znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 207/06-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. T. B., bytom K., zastúpeného advokátkou JUDr. D. S., K., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   uzneseniami   Okresného   súdu   Košice   II   č.   k.   37   Er   292/03-21 z 19. mája 2005 a č. k. 37 Er 292/03-23 z 20. mája 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. T. B. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 21. septembra 2005 doručená sťažnosť Ing.   T. B.   (ďalej len „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie základného   práva   zaručeného   v   čl.   46   ods.   l   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava”)   uznesením   Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný súd“) č. k. 37 Er 292/03-21 z 19. mája 2005. Dňa 21. novembra 2005 sťažovateľ rozšíril svoju sťažnosť o porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. l ústavy uznesením okresného súdu č. k. 37 Er 292/03-23 z 20. mája 2005.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom exekučného konania vedeného na okresnom súde, v ktorých sa Z., pobočka K. (ďalej len „oprávnená“) domáha od sťažovateľa ako povinného zaplatiť poistné v sume 43 044 Sk s príslušenstvom a trov exekúcie, pričom sťažovateľ proti exekúcii podal námietku 30. marca 2004 a proti trovám exekúcie podal námietku 29. marca 2004, o ktorých rozhodol okresný súd tak, že ich zamietol.

Podľa sťažovateľa okresný súd porušil jeho právo uznesením č. k. 37 Er 292/03-21 z 19.   mája   2005,   ktorým   námietky   sťažovateľa   proti   exekúcii   zamietol   a uznesením č. k. 37 Er 292/03-23 z 20. mája 2005, ktorým námietky sťažovateľa proti trovám exekúcie tiež   zamietol.   Nezákonnosť   citovaných   uznesení   vidí   sťažovateľ   v tom,   že   oprávnená odvolanie sťažovateľa nepredložila nadriadenému druhostupňovému orgánu na rozhodnutie o odvolaní, čím odňala sťažovateľovi možnosť brániť sa proti jej nezákonnému platobnému výmeru.   Pretože   jeho   platobný   výmer,   ktorý   bol   napadnutý   odvolaním   a nebolo   o ňom rozhodnuté, nemohol nadobudnúť právoplatnosť, nemohol sa stať ani vykonateľným a ani exekučným titulom, čo okresný súd prehliadol a námietky sťažovateľa zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa tým, že okresný súd jeho námietky zamietol citovanými uzneseniami, proti ktorým nie je možné podať odvolanie, odňal mu možnosť konať pred súdom osobitne v situácii, keď v námietkach sťažovateľ poukázal na vážne materiálne aj formálne nedostatky exekučného titulu – platobného výmeru oprávneného, ktoré by viedli nutne k vyhoveniu námietkam.

Proti uzneseniam okresného súdu o zamietnutých námietkach nie je možné podať riadny   ani   mimoriadny   opravný   prostriedok,   čo   podľa   sťažovateľa   znamená,   že   pred podaním   ústavnej   sťažnosti   vyčerpal   všetky   prostriedky   nápravy,   ktoré   mu   zákon   na ochranu základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých bol oprávnený podľa osobitných predpisov.

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd sťažnosť prijal na ďalšie konanie a rozhodol týmto nálezom:

„Okresný súd Košice I porušil základné právo sťažovateľa Ing. T. B. na rozhodnutie odvolacieho orgánu o jeho odvolaní proti Platobnému výmeru Z., jej pobočky K.   zo dňa

15. 2. 2002 (...) a tým odňal možnosť súdneho prieskumu rozhodnutia správneho orgánu, zaručené mu čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   zrušuje   uznesenie   Okresného   súdu   Košice   II   zo   dňa   19.   5.   2005 č. k. 37 Er 292/03-21 ako aj uznesenie a vracia mu obe veci na ďalšie konanie.

Okresný   súd   Košice   II   je   povinný   vyplatiť   Ing.   T.   B.   trovy   právneho   zastúpenia v sume   5.302.-   Sk.,   na   účet   jeho   právnej   zástupkyne   JUDr.   D.   S.,   K.,   do   15   dní   od právoplatnosti nálezu.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej predmetom je tvrdené porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods.   1 ústavy   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   37   Er   292/03-21   z 19. mája   2005   a uznesením okresného súdu č. k. 37 Er 292/03-23 z 20. mája 2005 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01).

Z judikatúry   Európskeho súdu   pre ľudské   práva,   ktorú   si   osvojil   aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a   môže   podliehať rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitimný   cieľ   a keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými   prostriedkami   a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Otázka posúdenia prípustnosti námietok povinného v exekučnom konaní je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa   s právnym   názorom   okresného   súdu   vysloveným   v napadnutom   uznesení č. k. 37 Er 292/03-21 a v napadnutom uznesení 37 Er 292/03-23.

A) Z odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu č. k. 37 Er 292/03-21 okrem iného vyplýva, že:

„V   zákonom   stanovenej   lehote   dňa   30.   3.   2004   vzniesol   povinný   námietky   proti exekúcii   odôvodnené   tým,   že   proti   exekučnému   titulu   podal   odvolanie   o ktorom   nebolo rozhodnuté, a preto exekučný titul nemohol nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť. (...) Súd vykonaným dokazovaním, ako aj z vyjadrenia oprávneného k námietkam zistil, že povinný podal proti exekučnému titulu odvolanie, v ktorom sa povinný odvoláva na svoju platobnú neschopnosť, a zároveň uznáva svoj záväzok a vyjadruje svoju ochotu vyrovnať ho. Pokiaľ   ide   o posúdenie,   či   takéto   podanie   je   odvolaním   alebo   nie,   je   to   plne v kompetencii oprávneného a exekučný súd nie je oprávnený preskúmavať, či oprávnený postupoval   správne,   keď   podanie   povinného   neposúdil   ako   odvolanie   a na   platobnom výmere vyznačil právoplatnosť. Právoplatnosť vyznačil iný orgán a v inom konaní. Povinný má v tomto prípade možnosť brániť sa inými zákonnými prostriedkami.

Účelom exekučného konania je vykonať exekúciu. (...) ako námietky možno uplatniť skutočnosti, ktoré nastali po vzniku exekučného titulu.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   a citované   právne   ustanovenia   súd   námietky povinného zamietol, pretože návrh oprávneného bol podaný dôvodne a súd nezistil, že by po vzniku   exekučného   titulu   nastali   okolnosti   spôsobujúce   zánik   vymáhaného   nároku resp. brániace jeho vymáhateľnosti, či spôsobujúce neprípustnosť exekúcie.“

B) Z odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu č. k. 37 Er 292/03-23 okrem iného vyplýva, že:

„(...) Odmena súdneho exekútora je v zmysle ust. § 5 ods. 1 vyhl. č. 288/1995 Z. z. 20 %   z vymáhanej   pohľadávky   (...).   Súdny   exekútor   si   k hotovým   výdavkom   a odmene uplatnil   aj   náhradu   DPH.   Vzhľadom   k výške   vymáhanej   pohľadávky   má   súd   zato,   že vyčíslenie predbežných trov exekúcie nie je neúmerné a je v súlade s vyhl. č. 288/1995 Z. z. Trovy konania vyčíslené v upovedomení o začatí exekúcie sú pritom len predbežné a v priebehu   vykonávania   exekúcie   sa   ich   výška   bude   meniť   v závislosti   od   náročnosti a dĺžky jej trvania. V čase vydania upovedomenia o začatí exekúcie súdny exekútor stanovil výšku   predbežných   trov   exekúcie   len   orientačne,   pretože   v danom   štádiu   vykonávania exekúcie nie je možné presne určiť výšku skutočných trov exekúcie.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   a   citované   právne   ustanovenia   súd   námietky povinného proti trovám exekúcie zamietol, pretože vyčíslenie predbežných trov exekúcie v upovedomení o začatí exekúcie je v súlade s ust. § 4, 5 a vyhl. č. 288/1995 Z. z.“Podľa názoru ústavného súdu   právny názor okresného súdu v daných veciach je zdôvodnený   vyčerpávajúcim   spôsobom,   okresný   súd   na   zásadné   námietky   sťažovateľa zaujal stanovisko, a preto aj ústavný súd ho považuje za ústavne relevantný. V citovaných častiach odôvodnenia napadnutých uznesení okresný súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody,   pre   ktoré   bolo   potrebné   námietky   sťažovateľa   považovať   za   neodôvodnené a námietky sťažovateľa proti exekúcii a proti trovám exekúcie zamietnuť. Z napadnutých uznesení okresného súdu vyplýva, že okresný súd do odôvodnenia svojich uznesení uviedol postup,   akým   dospel   k záverom   o zamietnutí   námietky   sťažovateľa   proti   exekúcii a námietky   sťažovateľa   o trovách   exekúcie.   Jeho   uznesenia   obsahujú   výklad   právnych noriem Občianskeho súdneho poriadku a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov, ktorý nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Okresný súd sa okrem iného náležite vysporiadal aj s argumentáciou sťažovateľa týkajúcou sa posúdenia, či podanie sťažovateľa proti exekučnému titulu bolo treba považovať za odvolanie, alebo nie.

V každom   prípade   uvedený   postup   okresného   súdu   pri   odôvodňovaní   svojich právnych záverov vo veciach sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s právnym   názorom   okresného   súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov okresného súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci   okresného   súdu   je opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Ústavný   súd   aj   keby   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánom zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor okresného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   a teda   ústavne   nekonformný.   O svojvôli   pri   výklade   a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad okresným súdom takéto nedostatky   nevykazuje,   a preto   bolo   potrebné   sťažnosť   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú.

Okrem uvedeného ústavný súd konštatuje, že zo skutočností, ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, nevyplýva žiadna možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Sťažovateľ, ktorý je v konaní pred ústavným súdom zastúpený advokátkou, teda   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   neuviedol   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by odôvodňovali záver o porušení jeho práva na súdnu ochranu. Sťažovateľovi okresný súd neodoprel   spravodlivosť,   ibaže   jeho   námietky   proti   exekúcii   a proti   trovám   exekúcie zamietol. Ústavou zaručené právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy pritom neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým procesným návrhom účastníka konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júna 2006