znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 207/03-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. novembra 2003   predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   M.,   K.,   vo   veci   porušenia   základných   práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom   Okresného   súdu   Košice   II   z 28.   januára   2002   č.   k.   18   C   197/93-194 a rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   z 10.   februára   2003   č.   k.   15   Co   426/02-212 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

  Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 18. júla 2003 doručené a 21. októbra 2003 doplnené podanie A. M., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorým namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Košice II (ďalej aj „okresný súd“) z 28. januára 2002 č. k. 18 C 197/93-194 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) z 10. februára 2003 č. k. 15 Co 426/02-212.   Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že „Podľa článku 127 ods. 1, 2 v spojení s článkom   130   ods.   1   písm.   f)   Ústavy   Slovenskej   republiky,   sťažujem   sa   na   nezákonné rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 18 C 197/93-194 zo dňa 28. 1. 2002 v spojení s nezákonným rozhodnutím odvolacieho Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 15 Co 426/02- 212 z 10. 2. 2003, doručeným mi dňa 6. 6. 2003. Uvedenými rozsudkami menované súdy porušili   základné   práva   moje   aj   mojich   príbuzných   vystupujúcich   na   strane   žalobcov, ktorých som v uvedených konaniach zastupoval.“

  V odôvodnení svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že:

«Návrhom na začatie obč. súdneho konania zo dňa 29. 1. 1992 som sa s pozostalými dedičmi po našom zomrelom otcovi a manželovi Š. M. domáhal odškodnenia za škodu na zdraví, ktorú mu zapríčinila žalovaná Slovenská republika.

Odškodnenia sme sa domáhali podľa zákona č. 119/1990 Zb. § 23 ods. 1, písm. b) a odsekov 4, 5 a 6 v spojení s § 26.

Jednalo   sa   o škodu   na   zdraví   v podobe   aktívnej   tuberkulózy   s neschopnosťou akejkoľvek práce.

Okresný   súd   Košice   II,   konajúci   vo   veci   pod   sp.   zn.   18   C   197/93-194   svojím rozsudkom zo dňa 28. 1. 2002 žalobu po 11 rokoch zamietol s odôvodnením, že „žalobkyňa neuniesla   dôkazné   bremeno,   keď   nepreukázala   existenciu   príčinnej   súvislosti   medzi porušením právnej povinnosti a škodou. Z uvedeného dôvodu žalobu zamietol.“

V spise 18 C 197/93 existujú listinné dôkazy, ktoré svedčia o tom, že k poškodeniu zdravia Š. M. došlo vo výkone trestu odňatia slobody v dobe od 1. 9. 1958 do 30. 4. 1959. (...)»Sťažovateľ ďalej uviedol, že „Žalobkyňa cestou svojho právneho zástupcu podala proti   rozsudku   prvostupňového   súdu   dňa   15.   3.   2002   odvolanie.   V odvolaní   označila rozsudok za zvrátený a namietala aj viacnásobné odňatie zákonnému sudcovi a bezdôvodné prieťahy v konaní. Navrhovala, aby odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu zmenil a zaviazal   žalovanú   stranu   uhradiť   žalobkyni   a spol.   škodu   v čiastke   14   863   562,-   Sk. Odvolací Krajský súd v Košiciach rozsudok prvostupňového súdu svojím rozsudkom sp. zn. 15   Co   426/02-212   zo   dňa   10.   2.   2001   potvrdil   bez   toho,   aby   sa   námietkami   a vôbec obsahom odvolania žalobkyne zaoberal a zdôvodnil prečo ich ignoroval“.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd „podľa ustanovenia § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 upustil od ústneho pojednávania pred Ústavným súdom SR pretože nemožno ani nie je potrebné očakávať ďalšie objasnenie v danej veci“. Ďalej sťažovateľ navrhol, „aby ústavný súd podľa ustanovenia § 57 zák. č. 38/1993 Z. z. napadnuté rozhodnutia zrušil pre porušovanie článku 46 ods. 1 v spojení s článkom 47 ods. 3 Ústavy SR o tom, že vo veci rozhodli súdy, ktoré vzhľadom na existujúce listinné dôkazy v príslušnom spise sa usvedčili, že nie sú súdmi nezávislými ani nestrannými aj že zvýhodnili v konaniach žalovanú stranu na úkor žalobcov. Porušili aj ústavný článok 48 ods. 1, 2 Ústavy SR o odňatí žalobkyne zákonnému sudcovi a o bezdôvodných prieťahoch konania prevyšujúcich 11 rokov“.

  Z doplnenia sťažnosti, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 21. októbra 2003, vyplýva,   že „Sťažovateľ   sa   domáha,   aby   ústavný   súd   po   preskúmaní   opodstatnenosti predloženej sťažnosti podopretej k nej pripojenými prílohami, zrušil rozsudok odvolacieho Krajského súdu v Košiciach zo dňa 10. februára 2003 pod sp. zn. 15 Co 426/02 ako vecne nesprávny   a vrátil   vec   na   ďalšie   konanie   prvostupňovému   súdu.   Sťažovateľ   sa   ďalej domáha, aby prvostupňový súd podľa čl. 46 ods. 3 priznal žalobcom právo na náhradu škody vo výške 17 872 628,- Sk podľa vyčíslenia na pripojenej prílohe.   Navrhujem Ústavnému súdu, aby mi v konaní pred Ústavným súdom určil advokáta alebo komerčného právnika s prihliadnutím na zákonné ustanovenie § 19 ods. 3, písm. b) zákona č. 119/1990 Zb. – o súdnej rehabilitácii (...)“.

  II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu   štátu   do   takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej   (mutatis   mutandis III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy rozsudkom Okresného súdu Košice II z 28. januára 2002 č. k. 18 C 197/93-194 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 10. februára 2003 č. k. 15 Co 426/02-212.

Zo spisu Okresného súdu Košice II - ktorý si ústavný súd zapožičal - vyplýva, že v právnej veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 18 C 197/93 vystupovala pôvodne ako žalobkyňa B. M., ktorá sa domáhala proti žalovanému - Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, zaplatenia 330 000 Sk z titulu náhrady škody na zdraví, ku ktorej došlo v súvislosti s väzbou jej nebohého manžela, a sumy 43 800 Sk   z titulu   náhrady   škody   v súvislosti   s vyhostením   nebohého   manžela,   a to   podľa ustanovenia § 23 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii. V priebehu konania doň vstúpila A. M. na základe osvedčenia o dedičstve č. k. 28 D 453/97.

V čase vynesenia napadnutých rozhodnutí v konaní vedenom na okresnom súde pod sp.   zn.   18   C 197/93 a na krajskom   súde   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 15 Co 426/02 vystupovala   ako   žalobkyňa   A.   M.,   bytom   v K.,   zastúpená   A.   M.,   bytom   v K.,   proti žalovanému   Slovenskej   republike,   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky Bratislava v konaní o náhradu mzdy (po úprave „petitu“).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   nebol   účastníkom   konania,   v ktorom   bol vydaný   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   a krajského   súdu,   vo   vzťahu   ku   ktorým sťažovateľ namieta porušenie svojho práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2   ústavy.   Sťažovateľa   ako   splnomocneného   zástupcu   účastníka   konania   (žalobkyne) nemožno   považovať   za   účastníka   konania,   ktorý   by   bol   z hľadiska   cit.   článkov   ústavy priamo   dotknutý   napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu   a krajského   súdu.   Z týchto dôvodov pre nedostatok priamej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím okresného súdu a krajského súdu a označenými základnými právami ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 10/02, I. ÚS 93/03).

  Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. novembra 2003