SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 206/2015-25
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti KOOPERATIVA poisťovňa, a. s.,Vienna Insurance Group, Štefanovičova 4, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriouLegal Cases s. r. o., Ružová 265, Dunajská Streda, konajúcou prostredníctvom konateľkya advokátky JUDr. Mgr. Ingrid Gyökeresovej, vo veci namietaného porušenia základnéhopráva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného právana súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojenís čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdrozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 Co 182/2013 z 24. septembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti KOOPERATIVA poisťovňa, a. s., Vienna InsuranceGroup o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2015doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti KOOPERATIVA poisťovňa, a. s., ViennaInsurance Group, Štefanovičova 4, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo vecinamietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len„krajský súd“) sp. zn. 5 Co 182/2013 z 24. septembra 2014 (ďalej len „rozsudok krajskéhosúdu“).
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:«Na Okresnom súde v Nitre bolo pod sp. zn. 8C/41/2012 vedené v právnej veci žalobcu 1. rade..., žalobcu v 2. rade..., žalobcu v 3. rade... (ďalej aj ako „žalobcovia“) voči žalovanému v 1. rade
... a žalovanému v 2. rade KOOPERATIVA poisťovňa, a. s. Vienna Insurance Group... súdne konanie o nemajetkovú ujmu, v ktorom sa žalobcovia domáhali, aby súd žalovaných v 1. a 2. rade zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi v 1. rade 10.000 Eur, žalobcovi v 2. rade 10.000 Eur a žalobcovi v 3. rade 10.000 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, a to všetko k rukám žalobcu v 1. rade (ďalej len „súdne konanie“). Okresný súd v Nitre svojím rozsudkom sp. zn. 8 C/41/2012-151 zo dňa 15. 04. 2013 v uvedenom súdnom konaní rozhodol tak, že žalovaných v 1. a 2. rade zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi v 1. rade 10.000 Eur, žalobcovi v 2. rade 10.000 Eur a žalobcovi v 3. rade 10.000 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, a to všetko k rukám žalobcu v 1. rade.
Voči uvedenému rozsudku prvostupňového súdu podal žalovaný v 2. rade odvolanie, o ktorom Krajský súd v Nitre ako odvolací súd dňa 24. 09. 2014 rozhodol rozsudkom sp. zn. 5 Co/182/2013-277 tak, že Rozsudok Okresného súdu v Nitre, sp. zn. 8 C/41/2012-151 zo dňa 15. 04. 2013 potvrdil...
Podľa názoru sťažovateľa, Krajský súd v Nitre pri svojom rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa, v rámci ktorého potvrdil prvostupňový rozsudok Okresného súdu v Nitre, sa ústavnou zásadou zakotvenou v čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“) neriadil a tak porušil ústavné princípy obsiahnuté v čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, vylučujúce diskrimináciu sťažovateľa, keď uložil sťažovateľovi povinnosti nad rozsah zákonom určenej povinnosti, ktorá mu z vnútroštátnych právnych predpisov nevyplynula, a tým porušil jeho právo vlastniť majetok zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy, právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“)....
Žalobcovia sa v súdnom konaní domáhali voči sťažovateľovi, ako poisťovateľovi, náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Obč. zák., ktorá im bola spôsobená usmrtením ich blízkej osoby žalovaným v 1. rade v dôsledku dopravnej nehody, ktorú zavinil žalovaný v 1. rade.
Žalobcovia pasívnu legitimáciu sťažovateľa zdôvodnili tým, že sťažovateľ je poisťovateľom v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „ZoPZP“), ktorý na základe poistnej zmluvy uzatvorenej so žalovaným v 1. rade ako poistníkom, poskytoval v čase dopravnej nehody poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Pod ust. § 4 ods. 2 písm. a) ZoPZP o náhrade škody (podľa ust. § 420 a nasl. Obč. zák.) možno podľa názoru žalobcov eurokonformnym výkladom subsumovať aj náhradu nemajetkovej ujmy, t. j. zásah do osobnostných práv žalobcov (usmrtením ich blízkej osoby) žalovaným v 1. rade, upravených v ust. § 11 a nasl. Obč. zák.
Prvostupňový i druhostupňový súd sa správnym názorom žalobcov stotožnili a dospeli k právnemu záveru, že s použitím eurokonformného výkladu pojmov „náhrada škody, škoda na zdraví“ v cit. ustanoveniach ZoPZP s prihliadnutím k samotnému účelu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody, za ktorú možno priznať náhradu peňažnou formou podľa § 13 ods. 2 Obč. zák., ktorú v širšom ponímaní treba považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a) ZoPZP.
Sťažovateľ v konaní poukázal na rad právnych skutočností, z ktorých vyplynulo, že z hľadiska súčasne platnej vnútroštátnej legislatívy nie je možné subsumovať pod ust. § 4 ods. 2 písm. a) ZoPZP, podľa ktorého poisťovateľ (sťažovateľ) poskytuje poistenému náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení (podľa ust. 442-449 Obč. zák.), aj nároky nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Obč. zák., ktoré preukazoval v súdnom konaní aj početnými rozsudkami slovenských a českých súdov vrátane Uznesenia Ústavného súdu ČR č. III. ÚS 8/06 a rozhodnutia NS SR 4 Cdo 168/2009 zo dňa 20.04.2011, ktoré dodnes nebolo prekonané žiadnym rozhodnutím najvyššieho súdu. Uviedol tiež, že zo smerníc EU zaoberajúcich sa poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami nevyplynuli bez ďalšieho nároky v rozsahu krytia aj nemajetkovej ujmy zo zákonného poistenia motorových vozidiel, a v tomto rozsahu smernice EÚ ani neboli transponované Slovenskou republikou do jej vnútroštátneho právneho poriadku. Túto skutočnosť napokon potvrdila aj Slovenská republika vo svojom stanovisku vo veci „Haasová“, v konaní o prejudiálnej otázke o výklade komunitárneho práva (smernice EÚ) pred Európskym súdnym dvorom, sp. zn. C-22/12, keď uviedla, že zámerom štátu nebolo zahrnúť do platného ZoPZP aj náhradu nemajetkovej ujmy uplatniteľnú pozostalými podľa § 11 a nasl. Obč. zák. a podľa jej názoru takáto povinnosť zahrnutia nemajetkovej ujmy do platného ZoPZP Slovenskej republike ani zo samotných smerníc EÚ nevyplynula.
Podľa názoru sťažovateľa, aj keby takýto rozsah poistného krytia smernice stanovili, smernice EÚ nie sú priamo aplikovateľné všeobecným súdom členského štátu EÚ na ukladanie práv a povinností fyzickým a právnickým osobám a keďže v takomto rozsahu do vnútroštátnych predpisov neboli transponované, nie je možné sťažovateľa zaviazať k povinnosti, ktorá mu z vnútroštátneho právneho predpisu nevyplynula. Nepriamy účinok smerníc na eurokonformnej interpretácii vnútroštátneho práva je možný len vtedy, ak nie je v rozpore s vnútroštátnym právom. Keďže nároky pozostalých po obetiach dopravných nehôd na uplatnenie nemajetkovej ujmy vnútroštátne právo vo svojom ZoPZP neumožňuje uspokojiť, uplatnenie eurkonoformného výkladu v takomto rozsahu by bolo contra legem. Preto takýto nárok žalobcov nie je možné podľa názoru sťažovateľa z povinného zmluvného poistenia žalovaného v 1. rade uhradiť sťažovateľom.
Súdy k tejto argumentácii sťažovateľa neprihliadli. Svoje rozhodnutie opreli o Smernice Rady 72/166/EHS - čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 72/166/EHS z 24. 4. 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami (prvá smernica): „Každý členský štát prijme v súlade s článkom 4 všetky primerané opatrenia, aby zabezpečil, že zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho území je pokrytá poistením“..., a č. 90/232/ EHS - čl. 1 ods. 1 Smernice Rady 90/232/EHS zo dňa 14. 05. 1990 (tretia smernica): „poistenie uvedené v ČL 3 ods. 1 prvej smernice bude pokrývať zodpovednosť za ujmu na zdraví spôsobenú všetkým cestujúcim, okrem vodiča, vyplývajúcu z prevádzky vozidla“. Z kontextu týchto smerníc však nevyplynulo bez ďalšieho, že by sa poistné krytie malo vzťahovať aj na nároky z ochrany osobnosti a v takomto rozsahu by mali byť transponované do vnútroštátneho poriadku SR....
Napriek tomu, že o nemožností podriadenia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy pod škodu podľa ZoPZP rozhodol už NS SR v konaní sp. zn. 4 Cdo 168/2009 1, ako aj ďalšie súdy, ktoré jednoznačne vyriekli obsahovú i právnu odlišnosť týchto dvoch právnych inštitútov -„škoda“ a „nemajetková ujma“ (napr. Usneseni ÚS ČR - III. ÚS 8/06)2; Krajský súd v Nitre, odkloniac sa od právneho názoru týchto súdov, dospel k záveru, že eurokonformným výkladom možno škodu podľa § 420 a nasl. Obč. zák. považovať za nemajetkovú ujmu podľa § 11 Obč. zák.
Podľa názoru sťažovateľa prijatie eurokonformného výkladu náhrady škody v rozsahu zahrnutia aj náhrady nemajetkovej ujmy, je contra legem... ZoPZP taxatívne vo svojich ustanoveniach odkazuje len na náhradu škody na zdraví, nákladov pri usmrtení a z imateriálnej ujmy pokladá za odškodniteľnú ujmu bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia. Iné nároky z nemajetkovej ujmy neumožňuje odškodniť....
S uvedeným sa stotožnili vo svojej rozhodovacej činnosti aj vnútroštátne súdy, napr. rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 Co/39/2012 z 06. 03. 2012, rozhodnutie NS SR z 20. 04. 2011, sp. zn. 4 Cdo/168/2009, rozhodnutie Okresného súdu v Trnave... č. k. 21 C/15/2011, rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 12 Co/89/2013 zo dňa 26. 06. 2014, etc....
Smernice ES nemajú však priamy účinok a nie sú adresované pre jednotlivcov, obmedzujú sa iba na vymedzenie cieľa pre členské štáty....
Priama aplikácia smerníc EU prichádza do úvahy len v sporoch, kde je odporcom členský štát! Priama aplikácia smerníc nesmie mať za následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe....
Ak odvolací súd dospel k právnemu záveru, že uvedené smernice upravujú povinnosť členských štátov zahrnúť do náhrady škody podľa vnútroštátneho práva aj náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu Sila nasl. Obč. zák., mal zároveň riadiac sa čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR konštatovať, že vnútroštátne právo neumožňuje považovať náhradu škody zároveň za nemajetkovú ujmu. Ust. § 4 ods. 2 písm. a) ZoPZP nebolo doplnené o úhradu nemajetkovej ujmy podľa § 11 a nasl. Obč. zák. Vzhľadom na to, že v takomto rozsahu neboli smernice EU transponované do vnútroštátneho poriadku SR (ZoPZP), čo potvrdila vo svojom stanovisku samotná Slovenská republika, nie je možné prijať ani eurokonformny výklad ust. § 4 ods. 2 písm. aj ZoPZP v rozsahu zahrnutia náhrady nemajetkovej ujmy pod náhradu škody, nakoľko takýto výklad by bol v rozpore s platným právom SR. Priamy účinok smerníc EU je voči fyzickým a právnickým osobám vylúčený.»
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 Co/182/2013 zo dňa 24. 09. 2014, porušené bolo.
2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 24. 09. 2014 sp. zn. 5 Co/182/2013 a vracia vec krajskému súdu na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia a to do jedného mesiaca odo dňa nadobudnutia právoplatnosti nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzinapadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú danédôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšiekonanie.
Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa domáhavyslovenia porušenia svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojenís čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, ktorým bol v odvolacom konaní potvrdenýrozsudok Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 C 41/2012-151z 15. apríla 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“).
Predmetom označeného súdneho konania boli nároky žalobcov v 1. až 3. radena náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do ich osobnostných práv, konkrétnepráva na súkromný a rodinný život v zmysle § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka.K uvedenému zásahu malo dôjsť úmrtím manželky žalobcu v 1. rade a matky žalobcovv 2. a 3. rade pri dopravnej nehode, ktorú zavinil žalovaný v 1. rade. Žalobcovia siuplatňovali a okresný súd im priznal uplatňované nároky voči žalovanému v 1. radea solidárne s ním aj voči sťažovateľke ako žalovanej v 2. rade, u ktorej mal žalovanýv 1. rade uzatvorenú zmluvu o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škoduspôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Pasívnu legitimáciu sťažovateľky okresný súdaj krajský súd odôvodňovali tým, že eurokonformným výkladom je nutné náhradunemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka považovať za škodu na zdravív zmysle § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistenízodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplneníniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 381/2001 Z. z.“), čímje daná povinnosť sťažovateľky ako poistiteľa poskytnúť plnenie žalobcom ako poškodeným.
Podstatou sťažnostnej argumentácie sťažovateľky je namietanie nesprávnychprávnych záverov okresného súdu a krajského súdu v otázke výkladu ustanovenia § 4 ods. 2písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z., a tým ustálenie pasívnej vecnej legitimácie sťažovateľkyvo vzťahu k žalobcami uplatňovaným nárokom.
Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebnéposudzovať spoločne.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného právana súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právuzodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétneprocesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadnes medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutiavšeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiachdošlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež bymali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré nebolinapravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdeniaopodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu, ktorým bolpotvrdený rozsudok okresného súdu.
Krajský súd v relevantnej časti svoj rozsudok odôvodnil takto:
«Súd prvého stupňa nielen vecne správne rozhodol o nároku navrhovateľov na nemajetkovú ujmu a jej výške, ale v odôvodnení sa aj správne argumentačne vyporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, preto sa odvolací súd obmedzuje na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku a zároveň na zdôraznenie správnosti preskúmavaného rozhodnutia dopĺňa ďalšie dôvody, ktoré sú reakciou na odvolanie odporcu v 2. rade na závery súdu prvého stupňa, pričom zdôrazňuje, že právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako neoddeliteľnej súčasti práva na spravodlivý súdny proces neznamená povinnosť súdu dať odpoveď na všetky argumenty účastníka, ale len na argumenty zásadného významu, t. j. pre vec rozhodujúce.
Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie rozsudku súdu prvého stupňa z hľadiska pasívnej legitimácie odporcu v 2. rade, t. j. existencie jeho povinnosti hradiť nemajetkovú ujmu z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.
Zákon č. 381/2001 Z. z. v ust. § 15 od 01. 01. 2002 zaviedol všeobecný priamy nárok poškodeného na náhradu škody proti poisťovateľovi zodpovednej osoby (action direct) tak, ako to poznajú všetky obdobné právne úpravy v Európe, preto v prípade škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla si poškodený môže vybrať, či nárok na náhradu škody uplatní voči škodcovi (poistenému) alebo voči poisťovateľovi alebo voči obidvom súčasne (solidárne). Vo vzťahu k poisťovni ide o špecifické právo poškodeného na výplatu plnenia za poisteného škodcu, a to vo výške (v tom rozsahu), v akom za škodu zodpovedá poistený škodca, pričom predpokladom vzniku povinnosti poistiteľa plniť je preukázanie zodpovednosti poisteného za škodu, ktorá poškodenému vznikla.
Právny vzťah medzi navrhovateľmi a odporcom v 2. rade je založený osobitným zákonom č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (§ 15), v ktorom navrhovatelia ako poškodení uplatňujú voči odporcovi v 2. rade ako poistiteľovi odporcu v 1. rade nárok na náhradu škody (poistného plnenia) v rozsahu podľa cit. zákona a poistných podmienok.
Z poistenia zodpovednosti má poistený právo, ak ku škodnej udalosti, pri ktorej táto škoda vznikla a za ktorú poistený zodpovedá, došlo v čase trvania poistenia zodpovednosti, aby poisťovateľ za neho poskytol poškodenému poistné plnenie v rozsahu podľa § 4 ods. 2 cit. zákona a podľa poistných podmienok, t. j. uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody, o. i. škody na zdraví a nákladov pri usmrtení (§ 4 ods. 2 písm. a/). V § 15 cit. zákona je ustanovené, že poškodený má právo uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi zodpovednej osoby.
Súčasťou náhrady škody (ujmy) spôsobenej na zdraví sú nielen ujmy majetkovej povahy (náhrada nákladov spojených s liečením, strata na zárobku a pod.), ale aj nemajetkové ujmy na základe výslovného znenia zákona, akými sú napr. bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 444 OZ), ktoré sa odškodňujú v peniazoch. Právna teória prisudzuje zmysel škody (inej než materiálnej) aj iným ujmám nemajetkovej povahy, ktoré môžu vzniknúť z porušenia práva v dôsledku zásahu do inej než majetkovej sféry poškodeného, t. j. ujmám imateriálnym, morálnym, citovým, za ktoré prináleží poškodenému peňažná náhrada (odškodnenie). Aj podľa právnej úpravy poistenia občianskej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel v smerniciach (Smernica Rady č. 72/166/EHS, Smernica č. 90/232/EHS, Smernica č. 2000/26/ES) sú členské štáty povinné prijať všetky primerané opatrenia zabezpečujúce, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho území bola pokrytá poistením s cieľom ochrany poistených strán a potenciálnych obetí nehôd a aby akékoľvek škody a ujmy v oblasti povinného poistného krytia cestujúcich motorových vozidiel nezostali neuhradené.
Pri výklade pojmu škoda z hľadiska zákona č. 381/2001 Z. z. je treba vychádzať z toho, ako tento pojem poníma komunitárne právo. Komunitárne právo chápe škodu ako majetkovú škodu, tak i nemajetkovú ujmu, ktorú považuje za nemajetkovú škodu.
S použitím eurokonformného výkladu pojmov „náhrada škody“, škoda na zdraví“ v citovaných ustanoveniach zákona č. 381/2001 (§ 4 ods. 1, 2, 4 a § 15 ods. 1) a s prihliadnutím k samotnému účelu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, z hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorových vozidiel - sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody (ako poškodeným), za ktorú možno priznať náhradu (zadosťučinenie) peňažnou formou podľa § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka - ktorú v širšom ponímaní treba považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a/ zák. č. 381/2001 Z. z. Požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2, 3 OZ preto spadá do rozsahu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti odporcu v 1. rade za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa cit. zákona.
Pokiaľ ide o účastníkmi uvádzané konanie pred ESD č. C-22/12 vo veci Kataríny Haasovej proti a, odvolací súd poukazuje na to, že ESD o prejudiciálnej otázke rozhodol dňa 24. októbra 2013, kedy bol vydaný rozsudok v znení, že jednotlivé ustanovenia smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. A keďže zodpovednosť poisteného, ktorá podľa vnútroštátneho súdu v tomto prípade vyplýva z § 11 a 13 OZ, vznikla na základe dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje tomu, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú smernice Rady č. 72/166/EHS z 24. 04. 1972 a jej ďalšie zmeny 84/5/EHS z 30. 12. 1983, 2005/14/ES z 11. 05. 2005 a 90/232/EHS zo 14. 05. 1990.
Rozsudok Súdneho dvora je záväzný odo dňa vyhlásenia nielen pre súd, ktorý podal prejudiciálnu otázku, ale aj pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci o opravných prostriedkoch. Samozrejme pre ďalšie takéto prípady rozsudok zaväzuje všetky súdy členských štátov „pro futuro“.
Z uvedených skutočností nepochybne vyplýva, že pasívna legitimácia odporcu v 2. rade je daná, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.»
Ústavný súd po oboznámení sa s rozsudkom okresného súdu a napadnutýmrozsudkom krajského súdu dospel k záveru, že sťažnostná argumentácia sťažovateľky nie jespôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd konštatuje,že krajský súd sa relevantne vysporiadal so všetkými skutočnosťami rozhodnými v danejveci a odvolacími námietkami sťažovateľky a svoje závery dostatočne odôvodnil, tak ako súcitované. Ústavný súd preto nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení ahodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod nazásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenýmiv čl. 127 ods. 2 ústavy.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačujena prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor,podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čohovyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názoromúčastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Keďže ústavný súd nezistil možnosť sťažovateľkou namietaného porušeniazákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkomkrajského súdu, odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdez dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ústavyústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnymporušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplývaz toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 ažčl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecnýmsúdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne záveryv rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré jezákladným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecnýchsúdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07,III. ÚS 26/08).
Ústavný súd nezistil možnosť porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy(ako ani práva čl. 6 ods. 1 dohovoru) rozsudkom krajského súdu a sťažnosť v tejto častiodmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorousťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 20 ústavy, je len nevyhnutnýmdôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právnehocharakteru a ústavnoprocesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia (rovnakoIII. ÚS 316/2011).
Ústavný súd preto odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v celom rozsahu sa ústavný súdďalšími jej nárokmi nezaoberal.
K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišnéstanovisko sudcu Milana Ľalíka.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. apríla 2015