znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 207/05-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. mája 2006 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť M. B., K., zastúpenej advokátom JUDr. P.   H., K., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pôvodne pod sp. zn. 15 C 681/94 a v súčasnosti pod sp. zn. 15 C 289/94 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94   p o r u š i l základné právo   M. B.,   aby sa   jej   vec prerokovala bez zbytočných   prieťahov,   zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Košice   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   C   289/94 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3.   M.   B. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   80 000 Sk (slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice I p o v i n n ý   jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. M. B. p r i z n á v a   n áhradu trov právneho zastúpenia v sume 8 196 Sk (slovom osemtisícstodeväťdesiatšesť slovenských korún), ktorú je Okresný súd Košice I povinný vyplatiť na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. Ing.   P. H., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 5. októbra 2005 č. k. I. ÚS 207/05-7 prijal podľa § 25 ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. B., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný   súd“   alebo   „súd“)   v konaní   vedenom   pôvodne   pod   sp. zn. 15   C   681/94 a v súčasnosti pod sp. zn. 15 C 289/94 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

1. 1. Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka a ďalší žalobcovia podali 22. augusta 1994 na okresnom súde „proti odporcovi T. K. žalobu o odstránenie neoprávnenej stavby postavenej na v roku 1984 neoprávnene bez náhrady vyvlastnenom pozemku sťažovateľky eventuálne žalobu o zriadenie vecného bremena.

Tento spor dostal na Okresnom súde Košice I sp. zn.: 15 C 681/94 a bol neskôr spojený do sp. zn.: 15 C 289/94.

(...) od určitého momentu ako keby celý súdny prípad zamrzol   napriek tomu,   že uplynulo už viac (...) ako 11 rokov od doby podania žaloby (...).

Pretože   sťažovateľka   má   právo   na   vyriešenie   veci   bez   zbytočných   prieťahov a nemohla toho napriek bez počtu neformálnych ústnych informácií v príslušnej kancelárii OS   Košice   I (...)   dosiahnuť,   podala   dňa   29.   04.   2005   oficiálnu   písomnú   sťažnosť   na zbytočné prieťahy v konaní adresovanú predsedovi OS Košice I. (...)

Sťažovateľka sa domnieva, že vec nie je nijako zvlášť právne ani fakticky zložitá. (...) Sťažovateľka sa tiež domnieva, že jej vlastné správanie nezavinilo žiadne prieťahy, ktoré by sa jej alebo jej právnym predchodcom alebo jej strane mohli pripočítať na ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom. (...) Sťažovateľka sa domnieva, že má právo požadovať aj finančné zadosťučinenie za porušenie svojho základného ústavného práva aspoň vo výške 80 000.- Sk. (...) Tento návrh v zmysle § 50 ods. 3 zákona o Ústavnom súde odôvodňuje tým, že až do augusta 2005 nebolo   v konaní   rozhodnuté   takže   sťažovateľka   bola   a je   v absolútnej   právnej   neistote nielen   čo   do   existencie   (alebo   neexistencie)   svojho   práva   na   pozemkovú   parcelu   ale v prípade uznania jej práva na pozemkovú parcelu,   čo očakáva,   hlavne je v absolútnej právnej   neistote   čo   sa   týka   finančnej   možnosti   využitia   svojej   pozemkovej   parcely   na prenájom za úhradu. Stratila tak na možnom nájme hodnoty doposiaľ už za neuveriteľných minimálne 132 mesiacov. (...)

Svoju majetkovú aj nemajetkovú ujmu vidí sťažovateľka okrem iného aj v pocitoch neistoty, márnosti, krivdy a úzkosti vyplývajúcich zo situácie, keď súd za neprimeranú dobu vyše   11   rokov   nerozhodol   a ani   plynulo   nekonal   v jej   prípade,   ktorého   predmetom   je majetkový   spor   ktorého   výsledok   však   má   priamy   vplyv   na   príjem   sťažovateľky. Sťažovateľka   si   uvedomuje,   že   cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   nie   je prípadná   náhrada   škody,   preto   sa   ani   neodvoláva   a ani   neuplatňuje   napr.   celú   sumu stratenej náhrady za prenájom pozemku za dobu vyše 11 rokov, o ktorú v neposlednom rade ide a neuplatňuje ani jej časť. Ale 80 000.- Sk považuje za primeranú čiastku z dôvodu 11-ročného trvania tohto konania a 11-ročného denného stresovania. (...)“

1.2.   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd v predmetnej veci vydal tento nález:

„1. Základné právo pani M. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice   I v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.:   15   C   681/94   neskôr   spojenom   do sp. zn.: 15 C 289/94 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Košice I prikazuje, aby v konaní vedenom na OS Košice I pod sp. zn.   15   C   681/94   neskôr   spojenom   do   sp.   zn.:   15   C   289/94   konal   bez   zbytočných prieťahov.

3. M. B. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 80 000.- Sk (...), ktoré je Okresný súd Košice I povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“

Sťažovateľka si zároveň uplatnila aj náhradu trov konania vo výške 7 953 Sk, ktorú neskôr upravila na sumu 10 847 Sk.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedom   JUDr.   A.   M.,   listom   z 3. apríla   2006 sp. zn. Spr. 2364/05 a právny zástupca sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 28. apríla 2006.

2.1. Predseda okresného súdu podal chronológiu vykonaných úkonov v napadnutom konaní a uviedol nasledovné relevantné skutočnosti:

„(...) Po skutkovej stránke je vec značne zložitá. Vo veci bolo nariadené znalecké dokazovanie a vypracovaný geometrický plán.

V spise som zistil aj obdobia nečinnosti súdu a to od 6. 4. 1995 do 27. 7. 2000 a od 17. 1. 2001   do   16.   10.   2003.   K týmto   prieťahom   došlo   v dôsledku   zmien   v osobe vybavujúceho sudcu a značnej zaťaženosti oddelenia a celého súdu v tom čase.

Zároveň Vám oznamujem, že netrvám na ústnom pojednávaní o sťažnosti.“

2. 2. Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu predsedu okresného súdu uviedol tieto podstatné skutočnosti:

„(...) Po preštudovaní písomného stanoviska odporcu Okresného súdu Košice I zo dňa   03. 04. 2006   sťažovateľka   konštatuje,   že   toto   písomné   stanovisko   odporcu   plne potvrdzuje údaje, ktoré už sama sťažovateľka v pôvodnej sťažnosti Ústavnému súdu uviedla. Z tohto vyjadrenia odporcu vyplýva, že sama sťažovateľka nijako nezapríčinila prieťahy v konaní. Samotné vyjadrenie odporcu potvrdzuje obdobie nečinnosti súdu okrem iného aj od 06. 04. 1995 do 27. 07. 2000 a aj od 17. 01. 2001 do 16. 10. 2003.

Celková doba od podania žaloby dňa 22. 08. 1994 sa približuje už 12 rokom. Po skutkovej stránke nepovažuje sťažovateľka vec za značne zložitú, naopak za veľmi jednoduchú.   Zložitosť   pre   odporcu   spočíva   len   v tom,   že   spojil   viac   podobných   alebo celkom rovnakých vecí (rozdielni sú len žalobcovia – žalovaný je ten istý) do jednej veci a len kvôli tomu odporca považuje teraz vec za zložitú. (...)

Sťažovateľka súhlasí s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ÚS (...).

Sťažovateľka si uplatňuje celkom na trovách právneho zastúpenia 10 847.- Sk na účet právneho zástupcu (...).“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pôvodne pod sp. zn. 15 C 681/94 a v súčasnosti pod sp. zn. 15 C 289/94:

Dňa 22. augusta 1994 podali A. F. (ďalej aj „žalobca v 1. rade“), Š. F. a M. B. (ďalej spolu aj „žalobcovia“) na okresnom súde žalobu o odstránenie neoprávnenej stavby proti T. K. (ďalej aj „žalovaný v 1. rade) a neskôr žalobu rozšírili aj na mesto K. (ďalej aj „žalovaný v 2. rade“, spolu aj „žalovaní“). Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 15 C 681/94.

Dňa 4. apríla 1995 okresný súd vyzval žalobcov na zaplatenie súdneho poplatku a žalovaného v 1. rade, aby sa v lehote 15 dní vyjadril k žalobe.

Dňa 19. apríla 1995 žalobcovia požiadali súd o oslobodenie od súdnych poplatkov. Dňa 25. apríla 1995 sa k žalobe vyjadril žalovaný v 1. rade.Dňa 12.   februára 1997 žalobcovia   navrhli zmenu petitu   svojej   žaloby tak,   že za žalovaného označili aj mesto K.

Dňa 19. februára 1997 sudkyňa dala úpravou kancelárii súdu pokyn, aby podanie z 12.   februára   1997   doručila   mestu   K.   a vyzvala   žalobcov   na   predloženie   podkladov na rozhodnutie o oslobodení od súdnych poplatkov.

Dňa 27. júla 2000 okresný súd uznesením č. k. 15C 681/94-11 rozhodol o pripustení zmeny petitu žaloby, na základe ktorého sa na strane žalovaného stalo účastníkom konania aj mesto K.

Dňa 14. augusta 2000 okresný súd nariadil vo veci pojednávanie na 8. november 2000 a vyzval žalobcov na doručenie rovnopisu žaloby.

Dňa   17.   augusta   2000   okresný   súd   požiadal   Okresný   úrad K.,   katastrálny   odbor (ďalej   len   „kataster   nehnuteľností“),   o zaslanie   listov   vlastníctva   a identifikáciu   parciel ohľadom   sporných   nehnuteľností   a žalobcom   zaslal   tlačivo   potvrdenia   o osobných majetkových a zárobkových pomeroch.

Dňa 25. septembra 2000 kataster nehnuteľností zaslal súdu požadované listiny.Dňa 25. septembra 2000 sa k žalobe vyjadril žalovaný v 2. rade.Dňa 27. septembra 2000 kataster nehnuteľností oznámil súdu, že LV č. 10258 bol zrušený a sporná parcela č. 6993/2 zapísaná pôvodne na tomto LV prešla do vlastníctva mesta K. a je vedená na LV č. 11620.

Dňa 17. októbra 2000 okresný súd odročil pojednávanie nariadené na 8. november 2000 na 17. január 2001.

Dňa   26.   októbra   2000   žalobcovia   oznámili   súdu,   že   v dôsledku   úmrtia   žalobcu v 1. rade sa žalobkyňou stáva M. B., jeho právna nástupkyňa.

Dňa 31. októbra 2000 okresný súd urgoval u žalobcov predloženie rovnopisu žaloby. Dňa 17. januára 2001 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom zistenia a upresnenia okruhu nástupcov po neb. A. F. a neb. A. F.

Dňa 5. augusta 2002 bol spísaný úradný záznam ohľadom zistenia potenciálnych dedičov žalobcu v 1. rade.

Dňa   4.   septembra   2002   okresný   súd   vyzval   žalobcov   na   predloženie   podkladov k žiadosti   o   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a na   úpravu   petitu   žaloby   uvedením všetkých dedičov po žalobcovi v 1. rade.

Dňa 26. septembra 2002 bola súdu doručená žiadosť právneho zástupcu žalobcov o predĺženie lehoty na doplnenie návrhu.

Dňa 9. decembra 2002 právny zástupca žalobcov predložil súdu žiadané doklady (najmä   potvrdenia   o majetkových   pomeroch)   a doplnenie   žaloby   podľa   jeho   výzvy. Nástupcami po žalovanom v 1. rade sa stali: M. B., A. F., A. S. a M. F.

Dňa 26. júna 2003 okresný súd vyzval Okresný úrad K. (ďalej len „okresný úrad“), aby   v lehote   20   dní   predložil   spisový   materiál,   ktorý   súvisí   s rozhodnutím   bývalého Obvodného   národného   výboru   K.   č.   5882/83/84-Go   o vyvlastnení   nehnuteľnosti, a žalobcov vyzval na zaplatenie súdneho poplatku za návrh vo výške 500 Sk.

Dňa 9. júla 2003 žalobcovia zaplatili súdny poplatok.Dňa 23. júla 2003 okresný úrad oznámil súdu, že žiadaný spis sa v jeho archíve nenachádza.

Dňa 15. augusta 2003 súd nariadil pojednávanie na 16. október 2003.Dňa 2. septembra 2003 okresný súd priznal niektorým žalobcom oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa 16. októbra 2003 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito za   účelom   zváženia   znaleckého   dokazovania   a preštudovania   podkladov   a vyjadrení účastníkov konania doručených na pojednávaní.

Dňa 3. decembra 2003 bolo doručené súdu vyjadrenie M. B. a spol.Dňa 5. marca 2004 bolo nariadené pojednávanie na 1. apríl 2004.Dňa 1. apríla 2004 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom súd   pripustil zmenu žalobného návrhu. Pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že bude vykonaný dopyt na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, a žalovanému v I. rade súd uložil povinnosť predložiť doklady (kúpne zmluvy a geometrické plány).

Dňa 27. apríla 2004 bol súdu doručený návrh A. F. a spol. na pristúpenie ďalšieho účastníka do konania na strane žalovaných a návrh otázok pre znalca.

Dňa 5. mája 2004 a 13. mája 2004 žalobcovia predložili súdu doklady podľa jeho výzvy.

Dňa 17. mája 2004 žalobcovia doručili súdu vyjadrenie vo veci samej.Dňa   17.   júna   2004   okresný   súd   pripustil,   aby   do   konania   na   strane   žalovaných pristúpil ďalší účastník, a to T. K., s. r. o., ktorý bude v konaní vystupovať ako žalovaný v 3. rade.

Dňa 11. novembra 2004 okresný súd uznesením č. k. 15 C 289/94-150 spojil na spoločné konanie veci   sp.   zn. 15   C 313/94,   18 C 417/94,   15   C 805/94,   15 C 806/94, 15 C 817/94, 15 C 821/94, ako aj napadnutú vec sp. zn. 15 C 681/94, ktoré budú ďalej vedené pod sp. zn. 15 C 289/94. Súčasne ustanovil znalca z odboru geodézia a kartografia. Dňa 23. novembra 2004 súd požiadal   Katastrálny úrad v K., Správu katastra K. I (ďalej   len   „správa   katastra“),   aby   oznámil,   či   mu,   resp.   bývalému   Stredisku   geodézie a kartografie   bolo   zaslané   právoplatné   rozhodnutie   Obvodného   národného   výboru   K. č. 5882/83/84-Go z 20. februára 1984.

Dňa 7. decembra 2004 správa katastra oznámila súdu, že uvedené rozhodnutie bolo zaslané Stredisku geodézie a kartografie 5. apríla 1985.

Dňa   10.   decembra   2004   sťažovateľka   zložila   preddavok   na   trovy   znaleckého dokazovania.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pôvodne pod sp. zn. 15 C 681/94 a neskôr pod sp. zn. 15 C 289/94 dochádza   k porušovaniu   základného   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy   a jej   práva   na   prerokovanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   doterajší neobyčajne   zdĺhavý   priebeh   napadnutého   konania   nemožno   pripísať   na   vrub   zložitosti prerokovávanej veci.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky v preskúmavanej veci, treba konštatovať, že na celkovej dĺžke konania mala menší podiel aj sťažovateľka,   napr.   nezaplatením súdneho   poplatku,   ktorý   je splatný s podaním   návrhu, resp. tým, že podklady pre rozhodovanie o oslobodenie od súdneho poplatku predložila až na výzvy súdu. V okolnostiach daného prípadu však podiel sťažovateľky na vzniknutých prieťahoch podľa názoru ústavného súdu neospravedlňuje neúmerne dlhé, takmer dvanásť rokov trvajúce konanie okresného súdu.  

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a predovšetkým poukazuje na to, že napadnuté konanie sa začalo 22. augusta 1994, teda do dnešného dňa trvá už takmer dvanásť rokov, čo už samo osebe nemožno považovať za primeranú dobu konania. Okrem toho možno konštatovať, že okresný súd bol v predmetnej veci nečinný v období od 22. augusta 1994 do 4. apríla 1995 (minimálne šesť mesiacov), od 25. apríla 1995 do 19. februára 1997 (dvadsaťjeden mesiacov), od 17. januára 2001 do 5. augusta   2002   (osemnásť   mesiacov),   od   9.   decembra   2002   do   26.   júna   2003   (šesť mesiacov) a od 23. novembra 2004 dosiaľ (osemnásť mesiacov). Okresný súd teda počas piatich rokov a deviatich mesiacov nevykonal žiadny úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľka   ako   navrhovateľka   v   napadnutej   veci počas   súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri   napr.   I.   ÚS   41/02).   K   prieťahom   pritom   nedošlo   v dôsledku   zložitosti   veci   ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu. Obranu predsedu okresného súdu,   podľa   ktorého   „k týmto   prieťahom   došlo   v dôsledku   (...)   značnej   zaťaženosti oddelenia a celého súdu v tom čase“, nemožno akceptovať.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   už   opakovane   uviedol   (pozri   napr.   I.   ÚS   19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03), že nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2   zaväzuje   predovšetkým   súdy   ako   garantov   spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   vecí   bez   zbytočných   prieťahov,   a tým   vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote. Skutočnosť, že okresný súd mal personálne problémy, ktoré nedokázal alebo nemohol riešiť, nemôže byť pripočítaná na ťarchu účastníka konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).

Pokiaľ   predseda   súdu   poukazuje   na   to,   že „k týmto   prieťahom   došlo   v dôsledku zmien v osobe vybavujúceho sudcu“, treba zdôrazniť, že ústavný súd pri posudzovaní toho, či   bolo   porušené   právo   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo   postupom   konkrétneho   sudcu   vybavujúceho   danú   vec.   Preto   pri   posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno prihliadnuť na uvedené skutočnosti.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľky   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   žiadala   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 80 000 Sk, ktoré zdôvodnila najmä tým, že „bola a je v absolútnej právnej neistote. (...) Svoju majetkovú aj nemajetkovú ujmu vidí sťažovateľka okrem iného aj v pocitoch neistoty, márnosti, krivdy a úzkosti vyplývajúcich zo situácie, keď súd za neprimeranú dobu vyše 11 rokov nerozhodol a ani plynulo nekonal (...)“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie   je   dostatočným   zadosťučinením   pre   sťažovateľku.   Ústavný   súd   preto   uznal   za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného   porušenia   práv   sťažovateľky   považuje   za   primerané   v požadovanej   výške 80 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   za   tri   úkony právnej služby (prípravu a prevzatie zastúpenia a podanie sťažnosti 16. septembra 2005 a podanie   písomného   stanoviska   k vyjadreniu   okresného   súdu   28.   apríla   2006).   Za   dva úkony vykonané v roku 2005 patrí odmena v sume dvakrát po 2 501 Sk a dvakrát režijný paušál   po   150   Sk   v zmysle   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Za jeden úkon, ktorý   bol vykonaný v roku   2006, patrí odmena v sume 2 730 Sk a k tomu režijný   paušál   v sume   164   Sk   v zmysle   citovanej   vyhlášky.   Celkové   trovy   právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú sumu 8 196 Sk.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľky rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e   :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2006