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia. Preto na neskôr uplatnené námietky súd prihliadať nemôže.“.

Ústavný súd na záver poznamenáva, že v súlade so zásadou koncentrácie konania v správnom súdnictve zdôraznenou v rozsudku krajského súdu zo 17. mája 2006 nemohlo dôjsť   k porušeniu   zákonnosti   a ústavnosti   v   postupe   najvyššieho   súdu   (spočívajúcom v nezistení   skutkového   stavu   veci   náležitým   spôsobom)   nevykonaním   sťažovateľom navrhovaného dôkazu, pretože najvyšší súd konal ako druhostupňový súd.

Podľa ústavného súdu skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym názorom všeobecných súdov, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti ich   rozhodnutí   a   neznamená   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu o takéto rozhodnutie nejde.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde sťažnosť odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o ďalších   nárokoch   na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. júna 2008