znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 206/2016-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpených advokátomJUDr. Pavlom Sitárom, Zvonárska 139/8, Košice, vo veci namietaného porušeniazákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právana spravodlivé súdne konania podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4 Co 251/2010z 30. septembra 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.3 Cdo 526/2014 z 10. septembra 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛,o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola10. decembra 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, a

(ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súduv Košiciach (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) sp. zn. 4 Co 251/2010z 30. septembra 2010 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) a uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 526/2014z 10. septembra 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia v právnom postavenížalovaných v pôvodnom konaní vedenom na Okresnom súde Košice-okolie (ďalej len„okresný súd“) pod sp. zn. 23 C 881/1998 boli účastníkmi konania o vydanie bezdôvodnéhoobohatenia.

Po tom, čo okresný súd rozsudkom sp. zn. 23 C 881/1998 z 21. mája 2009 zaviazalžalovaných spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi„55,785 eur s úrokmi s omeškania 17,8 % od 1,11,1995 do zaplatenia“,krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 Co 251/2010z 30. septembra 2010 odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu sp. zn. 23 C 881/1998z 21. mája 2009 v spojení s opravným uznesením sp. zn. 23 C 881/1998 z 1. júla 2010[ktorým okresný súd podľa ustanovenia § 164 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„OSP“) v zmysle pokynov krajského súdu spresnil výšku istiny, pozn.] potvrdil. Následnepo podaní dovolania zo strany sťažovateľov najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 526/2014z 10. septembra 2015 dovolanie sťažovateľov odmietol ako procesne neprípustné bez toho,aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.

3. Sťažovatelia v podanej sťažnosti následne namietajú a pomerne podrobnekonkretizujú jednotlivé„nesprávnosti“rozhodnutí okresného súdu aj krajského súduv predmetnej veci a bez bližšieho odôvodnenia zastávajú názor, že najvyšší súdv dovolacom konaní pochybenia súdov nižších stupňov žiadnym spôsobom nenapravil.V nadväznosti na rozhodnutie okresného súdu (sp. zn. 23 C 881/1998 z 21. mája2009, pozn.) a napadnuté rozhodnutie krajského súdu sťažovatelia postupne namietajúa rozporujú:

2

- nedostatočné odôvodnenie meritórnych výrokov oboch rozhodnutí, ako i absenciuzákladných obsahových náležitostí samotných rozhodnutí v zmysle ustanovenia § 157ods. 2 OSP,

- nevysporiadanie sa s podstatnou argumentáciou sťažovateľov (týkajúcou saplatnosti/neplatnosti dohody o postúpení pohľadávky pre rozpor s dobrými mravmi a rozporso zákonom, týkajúcou sa predmetu samotnej zmluvy o postúpení pohľadávky a funkcieúroku z omeškania v predmetnej veci či vznesenej námietky premlčania proti nárokužalobcu),

- odňatie možnosti oboznámiť a vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu (išlo o súdnyspis krajského súdu sp. zn. 1 K 407/1996, pozn.),

- odňatie možnosti konať pred súdom v dôsledku vydania prekvapivých rozhodnutízo strany okresného súdu, ako aj krajského súdu (v dôsledku bezdôvodného odchýlenia saod právneho názoru krajského súdu vyjadreného v uznesení sp. zn. 4 Co 303/2006z 31. októbra 2007 v otázke posúdenia premlčania uplatnenej kompenzačnej námietkyzo strany sťažovateľov).

4. S ohľadom na vznesené námietky (bod 3) sa sťažovatelia domnievajú, že právneposúdenie veci okresným súdom a krajským súdom bolo neúplné, nesprávnea nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Zastávajú názor, že„... porušenie práva na spravodlivý súdny proces nastalo už tým, že okresný súd vydal nepreskúmateľné rozhodnutie a zároveň aj tým, že krajský súd toto porušenie nenapravil tak, že by takéto rozhodnutie zrušil a tiež tým, že najvyšší súd postup a rozhodnutia súdov nižšieho stupňa nenapravil. Krajský súd predmetné rozhodnutie potvrdil a navyše bez toho, že by sa relevantným spôsobom vysporiadal s tvrdeniami sťažovateľov....

... postupom Okresného súdu, Krajského súdu a Najvyššieho súdu bola porušená aj zásada predvídateľnosti súdneho rozhodovania, ako aj zásada predvídateľnosti zákona v materiálnom zmysle.“.

5. V závere podanej sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva ⬛⬛⬛⬛.. a.. na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 Co 251/2010-558 z 30. septembra 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 526/2014 z 10. septembra 2015 porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 Co 251/2010-558 z 30. septembra 2010 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 526/2014 z 10. septembra 2015 sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

3. ⬛⬛⬛⬛.. a ⬛⬛⬛⬛.. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia advokátom, ktorú sú Krajský súd v Košiciach a Najvyšší súd Slovenskej republiky povinní zaplatiť na účet právneho zástupcu, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnostio organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcovustanoví zákon.

7. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

4

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

9. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

10. S poukazom na dikciu ustanovenia § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavnýsúd v úvode konštatuje, že je viazaný návrhom sťažovateľov na začatie konania, ktorí súv tomto prípade zastúpení advokátom, t. j. kvalifikovaným právnym zástupcom. Viazanosťústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanostipetitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127ústavy), v ktorej sťažovatelia špecifikujú, akého rozhodnutia sa od ústavného súdudomáhajú (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzia predmet konaniapred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadomna uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petitesvojej sťažnosti, a vo vzťahu k tým subjektom, ktoré označili za porušovateľov svojich práv(m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Ústavný súd preto v danej veci rozhodoval len v rozsahu petitom namietanéhoporušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajskéhosúdu, ako i najvyššieho súdu.

11. Tvrdenie sťažovateľov o porušení ich základného práva podľa čl. 36 ods. 1Listiny základných práv a slobôd napadnutým rozhodnutím krajského súdu a najvyššiehosúdu, ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti nad rámec petitu (s. 11 podanej ústavnejsťažnosti), ústavný súd s ohľadom na už uvedené (bod 10) v súlade s doterajšou judikatúrouústavného súdu považoval iba za súčasť ich argumentácie.

II.A K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 251/2010 z 30. septembra 2010

12. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh pretomožno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

13. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovaťani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohouústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie vecivšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

6

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonnéhopredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľkoodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatismutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochranaústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nieje zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú prirozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

14. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavnýmsúdom napokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovýmiomylmi všeobecných súdov, ale chrániť ich pred takými zásahmi do ich práv, ktoré súz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).

15. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na časť odôvodnenia napadnutéhorozhodnutia krajského súdu, v rámci ktorého krajský súd k tvrdeným námietkamsťažovateľov zaujal toto stanovisko:

«Skôr vydaný rozsudok okresného súdu vo veci samej bol zrušený uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27. januára 2007 spisovej značky 14 Co 209/2004. V tomto uznesení boli pre okresný súd vytýčené úlohy, ktoré mali smerovať k zákonnému a spravodlivému rozhodnutiu. Išlo o to, že:

1. V prvom rade žalovaní tvrdili, že nebolo jasné, či sa mal nájom skončiť 2.1.1998. V záujme spresnenia, kedy mal nájom skončiť, bolo nutné najmä vykonať dôkaz obsahom spisu Okresného súdu Košice I sp. zn. 18 C 521/95.

2. Ďalšou námietkou uplatnenou vtedy žalovanými bolo, že zostalo neobjasnené, či došlo vôbec k platnému postúpeniu pohľadávky na žalobcu v súvislosti s tým, že bol vyhlásený konkurz na majetok právneho predchodcu žalobcu

a konanie malo skončiť zastavením pre nemajetnosť. Tu bolo treba preskúmať dohodu o postúpení pohľadávky a obsah spisu o konkurznom konaní 1 K 408/1996 Krajského súdu v Košiciach a zistiť stav konania v čase postúpenia pohľadávky a či žalovaní boli konkurznými veriteľmi.

3. V ďalšom mal okresný súd odstrániť nesprávnosť právneho hodnotenia a nepreskúmateľnosť rozsudku týkajúceho sa posudzovania premlčacej a započítacej námietky. Tieto námietky uplatnili obaja účastníci. V prípade žalobcu ide o nárok na náhradu toho, o čo sa zhodnotila nehnuteľnosť žalovaných stavebnými prácami uskutočnenými právnym predchodcom žalobcu (treba tu zdôrazniť, že nejde o nárok na bezdôvodné obohatenie, ale osobitný nárok majúci svoj pôvod v nájomnom pomere) a protipohľadávkou žalovaných je nárok na zaplatenie nájomného.

Okresný súd sa v celom rozsahu týmito okolnosťami zaoberal a odvolaciemu súdu prichodí konštatovať, že jeho postup a právne hodnotenie bolo správne. V plnom rozsahu sa preto odvolací súd stotožňuje s dôvodmi rozsudku okresného súdu a poukazuje na ne v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 OSP.... Odvolaciemu súdu zostalo preto venovať sa odvolacím námietkam, ktoré žalovaní v odvolaní uviedli.

Hlavnou ideou odvolania a obrannou stratégiou v spore bolo dokázať, že dohoda o postúpení pohľadávky je neplatná, a preto nemôže byť žalobca aktívne legitimovaný alebo že je následkom toho vymáhanie pohľadávky v rozpore s dobrými mravmi. Kvôli tejto skutočnosti žalovaní poukazujú na to, že pôvodný žalobca

neuviedol v konkurznom konaní skutočnosť, že podal na Okresnom súde Košice I dňa 22.10.1998 návrh proti žalovaným o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vyčíslil sumou 5,759.167,- Sk s príslušenstvom. Konkurz tak nemusel byť zamietnutý, ale bol by ustanovený predbežný správca bez súhlasu, ktorého by nebolo možné pohľadávku postúpiť. Kvôli tomu žalovaní uvádzajú, že nebolo vykonané riadne dokazovanie spisom o konkurznom konaní 1 K/407/1996 Krajského súdu v Košiciach. K skutkovým a právnym otázkam v tejto spojitosti odvolací súd k dôvodom rozsudku okresného súdu dodáva: Niet dôvodu neveriť okresnému súdu, že nevykonal dokazovanie obsahom konkurzného spisu. Tento spis je riadne pripojený a bol k dispozícii aj žalovaným, ktorí mohli spoznať jeho obsah. Zo spisu je zjavné, že boli vykonané dôkazy s cieľom získať predstavu o majetku úpadcu ⬛⬛⬛⬛. Je pravdou, čo

8

tvrdia žalovaní, že ani na základe oznámenia úpadcu, ani zo správ veriteľov nebolo zistené, že je podaná žaloba o bezdôvodné obohatenie (prejednávaná vec). Je teda zrejmé, že úpadca zatajil túto skutočnosť a uzavrel dohodu o postúpení pohľadávky s terajším žalobcom. Odvolací súd sa zaoberal preto najmä týmito skutkovými okolnosťami. Treba prisvedčiť žalovaným, že dohoda o postúpení pohľadávky je vadná. Vady tejto dohody však nemajú charakter absolútnej neplatnosti, ale ide o odporovateľný právny úkon. Zo spisu je zrejmé, že žalovaní neprihlásili svoju pohľadávku súvisiacu s nájomným a ďalším užívaním nehnuteľnosti po zániku právneho vzťahu nájmu. Dohodu o postúpení pohľadávky neodporovali na súde. Pri odporovateľnosti ide o relatívnu neúčinnosť vo vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom a novým nadobúdateľom. Námietka, že vada dohody o postúpení pohľadávky pôsobí voči každému ako neplatnosť je preto nedôvodná. Na margo veci treba poznamenať, že ani veritelia v konkurznom konaní, ani žalovaní sa nestarali o svoje práva so starostlivosťou dobrého hospodára.

Dohodu o postúpení treba považovať za platnú, uznesenie o zámene účastníkov bolo vydané v čase, keď ešte ⬛⬛⬛⬛ nebola ešte vymazaná z obchodné registra. Nebolo preto možné prisvedčiť dôvodom, ktoré uviedli žalovaní vo vzťahu k istine.»

16. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu (taktiež ajv kontexte dôvodov vyplývajúcich z rozsudku okresného súdu sp. zn. 23 C 881/1998z 1. júla 2010, pozn.) ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojejprávomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretovala aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkomlegitímne, právne akceptovateľné, nevybočujúce zo zákonného rámca, ktorým bol krajskýsúd pri rozhodovaní viazaný, a teda i ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciupríslušných na vec sa vzťahujúcich zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutiekrajského súdu aj náležite odôvodnené. Závery krajského súdu nemožno hodnotiť akosvojvoľné a z ústavného hľadiska je rozhodnutie krajského súdu primeraným spôsobomodôvodnené, a preto akceptovateľné a udržateľné.

17. Krajský súd v napadnutom rozhodnutí ústavne súladným spôsobom zdôvodnil,prečo nepovažoval sťažovateľmi predostreté odvolacie dôvody za právne relevantné.V súvislosti s procesnou aktivitou sťažovateľov, ktorí sa dožadujú iného,priaznivejšieho posúdenia celej veci, ústavný súd konštatuje, že nie je v poradí ďalšímsúdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľov. Úlohou ústavného súdu jesledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach ústavne aplikovateľnýmspôsobom aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znakyarbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd. Ústavný súdnemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možnopokladať za udržateľné, a to i v prípade, ak by k nim mal čiastkové výhrady.

18. V súvislosti so sťažovateľmi deklarovaným prejavom nespokojnostis napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie jezáruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníkov konania.Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľnýa aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľnéa nearbitrárne. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolenéúčastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadnedostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutiavšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníkana spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávnehohľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutiakrajského súdu.

19. Po analýze napadnutého rozhodnutia krajského súdu (v kontexte dôvodovvyplývajúcich aj z rozsudku okresného súdu sp. zn. 23 C 881/1998 z 1. júla 2010, pozn.)ústavný súd hodnotí ním predostreté právne závery ako zákonné a ústavne súladné. Inými

10

slovami, z pohľadu ústavného súdu nie je možné považovať právne závery krajského súduza arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho ústavný súd konštatuje, ženezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a namietanýmporušením označeného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva naspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľovv tejto časti taktiež odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde.

II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 526/2014 z 10. septembra 2015

20. Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie ich základného práva zaručenéhov čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdusp. zn. 3 Cdo 526/2014 z 10. septembra 2015, ústavný súd podotýka, že sťažovatelia,zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom, v tomto smere ústavnú sťažnosťneodôvodnili v zmysle požiadavky § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Na podporu svojhotvrdenia o porušení v petite označených práv rozhodnutím najvyššieho súdu sťažovateliav podanej sťažnosti neuviedli žiadne konkrétne argumenty, ktoré by akýmkoľvek spôsobomtakéto porušenie signalizovali.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatoval, žesťažnosť sťažovateľov v tejto časti neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, a preto nespĺňaani podstatnú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, a preto ju v tejtočasti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu nesplnenia zákonompredpísaných náležitostí.

21. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tieto nie jepovinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinnéhoprávneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákonač. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskoršíchpredpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániťa presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súdnahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkonyboli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšiekonanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetkyzákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom. Ajv tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j.bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

22. Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že v prípade napadnutéhorozhodnutia najvyššieho súdu by bol daný i dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto častii pre jej zjavnú neopodstatnenosť v zmysle ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde.V prípade napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu totiž ústavný súd nezistil, že byjeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani takáaplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bolapopretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom najvyššieho súdunestotožňujú, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti aleboarbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Niet teda žiadnej spojitosti medzi posudzovanýmrozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľovpodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru s prihliadnutím naodôvodnenosť napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj s poukazom na to, žeobsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08).

23. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesnýchnávrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd užnezaoberal.

12

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2016