znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 206/2015-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   KOOPERATIVA   poisťovňa,   a. s.,Vienna Insurance Group, Štefanovičova 4, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriouLegal Cases s. r. o., Ružová 265, Dunajská Streda, konajúcou prostredníctvom konateľkya advokátky JUDr. Mgr. Ingrid Gyökeresovej, vo veci namietaného porušenia základnéhopráva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného právana súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojenís čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdrozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 Co 182/2013 z 24. septembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti KOOPERATIVA poisťovňa, a. s., Vienna InsuranceGroup o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2015doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   KOOPERATIVA   poisťovňa,   a. s.,   ViennaInsurance   Group,   Štefanovičova   4,   Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   vecinamietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy a právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len„krajský súd“) sp. zn. 5 Co 182/2013 z 24. septembra 2014 (ďalej len „rozsudok krajskéhosúdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:«Na Okresnom súde v Nitre bolo pod sp. zn. 8C/41/2012 vedené v právnej veci žalobcu 1. rade..., žalobcu v 2. rade..., žalobcu v 3. rade... (ďalej aj ako „žalobcovia“) voči   žalovanému v 1. rade

...   a   žalovanému   v   2.   rade   KOOPERATIVA   poisťovňa,   a.   s.   Vienna   Insurance Group... súdne konanie o nemajetkovú ujmu, v ktorom sa žalobcovia domáhali, aby súd žalovaných v 1. a 2. rade zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi v 1. rade 10.000 Eur, žalobcovi v 2. rade 10.000 Eur a žalobcovi v 3. rade 10.000 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, a to všetko k rukám žalobcu v 1. rade (ďalej len „súdne konanie“). Okresný súd v Nitre svojím rozsudkom sp. zn. 8 C/41/2012-151 zo dňa 15. 04. 2013 v uvedenom súdnom konaní rozhodol tak, že žalovaných v 1. a 2. rade zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi v 1. rade 10.000 Eur, žalobcovi v 2. rade 10.000 Eur a žalobcovi v 3. rade 10.000 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, a to všetko k rukám žalobcu v 1. rade.

Voči uvedenému rozsudku prvostupňového súdu podal žalovaný v 2. rade odvolanie, o ktorom Krajský súd v Nitre ako odvolací súd dňa 24. 09. 2014 rozhodol rozsudkom sp. zn. 5 Co/182/2013-277   tak,   že Rozsudok Okresného   súdu v Nitre,   sp. zn. 8   C/41/2012-151 zo dňa 15. 04. 2013 potvrdil...

Podľa názoru sťažovateľa, Krajský súd v Nitre pri svojom rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa, v rámci ktorého potvrdil prvostupňový rozsudok Okresného súdu v Nitre, sa ústavnou zásadou zakotvenou v čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“) neriadil a tak porušil ústavné princípy obsiahnuté v čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, vylučujúce diskrimináciu sťažovateľa, keď uložil sťažovateľovi povinnosti nad rozsah zákonom určenej povinnosti, ktorá mu z vnútroštátnych právnych predpisov nevyplynula, a tým porušil jeho právo vlastniť majetok zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy, právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“)....

Žalobcovia sa v súdnom konaní domáhali voči sťažovateľovi, ako poisťovateľovi, náhrady   nemajetkovej   ujmy   podľa   §   13   ods.   2   Obč.   zák.,   ktorá   im   bola   spôsobená usmrtením ich blízkej osoby žalovaným v 1. rade v dôsledku dopravnej nehody, ktorú zavinil žalovaný v 1. rade.

Žalobcovia   pasívnu   legitimáciu   sťažovateľa   zdôvodnili   tým,   že   sťažovateľ   je poisťovateľom   v   zmysle   zákona   č.   381/2001   Z. z.   o   povinnom   zmluvnom   poistení zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   prevádzkou   motorového   vozidla   v   znení   neskorších právnych predpisov (ďalej len „ZoPZP“), ktorý na základe poistnej zmluvy uzatvorenej so žalovaným v 1. rade ako poistníkom, poskytoval v čase dopravnej nehody poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Pod ust. § 4 ods. 2 písm. a) ZoPZP o náhrade škody (podľa ust. § 420 a nasl. Obč. zák.) možno podľa názoru žalobcov eurokonformnym výkladom subsumovať aj náhradu nemajetkovej ujmy, t. j. zásah do   osobnostných   práv   žalobcov   (usmrtením   ich   blízkej   osoby)   žalovaným   v   1.   rade, upravených v ust. § 11 a nasl. Obč. zák.

Prvostupňový   i   druhostupňový   súd   sa   správnym   názorom   žalobcov   stotožnili a dospeli k právnemu záveru, že s použitím eurokonformného výkladu pojmov „náhrada škody, škoda na zdraví“ v cit. ustanoveniach ZoPZP s prihliadnutím k samotnému účelu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody, za ktorú možno priznať náhradu peňažnou formou podľa § 13 ods. 2 Obč. zák., ktorú v širšom ponímaní treba považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a) ZoPZP.

Sťažovateľ v konaní poukázal na rad právnych skutočností, z ktorých vyplynulo, že z hľadiska súčasne platnej vnútroštátnej legislatívy nie je možné subsumovať pod ust. § 4 ods.   2   písm.   a)   ZoPZP,   podľa   ktorého   poisťovateľ   (sťažovateľ)   poskytuje   poistenému náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení (podľa ust. 442-449 Obč. zák.), aj nároky nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Obč. zák., ktoré preukazoval v súdnom konaní aj početnými rozsudkami slovenských a českých súdov vrátane Uznesenia Ústavného súdu ČR č. III. ÚS 8/06 a rozhodnutia NS SR 4 Cdo 168/2009 zo dňa 20.04.2011, ktoré dodnes nebolo prekonané žiadnym rozhodnutím najvyššieho súdu. Uviedol tiež, že zo smerníc EU zaoberajúcich   sa   poistením   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   motorovými   vozidlami nevyplynuli   bez   ďalšieho   nároky   v   rozsahu   krytia   aj   nemajetkovej   ujmy   zo   zákonného poistenia motorových vozidiel, a v tomto rozsahu smernice EÚ ani neboli transponované Slovenskou republikou do jej vnútroštátneho právneho poriadku. Túto skutočnosť napokon potvrdila   aj   Slovenská   republika   vo   svojom   stanovisku   vo   veci   „Haasová“,   v   konaní o prejudiálnej   otázke   o   výklade   komunitárneho   práva   (smernice   EÚ)   pred   Európskym súdnym dvorom, sp. zn. C-22/12, keď uviedla, že zámerom štátu nebolo zahrnúť do platného ZoPZP aj náhradu nemajetkovej ujmy uplatniteľnú pozostalými podľa § 11 a nasl. Obč. zák. a   podľa   jej   názoru   takáto   povinnosť   zahrnutia   nemajetkovej   ujmy   do   platného   ZoPZP Slovenskej republike ani zo samotných smerníc EÚ nevyplynula.

Podľa názoru sťažovateľa, aj keby takýto rozsah poistného krytia smernice stanovili, smernice   EÚ   nie   sú   priamo   aplikovateľné   všeobecným   súdom   členského   štátu   EÚ na ukladanie práv a povinností fyzickým a právnickým osobám a keďže v takomto rozsahu do   vnútroštátnych   predpisov   neboli   transponované,   nie   je   možné   sťažovateľa   zaviazať k povinnosti, ktorá mu z vnútroštátneho právneho predpisu nevyplynula. Nepriamy účinok smerníc na eurokonformnej interpretácii vnútroštátneho práva je možný len vtedy, ak nie je v rozpore s vnútroštátnym právom. Keďže nároky pozostalých po obetiach dopravných nehôd na uplatnenie nemajetkovej ujmy vnútroštátne právo vo svojom ZoPZP neumožňuje uspokojiť, uplatnenie eurkonoformného výkladu v takomto rozsahu by bolo contra legem. Preto takýto nárok žalobcov nie je možné podľa názoru sťažovateľa z povinného zmluvného poistenia žalovaného v 1. rade uhradiť sťažovateľom.

Súdy   k   tejto   argumentácii   sťažovateľa   neprihliadli.   Svoje   rozhodnutie   opreli o Smernice Rady 72/166/EHS - čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 72/166/EHS z 24. 4. 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami (prvá smernica): „Každý členský štát prijme v súlade s článkom 4 všetky primerané opatrenia, aby zabezpečil, že zodpovednosť za škodu spôsobenú   prevádzkou   vozidiel   obvykle   sa   nachádzajúcich   na   jeho   území   je   pokrytá poistením“..., a č. 90/232/ EHS - čl. 1 ods. 1 Smernice Rady 90/232/EHS zo dňa 14. 05. 1990 (tretia smernica): „poistenie uvedené v ČL 3 ods. 1 prvej smernice bude pokrývať zodpovednosť za ujmu na zdraví spôsobenú všetkým cestujúcim, okrem vodiča, vyplývajúcu z prevádzky vozidla“. Z kontextu týchto smerníc však nevyplynulo bez ďalšieho, že by sa poistné krytie malo vzťahovať aj na nároky z ochrany osobnosti a v takomto rozsahu by mali byť transponované do vnútroštátneho poriadku SR....

Napriek tomu, že o nemožností podriadenia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy pod škodu podľa ZoPZP rozhodol už NS SR v konaní sp. zn. 4 Cdo 168/2009 1, ako aj ďalšie súdy,   ktoré   jednoznačne   vyriekli   obsahovú   i   právnu   odlišnosť   týchto   dvoch   právnych inštitútov -„škoda“ a „nemajetková ujma“ (napr. Usneseni ÚS ČR - III. ÚS 8/06)2; Krajský súd   v   Nitre,   odkloniac   sa   od   právneho   názoru   týchto   súdov,   dospel   k   záveru,   že eurokonformným   výkladom   možno   škodu   podľa   §   420   a   nasl.   Obč.   zák.   považovať za nemajetkovú ujmu podľa § 11 Obč. zák.

Podľa   názoru   sťažovateľa   prijatie   eurokonformného   výkladu   náhrady   škody v rozsahu zahrnutia aj náhrady nemajetkovej ujmy, je contra legem... ZoPZP taxatívne vo svojich ustanoveniach odkazuje len na náhradu škody na zdraví, nákladov pri usmrtení a z imateriálnej ujmy pokladá za odškodniteľnú ujmu bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia. Iné nároky z nemajetkovej ujmy neumožňuje odškodniť....

S uvedeným sa stotožnili vo svojej rozhodovacej činnosti aj vnútroštátne súdy, napr. rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp. zn.   13   Co/39/2012   z   06.   03.   2012, rozhodnutie NS SR z 20. 04. 2011, sp. zn. 4 Cdo/168/2009, rozhodnutie Okresného súdu v Trnave...   č. k.   21   C/15/2011,   rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Prešove,   sp. zn. 12 Co/89/2013 zo dňa 26. 06. 2014, etc....

Smernice ES nemajú však   priamy   účinok   a nie   sú   adresované   pre   jednotlivcov, obmedzujú sa iba na vymedzenie cieľa pre členské štáty....

Priama aplikácia smerníc EU prichádza do úvahy len v sporoch, kde je odporcom členský štát! Priama aplikácia smerníc nesmie mať za následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe....

Ak odvolací súd dospel k právnemu záveru, že uvedené smernice upravujú povinnosť členských   štátov   zahrnúť   do   náhrady   škody   podľa   vnútroštátneho   práva   aj   náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu Sila nasl. Obč. zák., mal zároveň riadiac sa čl. 144 ods. 1 v spojení   s   čl.   152   ods.   4   Ústavy   SR   konštatovať,   že   vnútroštátne   právo   neumožňuje považovať náhradu škody zároveň za nemajetkovú ujmu. Ust. § 4 ods. 2 písm. a) ZoPZP nebolo doplnené o úhradu nemajetkovej ujmy podľa § 11 a nasl. Obč. zák. Vzhľadom na to, že v takomto rozsahu neboli smernice EU transponované do vnútroštátneho poriadku SR (ZoPZP), čo potvrdila vo svojom stanovisku samotná Slovenská republika, nie je možné prijať   ani   eurokonformny výklad ust. §   4 ods.   2 písm.   aj ZoPZP v   rozsahu   zahrnutia náhrady nemajetkovej ujmy pod náhradu škody, nakoľko takýto výklad by bol v rozpore s platným právom SR. Priamy účinok smerníc EU je voči fyzickým a právnickým osobám vylúčený.»

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„1.   Základné   právo   sťažovateľa   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1,   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Nitre   sp. zn. 5 Co/182/2013 zo dňa 24. 09. 2014, porušené bolo.

2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 24. 09. 2014 sp. zn. 5 Co/182/2013 a vracia vec krajskému súdu na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia a to do jedného mesiaca odo dňa nadobudnutia právoplatnosti nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzinapadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú danédôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšiekonanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa domáhavyslovenia porušenia svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojenís čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, ktorým bol v odvolacom konaní potvrdenýrozsudok   Okresného   súdu   Nitra   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č. k.   8   C   41/2012-151z 15. apríla 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“).

Predmetom   označeného   súdneho   konania   boli   nároky   žalobcov   v   1.   až   3.   radena náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do ich osobnostných práv, konkrétnepráva   na   súkromný   a   rodinný   život   v   zmysle   §   13   ods.   3   Občianskeho   zákonníka.K uvedenému zásahu malo dôjsť úmrtím manželky žalobcu v 1. rade a matky žalobcovv 2. a   3.   rade   pri   dopravnej   nehode,   ktorú   zavinil   žalovaný   v   1.   rade.   Žalobcovia   siuplatňovali   a   okresný   súd   im   priznal   uplatňované   nároky   voči   žalovanému   v   1.   radea solidárne s ním aj voči sťažovateľke ako žalovanej v 2. rade, u ktorej mal žalovanýv 1. rade   uzatvorenú   zmluvu   o   povinnom   zmluvnom   poistení   zodpovednosti   za   škoduspôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Pasívnu legitimáciu sťažovateľky okresný súdaj   krajský   súd   odôvodňovali   tým,   že   eurokonformným   výkladom   je   nutné   náhradunemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka považovať za škodu na zdravív zmysle § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistenízodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplneníniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 381/2001 Z. z.“), čímje daná povinnosť sťažovateľky ako poistiteľa poskytnúť plnenie žalobcom ako poškodeným.

Podstatou   sťažnostnej   argumentácie   sťažovateľky   je   namietanie   nesprávnychprávnych záverov okresného súdu a krajského súdu v otázke výkladu ustanovenia § 4 ods. 2písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z., a tým ustálenie pasívnej vecnej legitimácie sťažovateľkyvo vzťahu k žalobcami uplatňovaným nárokom.

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebnéposudzovať spoločne.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného právana súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6ods.   1   dohovoru)   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právuzodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétneprocesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   záveryzo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzujena kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadnes medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutiavšeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiachdošlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež bymali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré nebolinapravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdeniaopodstatnenosti   sťažnosti   preskúmal   namietaný   rozsudok   krajského   súdu,   ktorým   bolpotvrdený rozsudok okresného súdu.

Krajský súd v relevantnej časti svoj rozsudok odôvodnil takto:

«Súd   prvého   stupňa   nielen   vecne   správne   rozhodol   o   nároku   navrhovateľov na nemajetkovú ujmu a jej výške, ale v odôvodnení sa aj správne argumentačne vyporiadal so   skutkovým   stavom   i   právnym   posúdením,   preto   sa   odvolací   súd   obmedzuje na konštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozsudku   a   zároveň   na   zdôraznenie správnosti   preskúmavaného   rozhodnutia   dopĺňa   ďalšie   dôvody,   ktoré   sú   reakciou na odvolanie odporcu v 2. rade na závery súdu prvého stupňa, pričom zdôrazňuje, že právo na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   ako   neoddeliteľnej   súčasti   práva   na   spravodlivý súdny proces neznamená povinnosť súdu dať odpoveď na všetky argumenty účastníka, ale len na argumenty zásadného významu, t. j. pre vec rozhodujúce.

Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie rozsudku súdu prvého stupňa z hľadiska pasívnej legitimácie odporcu v 2. rade, t. j. existencie jeho povinnosti hradiť nemajetkovú ujmu z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.

Zákon č. 381/2001 Z. z. v ust. § 15 od 01. 01. 2002 zaviedol všeobecný priamy nárok poškodeného na náhradu škody proti poisťovateľovi zodpovednej osoby (action direct) tak, ako to poznajú všetky obdobné právne úpravy v Európe, preto v prípade škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla si poškodený môže vybrať, či nárok na náhradu škody uplatní voči škodcovi (poistenému) alebo voči poisťovateľovi alebo voči obidvom súčasne (solidárne). Vo vzťahu k poisťovni ide o špecifické právo poškodeného na výplatu plnenia za poisteného škodcu, a to vo výške (v tom rozsahu), v akom za škodu zodpovedá poistený škodca,   pričom   predpokladom   vzniku   povinnosti   poistiteľa   plniť   je   preukázanie zodpovednosti poisteného za škodu, ktorá poškodenému vznikla.

Právny vzťah medzi navrhovateľmi a odporcom v 2. rade je založený osobitným zákonom   č.   381/2001   Z.   z.   o   povinnom   zmluvnom   poistení   zodpovednosti   za   škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (§ 15), v ktorom navrhovatelia ako poškodení uplatňujú voči odporcovi v 2. rade ako poistiteľovi odporcu v 1. rade nárok na náhradu škody (poistného plnenia) v rozsahu podľa cit. zákona a poistných podmienok.

Z poistenia zodpovednosti má poistený právo, ak ku škodnej udalosti, pri ktorej táto škoda vznikla a za ktorú poistený zodpovedá, došlo v čase trvania poistenia zodpovednosti, aby poisťovateľ za neho poskytol poškodenému poistné plnenie v rozsahu podľa § 4 ods. 2 cit. zákona a podľa poistných podmienok, t. j. uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody, o. i. škody na zdraví a nákladov pri usmrtení (§ 4 ods. 2 písm. a/). V § 15 cit. zákona je ustanovené, že poškodený má právo uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi zodpovednej osoby.

Súčasťou náhrady škody (ujmy) spôsobenej na zdraví sú nielen ujmy majetkovej povahy   (náhrada   nákladov   spojených   s   liečením,   strata   na   zárobku   a   pod.),   ale   aj nemajetkové ujmy na základe výslovného znenia zákona, akými sú napr. bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 444 OZ), ktoré sa odškodňujú v peniazoch. Právna teória prisudzuje zmysel škody (inej než materiálnej) aj iným ujmám nemajetkovej povahy, ktoré môžu   vzniknúť   z   porušenia   práva   v   dôsledku   zásahu   do   inej   než   majetkovej   sféry poškodeného, t. j. ujmám imateriálnym, morálnym, citovým, za ktoré prináleží poškodenému peňažná   náhrada   (odškodnenie).   Aj   podľa   právnej   úpravy   poistenia   občianskej zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   prevádzkou   motorových   vozidiel   v   smerniciach (Smernica   Rady   č.   72/166/EHS,   Smernica   č. 90/232/EHS,   Smernica   č.   2000/26/ES)   sú členské štáty povinné prijať všetky primerané opatrenia zabezpečujúce, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho území bola pokrytá poistením s cieľom ochrany poistených strán a potenciálnych obetí nehôd a aby akékoľvek škody a ujmy v oblasti povinného poistného krytia cestujúcich motorových vozidiel nezostali neuhradené.

Pri výklade pojmu škoda z hľadiska zákona č. 381/2001 Z. z. je treba vychádzať z toho, ako tento pojem poníma komunitárne právo. Komunitárne právo chápe škodu ako majetkovú škodu, tak i nemajetkovú ujmu, ktorú považuje za nemajetkovú škodu.

S použitím eurokonformného výkladu pojmov „náhrada škody“, škoda na zdraví“ v citovaných   ustanoveniach   zákona   č.   381/2001   (§   4   ods.   1,   2,   4   a   §   15   ods.   1) a s prihliadnutím   k samotnému   účelu   povinného   zmluvného   poistenia   zodpovednosti za škodu   spôsobenú   prevádzkou   motorových   vozidiel,   z   hľadiska   zodpovednosti   za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorových vozidiel - sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody (ako poškodeným), za ktorú možno priznať náhradu (zadosťučinenie) peňažnou formou podľa § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka - ktorú v širšom ponímaní treba považovať za škodu   na zdraví   podľa §   4 ods.   2 písm. a/   zák.   č. 381/2001 Z.   z. Požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2, 3 OZ preto spadá do rozsahu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti odporcu v 1. rade za   škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa cit. zákona.

Pokiaľ ide o účastníkmi uvádzané konanie pred ESD č. C-22/12 vo veci Kataríny Haasovej proti a, odvolací súd poukazuje na to, že ESD o prejudiciálnej otázke rozhodol dňa 24. októbra 2013, kedy bol vydaný rozsudok v znení, že jednotlivé ustanovenia smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode,   ak   jej   náhradu   na   základe   zodpovednosti   poisteného   za   škodu   upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. A keďže zodpovednosť poisteného, ktorá podľa vnútroštátneho súdu v tomto prípade vyplýva z § 11 a 13 OZ, vznikla na základe dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje tomu, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú smernice Rady č. 72/166/EHS z 24. 04. 1972 a jej ďalšie zmeny 84/5/EHS z 30. 12. 1983, 2005/14/ES z 11. 05. 2005 a 90/232/EHS zo 14. 05. 1990.

Rozsudok Súdneho dvora je záväzný odo dňa vyhlásenia nielen pre súd, ktorý podal prejudiciálnu otázku, ale aj pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci o opravných prostriedkoch.   Samozrejme   pre   ďalšie   takéto   prípady   rozsudok   zaväzuje   všetky   súdy členských štátov „pro futuro“.

Z   uvedených   skutočností   nepochybne   vyplýva,   že   pasívna   legitimácia   odporcu v 2. rade je daná, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.»

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   rozsudkom   okresného   súdu   a   napadnutýmrozsudkom krajského súdu dospel k záveru, že sťažnostná argumentácia sťažovateľky nie jespôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd konštatuje,že krajský súd sa relevantne vysporiadal so všetkými skutočnosťami rozhodnými v danejveci a odvolacími námietkami sťažovateľky a svoje závery dostatočne odôvodnil, tak ako súcitované. Ústavný súd preto nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení ahodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod nazásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenýmiv čl. 127 ods. 2 ústavy.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačujena prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor,podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čohovyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názoromúčastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   možnosť   sťažovateľkou   namietaného   porušeniazákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkomkrajského súdu, odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdez dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K   namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   20   ústavyústavný   súd   poznamenáva,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnymporušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplývaz toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 ažčl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecnýmsúdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne záveryv rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   jezákladným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecnýchsúdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy   (obdobne   napr.   II. ÚS 71/07,III. ÚS 26/08).

Ústavný súd nezistil možnosť porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy(ako ani práva čl. 6 ods. 1 dohovoru) rozsudkom krajského súdu a sťažnosť v tejto častiodmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorousťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 20 ústavy, je len nevyhnutnýmdôsledkom   vyplývajúcim   zo   vzájomného   vzťahu   medzi   právami   hmotno-právnehocharakteru a ústavnoprocesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia (rovnakoIII. ÚS 316/2011).

Ústavný súd preto odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v celom rozsahu sa ústavný súdďalšími jej nárokmi nezaoberal.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišnéstanovisko sudcu Milana Ľalíka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2015