znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 206/09-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. J. a M. J., obaja bytom Z., zastúpených advokátom JUDr. P. K., B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 13 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 4 C 164/2004 z 26. septembra 2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co 328/07 z 5. júna 2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 293/2008 z 19. marca 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. J. a M. J. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2009   doručená   sťažnosť,   doplnená   na   výzvu   ústavného   súdu   podaním   z 20.   júla   2009, Ing. V. J. a M. J. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie „ich práva na súdnu a   inú   právnu   ochranu   zaručeného   Ústavou   SR   v čl. 46   ods.   1,   práva   na   spravodlivé prejednanie veci zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušenia čl. 13 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého povinnosti možno ukladať len na základe zákona a v jeho medziach, pri zachovaní základných práv a slobôd, čl. 20 ods. 1 veta 2. Ústavy SR, podľa ktorej vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu a ods. 4 tohto článku Ústavy SR, podľa ktorého vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu, rozhodnutím Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 4 C/164/2004 zo dňa 26. 9. 2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica č. k. 12 Co/328/07 zo dňa 5. 6. 2008...“.

Taktiež   namietali   porušenie   označených   práv   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   ktorý „Dovolanie   sťažovateľov   proti uvedeným rozsudkom... uznesením č. 3 Cdo 293/2008 zo dňa 19. 3. 2009 odmietol“.

2. Z obsahu   odôvodnenia   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia   nie   sú   spokojní (nestotožňujú sa s právnym názorom najvyššieho súdu) s odôvodnením zamietnutia nimi uvádzaných   dovolacích   dôvodov   podľa   §   237   písm.   a)   a   b)   zákona   č.   99/1963   Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) najvyšším súdom. Týmito dôvodmi (faktickými) boli:

- „nedostatok   hmotnoprávnej   legitimácie...   keďže   sťažovatelia   ako   odporcovia   v konaní už v čase   rozhodnutia   prvostupňového   súdu   neboli   vlastníkmi   žiadneho   z dotknutých pozemkov...“,

- nevykonateľnosť   sťažovateľom   uloženej   povinnosti «v   prvom   výroku   rozhodnutia prvostupňového súdu, ktorým sa ukladá „zdržať sa akéhokoľvek konania spôsobujúceho zmenu smeru toku vody pritekajúcej z parc. č. CKN 914/1 k. ú. O. tak, aby voda pretekala na parc. č. 294 alebo ohrozovala susednú stavbu súp. č..., najmä odchyľovania smeru toku vody   na   parc.   č.   294   akýmkoľvek   spôsobom“   (zvlášť,   keď   je   z   dokazovania   zrejmé, že prívalová voda tečie týmto smerom prirodzene)»,

- uloženie   povinnosti   sťažovateľom «ako   účastníkom   občianskoprávneho   konania povinnosť vybudovať vodohospodárske dielo na cudzom pozemku v rozpočtovom náklade prevyšujúcom 300.000,- Sk (podľa návrhu technického riešenia „Ochrana časti obce O. pred zátopami“ a rozpočtu k nemu vo výške 382.139,50 Sk vrátane DPH, ktorý je súčasťou znaleckého posudku č. 41/2007 znalca Ing. R. K.), čo zrejme nepatrí do právomoci súdov».

Podľa názoru sťažovateľov „Ochrana obce, a teda aj časti obce pred zátopami však patrí podľa zákona o obecnom zriadení do kompetencie obce, prípade aj správcu povodia. Zhotovenie   vodohospodárskej   stavby   predpokladá   stavebné   a   vodoprávne   konanie a vydanie stavebného povolenia. Takouto stavbou nemožno bez ďalšieho zaťažovať občana, či   už   vlastníka,   alebo   dokonca   nevlastníka   dotknutých   pozemkov,   na   ktorých sa má vybudovať.

Možno teda mať za to, že v súdnom konaní, v ktorom bola sťažovateľom uložená povinnosť niečo vykonať vo verejnom záujme na vlastné náklady a bez náhrady, došlo k porušeniu ich základných práv a slobôd tak, ako boli citované v úvode sťažnosti.“.

3. Sťažovatelia   navrhli,   aby   ústavný   súd   ich   sťažnosti   vyhovel   a rozhodol   týmto nálezom:

„1. Rozhodnutiami súdov, Najvyššieho súdu SR č. 3 Cdo 293/2008 zo dňa 19. 3. 2009, ktorým bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľov, Krajského súdu Banská Bystrica č. k. 12 Co/328/07 zo dňa 5. 6. 2008, ktorým bol potvrdený rozsudok prvostupňového súdu a Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 4 C/164/2004 zo dňa 26. 9. 2007 boli porušené ústavné práva sťažovateľov podľa čl. 13 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Zrušujú   sa   rozhodnutia   NS   SR   č.   3   Cdo   293/2008,   Krajského   súdu   Banská Bystrica č. 12 Co/328/07 a Okresného súdu Žiar nad Hronom č. 4 C/164/2004 a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.“

4. Okrem   uvedenej   sťažnosti   (doručenej   ústavnému   súdu   28. mája 2009 a vypracovanej   advokátom   JUDr.   P.   K.)   bola   ústavnému   súdu   doručená   18. mája 2009 faxom   a   19. mája 2009   poštou   v   uvedenej   veci   analogická   sťažnosť   vypracovaná Advokátskou kanceláriou G., s. r. o.

Na výzvu ústavného súdu z 8. júla 2009 adresovanú sťažovateľom, aby oznámili, ktorá z uvedených sťažnosti má byť predmetom konania na ústavnom súde, sťažovatelia v liste z 20. júla 2009 uviedli:

„Žiadame, aby predmetom konania na Ústavnom súde Slovenskej republiky bola sťažnosť predložená advokátom JUDr. P. K. dňa 28. mája 2009.

Text sťažnosti, ktorú vypracovala Advokátska kancelária G. O. a ktorú Ústavný súd Slovenskej republiky obdržal 18. mája je širšie a podrobnejšie popísanie daného stavu. Pre horeuvedené konanie považujte text za informatívny.

Zároveň dopĺňame naše spoločné splnomocnenie pre JUDr. P. K. k podaniu ústavnej sťažnosti na porušenie našich ústavných práv a slobôd rozhodnutiami súdov v právnej veci žalobcov J. M. a spol. proti nám o zdržanie sa konania a odstránenie závadného stavu.“

Stanovisko   sťažovateľov   potvrdil   advokát   JUDr.   P.   K.   listom   z 20.   júla   2009 označeným ako „Doplnenie sťažnosti“ tohto znenia:

„Vo veci sťažnosti sťažovateľov Ing. V. J. a manželky M. J., doručenej ústavnému súdu dňa 28. 5. 2009, doplňujem túto sťažnosť o splnomocnenie k zastupovaniu v konaní. V   reakcii   na   výzvu   ústavného   súdu   zo   dňa   8.   7.   2009   oznamujem   rozhodnutie sťažovateľa Ing. J., podané mi telefonicky tak, že predmetom konania na ústavnom súde má byť   sťažnosť   zo   dňa   27.   5.   2009   s   tým,   pokiaľ   je   to   procesne   možné,   aby   bola predchádzajúca sťažnosť doručená dňa 19. 5. 2009, akceptovaná ako doplnenie dôvodov čo do   širších   súvislostí   sťažovateľmi   pociťovaného   porušenia   ich   ústavných   práv základných slobôd.

Sťažovatelia vlastným podaním potvrdia uvedené skutočnosti v stanovenej lehote.“

5. K ústavnej sťažnosti sťažovatelia pripojili:

a) Rozsudok   Okresného   súdu   Žiar   nad   Hronom   (ďalej   len   „okresný   súd“) č. k. 4 C 164/2004-307   z   26. septembra 2007   (v   konaní   o „zdržanie   sa   protiprávneho konania   a odstránenia   závadného   stavu“ boli   sťažovatelia   v procesnom   postavení odporcov), ktorým bola sťažovateľom uložená povinnosť:

„... zdržať   sa   akéhokoľvek   konania   spôsobujúce   zmenu   toku   vody   pritekajúcej z parcely   CKN   914/1   katastrálneho   územia   O.,   vedené   Správou   katastra   Ž.   na   Liste vlastníctva č. 587 tak, aby voda pretekala na parcelu CKN 294 alebo ohrozovala susednú stavbu   so   súpisným   č...   katastrálneho   územia   O.,   zapísaná   na   Liste   vlastníctva   č.   57 Správou katastra Ž., najmä odchyľovania smeru vody toku na parcelu č. 294 akýmkoľvek spôsobom.

... vybudovať   odtokové   potrubie   PVC   DN   250   v dĺžke   35   m   od   dažďovej   zdrže a najkratšou trasou cez pozemok   CKN   293/1 odviesť   vodu cez navrhované   dve lomové kanalizačné šachty do jestvujúcej kanalizačnej šachty a následne jestvujúcim potrubím TBR DN 700 do K. potoka...“, ako aj preddavkové trovy štátu v sume 41 779 Sk a trovy konania navrhovateľmi v sume 13 500 Sk.

b) Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 12 Co 328/07 z 5. júna 2008, ktorým rozsudok okresného súdu potvrdil.

c) Dovolanie sťažovateľov z 18. augusta 2008 vypracované Advokátskou kanceláriou G., s. r. o., T., ktoré podali najvyššiemu súdu z dôvodov:

- §   237   písm.   a)   OSP   –   vec   nepatrí   do   právomoci   súdov, „ale   do   právomoci príslušnej inštitúcie, ktorá by podľa správneho poriadku a príslušných ustanovení zákona o vodách vyriešila celú vodohospodársku situáciu v danom území“;

- § 237 písm. d)   OSP – vo veci   sa   už skôr   právoplatne rozhodlo.   Podľa   názoru sťažovateľov „rozhodovala   už   aj   obec   –   ako   stavebný   orgán   v 1.   stupni   a vec   riešil aj krajský stavebný úrad a následne aj Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR...“ Išlo o akciu „vybudovanie dažďovej kanalizácie“ v obci O.

- § 237 písm. b) OSP – v konaní vystupoval ako účastník ten, kto nemal spôsobilosť byť   účastníkom   konania. „V   čase   vydania   prvostupňového   rozhodnutia   a   aj   rozsudku odvolacieho súdu odporkyňa v 2. rade nebola podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľnosti pozemku   parc.   č.   914/1...   Odporcovia   zároveň   nie   sú   ani   vlastníkmi   nehnuteľnosti   – pozemku parc. č. 293/1 v kat. úz. O...“.

- § 237 písm. f) OSP – účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. „Postupom odvolacieho súdu sa tým, že nevyhovel žiadosti právneho zástupcu odporkyne   v 2.   rade   o odročenie   pojednávania...   z dôvodu   kolízie   s iným   pojednávaním, hoci   sa   riadne a včas ospravedlnil...,   bola   odňatá   možnosť odporkyne...   konať a brániť jej práva pred odvolacím súdom.“

d) Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 393/2008 z 19. marca 2009, ktorým bolo dovolanie sťažovateľov odmietnuté.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) oprávnený   konať   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 127 ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súd,   pričom   právomoc   všeobecných   súdov   je   ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc rozhodovať   o takých   sťažnostiach,   o ktorých   je   oprávnený   podľa   platných   právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 13 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 20 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom okresného súdu sp. zn. 4 C 164/2004 z 26. septembra 2007 v spojení s rozsudkom krajského súdu   sp.   zn.   12   Co   328/07   z 5.   júna   2008   a s uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Cdo 293/2008 z 19. marca 2009.

6. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu preto, lebo na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.

Z obsahu   sťažnosti   (a   jej   doplnenia)   vyplýva,   že   sťažovatelia   proti   (v   sťažnosti) namietanému rozsudku okresného súdu sp. zn. 4 C 164/2004 z 26. septembra 2007 podali riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd. Preto ústavný súd nemá   právomoc   na   konanie   o tej   časti   sťažnosti,   v ktorej   sa   namieta   porušenie   práv sťažovateľov predmetným rozsudkom okresného súdu.

7. Zákonným predpokladom na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom   zásahu.   Zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 75/04). Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty je zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   oneskorene   podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Z obsahu sťažnosti (a jej doplnenia) vyplýva, že rozsudok krajského súdu sp. zn. 12 Co   328/07   z   5. júna 2008   nadobudol   právoplatnosť   21. júla 2008.   Rovnako   vyplýva, že sťažovatelia   podali   proti   tomuto   uzneseniu   dovolanie   (dovolanie   sa   podáva   proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, pozn.). Najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 293/2008 z 19. marca 2009 dovolanie sťažovateľov odmietol podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP.

Sťažnosť   sťažovateľov   bola   doručená   ústavnému   súdu   28.   mája   2009,   teda v súvislosti   s namietaným   rozsudkom   krajského   súdu   po   uplynutí   zákonom   ustanovenej dvojmesačnej   lehoty   na   jej   podanie.   Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľov   v časti namietajúcej   protiústavnosť   označeného   rozhodnutia   krajského   súdu   (rozsudku   sp.   zn. 12 Co 328/07 z 5. júna 2008) odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

8. Sťažovatelia sa vo svojej sťažnosti domáhali zrušenia uznesenia najvyššieho súdu, keď namietali, že jeho postupom v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu krajského súdu bolo porušené ich základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj ich základné právo podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy.

Sťažovatelia v sťažnosti vychádzali v zásade z dôvodov, ktoré uviedli aj v podanom dovolaní a ktorými sa dovolací súd zaoberal pri jeho prerokúvaní. Dovolací súd ho posúdil ako   také,   ktoré   smeruje   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   tento   mimoriadny   opravný prostriedok nie je prípustný, a preto ho odmietol.

Nosným základným právom sťažovateľmi označených článkov ústavy a dohovoru je právo na súdnu a inú právnu ochranu, ktorého súčasťou je aj právo na spravodlivý proces.

9. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

Účelom   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   a   práva   na   spravodlivé   konanie je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je Občiansky súdny poriadok.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania   zásadne   nemôže   bez   ďalšieho   dokazovania   implikovať povinnosť   všeobecného súdu   akceptovať   jeho   návrhy,   procesné   úkony   a obsah   opravných   prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným,   zrozumiteľným   a ústavne   akceptovateľným   spôsobom   reagovať   v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje za potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú,   alebo   nie   sú   splnené   podmienky na uskutočnenie   dovolacieho   konania,   patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu, t. j. najvyššieho   súdu,   a nie   do   právomoci   ústavného   súdu.   Z rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd   nie   je   alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).   Zo   subsidiárnej   štruktúry   systému   ochrany ústavnosti   ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01) alebo všeobecné súdy   neposkytnú   ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľa   v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP.

V rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti   dovolania   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ   ide   o   prípady   uvedené   pod   písm.   a)   až   g)   tohto   zákonného   ustanovenia. Dovolanie   je   prípustné   aj   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   v prípadoch   uvedených v § 238 OSP.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný   súd   z tohoto   hľadiska   preskúmal   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Cdo 293/2008 z 19. marca 2009, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľov. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohoto súdu nemajúci oporu v zákone.   Z odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   naopak   vyplýva,   že   najvyšší   súd sa zaoberal   a   vysporiadal   s dôvodmi   sťažovateľov,   ale   pretože   sa   s nimi   nestotožnil, odmietol dovolanie ako neprípustné.

V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd okrem iného uviedol:«Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky...   skúmal   najskôr,   či   dovolanie   smeruje   proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O. s. p.)... Dovolanie žalovaných by mohlo byť procesné prípustné, len ak by konanie, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných vád uvedených   v   §   237   O.   s.   p...   Uvedené   ustanovenie   pripúšťa   dovolanie   proti   každému rozhodnutiu (aj rozsudku) odvolacieho súdu vtedy, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom   konania,   c)   účastník   konania   nemal   procesnú   spôsobilosť   a   nebol   riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát...

Dovolatelia existenciu procesných   vád   konania v zmysle §   237 písm.   c),   e) a g) O. s. p.   netvrdili   a   procesné   vady   tejto   povahy   v   dovolacom   konaní   nevyšli   najavo. Prípustnosť ich dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolatelia namietali, že konanie je zaťažené procesnými vadami v zmysle § 237 písm. a), b), d) a f) O. s. p.

Dovolací   súd   pri   posudzovaní   existencie   vady   konania   v   zmysle   §   237   písm.   a) O. s. p. vychádzal z ustanovenia § 7 ods. 1 O. s. p..., z ustanovenia § 7 ods. 3 O. s. p... ako i z ustanovenia § 104 ods. 1, druhá veta pred bodkočiarkou O. s. p...,

Nárok, ako predmet súdneho konania, je vo všeobecnosti charakterizovaný opísaním skutkových   okolností   v   podanej   žalobe,   ktoré   bezprostredne   vyúsťujú   do   požiadaviek formulovaných   v   žalobnom   petite.   Posúdenie   zistených   skutkových   okolností   a   ich podriadenie pod určitú právnu normu je úlohou súdu („iura novit curia“). Pokiaľ súd rozhoduje   o   nároku   na   plnenie   na   základe   skutkových   zistení,   ktoré   by   umožňovali uplatnený nárok po právnej stránke podriadiť pod viac hmotnoprávnych noriem, je jeho povinnosťou podľa príslušných ustanovení vec posúdiť a o nároku rozhodnúť, a to bez ohľadu na to, či je v žalobe uvedený právny dôvod požadovaného plnenia; žalobca nie je povinný uplatnený nárok kvalifikovať po právnej stránke.

V danej veci obsahom vecnej stránky podanej žaloby boli tvrdenia žalobcov, že... „v daždivých obdobiach, resp. na jar, keď sa topil sneh a voda stekala vo väčšom objeme ich parcelou, odporca úmyselne odrážal smer pretekajúcej vody na náš pozemok - parc. č. 294 tak, že táto voda vážnym spôsobom ohrozovala a ohrozuje náš majetok, podmýva náš rodinný dom, zaplavuje pivnice i dvor.“ V dôsledku uvedeného sa žalobcovia domáhali voči žalovaným zdržania sa konkrétneho konania vymedzeného v žalobnom petite a vykonania úprav, ktoré by podľa žalobcov mali zabrániť vzniku škôd na ich nehnuteľnostiach. Súdy tvrdený skutkový stav v žalobe subsumovali pod hmotnoprávne ustanovenia § 127 ods. 1 OZ a 412 ods. OZ...

Vecné práva (vrátane vlastníckych práv), ich ochrana, vzájomné vzťahy vlastníkov susediacich   nehnuteľností   (tzv.„susedské   právne   vzťahy“)   sú   právnou   teóriou   exaktne a dlhodobo   zaraďované   ako   základná   zložka   súkromného   práva,   ktorá   v   podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky je upravená Občianskym zákonníkom. Vzhľadom na   uvedené,   dovolací   súd   dospel   k   záveru,   že   vzťahy   medzi   žalobcami   a   žalovanými sú vzťahmi   vyplývajúci   zo   súkromného   práva   (ide   o   vecné   práva   a   z   nich   vyplývajúce subjektívne   práva,   povinnosti   a   vzájomné   pomery),   ktoré   možno   podriadiť   pod   vzťahy výslovne vypočítané v ustanoveniach § 7 ods. 1 O. s. p. Preto právne posúdenie otázky právomoci súdu podľa § 7 O. s. p. odvolacím súdom je správne a konanie nie je zaťažené procesnou vadou v zmysle § 237 písm. a) O. s. p.

Dovolateľmi namietaná vada podľa § 237 písm. b) O. s. p. mala spočívať v tom, že v čase   vyhlásenia   rozsudkov   prvostupňovým   ako   i   odvolacím   súdom   žalovaní   neboli pasívne   legitimovanými   účastníkmi   konania,   pretože   neboli   vlastníkmi   dotknutých nehnuteľností.

Dovolací   súd   vo   všeobecnosti   poukazuje   na   to,   že   otázka   pasívnej   legitimácie účastníkov konania (žalovaných) nemá žiaden vplyv na prípustnosť dovolania podľa § 237 O.   s.   p...   Od   aktívnej   alebo   pasívnej   legitimácie   účastníka   konania   treba   odlišovať spôsobilosť byť účastníkom konania (§ 19 O. s. p.) a procesnú spôsobilosť (t. j. spôsobilosť samostatne konať ako účastník konania § 20 O. s. p.). Nedostatok procesnej spôsobilosti účastníka konania (spôsobilosť vlastnými úkonmi nadobúdať procesné práva a povinností) bez riadneho zastúpenia je vadou, na ktorú dopadá § 237 písm. c) O. s. p. K vade takejto povahy v danom prípade nedošlo. Spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva. V sporovom konaní   zákon   za   účastníkov   konania   označuje   žalobcu   a   žalovaného   (§   90   O.   s.   p.); žalobcom je ten, kto podal žalobu a žalovaným ten, koho žalobca v žalobe za žalovaného označil, a to bez ohľadu na to, či takto označený žalovaný je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (t. j. či mu svedčí hmotnoprávna vecná pasívna legitimácia). Spôsobilosti byť účastníkom zodpovedá spôsobilosť mať práva a povinnosti v zmysle § 7 OZ a § 8 OZ (t. j. právna subjektivita a spôsobilosť na právne úkony). Okamihom narodenia má každá fyzická   osoba   spôsobilosť   na   práva   a   povinnosti   (právnu   subjektivitu),   smrťou   právna subjektivita fyzickej osoby zaniká. Spôsobilosť fyzickej osoby vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať práva a povinnosti vzniká v plnom rozsahu plnoletosťou. Obom žalovaným ako dospelým a žijúcim fyzickým osobám zákon priznáva právnu subjektivitu, jej pozbavenie alebo   obmedzenie   nebolo   preukázané   žiadnym   súdnym   rozhodnutím,   preto   je   potrebné vychádzať   zo   stavu,   že   títo   majú   aj   spôsobilosť   byť   účastníkmi   občianskeho   súdneho konania   (§   19   O.   s.   p.)   Ak   by   aj   prípadne   žalovaní   neboli   v   konaní   pasívne   vecne legitimovaní   (neboli   nositeľmi   hmotnej   povinnosti),   nespôsobovala   by   táto   okolnosť nedostatok spôsobilosti byť účastníkmi konania. Z uvedených dôvodov konanie netrpí ani vadou podľa § 237 písm. b) O. s. p.

Podľa názoru dovolateľov konanie trpí aj procesnou vadou spočívajúcou v prekážke veci   právoplatne   rozhodnutej   [§   237   písm.   d)   O.   s.   p.].   Túto   prekážku   vidia   v   tom, že stavebné orgány v správnom konaní (rovnako ako v tomto spore súd) už rozhodovali „o vybudovaní dažďovej kanalizácie“...

Dovolací súd vychádzajúc z tvrdení dovolateľov o existencii rozhodnutí vydaných v správnom konaní (resp. v stavebnom konaní), dospel k záveru, že dovolateľmi uvádzané skutočnosti neboli v danej veci spôsobilé založiť nimi tvrdenú prekážku veci právoplatne rozhodnutej (§ 159 ods. 3 O. s. p.). Žiadne rozhodnutie správneho orgánu nie je totiž objektívne spôsobilé založiť prekážku veci právoplatne rozhodnutej, pretože túto prekážku môže založiť iba súdne rozhodnutie o veci samej (§ 152 ods. 1 O. s. p.). Z uvedených dôvodov dovolací súd nezistil, že predmetné konanie trpelo vadou podľa § 237 písm. d) O. s. p.

So zreteľom na obsah dovolania dovolací súd ďalej skúmal, či v konaní na súdoch nižšieho stupňa došlo k odňatiu možnosti žalovanej 2) pred súdom konať [§ 237 písm. f) O. s. p.], ku ktorému malo dôjsť tým, že odvolací súd vec prejednal v jej neprítomnosti, ako aj   v neprítomnosti   jej   právneho   zástupcu,   napriek   výslovnej   a   včas   podanej   žiadosti o odročenie   pojednávania   z   dôvodu   kolízie   pojednávaní   právneho   zástupcu,   ako   aj z dôvodu, že žalovaná 2) bola v tom čase v zahraničí. Pod odňatím možnosti pred súdom konať   treba   rozumieť   závadný   procesný   postup   súdu,   ktorým   sa   účastníkovi   znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Dovolací   súd   zistil,   že   termín   pojednávania   bol   odvolacím   súdom   stanovený na 5. júna   2008   o   11,30   hodine,   na   ktorý   boli   riadne   predvolaní   žalobcovia   1)   a 2), zástupkyňa   žalobkyne   2),   právni   zástupcovia   žalovaných   1)   a 2);   právnemu   zástupcovi žalovanej   2)   Mgr.   G.   O.   bolo   predvolanie   doručené   20.   mája   2008.   Právny   zástupca žalovanej   2)   písomným   podaním   z   20.   mája   2008   (č.   l.   368   spisu)   ospravedlnil   svoju neúčasť na pojednávaní určenom na 5. júna 2008 v dôsledku kolízie s pojednávaniami pred Okresným súdom Liptovský Mikuláš sp. zn. 12 C 60/2004 a sp. zn. 12 C 350/2004 a zároveň požiadal   o odročenie   pojednávania.   Odvolací   súd,   reagujúc   na   túto   žiadosť,   listom z 21. mája 2008 oznámil právnemu zástupcovi žalovanej 2), že jeho žiadosti o odročenie pojednávania nevyhovuje z dôvodu, že kolízia pojednávania nie je dôvodom pre odročenie pojednávania, keďže raz už došlo k odročeniu odvolacieho pojednávania. Z obsahu spisu nevyplýva, že odvolací súd trval na osobnej účasti žalovanej 2) na nariadenom pojednávaní 5. júna 2008. Rovnako z neho nevyplýva odôvodnenie žiadosti o odročenie odvolacieho pojednávania prekážkou aj na strane žalovanej 2) v dôsledku jej pobytu v zahraničí, ako i že by sa žalovaná 2) domáhala osobnej účasti na nariadenom pojednávaní tak, ako to žalovaná 2) tvrdí v dovolaní.

V súvislosti s vyriešením otázky, či v prejednávanej veci bola žalovanej 2) odňatá možnosť pred súdom konať, treba uviesť, že podľa § 24 O. s. p. sa účastník môže dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. V zmysle § 25 ods.   1 O. s. p.   si ako zástupcu môže vždy zvoliť advokáta a jemu udelené plnomocenstvo nemožno obmedziť. Zvolený   advokát   je   povinný   účelne   využívať   všetky   zákonom   pripustené   prostriedky a spôsoby poskytovania právnej pomoci účastníkovi, ktorého zastupuje (§ 25 ods. 2 O. s. p.).   Advokát   je   oprávnený   dať   sa   zastupovať   iným   advokátom   ako   ďalším   zástupcom, prípadne advokátskym koncipientom, ktorého zamestnáva (§ 25 ods. 3 O. s. p.) Advokát sa v rámci svojho poverenia môže dať zastúpiť iným advokátom; toto zastupovanie ale nie je možné proti vôli klienta [viď § 16 ods. 1 a 3 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“)]. Podľa § 101 ods. 2 O. s. p. súd pokračuje   v   konaní   aj   keď   sú   účastníci   nečinní.   Ak   sa   riadne   predvolaný   účastník neustanoví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Obsahom základného práva na verejné prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a právu účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom nie je povinnosť súdu vyhovieť akejkoľvek jeho žiadosti na odročenie pojednávania. Posúdenie opodstatnenosti „dôležitého dôvodu“ (§ 101 ods. 2 O. s. p.) v každom konkrétnom prípade patrí   výlučne   do   právomoci   konajúceho   súdu   (viď   nález   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky z 13. januára 1999 sp. zn. I. ÚS 68/1998 ako i uznesenie z 30. marca 2005 sp. zn. III. ÚS   94/2005).   Z   rovnakého   právneho   názoru   vychádzal   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky aj v rozhodnutí sp. zn. 5 Cdo 77/2002, ktoré bolo uverejnené pod č. 6/2004 v časopise Zo súdnej praxe.

Dôležitosť   dôvodu,   ktorým   je   odôvodňovaná   žiadosť   neprítomného   účastníka o odročenie pojednávania (§ 101 ods. 2 O. s. p.), posudzuje súd vždy podľa konkrétnych, individuálnych okolností prípadu. Či sú v tej - ktorej veci dôležité dôvody pre odročenia pojednávania dané, posudzuje súd, a nie účastník konania. Existenciu dôležitého dôvodu môže súd preveriť len zo skutočností, ktoré sú mu známe v čase posudzovania žiadosti účastníka o odročenie pojednávania.

V prejednávanej veci bola podaná žiadosť o odročenie pojednávania s poukazom na kolíziu ďalších dvoch súdnych pojednávaní, na ktorých advokát žalovanej 2) zastupuje iných   účastníkov   konania.   K otázke   kolízie   dvoch   súdnych   pojednávaní   a   dopadu   tejto kolízie na procesné práva účastníka konania sa vyjadril Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze   z 13.   januára   1999   sp.   zn.   I.   ÚS   68/1998,   v ktorom uviedol,   že   kolízia dvoch pojednávaní toho istého účastníka v tom istom termíne na rozdielnych súdoch, o ktorej advokát   vedel   v dostatočnom   časovom   predstihu,   nie   je   akceptovateľným   predpokladom uznania   existencie   dôležitého   dôvodu   na   odročenie   vytýčeného   pojednávania   (obdobne napr. Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 266/2007, sp. zn. 3 Cdo 294/2006, sp. zn. 3 Cdo 115/2007).

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   rozsudku   z   27.   februára   2000   sp.   zn. 3 Cdo 16/2001   (viď   R   41/2002)   pripustil,   že   dôležitým   dôvodom   pre   odročenie pojednávania pred súdom môže byť aj kolízia s iným pojednávaním právneho zástupcu účastníka   konania,   avšak   len   vtedy,   ak   od   účastníka   nemožno   spravodlivo   požadovať, aby si zvolil iného zástupcu.

V prejednávanej veci dovolací súd pri skúmaní prípustnosti dovolania z hľadiska § 237 písm. f) O. s. p. vychádzal z toho, že samotná existencia kolízie viacerých súdnych pojednávaní nemôže byť dôvodom pre odročenie niektorého z kolidujúcich pojednávaní. Advokát,   ktorý   zistí,   že   v   súdnych   konaniach,   v   ktorých   zastupuje   účastníka   konania, dochádza v určitý deň ku kolízii nariadených súdnych pojednávaní, má vo všeobecnosti možnosť   osobne   sa   zúčastniť   na   jednom   z   pojednávaní   a   v   prípade   iných   kolidujúcich pojednávaní „účelne využiť všetky zákonom pripustené prostriedky a spôsoby poskytovania právnej pomoci účastníkovi, ktorého zastupuje“ - do úvahy tu medziiným prichádza tiež zastúpenie   iným   advokátom.   I   keď   o   účasti   na   tom   alebo   onom   súdnom   pojednávaní rozhoduje sám advokát (spravidla po dohode s klientom), v rámci organizovania svojej činnosti musí pri výbere najvhodnejšieho prostriedku alebo spôsobu poskytovania právnej služby nevyhnutne vziať na zreteľ nielen osobitosti každej prejednávanej veci, ale tiež to, akým spôsobom bola medzi ním a klientom upravená otázka zastúpenia advokáta iným advokátom.

Možnosť zastúpenia advokáta iným advokátom vyplýva priamo zo zákona (viď § 25 ods. 3 O. s. p. a tiež § 16 ods. 1 zákona o advokácii) a advokát túto zákonnú možnosť (oprávnenie)   nesmie   využiť   len   vtedy,   ak   by   zastúpenie   bolo   proti   vôli   zastupovaného účastníka (§ 16 ods. 3 zákona o advokácii). Pokiaľ ide o plnomocenstvo z 24. januára 2005 udelené žalovanou 2) Mgr. G. O., advokátovi (č. l. 42 spisu), z tohto nevyplýva vylúčenie možností zastúpenia advokáta iným advokátom. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu preto   v   takejto   situácii   prichádza   zo   strany   advokáta   do   úvahy   využitie   zákonom pripustených prostriedkov a spôsobov poskytovania právnej služby prostredníctvom iného advokáta (substitučné zastupovanie). Pokiaľ preto právny zástupca žalovanej 2) po zistení uvedenej kolízie,   o ktorej vedel v dostatočnom časovom predstihu,   sám nedal prednosť osobnej účasti advokáta na odvolacom súdnom pojednávaní pred krajským súdom vo veci, kde zastúpenie iným advokátom nebolo proti vôli klienta [žalovanej 2)], ale zvolil svoju osobnú   účasť   na   súdnych   pojednávaniach   pred   Okresným súdom   Liptovský   Mikuláš, nemožno   odvolaciemu   súdu   vytýkať,   že   žalovanou   2)   (resp.   jej právnym   zástupcom) uvádzanú okolnosť nepovažoval za dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania a že vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti právneho zástupcu žalovanej 2). Argumenty, ktoré žalovaná 2) použila na odôvodnenie prípustnosti dovolania, nie sú náležité, lebo kolízia viacerých pojednávaní v tom istom termíne na rozdielnych súdoch, o ktorom účastník vedel v dostatočnom časovom predstihu, nie je akceptovateľným predpokladom uznania existencie dôležitého dôvodu na odročenie vytýčeného pojednávania. Postup odvolacieho súdu nebol v rozpore s § 101 ods. 2 O. s. p., a preto nezaložil procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f) O. s. p.

Pokiaľ by aj dovolatelia namietali, že v konaní došlo k tzv.   inej procesnej vade v zmysle § 241 ods. 2 O. s. p. a § 242 ods. 1 O. s. p., dovolací súd uvádza, že inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadať aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná (§ 242 ods. 1 O. s. p.), je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej príčinou je porušenie procesných ustanovení   upravujúcich   postup   súdu   v   občianskom   súdnom   konaní   a   dôsledkom nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej. Na tzv. iné vady prihliada dovolací súd len ak je dovolanie   prípustné.   Vada   tejto   povahy   ale   prípustnosť   dovolania   nezakladá. Dovolateľmi namietaná skutočnosť, že súdne rozhodnutie nie je vykonateľné; že jeho výrok ukladá žalovaným zriadiť nákladné vodohospodárske dielo (prevyšujúce sumu 300 000 Sk), ktoré nedostatočne rieši ochranu žalobcov a žalovaných; tvrdenie, že žalobcov neohrozuje voda   z nehnuteľnosti   žalovaných,   ale   voda   (a   sneh),   ktorá   priteká   z   vyššie   položeného územia;   nezakladá   prípustnosť   dovolania.   Nesprávne   právne   posúdenie   veci   je   síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby   tvrdenia   dovolateľov   bolí   opodstatnené   (dovolací   súd   ich   z   uvedeného   aspektu neposudzoval),   dovolateľmi   vytýkané   skutočnosti   by   mohli   mať   za   následok   vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správne právne predpisy   a   či   ich   (ne)správne   interpretoval   alebo   či   zo   správnych   skutkových   záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo)...»

Ústavný   súd   pripomína,   že   súčasťou   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného   prostriedku   uvádzané   sťažovateľmi,   v dôsledku   čoho   ich   „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť,   či zákonné dôvody   prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že v dovolacom konaní nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku, pretože najvyšší súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu ako neprípustné a také, ktorým sa sťažovateľom neodňala možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].

Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje,   preto   použitý   spôsob   v konkrétnom   prípade   nemohol   znamenať   odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 293/2008 z 19. marca 2009 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov a nejde o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

Z uvedených   skutočností   vyplýva,   že   medzi   namietaným   uznesením   najvyššieho súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní.   Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože   ústavný   súd   nespochybnil   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   vo   vzťahu k rozsudku   krajského   súdu,   tvrdenia   sťažovateľov,   ktoré   sledujú   dosiahnutie   úspechu v konaní a vo výroku, podľa názoru ústavného súdu nemožno spájať s právom na súdnu ochranu a s porušovaním jeho princípov. Právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe nezahŕňa záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie   pred   všeobecným   súdom   neskončí   podľa   želania   účastníka   konania,   táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietanie porušenia základných práv a slobôd (II. ÚS 3/97, II. ÚS 213/03).

Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného a zo skutočnosti, že sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z takých dôvodov (pozri bližšie aj bod 2 I. časti odôvodnenia), ktoré podľa názoru ústavného   súdu   nesignalizujú   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva, reálnosť   ktorej   by mohol   ústavný   súd   posúdiť   po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie, pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľov v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

10. K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy

Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05, I. ÚS 310/08) zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom základných   práv   a práv   hmotného   charakteru,   ku   ktorým   patrí   aj   základné   právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1   dohovoru.   Inak   povedané,   o prípadnom   porušení   základného   práva   podľa   čl.   20 ods. 1 (a aj ods. 4) ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného   súdu   primárne   došlo   k porušeniu   niektorého   zo základných   práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a zo záverov odmietol sťažnosť sťažovateľov tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

11. K namietanému   porušeniu   čl.   13   ods.   1   ústavy   ústavný   súd   poznamenáva, že predmetné   ustanovenia   predstavujú   všeobecné   zásady   uplatňovania   základných   práv a slobôd upravených v druhej hlave ústavy a nemožno ich posudzovať samostatne, bez ich vzájomného pôsobenia (ako aplikačného pravidla) s konkrétnym základným právom alebo slobodou.   Keďže   ústavný   súd   v posudzovanej   veci   nezistil   také   porušenie   označených základných   práv,   ktoré   by   odôvodňovalo   následné   uplatnenie   ústavnoprávnej   ochrany, je potrebné   konštatovať,   že   postupom   najvyššieho   súdu   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 3 Cdo 293/2008 a jeho uznesením z 19. marca 2009 nedošlo k porušeniu uvedenej právnej normy.

12. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľov bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už ich ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2009