znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 206/2012-17

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 9. mája 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   D.   H.,   Ž.,   pre   namietané   porušenie   jej   ľudských   práv a slobôd   postupom   Okresného   súdu   Prešov   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 38   C   47/09 a postupom   Krajského   súdu   v   Prešove   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 19 Co 27/2011, 19 Co 82/2011 a jeho rozsudkom z 29. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. H.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 12. marca 2012   doručená   sťažnosť   D.   H.   (ďalej   len  ,,sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie svojich ľudských práv a slobôd postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len,,okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 38 C 47/09 a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len,,krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 27/2011, 19 Co 82/2011 a jeho rozsudkom z 29. novembra 2011 (ďalej len,,rozsudok krajského súdu“).

2.   Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľka   ako   dcéra   svojej nebohej matky žalobou podanou na okresnom   súde   žiadala, aby súd zaviazal Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ďalej len,,žalovaný“) vydať jej biologický materiál – odobraté vzorky a stery tak, ako ich evidujú v pitevnom protokole č. P-205/08. Žalovaný realizoval   pitvu   matky   sťažovateľky   na   základe   žiadosti   rodiny   o   jej   vykonanie. Sťažovateľka v konaní tvrdila, že v pitevnom protokole zistili viaceré nedostatky a klamstvá nasvedčujúce   tomu,   že   jej   matka   nebola   v   skutočnosti   pitvaná,   a   konštatované   príčiny úmrtia   sa   nezakladajú   na   pravde.   Okresný   súd   rozsudkom   z   3.   decembra   2010   žalobu zamietol   a   krajský   súd   svojím   rozsudkom   napadnutým   touto   sťažnosťou   rozsudok okresného súdu potvrdil, pričom súčasne nepripustil zmenu žaloby, ktorou sa sťažovateľka domáhala vyslovenia, že žalovaný nepitval telo jej matky zomrelej 13. apríla 2008.

3.   Podstatnými   sťažnostnými   námietkami,   ktorými   sťažovateľka   poukazovala na porušenie viacerých, bližšie nekonkretizovaných práv, boli:

„• Súdy v jej veci nerozhodovali prednostne, napriek tomu, že podľa jej názoru išlo o spor osobitnej naliehavosti.

• Rozsudok   krajského   súdu   nie   je   spravodlivý,   nenaplnil   jej   očakávania a nevyhovel žiadnej z jej požiadaviek.

• Súdy   tolerovali   žalovanému   nezákonnú   formu   vyhotovenia   pitevného protokolu a nesprávny popis vnútorných orgánov a rozmerov tela nebohej.

• Súdy tolerovali falzifikáty z knihy zomrelých, pitvaných a chladených ako aj protizákonné, staré štatistické tlačivo.

• Krajský súd konal sám, neodborne, bez prizvania špecialistov, bez nariadenia znaleckého   dokazovania,   bez   požadovanej   výpovede   osôb   priamo   zodpovedných   za vyhotovenie nesprávneho štatistického tlačiva, bez nariadenia testov DNA, bez nariadenia pojednávania. Krajský súd kryje vraha, kryje patológiu, zvýhodňuje štátny kontrolný úrad, zvýhodňuje nemocnicu, zakrýva stopy zločinu a tým všetkým diskriminuje zavraždenú matku sťažovateľky.“

4. Ďalej sťažovateľka v sťažnosti popisuje udalosti, ktoré nastali v apríli 2008, keď jej matka (nar....) zomrela na oddelení klinickej onkológie Fakultnej nemocnice v P.. Tvrdí, že jej matka bola ,,záchrankou podvodom zavlečená do p. nemocnice, kde bola do 22 hodín úkladne   zavraždená,   pričom   v   tom   čase   očakávala   väčšiu   finančnú   hotovosť   ako odškodnenie   z   II.   svetovej   vojny   za   práce   v N.  ...   zomierala   na oddelení   nemocnice s prerazenou   lebkou   od   kladiva,   dobitá,   dehydrovaná,   vystavená   ponižovaniu,   týraniu a nedôstojnému   zaobchádzaniu.   Krajský   súd  .....   zmaril   vyšetrovanie   vraždy   človeka a znehodnotil jej niekoľkoročnú prácu a úsilie potrestať trestný čin úkladnej vraždy“.

5.   V   závere   sťažnosti   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   zrušil   rozsudok krajského súdu, označil pitvu tela jej nebohej matky a pitevný protokol za neplatné a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len  ,,zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.   Cieľom   predbežného   prerokovania   každého   návrhu   (vrátane   sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd), je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom stanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

8. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že táto nemá predpísané náležitosti, keďže neobsahuje jasné a jednoznačné označenie základných práv alebo slobôd, ktoré podľa tvrdenia sťažovateľky boli porušené [§ 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde], a nebolo k nej pripojené ani splnomocnenie udelené advokátovi na zastupovanie pred ústavným súdom (§ 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Tieto nedostatky síce predstavujú odstrániteľnú prekážku v ďalšom konaní ústavného súdu, avšak vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd súčasne zistil, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená, sťažovateľku na ich odstránenie nevyzýval. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti totiž možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   rozhodnutia   I.   ÚS.   140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).

9.   Základná   línia   sťažnostnej   argumentácie   je   totiž   identifikovateľná   aj   napriek absencii konkretizácie označenia základných práv a slobôd, ktoré mali byť okresným súdom a   krajským   súdom   porušené.   Sťažovateľka   považuje   rozsudok   krajského   súdu za nespravodlivý,   nesprávny   a   zároveň   kryjúci   údajné   pochybenia   žalovaného,   čo signalizuje,   že   sťažovateľka   sa   domnieva,   že   došlo   k   porušeniu   jej   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“).   Sťažovateľka   súčasne   okresnému   súdu,   ako   aj   krajskému   súdu   vytýka,   že napriek   osobitnej   naliehavosti   nekonali   prednostne   a   urýchlene,   čo   signalizuje,   že sťažovateľka sa domnieva, že došlo k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

10.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti.

11.   Súčasťou   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   je   aj   doktrína   možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do   ich   právomoci.   Ústavný   súd   predovšetkým   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnym orgánom   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy).   Vo   vzťahu   k   všeobecným   súdom   nie   je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia a aplikácia   zákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   chrániť   princípy spravodlivého   procesu   na   zákonnej   úrovni.   Táto   ochrana   sa   prejavuje   aj   v   tom,   že všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky   účastníka   konania,   keď   jasne a zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd   už   opakovane   uviedol   (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom,   ktorých   sudcovia   sú   pri   rozhodovaní   viazaní   ústavou,   ústavným   zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). V súvislosti   so   sťažnosťami   namietajúcimi   porušenie   základných   práv   a   slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní   o   sťažnosti   pre   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   (a   práva na spravodlivé súdne konanie) rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov   súdnej   interpretácie   a   aplikácie   zákonných   predpisov   s ústavou   alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom   na   niektoré   zo   základných   práv   a   slobôd   (napr.   I.   ÚS   19/02,   I.   ÚS   27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

12. Vychádzajúc z uvedeného sa ústavný súd oboznámil s napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorý v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku uviedol:

„Rozhodnutie okresného súdu bolo odôvodnené tým, že účelom žaloby na vydanie veci je chrániť obsah vlastníckeho práva, t. j. práva vlastníka vec držať, užívať, požívať jej plody a úžitky vrátane oprávnenia nakladať s ňou. Je to žaloba na plnenie, ktorá poskytuje ochranu vlastníkovi veci proti spôsobu porušovania jeho oprávnení. Žaloba na vydanie veci predpokladá, že iná osoba neoprávnene, t j. bez právneho dôvodu, zadržiava vec patriacu vlastníkovi a odmieta mu ju vydať. Aktívna legitimácia patrí vlastníkovi veci, resp. osobe, ktorej patrí právo dispozície s vecou. Pasívna legitimácia prislúcha osobe, ktorá má vec fakticky u seba, avšak nemá na to žiadny právom aprobovaný dôvod. Vlastnícka žaloba môže mať úspech len vtedy, ak navrhovateľ preukáže svoje vlastnícke právo k veci a vtedy, ak preukáže, že mu odporca zadržiava vec neprávom. Prvostupňový súd konštatoval, že mal za preukázané, že na strane žalobkyne ako aj na strane žalovaného je nedostatok aktívnej a pasívnej   legitimácie.   Žalobkyňa   nepreukázala,   že   jej   biologický   materiál   -   odobraté vzorky   a   stery,   evidované   v   Pitevnom   protokole   patria,   resp.   má   k   nim   dispozičné oprávnenia   a   zároveň,   že   žalovaný   tento   biologický   materiál,   zadržiava   bez   právneho dôvodu.   Nedostatok   aktívnej   legitimácie   žalobkyne   odôvodnil   prvostupňový   súd   tým,   že z hľadiska   súčasnej   teórie   nemožno   mŕtve   telo,   jeho   oddelené   časti   a   vzorky   z   neho považovať za vec, nemôžu byť predmetom vlastníctva a voľnej dispozície. Sú objektom sui generis, odlišný od pojmu vec, v prípade celého mŕtveho tela odlišného od pojmu osoba, pričom dispozícia s mŕtvym telom a jeho oddelenými časťami je upravená špeciálnymi predpismi, ktoré upravujú otázku piety a rešpektu k telu a stanovujú aj dispozíciu tretích osôb s mŕtvym telom, prípadne oddelenými časťami tela. Tieto nemôžu byť ani predmetom občianskoprávnych   vzťahov,   nemôžu   byť   predmetom   vlastníctva   a   voľnej   dispozície a spôsob dispozície s nimi je striktne upravený zákonom. Nepožívajú právny režim v zmysle § 118 a § 119 ods. I Občianskeho zákonníka. Biologickým materiálom sa v klinickej praxi označuje   materiál   biologického   pôvodu,   pochádzajúci   z   organizmu   človeka.   Vzhľadom na možnú prítomnosť choroboplodných zárodkov sa s ním zaobchádza ako s potencionálne infekčným, a preto s ním môžu nakladať iba osoby na to oprávnené.

Krajský súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok a uznesenie súdu prvého stupňa a zistil, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. Súd prvého stupňa vo veci správne rozhodol, s jeho závermi sa odvolací súd plne stotožňuje a poukazuje na nich. Z odvolania žalobkyne vyplýva, že táto namieta aj nesprávny záver prvostupňového súdu o tom, čoho sa v konaní domáhala.

K uvedenej námietke žalobkyne odvolací súd konštatuje, že zo žalobného návrhu a ani   z   vyjadrení   žalobkyne,   ktoré   v   priebehu   konania   pred   prvostupňovým   súdom prezentovala nevyplýva, že by žiadala biologický materiál len prevziať za účelom vykonania testov DNA. Uvedené tvrdenie protirečí vyjadreniam v samotnom odvolaní, kde na iných miestach v odvolaní žalobkyňa uvádza, že dôkazy, ktoré boli predložené okresnému súdu považovala za dostatočné k tomu, aby súd konal v predmetnej veci spravodlivo a aby vydal na základe predložených dôkazov rozsudok o tom, že buď odporca vydá biologický materiál uchovaný z pitvy tela nebohej za účelom vykonania testov DNA, alebo uznesenie o tom, že pitva tela nebohej odporcom nebola vykonaná. Odvolací súd k tomuto zároveň uvádza, že z formulácie len prevziať nie je jasné, akým spôsobom by sa uvedený úkon líšil od vydania - odovzdania predmetu tomu, kto ho má prevziať...

Pokiaľ žalobkyňa namietala, že v rozsudku absentuje správna a úplná formulácia jej požiadaviek, odvolací súd konštatuje, že záver prvostupňového súdu je správny, lebo bez ohľadu   na   to,   akým   spôsobom   by   podľa   návrhu   žalobkyne   malo   dôjsť   k   odovzdaniu (prevzatiu) biologického materiálu (hoci aj protokolárne) a bez ohľadu na to, za akým účelom sa tak malo stať, žalobkyňa zotrvala na požiadavke vydať jej dotknutý materiál, čo vyplýva aj z petitu jej žaloby...

Preto odvolací súd námietku žalobkyne, že prvostupňový súd nesprávne a neúplné formuloval jej žiadosť a nesprávne interpretoval jej požiadavku, považuje za nedôvodnú a konštatuje, že prvostupňový súd sa náležité vysporiadal s charakterom žaloby o vydanie veci. V tomto smere správne ustálil,   že ide o reivindikačnú vlastnícku žalobu, ktorá je osobitným prostriedkom ochrany vlastníckeho práva, a ktorej hmotnoprávne predpoklady sú   upravené   v   ustanovení   §   126   ods.   1   Občianskeho   zákonníka.   Správny   ustálil prvostupňový   súd,   že   hmotnoprávnym   základom   reivindikačnej   žaloby   je   skutočnosť,   že určitá vec sa nachádza vo faktickej moci inej osoby než vlastníka tejto veci, pričom táto osoba zadržiava vec bez právneho dôvodu.

Z hľadiska samotnej povahy toho, čo žalobkyňa žiadala vydať, prvostupňový súd náležite,   jasne   a   logicky   vysvetlil   dôvody,   pre   ktoré   nemôže   byť   (a   nie   je)   biologický materiál, odobratý z tela človeka, pre jeho povahu samú, predmetom občianskoprávnych vzťahov a nemôže byť predmetom vlastníctva a voľnej dispozície s ním. V tejto súvislosti tiež správne konštatoval, že aj spôsob dispozície s takýmto materiálom je striktne upravený zákonom, s ktorým, vzhľadom na jeho možné negatívne vlastnosti, môžu nakladať iba osoby na to oprávnené.

Prvým a základným predpokladom podania žaloby o vydanie veci (reivindikačnej) je existencia   žalobcovho   vlastníckeho   práva   k   veci.   Dôkazné   bremeno   preukázania vlastníckeho práva pritom zaťažuje žalobcu. Žalobkyňa v konaní nepreukázala, že by mala k dotknutým materiálom dispozičné oprávnenie a zároveň nepreukázala, že oprávnený to, čoho vydania sa domáhala, zdržiaval bez právneho dôvodu. Ak žalobkyňa v odvolaní len prisvedčila tomu, že odporca nezadržiava biologický materiál bez právneho dôvodu a práve naopak, má uchovaný biologický materiál z pitvy tela nebohej práve pre prípad vzniku takejto situácie, nie je v takejto situácii možné nájsť kauzu žaloby o vydanie veci (aj keby išlo   o   vec   spôsobilú   byť   predmetom   občianskoprávneho   vzťahu).   Preto   odvolací   súd napadnutý rozsudok v súlade s ustanovením § 219 ods.   1,   2 O.s.p.   ako vecne správny potvrdil.“

13. V ďalšej časti odôvodnenia rozsudku sa krajský súd zaoberal zmenou návrhu a nepripustenie jej zmeny zdôvodnil ustanovením § 95 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku a tým, že návrh na zmenu návrhu podala sťažovateľka až v odvolacom konaní a výsledky doterajšieho konania nepostačujú na konanie o zmenenom návrhu. Zaoberal sa aj odvolaním sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu z 21. októbra 2010, ktorým doplnil výrok   uznesenia   z   22.   júna   2010   tak,   že   v   prevyšujúcej   časti   návrh   na   nariadenie predbežného   opatrenia   zamietol.   Vo   vzťahu   k   rozhodovaniu   krajského   súdu   ako odvolacieho súdu vo veci predbežného opatrenia však zo sťažnosti nevyplýva, že by týmto malo dôjsť k zásahu do práv sťažovateľky, a preto sa týmto rozhodovaním krajského súdu ústavný súd bližšie nezaoberal.  

14.   V   intenciách   mantinelov   možných   zásahov   do   rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov preto posúdil len to, či rozsudok krajského súdu je ústavne udržateľný, t. j. či nevykazuje znaky svojvôle, arbitrárnosti, či je náležite odôvodnený a či výklad práva všeobecným súdom nie je taký, že popiera účel a zmysel príslušných zákonných noriem (m. m. I. ÚS 23/2010).

15. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu podľa názoru ústavného   súdu   jasne   a   zrozumiteľne   vyplývajú   dôvody,   pre   ktoré   potvrdil   rozsudok okresného   súdu.   V   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   dal   krajský   súd   (aj   s   odkazom na dôvody   rozsudky   okresného   súdu)   sťažovateľke   podrobnú   a   ústavne   akceptovateľnú odpoveď   na   to,   (i)   prečo   biologický   materiál   nemôže   byť   predmetom   vlastníctva a dispozície s ním, prečo (ii) nie je oprávnená požadovať jeho vydanie od žalovaného a (iii) prečo nie je rozdiel medzi jej požiadavkou na vydanie, resp. prevzatie tohto biologického materiálu. V okolnostiach prípadu preto ústavný súd konštatuje, že právny záver krajského súdu   nevykazuje   znaky   arbitrárnosti   či   svojvôle,   čo   by   bolo   možné   konštatovať   len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým zásadne poprel ich účel a význam (m. m. III. ÚS 264/05, I. ÚS 23/2010). Skutočnosť, že sa sťažovateľka s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   tento   právny   názor   svojím   vlastným (m. m. II. ÚS 134/09,   I.   ÚS   417/08).   V   rozsudku   krajského   súdu   teda   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o možný zásah do základného práva na súdnu ochranu sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru),   ústavný   súd   uzatvára,   že rozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie (skutkové   a   právne)   rozsudku   (§   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku),   nie   je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo krajský súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil. Inak povedané, v sťažnosti absentuje ústavno-právny   rozmer.   V súvislosti   so   sťažovateľkiným   prejavom   nespokojnosti   s namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať   očakávania   a   predstavy   účastníka   konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu a rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenia   základných   práv   (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

16.   Pokiaľ   ide   o   možné   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   (čl.   48   ods.   2   ústavy),   resp.   v   primeranej   lehote   (čl.   6   ods.   1 dohovoru), na čo sťažovateľka poukazuje vo vzťahu k postupu okresného súdu, ako aj vo vzťahu   k   postupu   krajského   súdu,   ústavný   súd   k   tomu   uvádza,   že   podľa   jeho stabilizovanej   a konštantnej   judikatúry   ochrana   základnému   právu   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany   porušenie   základného   práva   ešte   trvalo.   Podstatou,   účelom   a   cieľom   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02, I. ÚS 423/08). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, nedochádza   k namietanému   porušovaniu   označeného   základného   práva,   ústavný   súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (napr. II. ÚS 55/02, I. ÚS 226/08). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že rozsudkom krajského súdu z 29. novembra 2011, ktorý bol sťažovateľke podľa jej tvrdenia doručený 11. januára 2012, bol potvrdený rozsudok okresného súdu, ktorým bola jej žaloba zamietnutá. Sťažnosť sťažovateľky bola podaná na poštovú prepravu 9. marca 2012 a ústavnému súdu doručená 12. marca 2012. Z uvedeného vyplýva, že konanie, v ktorom malo dôjsť k porušeniu práv sťažovateľky, bolo v čase uplatnenia ochrany jej práv prostredníctvom sťažnosti podanej ústavnému súdu skončené. Ak už teda v čase podania sťažnosti okresný súd a ani krajský súd   vo   veci   sťažovateľky   nekonali,   nemohli   ani   porušovať   jej   základné   právo   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   resp.   v   primeranej   lehote.   Preto   neostalo ústavnému súdu iné, ako odmietnuť sťažnosť v tejto časti pre zjavnú neopodstatnenosť.

17. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky   (návrh   na   zrušenie   rozsudku   krajského   súdu   a   primerané   finančné zadosťučinenie), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie. Pokiaľ ide o tú časť petitu sťažnosti, kde sťažovateľka žiada ústavný súd, aby označil pitvu tela jej nebohej matky, ako aj pitevný protokol za neplatné, na takéto rozhodnutie ústavný súd nemá právomoc zverenú mu ústavou (čl. 127) a zákonom o ústavnom súde (§ 56 zákona o ústavnom súde). Inak povedané, spôsobom požadovaným sťažovateľkou by ústavný súd nemohol rozhodnúť ani v prípade, ak by zistil, že sťažnosť je dôvodná a jej základné práva alebo slobody postupom či rozhodnutím všeobecných súdov porušené boli.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. mája 2012