znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 207/07-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   októbra   2007 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., a. s., právne zastúpenej advokátom JUDr. P. P.,   P.,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a na zákonného sudcu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Ndc 197/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., a. s., o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. februára 2007   doručená   sťažnosť   spoločnosti   P.,   a.   s.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou sťažovateľka namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu a na zákonného sudcu podľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) pod sp. zn. 1 Ndc 197/2006. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 19. februára 2007.

Zo sťažnosti vyplýva, že na základe žaloby žalobcu proti sťažovateľke z 18. júla 2006 bolo Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) vedené konanie na ochranu osobnosti.   Žalobca   v podanej   žalobe   označil   ako   žalovaného   v 1.   rade   odštepný   závod sťažovateľky, ktorý sa nachádza v K., a ktorý nemá právnu subjektivitu. Ako žalovaného v 2. rade označil samotnú sťažovateľku sídliacu v B. Žalobca sa domáha od sťažovateľky ospravedlnenia, ako aj zaplatenia nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 20 000 000 Sk. Uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   13   C   40/2006   z 11. októbra   2006   doručeným sťažovateľke   20.   októbra   2006   jej   bola   uložená   povinnosť   vyjadriť   sa   k žalobe. Sťažovateľka podala vyjadrenie 30. októbra 2006 a ďalšie vyjadrenie 2. novembra 2006. Okrem iného namietala aj miestnu nepríslušnosť konajúceho okresného súdu. Okresný súd pravdepodobne   na   základe   argumentov   sťažovateľky   postúpil   vec   na   prerokovanie Okresnému súdu Bratislava I, o čom sťažovateľku upovedomil prípisom z 20. novembra 2006.   Uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1 Ndc 197/2006   z 8. januára   2007   bolo rozhodnuté,   že   na   prerokovanie   veci   pôvodne   vedenej   okresným   súdom   pod   sp. zn. 13 C 40/2006, resp. následne Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 11 C 210/2006, je miestne príslušný   okresný   súd.   Toto   uznesenie bolo právnemu zástupcovi   sťažovateľky doručené 5. februára 2007.

Podľa názoru sťažovateľky uznesenie najvyššieho súdu porušuje čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s ustanovením § 157 ods. 2, § 167 ods. 2 a § 169 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   keďže   neobsahuje   vôbec   žiadne   odôvodnenie.   Ústavným a zákonným právom účastníka konania je, aby bolo súdne rozhodnutie riadne odôvodnené. Ide o ústavnú a zákonnú poistku proti svojvôli moci a je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia. Nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je preto porušením práva na súdnu ochranu. Okrem toho došlo aj k porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, lebo najvyšší súd neposúdil otázku miestnej príslušnosti v súlade so zákonom, čím došlo k odňatiu veci jej zákonnému sudcovi.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov   ústavy   v konaní   vedenom   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn. 1 Ndc 197/2006   s tým,   aby   bolo   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Ndc   197/2006 z 8. januára 2007 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Sťažovateľka napokon požaduje náhradu trov konania.

2.   Žaloba   žalobcu   proti   sťažovateľke   a   jej   odštepnému   závodu   sídliacemu   v K. z 18. júla 2006 bola doručená do podateľne okresného súdu 25. júla 2006 a bola vedená pod sp. zn. 13 C 40/2006.

3. Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 13 C 40/2006 z 11. októbra 2006 vyplýva, že okresný súd vyzval sťažovateľku inter alia aj na to, aby sa v lehote do 15 dní od doručenia uznesenia písomne vyjadrila k podanej žalobe.

4. Z vyjadrenia sťažovateľky z 30. októbra 2006 okrem iného vyplýva, že namieta miestnu príslušnosť okresného súdu tvrdenú žalobcom s poukazom na ustanovenie § 87 písm.   c)   OSP   a trvá   na   tom,   že   miestna   príslušnosť   súdu   má   byť   určená   podľa   sídla žalovaného subjektu, teda sťažovateľky.

Z ďalšieho vyjadrenia sťažovateľky z 2. novembra 2006 okrem iného vyplýva, že okresný súd nie je miestne príslušný na prerokovanie veci.

5. Z prípisu okresného súdu sp. zn. 13 C 40/2006 z 20. novembra 2006 adresovaného Okresnému   súdu   Bratislava   I vyplýva,   že   vyslovuje   svoju   miestnu   nepríslušnosť   podľa ustanovenia § 105 ods. 1 a 2 a § 85 ods. 2 OSP a spis postupuje na prerokovanie Okresnému súdu Bratislava I. Prípis bol daný na vedomie žalobcovi a sťažovateľke.

6. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Ndc 197/2006 z 8. januára 2007 vyplýva, že najvyšší súd rozhodol podľa § 105 ods. 3 OSP tak, že na prerokovanie veci predtým vedenej okresným súdom pod sp. zn. 13 C 40/2006 a teraz Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 11 C 210/2006 je miestne príslušný okresný súd. Po tomto výroku nasleduje poučenie   o neprípustnosti   opravného   prostriedku,   označenie   miesta   a dátumu   vydania uznesenia a meno a priezvisko predsedníčky senátu. Podľa prezentačnej pečiatky právneho zástupcu sťažovateľky vyplýva, že právny zástupca prevzal toto uznesenie 5. februára 2007.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Ústavný súd svoju pozornosť v súvislosti s obsahom sťažnosti zameral predovšetkým na okolnosť (na ktorú sťažovateľka tiež poukázala), či namietanému uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Ndc 197/2006 z 8. januára 2007 možno z hľadiska správnosti jeho výroku pripísať   sťažovateľkou   vytýkané   nedostatky,   t.   j.   jeho   procesuálne   vecnú   nesprávnosť. Už preukázaním tohto nedostatku mohlo hypoteticky dôjsť k sťažovateľkou namietanému porušeniu   ďalšieho   základného   práva,   resp.   vady   spočívajúcej   v   nedostatku   dôvodov uznesenia (na ktorú sťažovateľka taktiež poukázala). Iba v takomto prípade by mohla totiž táto vada nadobudnúť potrebnú ústavnoprávnu intenzitu. Z uvedeného vyplýva aj opačný záver, t. j. pokiaľ bolo namietané uznesenie najvyššieho súdu správne (z hľadiska jeho výroku), potom nemohli nastať ďalšie sťažovateľkou namietané porušenia jej práv (čl. 48 ods. 1 ústavy), resp. vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (a pri inak správnom rozhodnutí) nemusí disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou zisteného porušenia.

Z postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Podľa § 87 písm. c) OSP popri všeobecnom súde odporcu je na konanie príslušný aj súd,   v obvode   ktorého   je   umiestnená   organizačná   zložka   právnickej   osoby,   ktorá   je odporcom, ak sa spor týka tejto zložky.

Keďže   z podanej   žaloby   dostatočne   jasne vyplýva, že   sťažovateľka   má odštepný závod (teda organizačnú zložku) v obvode okresného súdu, a keďže podľa podanej žaloby táto sa týka tohto jej odštepného závodu, treba uznesenie najvyššieho súdu považovať za procesuálne vecne správne. To zároveň znamená, že nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Tým je súčasne dané aj to, že absencia odôvodnenia uznesenia   najvyššieho súdu   nedosahuje ústavnoprávne relevantnú intenzitu, ktorá je nevyhnutná na vyslovenie porušenia čl. 46 ods. 1 alebo čl. 48 ods. 1 ústavy.

Podľa ustanovenia § 105 OSP súd skúma miestnu príslušnosť prv, než začne konať o veci samej. Neskôr ju skúma len na námietku účastníka, ak sa uplatní pri prvom úkone, ktorý účastníkovi patrí (odsek 1). Ak je súd, na ktorý sa účastník obrátil, toho názoru, že nie je   miestne   príslušný,   neodkladne   postúpi   vec   príslušnému   súdu   bez   rozhodnutia a upovedomí   o tom   účastníkov   (odsek   2).   Ak   súd,   ktorému   bola   vec   postúpená,   s jej postúpením   nesúhlasí   a ide   o súdy   v obvode   toho   istého   krajského   súdu,   rozhodne o miestnej   príslušnosti   tento   krajský   súd.   V ostatných   prípadoch   rozhodne   o miestnej príslušnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky. Rozhodnutím súdu vyššieho stupňa sú súdy nižšieho stupňa viazané (odsek. 3).

Podľa ustanovenia § 169 ods. 2 OSP písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sa celkom vyhovuje návrhu, nemusí obsahovať odôvodnenie.

V záujme   hospodárnosti   a rýchlosti   konania   bolo   najvyšším   súdom   rozhodnuté o miestnej príslušnosti v zmysle ustanovenia § 105 ods. 3 v spojení s § 169 ods. 2 OSP. To, že toto rozhodnutie nadriadeného súdu nebolo odôvodnené, ešte neznamená, že bolo porušené   materiálne   právo   sťažovateľky,   pričom   ani   sama   nenamieta   porušenie   svojho materiálneho práva, namieta iba procesný postup, ktorým bola jej vec „prikázaná“ inému súdu, ako si sama želala. Tento procesný postup najvyššieho súdu bol v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami a ustálený na tomto súde už celé desaťročia. Preto ani v tomto prípade nedošlo k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k odôvodneniu tohto uznesenia pripája odlišné stanovisko sudcu Lajosa Mészárosa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. októbra 2007