znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 206/2010-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. novembra 2010   v senáte   zloženom   z   predsedu   Milana   Ľalíka,   zo   sudcu   Petra   Brňáka   a   sudkyne Marianny Mochnáčovej o sťažnosti R., T., zastúpenej Advokátskou kanceláriou S., s. r. o., B.,   konajúcou   prostredníctvom   prokuristu   a advokáta   Mgr.   J.   N.,   vo   veci   namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10 Co 65/2009 z 26. mája 2009 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo R., podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10 Co 65/2009 z 26. mája 2009 p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok   Krajského   súdu   v   Trnave   sp.   zn.   10 Co 65/2009   z 26.   mája   2009 z r u š u j e   a vec mu vracia   a na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 10. septembra   2009 doručená   sťažnosť   R.,   (ďalej   len „sťažovateľka“),   ktorou   namietala porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 20,   čl.   46   ods.   1   a   čl.   47   ods.   3   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) č. k. 17 C 355/2007-195 z 3. decembra 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co 65/2009 z 26. mája 2009 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že «dňa 21. 4. 2006 vyzvala podľa § 3 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z.   z... povinnú osobu na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam, pôvodne zapísaných a vedených v pozemkovoknižnej vložke č. 2 v katastrálnom území K., v ktorej je uvedený ako pôvodný vlastník c. právnická osoba “Č.“, ktorého je právnym zástupcom a ktorej vlastníctvo na štát prešlo odňatím bez náhrady postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb.

Nakoľko   povinná   osoba   v   zákonnej   lehote   60   dní   od   doručenia   písomnej   výzvy neuzavrela so sťažovateľom dohodu o vydaní nehnuteľností sťažovateľka bola nútená podať žalobu... Pre úplnosť uviedla, že pred príslušnými súdmi vedie niekoľko stoviek reštitučných sporov,   pričom   vo   viacerých   konaniach   už   bola   úspešná...   Okresný   súd   rozsudkom z 3. 12. 2008   zamietol   žalobu   sťažovateľky   s odôvodnením,   že   napriek   vykonanému dokazovaniu,   nemohol   žalobe   vyhovieť   a   to   pre   nedostatok   kvalifikovanej   výzvy   na uplatnenie reštitučného nároku v prekluzívnej lehote do dňa 30. 4. 2006.

Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu o zamietnutí žaloby odvolanie;

Krajský   súd...   rozsudkom...   z...   26.   5.   2009   rozsudok   súdu   prvého   stupňa v napadnutej   zamietajúcej   časti   ako   vecne   správny   potvrdil   s odôvodnením,   že   napriek samotnému charakteru reštitučného zákona, ktorý zakladá výnimočnosť takéhoto konania, sťažovateľka si v zákonnej lehote neuplatnil právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam spôsobom, ktorý by vyvolával účinky riadneho uplatnenia si práva».

3. V ďalšej časti sťažovateľka po uvedení historického (skutkového a právneho) exkurzu uviedla,   že „Okresný...   aj   Krajský   súd...   vo   svojich   rozhodnutiach   konštatovali,   že sťažovateľka   mu   v   konaní   preukázala   svoj   reštitučný   nárok   na   vydanie   žalovaných nehnuteľností,   avšak   podľa   ich   názoru   nebolo   možné   žalobe   vyhovieť   pre   nesplnenie náležitostí výzvy v zmysle ust. § 5 zákon č. 161/2005 Z. z.

Reštitučný zákon v ust. § 5 ods. 1, druhá veta, výslovne hovorí, že neuplatnením práva   v   lehote   právo   zaniká.   Podľa   výkladu   okresného   a   krajského   súdu   však   nárok oprávnenej osoby zaniká nielen neuplatnením práva v lehote, ale aj nepreukázaním práva v lehote.   Takýto   extenzívny   výklad   uvedeného   ustanovenia   je   však   v   neprospech oprávnených osôb a v absolútnom rozpore s účelom a cieľom reštitučného zákona. Náležitosti výzvy k vydaniu nehnuteľných vecí vymedzuje zákon č. 161/2005 Z. z. len po formálnoprávnej stránke (písomná forma) a nie po stránke obsahovej. Podľa § 34 Obč. zák. právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že požiadavka písomnej výzvy podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona nie je obsahom   práva   na   vydanie   nehnuteľných   vecí,   ale   len   podmienkou   vzniku   nároku   na vydanie vecí, ktorou sa tento nárok zakladá...

Sťažovateľka vyzvala povinnú osobu, pričom z obsahu výzvy jednoznačne vyplýva jej jasný   a   zrozumiteľný   prejav   vôle,   smerujúci   k   tomu,   aby   jej   povinná   osoba   vydala nehnuteľnosti konkrétne nachádzajúce sa v pozemkovoknižnej vložke č. 2 v katastrálnom území K. Takáto výzva spĺňala teda všetky náležitosti právneho úkonu podľa § 34 a § 37 Občianskeho zákonníka.

Súdy   neprihliadajúc   na   tieto   skutočnosti   rozhodovali   na   základe   reštriktívneho výkladu zákona č. 161/2005 Z. z., nerešpektujúc jeho podstatu a zmysel, pričom takýmto spôsobom interpretácie a aplikácie zákonného predpisu zásadne popreli účel a význam reštitučného   zákona.   K   danej   veci   pristupovali   príliš   formalisticky,   čím   ochranu   práv zakotvených Ústave... ako aj v Dohovore... urobili iluzórnou a nerealizovateľnou o čom svedčí aj judikatúra ÚS ČR a ESĽP v Štrasburgu“.

4. Po uvedení označených práv, ktoré boli namietanými rozhodnutiami okresného súdu   a krajského   súdu   porušené,   sťažovateľka   žiadala   ústavný   súd,   aby   o   jej   sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Ústavný   súd...   určuje,   že   rozhodnutím   Okresného   súdu...   Rozsudkom   č.   k.: 17 C 355/2007-195 zo dňa 3. 12. 2008 a rozhodnutím Krajského súdu... Rozsudkom č. k.: 10 Co 65/2009-346 zo dňa 26. 5. 2009 boli porušené základné ľudské práva sťažovateľa podľa čl. 20 Ústavy..., podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy..., podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy... a podľa Článku 1 Protokolu č. 1 k... dohovoru... a článku 6 Dohovoru... Ústavný súd... Rozsudok Okresného súdu... a Rozsudok Krajského súdu... zrušuje a vec vracia Okresnému súdu... na nové konanie.“

5. Ústavný súd sťažnosť prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu a uznesením sp. zn. I. ÚS 206/2010 z 27. mája 2010 ju prijal v časti namietaného porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a   práva podľa čl. 6 dohovoru na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti označených práv, ktorých porušenie sťažovateľka namietala a vo vzťahu   k namietanému   rozsudku   okresného   súdu,   sťažnosť   odmietol   pre   nedostatok právomoci.

6.   Na   výzvu   ústavného   súdu   sa   k ústavnej   sťažnosti   vyjadril   krajský   súd,   ktorý vo svojom podaní z 13. októbra 2010 okrem iného uviedol, že okresný súd a krajský súd v sťažnosti   napadnutými rozsudkami „konštatovali, že oprávnená osoba nešpecifikovala nehnuteľnosti, vydania ktorých sa domáha ani spôsob, ktorým nehnuteľnosti prešli na štát.. Tento záver súdy dostatočne, jasne a zrozumiteľne vo svojom rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2   O.   s.   p.   odôvodnili.   Na   základe   hore   uvedených   skutočností   preto   nepovažoval sťažnosť sťažovateľky za dôvodnú a túto žiadal zamietnuť.“. Zároveň krajský súd súhlasil s neverejným pojednávaním.

7. Právny zástupca sťažovateľky v podaní z 5. októbra 2010 súhlasil s neverejným pojednávaním.

8. Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) môže ústavný súd so súhlasom účastníkov upustiť od ústneho pojednávania, ak od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. Účastníci súhlas poskytli, a preto od ústneho pojednávania bolo upustené.

II.

9.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach   alebo   záväzkoch   alebo   o oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného   obvinenia   proti nemu.

11. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na príslušnom súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Reálne uplatnenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   predpokladá,   že   účastníkovi   súdneho konania   sa   táto   ochrana   poskytne   v   zákonom   predpokladanej   kvalite,   pričom   výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

12. Podľa § 1 zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 161/2005 Z. z.“) tento zákon upravuje navrátenie   vlastníctva   k nehnuteľným   veciam,   ktoré   nebolo   vydané   podľa   osobitného predpisu   [zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   282/1993   Z.   z.   o   zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 282/1993 Z. z.“), pozn.], a prechod vlastníctva k niektorým nehnuteľným veciam. V preambule zákona č. 282/1993 Z. z. sa uvádza, že Národná rada Slovenskej republiky sa uzniesla na tomto zákone „v snahe zmierniť následky niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam, vedená úsilím potvrdiť svoju vôľu, aby k podobným krivdám už nikdy nedošlo“. Podľa § 1 ods. 1 zákona   č.   282/1993   Z. z.   sa   zákon   vzťahuje   na   zmiernenie   následkov   niektorých majetkových   krívd   spôsobených   cirkvám   a   náboženským   spoločnostiam   odňatím vlastníckeho   práva   k nehnuteľným   veciam   a   hnuteľným   veciam   na   základe   rozhodnutí štátnych   orgánov,   občianskoprávnych   a správnych   aktov   vydaných v období   od   8.   mája 1945, židovským náboženským obciam od 2. novembra 1938 do 1. januára 1990 (ďalej len „rozhodné obdobie“) v rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti, rešpektujúcej práva občanov vyjadrené najmä Chartou Organizácie Spojených národov, Listinou základných práv   a slobôd   a   príslušnými   medzinárodnými   paktmi   o občianskych,   politických, hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. sa oprávnenej osobe navráti vlastníctvo k nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce na základe

a)   odňatia   bez   náhrady   postupom   podľa   nariadenia   Slovenskej   národnej   rady č. 34/1945 Zb. SNR o poštátnení školstva na Slovensku, nariadenia Slovenskej národnej rady   č.   47/1945   Zb.   SNR   o   poštátnení   majetku   pri   školách   poštátnených   nariadením Slovenskej   národnej   rady   č.   34/1945   Zb.   SNR   a   nariadenia   Slovenskej   národnej   rady č. 80/1945 Zb. SNR o poštátnení internátov,

b)   odňatia   bez   náhrady   postupom   podľa   zákona   č.   185/1948   Zb.   o   poštátnení liečebných a ošetrovacích ústavov a o organizácii štátnej ústavnej liečebnej starostlivosti,

c)   odňatia   bez   náhrady   postupom   podľa   zákona   č.   142/1947   Zb.   o   revízii   prvej pozemkovej   reformy   alebo   podľa   zákona   č.   46/1948   Zb.   o   novej   pozemkovej   reforme (trvalej úprave vlastníctva k poľnohospodárskej a lesnej pôde),

d) darovacích zmlúv o prevode nehnuteľností uzavretých darcom v tiesni,

e)   kúpnych   zmlúv   o   prevode   nehnuteľností   uzavretých   v   tiesni   za   nápadne nevýhodných podmienok,

f) vyvlastnenia za náhradu, ak nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúžila na účel, na ktorý bola vyvlastnená,

g) vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady,

h) prevzatia bez právneho dôvodu,

i)   prevzatia   podľa   opatrenia   P.   financií   a P.   školstva   a kultúry   z 20.   apríla   1960 č. 53/774/60   a   rozhodnutia   M.   v   Bratislave,   finančného   odboru   z   10. januára   1961 č. 293/1961   v   spojení   s   rozhodnutím   Obvodného   národného   výboru   Bratislava   –   Staré Mesto z 27. februára 1961,

j) zákona č. 81/1949 Zb. SNR o úprave právnych pomerov pasienkového majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych útvarov a zákona č. 2/1958 Zb.   SNR   o   úprave   pomerov   a   obhospodarovaní   spoločne   užívaných   lesov   bývalých urbarialistov, komposesorátov a podobných útvarov.

Podľa   §   5   ods.   1   zákona   č.   161/2005   Z.   z.   právo   na   navrátenie   vlastníctva k nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej osobe do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v tejto lehote právo zaniká.

13. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku sp. zn. 10 Co 65/2009 z 26. mája 2009 v podstatnom uviedol:

„...   Odvolací   súd   po   preskúmaní   napadnutého   rozsudku,   ako   aj   celého   obsahu spisového   materiálu   dospel   k   záveru,   že   súd   prvého   stupňa   vykonal   dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na vyhlásenie rozsudku. Na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil... Správnym bol postup súdu prvého stupňa, ktorým návrh na vydanie nehnuteľností a navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam   navrhovateľovi   zamietol   z dôvodu   nedostatočnej   výzvy   zo   strany navrhovateľa na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam... Odvolací súd mal taktiež za to, že písomná výzva v zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. aby vyvolala zákonom sledované   účinky,   musí   zodpovedať   všeobecným   podmienkam   platnosti   právneho   úkonu (§ 37 ods. 1 O. z.) a musí tiež zodpovedať špeciálnym podmienkam stanoveným v § 5 ods. 1 citovaného   zákona...   výzvy   na   základe   ktorých   žiadal   navrátiť   vlastníctvo   navrhovateľ v predmetnom   konaní...   boli   neurčité,   nezrozumiteľné   a   neobsahovali   všetky   náležitosti potrebné v zmysle z. č. 161/2005 Z. z. Výzva neobsahovala konkretizáciu nehnuteľnosti, ktorých vydania sa navrhovateľ domáhal. Obsahovala len číslo pozemno-knižnej vložky a katastrálne územie, ale bez špecifikácie parciel spolu s ich výmerou, ktoré sa mali vydať. Navyše   vo   výzve   nebol   riadne   uvedený   ani   dôvod,   na   základe   ktorého   sa   domáhala navrátenia   vlastníctva,   keď   vo   výzve   je   len   všeobecne   odcitovaný   §   3   ods.   1   písm.   c) zákona č. 161/2005 Z. z. s tým, že tento dôvod osvedčuje zápis v pripojenej pozemno-knižnej vložke,   ktorá   je   verejnou   listinou.   Naostatok   dodal,   že   na   rozdiel   od   predchádzajúcich reštitučných zákonov, kedy bolo v stanovenej lehote potrebné uskutočniť len výzvu povinnej osobe, podľa § 5 ods. 1 citovaného zákona bolo potrebné právo na navrátenie vlastníctva v stanovenej   lehote   uplatniť   písomnou   výzvou   povinnej   osobe   a v uvedenej   lehote i preukázať   skutočnosti   podľa   §   3,   preto   nebolo   možné   vychádzať   z predchádzajúcej rozhodovacej   činnosti   súdov   a ak   okresný   súd   z uvedených   dôvodov   návrh   zamietol, rozhodol správne.“

14. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach opakovane vyslovil právny názor, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 139/02, I. ÚS 114/08, mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02).

15.   Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnosti   predovšetkým   zobral   do úvahy,   že sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu (spravodlivé súdne konanie), ktoré je v demokratickej spoločnosti natoľko závažné, že pri jeho výkone neprichádzajú do úvahy (zo strany súdov) ani jeho zužujúci výklad a ani také formálne interpretačné postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie či dokonca popretie.

16. V prerokovávanej veci ústavný súd dospel k záveru, že ústavná sťažnosť je dôvodná, lebo   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   (a   v tomto   rozsahu   aj   prvostupňovým rozsudkom,   pozn.)   došlo   k zásahu   do   základných   práv   sťažovateľky.   Ústavný súd   sa stotožňuje s námietkou sťažovateľky, že všeobecné súdy v jej reštitučnej veci „rozhodovali na základe reštriktívneho výkladu zákona č. 161/2005 Z. z., nerešpektujúc jeho podstatu a zmysel, pričom takýmto spôsobom interpretácie a aplikácie zákonného predpisu zásadne popreli   účel   a   význam   reštitučného   zákona“. V tomto   ohľade   je   potrebné   považovať okresným a krajským súdom zvolený výklad sporného § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. za očividné a neodôvodnené či nespravodlivé vybočenie (exces) zo štandardného výkladu (a predstavuje   tým   ineterpretačnú   svojvôľu),   resp.   všeobecnými   súdmi   použitý   výklad je v rozpore so všeobecne uznávanými zásadami spravodlivosti. K uvedenému ústavný súd už iba dodáva, že ak je k dispozícii viac výkladov právnej normy, je potrebné voliť ten, ktorý vôbec, resp. čo najmenej zasahuje do toho-ktorého základného práva či slobody.

17. Medzi účastníkmi posudzovaného súdneho konania vo veci sp. zn. 8 C 373/2007 nebolo   sporné,   že   sťažovateľka „listom   zo   dňa   18.   4.   2006...   vyzvala   povinnú   osobu na navrátenie   vlastníctva   k   nehnuteľným   veciam   (poľnohospodárska   pôda,   hospodárske budovy   a iné   stavby   patriace   k pôvodnej   hospodárskej   usadlosti),   pôvodne   zapísaných v pozemkovoknižnej   vložke   č.  ...   katastrálneho   územia   K.   s odôvodnením,   že   uvedené nehnuteľnosti   prešli   do   vlastníctva   štátu   s poukazom   na   §   3   ods.   1   písm.   c)   zákona č. 161/2005 Z. z.“ (citované z odôvodnenia rozsudku okresného súdu).

18. Ratio legis v danom prípade aplikovaného zákona č. 161/2005 Z. z. (pozri bod 12) je výslovne vymedzený v samotnom texte zákona č. 282/1993 Z. z., na ktorý zákon č. 161/2005   Z.   z.   nadväzuje   a   spočíva   v   sledovaní   zmiernenia   následkov   niektorých majetkových   krívd   (ako   i porušenia   základných   práv),   ku   ktorým   došlo   voči   cirkvám a náboženským spoločenstvám v dobe totality.

19. V podobnej súvislosti už vec posudzujúci I. senát vyslovil názor (nález sp. zn. I. ÚS 12/2010 zo 7. júla 2010 a sp. zn. I. ÚS 250/2010 z 11. novembra 2010), že «[v] prípade písomnej výzvy podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. nemožno ustúpiť od požiadavky   určitosti   tohto   jednostranného právneho   úkonu   ako   podmienky   jej   platnosti v súlade s § 37 Občianskeho zákonníka, ako to správne konštatoval aj krajský súd. Avšak vzhľadom na to, že v § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. nie je bližšie vymedzený obsah pojmu „výzva“ a jej náležitosti, potom sa stanovenie minimálnych kritérií na jej určitosť a platnosť musí spravovať takým výkladovým pravidlom, ktorý   sleduje naplnenie účelu zákona. Stanovenie minimálnych kritérií na určitosť a platnosť výzvy nesmie opomenúť ani to, či obsah výzvy je spôsobilý vyvolať zákonodarcom zamýšľané účinky, a rovnako je namieste neopomenúť a prihliadať na konkrétne okolnosti veci vrátane subjektu oprávnenej a povinnej osoby.». Inými slovami, iba nesplnenie požiadavky minimálnej konkretizácie nehnuteľností, ako aj neuvedenie dôvodu, o ktorý ho opiera (v rozsahu posudzovaného nároku   sťažovateľky,   pozn.),   je   možné   považovať   za   zákonom   predpokladanú nedostatočnosť „výzvy“ podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z.

20.   V okolnostiach   danej   veci   (bližšie   bod   2,   3   a 13)   požiadavka   minimálnej konkretizácie   nehnuteľností,   ku   ktorým   si   sťažovateľka   ako   oprávnená   osoba   uplatnila reštitučný nárok (bod 17), bola splnená označením príslušnej pozemkovoknižnej vložky a katastrálneho územia. Takýto záver vyplýva aj z rozhodovacej činnosti ústavného súdu v iných   prípadoch,   predmetom   ktorých   bolo   posúdenie   obdobnej   právnej   otázky (napr. uznesenie ústavného súdu č. k. IV. ÚS 150/09-21 z 30. apríla 2009). Rovnako záver všeobecných súdov, že sťažovateľka vo svojej výzve nekonkretizovala dôvod, o ktorý svoj nárok opiera, spomedzi viacerých dôvodov uvedených v § 3 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z.,   ako   nesplnenie   požiadavky   určitosti   výzvy,   sa   z už   uvedených   dôvodov   javí   ako formalistická   a   neprípustná   aplikácia   zákona,   ktorá   opomína   jeho   účel   (podobne I. ÚS 12/2010 a I. ÚS 250/2010). Navyše, dôvod v tejto veci bol uvedený poukazom na písm. c) citovaného zákonného ustanovenia, teda dostatočne jasne, určite a zrozumiteľne.

21.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   krajského súdu, pokiaľ ide o ním požadované náležitostí výzvy pre jej určitosť a platnosť, vychádza z reštriktívneho   a   formalistického   výkladu   zákona   č.   161/2005   Z.   z.,   ktorým   opomína naplnenie účelu reštitúcií cirkevného majetku. Preto je nutné konštatovať, že právne závery krajského súdu o nesplnení podmienky kvalifikovanej výzvy zo strany sťažovateľky ako základného predpokladu úspešného si uplatnenia reštitučných nárokov v súdnom konaní sú ústavne nesúladné a porušujúce už označené základné a iné práva sťažovateľky.

22.   Reálne   uplatnenie základného   práva   na   súdnu   ochranu   totiž   predpokladá,   že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana v zákonom predpokladanej kvalite dostane bez toho,   aby   sa   mu   ukladali   v spojitosti   s jej   uplatnením   povinnosti,   ktoré   od   účastníka nevyžaduje zákon.   Hoci   zákon   č.   161/2005   Z.   z.   oprávnená sťažovateľka   rešpektovala, krajský súd ju aj napriek tomu sankcionoval s odôvodnením, že tzv. tretí cirkevný reštitučný zákon   už   požadoval   identifikáciu   nehnuteľností   údajmi   aktuálnej   evidencie   v katastri nehnuteľností; ústavný súd tento záver považoval za nezlučiteľný s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6   ods.   1   dohovoru,   a teda   porušujúci   základné   právo   sťažovateľky   na   spravodlivý proces.

23. Keďže napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd tento rozsudok zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vrátil mu vec na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].

24. O náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľke ústavný súd nerozhodol, lebo si ich   jej   právny   zástupca   neuplatnil   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   a   §   151   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku).

25. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. novembra 2010