znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 206/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   T.,   C.,   zastúpenej   obchodnou spoločnosťou F., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa doc. JUDr. B. F., PhD., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu i inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obo 77/2009 a jeho opravným uznesením z 3. decembra 2009 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 10 ObdoV 11/2010 a jeho uznesením z 25. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti T., C. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej obchodnou spoločnosťou F., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa doc. JUDr. B. F., PhD., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu i inú právnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   odvolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 Obo 77/2009   a   jeho   opravným   uznesením   z   3.   decembra   2009   (ďalej   len   „opravné uznesenie   z   3.   decembra   2009“)   a   postupom   najvyššieho   súdu   v   dovolacom   konaní vedenom pod sp. zn. 10 ObdoV 11/2010 a jeho uznesením z 25. októbra 2012 (ďalej len „uznesenie z 25. októbra 2012“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:„Sťažovateľ   sa   žalobným   návrhom   domáhal   zaplatenia   finančnej   čiastky   v   sume 66.387,84   EUR   s príslušenstvom   vyplývajúcej z platnej   zmenky.   Žalovaní   boli   ručitelia (avalisti) z blankozmenky na rad vystavenej spoločnosťou P... dňa 29. 5. 1998 v prospech spoločnosti   D...   so splatnosťou   po   vyplnení   v   súlade   s   vyplňovacím   zmluvným   právom. Zmenka bola dňa 13. 12. 2000 predložená na úhradu priamemu dlžníkovi ako aj avalistom – žalovaným. Postúpením na rad indosamentom sa vlastníkom zmenky stal žalobca. Zmenka nebola uhradená, a z tohto dôvodu bola uplatnená súdnou cestou.“

Zo sťažnosti vyplýva, že Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) vydal zmenkový platobný rozkaz sp. zn. 3 Zm 110/2003 z 26. júla 2004, ktorým žalovaných zaviazal   na   finančnému   plnenie   zo   zmenky.   Žalovaní   podali   proti   nemu   v   zákonnej lehote námietky.   Krajský   súd   v   právnej   veci   sťažovateľky   rozhodol   rozsudkom sp. zn. 3 Zm 110/03   z   2.   apríla   2009   (ďalej   len   „rozsudok   krajského   súdu“)   tak,   že zmenkový platobný rozkaz sp. zn. 3 Zm 110/2003 z 26. júla 2004 zrušil a návrh zamietol. Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu krajského súdu v zákonnej lehote odvolanie. Počas občianskeho súdneho konania sťažovateľka tiež podala návrh na zámenu účastníka konania na   strane   žalobcu,   ktorý   odôvodnila   indosamentom,   ktorým   boli   práva   zo   zmenky prevedené na Ing. J. R. Krajský súd uznesením zámenu účastníka konania na strane žalobcu pripustil. Po podanom odvolaní proti uzneseniu krajského súdu vo veci zámeny účastníkov konania najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Obo 68/2007 zrušil rozhodnutie krajského súdu. Na základe uvedeného sa podľa sťažovateľky žalobcom stala sťažovateľka ako pôvodná vlastníčka zmenky.

Sťažovateľka vytýka súdom konajúcim v jej právnej veci, že vydali rozhodnutia, ktorými „zrušili   zmenkový   platobný   rozkaz   a   následne   konanie   zastavili   z   údajne procesných dôvodov, t. j. strata vecnej legitimácie z vlastníckych práv k zmenke. Podľa zmenkového a šekového zákona takéto rozhodnutie presahuje právomoc súdu, pretože nie je možné   zastaviť   konanie   pre pochybnosť   v indosácii,   a tým vyhlásiť   neplatnosť zmenky. Zmenka je podľa svojho obsahu (originál v spise) platná a bezchybná... Podľa zmenkového práva, ak je pochybnosť o indosácii – vo vlastníckom vzťahu označených osôb postupom v rade, stáva sa vlastníkom tá osoba, ktorá je následne označená na alongu alebo zmenke ako vlastník, a tým jej vznikajú všetky práva zo zmenky.“.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uviedla: „Zastávame názor, v spojitosti s citovaným zákonom, že už pri rozhodnutí o zmenkovom platobnom rozkaze Krajským súdom Banská Bystrica, po vrátení veci Najvyšším súdom Slovenskej republiky na nové konanie sp. zn.: 3Zm/110/03-Sn-266 zo dňa 2. 4. 2009 tým, že vydal rozhodnutie o zamietnutí návrhu (čiže uplatneného práva zo zmenky jej vlastníkom) došlo prinajmenšom k porušeniu zmenkového a šekového zákona, pretože v zmysle tohto zákona vlastník zmenky nemôže stratiť svoje práva zo zmenky, pokiaľ ich uplatnil v zákonnej lehote a zmenka nie je ničotná. Preto aj tento súd mal ďalej konať s následným vlastníkom (v tomto prípade pôvodný žalobca – je vyznačený   na   zmenke   ako   vlastník   pre   plnenie   na   rad),   a   nie   konanie   zastaviť s odôvodnením, že po nepripustení do konania stratil legitimáciu. Ide o osobu, ktorá podala návrh na začatie konania o zmenkovom platobnom rozkaze.“

O   odvolaní   sťažovateľky   proti   rozsudku   krajského   súdu   rozhodol   najvyšší   súd rozsudkom sp. zn. 2 Obo 77/2009 z 27. augusta 2009 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu z 27. augusta 2009“) v prospech sťažovateľky tak, že predmetný rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne opravným uznesením z 3. decembra 2009 najvyšší   súd   zmenil v neprospech   sťažovateľky   výrok   tohto rozsudku   tak,   že rozsudok krajského súdu potvrdil. Uvedeným postupom najvyššieho súdu v odvolacom konaní bola „sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom, a tým došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. l Ústavy SR, ako aj práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd opravným uznesením z 3. decembra 2009 „modifikoval v celosti pre žalobcu pozitívny výrok rozsudku a priznal mu úplne opačný materiálnoprávny význam. Opravným uznesením došlo k úplnému potvrdeniu správnosti rozsudku krajského   súdu čo malo   za   následok zastavenie konania o   majetkovom práve žalobcu. Opísaná modifikácia v spojení s argumentmi uvedenými v ďalšom texte spôsobila, že sa žalobcovi postupom porušovateľa odňala možnosť konať pred súdom. Postup podľa § 164 Občianskeho súdneho poriadku môže súd aplikovať len v prípade, ak je potrebné opraviť chyby v písaní, počítaní alebo iné zrejmé nesprávnosti vo výroku rozsudku (resp. v záhlaví,   odôvodnení,   poučení   a   pod.),   pričom   zákon   má   na   mysli   výlučne   zjavné nesprávnosti,   ku   ktorým   došlo   pri   vyhlásení   alebo   v   písomnom   vyhotovení   rozsudku   – pisárske chyby, omyly v súčtoch a podobne. Je neprípustné, aby súd podľa ust. § 164 OSP menil obsah rozsudku.“.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej argumentovala, že z obsahu odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu z 27. augusta 2009 nevyplýva, že rozsudok krajského súdu je potrebné ako vecne správny potvrdiť. Naopak, najvyšší súd dospel k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho   názoru   krajského   súdu,   pričom   v   otázke   procesného   nástupníctva   potvrdil irelevanciu existencie zmluvy o postúpení pohľadávok podľa § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka   uzavretej   medzi   sťažovateľkou   a   Ing.   J.   R.,   a   teda   krajský   súd   má podľa sťažovateľky v konaní pokračovať pre vadu v indosácii zmenky s pôvodným žalobcom – sťažovateľkou.

Sťažovateľka v snahe domôcť sa ochrany svojich práv iniciovala dovolacie konanie. Najvyšší   súd   o   podanom   dovolaní   rozhodol   uznesením   z   25.   októbra   2012   tak,   že   jej dovolanie odmietol. V predmetnom rozhodnutí sa najvyšší súd podľa názoru sťažovateľky vôbec nevysporiadal s právnymi výhradami sťažovateľky k aplikácii a interpretácii práva súdmi nižšieho stupňa a osobitne ustanovení zákona č. 191/1950 Zb. Zmenkový a šekový zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „zmenkový a šekový zákon“) a súčasne sa odmietol zaoberať aj zásadným problémom „opravy“ súdneho rozhodnutia vo výrokovej časti.

V podaní doručenom ústavnému súdu 25. marca 2013 a označenom ako „Doplnenie právnej   argumentácie“ sťažovateľka   poukázala   na   skutočnosť,   že   najvyšší   súd   pri rozhodovaní v jej právnej veci zrejme vychádzal z nesprávneho skutkového stavu, keďže existuje   pochybnosť   o obsahu   zmenky,   ktorej   fotokópia   sa   nachádza   v súdnom   spise, na ktorej podľa sťažovateľky chýba jej spodná časť obsahujúca podpis indosatára a miesto a dátum vystavenia zmenky.

Na základe uvedeného sťažovateľka v sťažnosti navrhla, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1) Základné právo spoločnosti T... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   ako   aj   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.: 2Obo/77/2009 medzi žalobcom: T... a žalovaným: 1) Ing. J. Š... a 2) Ing. I. U... o zaplatenie istiny 66.387,84,- EUR s príslušenstvom porušené bolo.

2) Základné právo spoločnosti T... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   ako   aj   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 Európskeho   dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozhodnutím (opravným uznesením) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 3. 12. 2009 v konaní vedenom pod sp. zn.: 2Obo/77/2009 medzi žalobcom: T... a žalovaným: 1) Ing. J. Š... a 2) Ing. I. U... o zaplatenie istiny 66.387,84,- EUR s príslušenstvom porušené bolo.

3) Zrušuje   sa   opravné   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.: 2Obo/77/2009   zo   dňa   3.   12.   2009   vydané   v   konaní   vedenom   medzi   žalobcom:   T...   a žalovaným:   1)   Ing.   J.   Š...   a   2)   Ing.   I.   U...   o zaplatenie   istiny   66.387,84,-   EUR   s príslušenstvom v celom rozsahu bez náhrady.

4) Základné právo spoločnosti T... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   ako   aj   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.:   10ObdoV/11/2010   medzi žalobcom: T... a žalovaným: 1) Ing. J. Š... a 2) Ing. I. U... o zaplatenie istiny 66.387,84,- EUR s príslušenstvom porušené bolo.

5) Základné právo spoločnosti T... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   ako   aj   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 Európskeho   dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozhodnutím (opravným uznesením) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 10. 2012 v konaní vedenom pod sp. zn.: 10ObdoV/11/2010 medzi žalobcom: T... a žalovaným: 1) Ing. J. Š... a 2) Ing. I. U... o zaplatenie istiny 66.387,84 EUR s príslušenstvom porušené bolo.

6) Zrušuje   sa   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.: 10ObdoV/11/2010 zo dňa 25. 10. 2012 vydané v konaní vedenom medzi žalobcom: T... a žalovaným:   1)   Ing.   J.   Š...   a   2)   Ing.   I.   U...   o zaplatenie   istiny   66.387,84,-   EUR   s príslušenstvom v celom rozsahu a vec sa tomuto súdu vracia na ďalšie konanie.

7) Spoločnosti T... priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- EUR (slovom tristo   eur),   ktoré   je   jej   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný   zaplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

8) Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   spoločnosti   T...   trovy konania,   tak   ako   budú   vyčíslené   v   písomnom   vyhotovení   nálezu,   na   účet   jej   právneho zástupcu F., s. r. o... a to do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu teda nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľky, v ktorej namietal primárne porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v odvolacom konaní a jeho opravným uznesením   z   3.   decembra   2009,   ktorým   opravil   výrok   rozsudku   najvyššieho   súdu z 27. augusta   2009,   ako   aj   postupom   najvyššieho   súdu   v   dovolacom   konaní   a   jeho uznesením z 25. októbra 2012, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľky ako neprípustné.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   vo   viazanosti   petitom,   teda   tou   časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k   tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď   je sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m.   II.   ÚS   19/05,   III.   ÚS   2/05, IV. ÚS 287/2011).

K namietanému porušeniu práv postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením z 25. októbra 2012

Podstatou námietok sťažovateľky je jej nesúhlas s postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením z 25. októbra 2012, ktorým odmietol jej dovolanie ako neprípustné, keďže sa vôbec   nevysporiadal   s   jej   argumentáciou   týkajúcou   sa   nesprávnej   aplikácie   ustanovení zmenkového   a   šekového   zákona   a   súčasne   sa   nezaoberal   ani   zásadným   problémom opravného   uznesenia   z   3.   decembra   2009,   a   teda   neodstránil   pochybenia,   ktorých   sa predtým   dopustili   krajský   súd   ako   súd   prvého   stupňa   a najvyšší   súd   ako   odvolací   súd v predchádzajúcom konaní v právnej veci sťažovateľky.

Ústavný súd musel preto v rámci predbežného prerokovania sťažnosti posúdiť, či postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením z 25. októbra 2012 mohlo v danom prípade dôjsť k takému závažnému pochybeniu zo strany najvyššieho súdu, ktoré by signalizovalo možnosť   vysloviť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   porušenie   sťažovateľkou označených práv.

Najvyšší súd v uznesení z 25. októbra 2012 k námietkam sťažovateľky v relevantnej časti odôvodnenia uviedol:

«V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom (síce najskôr so zrejmou nesprávnosťou v prvom výroku vo výrokovej časti rozsudku odvolacieho súdu, kde omylom uviedol, že rozsudok prvostupňového súdu „zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie“, ktorú ale   na   návrh súdu   prvého   stupňa,   ktorý   túto   zrejmú   nesprávnosť   zistil,   odstránil opravným uznesením v súlade so zákonom, tak, že správne znenie výroku vo veci samej je: odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa „potvrdzuje“). V zmysle ustanovenia § 238 OSP platí,   že   ak   dovolanie   smeruje   proti   rozhodnutiu   vydanému   v   tejto   procesnej   forme,   je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 OSP) alebo rozsudok odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 OSP), alebo rozsudok odvolacieho súdu potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 238 ods. 3 OSP).

Dovolaním   napadnutý   rozsudok   odvolacieho   súdu   nemá   znaky   vyššie   uvedených rozhodnutí.   Nakoľko   v   prejednávanej   veci   odvolací   súd   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého stupňa   v   znení   opravného   uznesenia,   pričom   vo   výrokovej   časti   prípustnosť   dovolania nevyslovil, je nepochybné, že prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť z ustanovení § 238 ods. 1 až 3 OSP.

S   prihliadnutím   na   ustanovenie   §   242   ods.   1   veta   druhá   OSP,   ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 OSP (či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 OSP, ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 OSP. Uvedené zákonné ustanovenie   pripúšťa   dovolanie   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a) až g) tohto ustanovenia. Ak je totiž konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a) až g) OSP, možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 OSP vylúčené.

Dovolateľ (žalobca) namietal vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP, ktorú videl v tom, že odvolací súd opravným uznesením modifikoval v celosti pre žalobcu pozitívny výrok rozsudku a priznal mu úplne opačný materiálnoprávny význam. Táto modifikácia podľa dovolateľa spôsobila, že žalobcovi sa postupom odvolacieho súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Podľa § 164 OSP účinného v čase vydania opravného uznesenia, súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O oprave   vydá   opravné   uznesenie,   ktoré   doručí   účastníkom.   Pritom   môže   odložiť vykonateľnosť rozsudku na čas, kým opravné uznesenie nenadobudne právoplatnosť. Občiansky   súdny   poriadok   žiada,   aby   súdne   rozhodnutie   bolo   určité,   jasné a formálne bezchybné. Nemožno však celkom vylúčiť, aby sa chyby a nesprávnosti dostali do   rozsudku.   Také   nedostatky   je   preto   žiadúce   odstrániť.   Tu   ale   narážame   na   zásadu procesného práva, že len čo súd vyhlási rozsudok, je ním viazaný.

Medzi týmito dvoma zákonnými požiadavkami je rozpor a rieši ho ustanovenie § 164 OSP takým spôsobom, že oprávňuje opraviť v rozsudku kedykoľvek i bez návrhu chyby vpísaní   a   počítaní   a   iné   zrejmé   nesprávnosti.   Ide   o   chyby   technického   rázu   nemajúce podstatnejší   význam.   Musí   teda   ísť   o   celkom   zjavne   spoznateľné   pochybenia   (napr. z rozporu výroku a odôvodnenia). V prípade iných zrejmých nesprávností sa jedná o také chyby, ktoré sú ako zrejmé nesprávnosti podobného pôvodu ako chyby v písaní a počítaní, tzn. ku ktorým došlo len zjavným a okamžitým zlyhaním v duševnej či mechanickej činností osoby, za účasti ktorej došlo k vyhláseniu alebo vyhotoveniu rozsudku, a ktoré sú každému zrejmé; zrejmosť takej nesprávnosti vysvitá najmä z porovnania výroku rozsudku s jeho odôvodnením, prípadne aj z iných súvislostí.

Opraviť   možno   výrok   rozsudku,   jeho   odôvodnenie   i   poučenie.   V   prípade,   ak   sa opravuje   výrok   rozsudku,   musí   sa   tak   urobiť   opravným   uznesením.   V   prípade   opravy ostatných častí rozsudku môže sa tak urobiť priamo v rovnopisoch rozhodnutia, ktoré si súd za tým účelom od účastníkov vyžiada. Ak súd opravuje výrok rozsudku, má možnosť odložiť vykonateľnosť rozsudku na čas, pokiaľ opravné uznesenie nenadobudne právoplatnosť, aby sa   predišlo   výkonu   chybného   výroku.   Opravné   uznesenie,   ktorým   sa   upravuje   výrok rozsudku treba doručiť do vlastných rúk účastníkov konania.

V danom prípade išlo jednoznačne o zrejmú nesprávnosť v písomnom vyhotovení rozsudku odvolacieho súdu (č. l. 290), ktorá:

1.)   je   zjavná   z   porovnania   tohto   chybného   výroku   (prvý   výrok   výrokovej   časti) s odôvodnením (strana 6, odsek štvrtý), v ktorom je jasne uvedené, že odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219 OSP;

2.) táto zrejmá nesprávnosť, ktorej sa odvolací súd dopustil v písomnom vyhotovení rozsudku je ďalej zjavná zo zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom (č. l. 288), na ktorom bol vyhlásený potvrdzujúci rozsudok;

3.) o zjavnej nesprávnosti svedčí aj znenie druhého výroku výrokovej časti rozsudku odvolacieho, súdu (č. l. 290), t. j. výroku o trovách odvolacieho konania v nadväznosti na odôvodnenie toho výroku v poslednom odseku rozsudku odvolacieho súdu (posledná strana), z ktorého je zjavný plný úspech žalovaných v odvolacom konaní. Je preto otázne, prečo žalobca (dovolateľ) nenapadol aj nesprávnosť výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách   odvolacieho   konania   (resp.   neodôvodnil   jeho   napadnutie),   veď   aj   z   neho bezpochyby vyplýva, že žalovaní mali v odvolacom konaní úspech, čo vypovedá o tom, že odvolací súd skutočne rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219 OSP;

4.)   a   napokon   to,   že   k   výskytu   tejto   zrejmej   nesprávnosti   došlo   len   zjavným a okamžitým zlyhaním v duševnej či mechanickej činnosti osoby,   za účasti ktorej došlo k vyhotoveniu   rozsudku   odvolacieho   súdu,   zreteľne   vyplýva   aj   z   toho,   že   rozhodnutie odvolacieho súdu má formu rozsudku, ktorý je ako forma rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 223 OSP správne v záhlaví   označený   slovom   rozsudok.   Ak   by   sa   malo   jednať,   ako   tvrdí   dovolateľ, o rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd zrušil rozsudok prvostupňového súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, malo by rozhodnutie odvolacieho súdu formu uznesenia, ako to vyplýva z ustanovenia § 223 OSP, a uznesenie ako forma rozhodnutia by bola v tom prípade uvedená v záhlaví dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. Predmetná   zrejmá   nesprávnosť   v   prvom   výroku   výrokovej   časti   rozsudku odvolacieho súdu (č. l. 290) bola správne odstránená odvolacím súdom vydaním opravného uznesenia   (č.   l.   299)   v   súlade   s   citovaným   ustanovením   §   164   OSP   v   nadväznosti   na ustanovenie § 211 ods. 2 OSP pojednávajúce o tom, že pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa, ak OSP neustanovuje inak.   Inak   ustanovuje   OSP   v   §   216,   tak   že   z použitia   pred   odvolacím   súdom   vylučuje ustanovenia § 92 ods. 1 a 4, § 97 a § 98 OSP. Použitie ustanovenia § 164 OSP platí teda v plnej   miere   i   pre   odvolacie   konanie.   Odvolací   súd   sa   preto   nedopustil   dovolateľom vytýkaného pochybenia, keď opravil zrejmú nesprávnosť vo výrokovej časti svojho rozsudku vydaním opravného uznesenia. Takýto postup odvolacieho súdu bol nevyhnutný z dôvodu odstránenia tejto zrejmej nesprávnosti v písomnom vyhotovení jeho rozsudku a bol úplne v súlade so zákonom.

Dovolací súd preto uzatvára, že nešlo o modifikáciu tvrdenú dovolateľom, v ktorej vidí odňatie mu možnosti konať pred súdom, ale iba o opravu v súlade s ustanovením § 164 OSP v spojení s ustanovením § 211 ods. 2 OSP. Z toho vyplýva neexistencia dovolateľom tvrdenej vady konania podľa § 237 písm. f) OSP.

Existenciu   žiadnej   inej   podmienky   prípustnosti   dovolania   uvedenej   v   ustanovení § 237 OSP, okrem už vyhodnotenej dovolacím súdom za nedôvodnú (§ 237 písm. f) OSP), dovolateľ neuvádza a ani nebola zistená dovolacím súdom.

Dovolateľ vzhliadol dovolací dôvod aj v § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Za inú vadu, ktorá   mala   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci   pritom   považuje   porušenie procesného   predpisu   –   OSP   odvolacím   súdom.   Konkrétne   vytýka   odvolacieho   súdu,   že svojím postupom v odvolacom konaní porušil § 164 OSP, keď vykonal opravu rozsudku tak, že zmenil jeho obsah. Na to je potrebné uviesť, že odvolací súd nezmenil obsah svojho rozhodnutia, obsah je jasný z odôvodnenia, z ktorého jednoznačne vyplýva, že odvolací súd mienil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdiť,   a   aj   ho   potvrdil.   Odvolací   súd   vydaním opravného uznesenia len menil – opravoval zrejmú nesprávnosť vo výrokovej časti svojho potvrdzujúceho rozsudku, a konkrétne výrok vo veci samej - prvý výrok. V žiadnom prípade sa preto aplikáciou ustanovenia § 164 OSP nedopustil porušenia toho procesného predpisu, ale opravu vykonal správne a v súlade so zákonom.

Dovolateľ uviedol ako dovolací dôvod aj ustanovenie § 241 ods. 2 písm. c) OSP. Pokiaľ   dovolateľ   namieta,   že   napadnuté   rozhodnutie   spočíva   na   nesprávnom   právnom posúdení veci, treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ OSP) je prípustným dovolacím dôvodom (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v ustanoveniach   Občianskeho   súdneho   poriadku   upravené   ako   mimoriadny   opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. Konštatujúc, že v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa § 238 OSP prípustné a vady uvedené v § 237 OSP neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu odmietol ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c) OSP v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá OSP.

So zreteľom na odmietnutie dovolania pre jeho neprípustnosť (§ 218 ods. 1 písm. c) OSP),   nezaoberal   sa   dovolací   súd   otázkou   vecnej   správnosti   napadnutého   rozhodnutia odvolacieho súdu.»

Ústavný súd v zhode s najvyšším súdom poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd (napr. IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 499/2011).

Podľa   citovaného   uznesenia   z   25.   októbra   2012   nezakladali   námietky   uplatnené sťažovateľkou v dovolaní týkajúce sa nesprávnej modifikácie výroku rozsudku najvyššieho súdu z 27. augusta 2009 vykonanej opravným uznesením z 3. decembra 2009 prípustnosť dovolania   podľa   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“).   Ani námietka sťažovateľky týkajúca sa zmeny obsahu rozsudku najvyššieho súdu z 27. augusta 2009   vykonaním   opravy   jeho   výroku   nezakladala   podľa   najvyššieho   súdu   prípustnosť dovolania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Pokiaľ ide o námietku nesprávneho právneho posúdenia   veci   ako   dovolacieho   dôvodu   podľa   §   241   ods. 2   písm.   b)   OSP   vznesenej sťažovateľkou, táto síce dovolanie odôvodňuje, ale sama osebe jeho prípustnosť nezakladá.

Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľky v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o prípustnosti dovolania   (bez   toho,   aby   posudzoval   správnosť   skutkových   alebo   právnych   záverov krajského súdu). Napadnuté uznesenie z 25. októbra 2012 nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne, práve naopak, obsahuje dostatok presvedčivých dôvodov na svoj výrok, najmä vo veci preskúmania postupu odvolacieho súdu pri oprave výroku rozsudku najvyššieho súdu z 27. augusta 2009.

Skutočnosť, že sa sťažovateľka nestotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím   vlastným. V   konečnom   dôsledku   však ústavný súd nie   je ani opravným súdom najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. Podľa názoru ústavného súdu však rozhodnutie najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vyhodnotil   argumentáciu sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie   zistiť   a   preskúmať   spojitosť   medzi   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu a namietaným   porušením   označených   práv.   Uznesenie   z   25.   októbra   2012   nemôže   byť v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba   z   určitého   výkladu   a   aplikácie   platných   procesných   noriem   upravujúcich   postup občianskoprávnych súdov pri oprave zrejmých nesprávností súdnych rozhodnutí.

Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu označených práv postupom najvyššieho súdu a jeho opravným uznesením z 3. decembra 2009

Sťažovateľka   namietala   porušenie   označených   práv   postupom   najvyššieho   súdu v odvolacom konaní a jeho opravným uznesením z 3. decembra 2009, ku ktorému malo dôjsť v dôsledku toho, že najvyšší súd svoj pôvodný výrok v rozsudku najvyššieho súdu z 27.   augusta   2009   (ktorým   rozsudok   krajského   súdu   zrušil   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie konanie)   následne   opravným   uznesením   z   3.   decembra   2012   zmenil,   keď   rozsudok krajského   súdu   potvrdil,   a   tak   mu   priznal   opačný   materiálnoprávny   význam.   Uvedenú opravu najvyšší súd vykonal v zmysle § 164 prvej a druhej vety OSP z dôvodu zrejmej nesprávnosti   v uvedenom   výroku   tohto   rozhodnutia.   Uvedeným   postupom   podľa sťažovateľky jej najvyšší súd odňal možnosť konať pred súdom, keďže pôvodný výrok rozsudku najvyššieho súdu z 27. augusta 2009 bol pre sťažovateľku pozitívny.

Uvedenú námietku sťažovateľky vyčerpávajúcim spôsobom preskúmal najvyšší súd v   rámci   dovolacieho   konania   a   s   poukazom   na   znenie   §   164   OSP,   na   formu   súdneho rozhodnutia (rozsudok) v odvolacom konaní, na výrok o trovách konania, na odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu z 27. augusta 2009 (odkazuje na rozsudok krajského súdu), ako aj na zápisnicu o vyhlásení rozsudku dospel k záveru, že uvedený postup najvyššieho súdu bol nevyhnutný a úplne v súlade so zákonom.

Ústavný súd tak po preskúmaní opravného uznesenia z 3. decembra 2009 dospel k záveru, že najvyšší súd postupoval v súlade s relevantnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku o oprave zrejmých nesprávností jednotlivých častí súdneho rozhodnutia (v   danom   prípade   výroku   rozhodnutia),   ktoré   ústavne   akceptovateľným   spôsobom interpretoval a aplikoval, preto aj jeho právne závery sú ústavne akceptovateľné. Na základe uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   námietky   sťažovateľky   sú   v   tomto   smere neopodstatnené. V nadväznosti na uvedené však ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že   výrok   súdneho   rozhodnutia   je   jadrom   celého   rozhodnutia   a   musí   presne,   jasne a zrozumiteľne   formulovať   závery,   ku   ktorým   dospel   všeobecný   súd   pri   svojom rozhodovaní.   Preto   je povinnosťou   všeobecného   súdu   dôsledne   rešpektovať požiadavky určitosti, presnosti a zrozumiteľnosti výroku rozhodnutí, aby uvedeným postupom nebola narušená právna istota účastníka konania, a to ani na krátky čas.

Argumentáciou   sťažovateľky   spočívajúcou   v   nesprávnom   právnom   posúdení   jej právnej veci krajským súdom a najvyšším súdom v odvolacom konaní, najmä chybnou aplikáciou ustanovení zmenkového a šekového zákona, sa ústavný súd nezaoberal, keďže v zmysle petitu sťažnosti, ktorým je ústavný súd v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde   viazaný,   sťažovateľka   žiadala   nálezom   vysloviť   len   porušenie   označených   práv postupom najvyššieho súdu a jeho opravným uznesením z 3. decembra 2009.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v   tejto   časti   po   jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2013