znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 206/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. júna 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. T. L., B., zastúpeného advokátkou JUDr. A. S., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v konaní o jeho   návrhu   na obnovu konania vedenom pod sp. zn. 12 C 144/05 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. T. L. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára 2008 doručená sťažnosť Ing. T. L., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. A. S., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní o jeho návrhu na obnovu konania vedeného pod sp. zn. 12 C 144/05.

Zo sťažnosti vyplýva, že 23. mája 2005 sťažovateľ podal okresnému súdu návrh na začatie konania o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Okresný súd v predmetnej veci nariadil na 6. jún 2006 pojednávanie, na ktorom sa „v merite veci nekonalo,   ale   súd   sa   zaoberal   len   námietkou   sťažovateľa,   aby   nebolo   pripustené zastupovanie odporcu advokátom, keď je žalovaný štát“.

Okresný súd uznesením č. k. 12 C 144/05-108 zo 6. júna 2006 rozhodol, že návrh sťažovateľa na nepripustenie právneho zastúpenia odporcu advokátom zamieta. Sťažovateľ proti tomuto uzneseniu podal 3. júla 2006 odvolanie a 20. júla 2006 predložil okresnému súdu „doplňujúce listinné dôkazy k odvolaniu“. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)   uznesením   č.   k.   8 Co 333/06-118   z   29. septembra 2006   napadnuté   uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ okresnému súdu podal 23. novembra 2006 „návrh na obnovu konania vo veci potvrdeného uznesenia Okresného súdu Bratislava I č. k. 12 C 144/05-108 zo dňa 06. 06. 2006 s uvedením konkrétnych zákonných dôvodov obnovy konania“. Okresný súd ho následne   prípisom   doručeným   mu   13. decembra 2006   vyzval   na   zaplatenie   súdneho poplatku za podaný návrh na obnovu konania. Na túto výzvu sťažovateľ reagoval podaním z 15. decembra   2006,   v ktorom   požiadal   o oslobodenie   od   zaplatenia   súdneho   poplatku. Podaním   z 2. marca 2007   vzal   svoj   návrh   na   obnovu   konania   späť   a zároveň   požiadal o „urýchlené   určenie   skorého   termínu   súdneho   pojednávania   v pôvodnej   právnej   veci navrhovateľa tak, aby nedochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní“.

Podaniami   zo   16. marca 2006,   19. apríla 2006,   14. mája 2007,   20. júla 2007 a 19. novembra 2007 sťažovateľ urgoval okresný súd nariadiť pojednávanie vo veci vedenej pod sp. zn. 12 C 144/05, ktorý však na uvedené podania sťažovateľa nijako nereagoval.Sťažovateľ   podal   krajskému   súdu   3. septembra 2007   sťažnosť „na   predsedníčku Okresného   súdu   Bratislava   I.   a na   subjektívne   prieťahy   v konaní   č.   k.   12 C 144/05 samosudkyňou,   ktorá má   rozhodovať   v predmetnej právnej veci“. Krajský   súd   v prípise sp. zn. Spr. 2253/07 z 30. októbra 2007 konštatoval, že „táto sťažnosť od sťažovateľa zo dňa   03.   09.   2007   je   dôvodná   a zároveň   sa   mu   ospravedlnil   za   subjektívne   prieťahy v konaní“. Aj napriek tomu je okresný súd v uvedenom konaní stále nečinný.

Prípisom   z 10. decembra 2007 okresný   súd   vyzval   sťažovateľa, aby mu oznámil, či trvá na podanej žiadosti o oslobodenie od súdneho poplatku za podaný návrh na obnovu konania aj napriek tomu, že späťvzatie uvedeného návrhu mu bolo doručené už 2. marca 2007.

Predmetné   konanie   podľa   sťažovateľa „vzhľadom   na   jeho   predmet,   skutkovú a právnu povahu sporu nemožno hodnotiť ako zložitú vec“ a on sám ako účastník tohto konania   neprispel   svojím   správaním   k jeho   predĺženiu.   Okresný   súd „porušil   základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy aj tým, že dosiaľ nezastavil konanie uznesením po predložení späť vzatia návrhu na obnovu konania zo dňa 02. 03. 2007, ktorý smeroval proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I. č. k. 12 C 144/06-108 zo dňa 06. 06. 2006. Tým vznikajú ďalšie pretrvávajúce zbytočné prieťahy v tomto konaní a to od 02. 03. 2007 doposiaľ t. j. vyše 10 mesiacov. Nevyhotovením uznesenia o zastavení konania o späťvzatom návrhu   na   obnovu   konania   má   za   negatívny   následok   na   predlžovaní   ďalších pretrvávajúcich zbytočných prieťahov v konaní v pôvodnej veci vedenej Okresným súdom Bratislava I. pod sp. zn.: 12 C 144/05. V tomto konaní sa v dôsledku prieťahov v procesných veciach nemohlo rozhodnúť o merite veci, čím vznikajú celkové prieťahy v konaní od 23. 05. 2005 (podanie návrhu žaloby) až dosiaľ t. j. vyše 32 mesiacov.“.

Podľa sťažovateľa je „evidentné, že v obidvoch uvedených procesných konaniach, sa Okresný súd Bratislava I. dopustil zbytočných prieťahov, čim porušil právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 dohovoru (z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru, pozn.) bolo postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   144/05   porušené,   aby prikázal okresnému súdu „v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. 12 C 144/05 konať tak, aby okamžite uznesením zastavil konanie o návrhu na obnovu konania vo veci nepripustenia zastupovania odporcu advokátom na základe späťvzatia tohto návrhu a následne, aby bola pôvodná   právna   vec,   čo   najrýchlejšie   meritórne   prejednaná   a rozhodnutá“,   a aby   mu priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   okresného   súdu v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd vychádza aj zo svojej doterajšej judikatúry, podľa ktorej ústavný súd poskytuje   ochranu   základnému   právu   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2   ústavy   len   vtedy,   ak bola   sťažnosť   ústavnému   súdu   uplatnená v čase,   keď k namietanému porušeniu označeného práva ešte mohlo dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte mohlo trvať (m. m. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 144/05.

Sťažovateľ   3. septembra 2007   podal   krajskému   súdu   sťažnosť „na   predsedníčku Okresného   súdu   Bratislava   I.   a na   subjektívne   prieťahy   v konaní   č.   k.   12 C 144/05 samosudkyňou, ktorá má rozhodovať v predmetnej veci“, ktorý na ňu odpovedal prípisom sp. zn. Spr. 2253/07 z 30. októbra 2007, v ktorom ju vyhodnotil ako dôvodnú a zároveň sa sťažovateľovi ospravedlnil za vzniknuté subjektívne prieťahy v konaní.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   okresnému   súdu   bolo   následne   doručené 19. novembra 2007 podanie sťažovateľa, v ktorom ho požiadal o nariadenie pojednávania. Dňa   10.   decembra   2007   okresný   súd   sťažovateľovi   zaslal   výzvu,   aby   oznámil,   či   trvá na svojej žiadosti o oslobodenie od platenia súdneho poplatku za podaný návrh na obnovu konania. Uznesením z 5. marca 2008 okresný súd zastavil konanie o návrhu na obnovu konania,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   10. apríla 2008,   a   25. apríla 2008   okresný   súd nariadil pojednávanie v predmetnej veci na 18. jún 2008.

S prihliadnutím na okolnosti tohto prípadu, predovšetkým na doterajšiu dĺžku tohto konania, ako aj na skutočnosť, že podaná sťažnosť na prieťahy v konaní splnila svoj účel, keďže v predmetnej veci je už v súčasnosti nariadené pojednávanie, ústavný súd konštatuje, že   v súčasnom   štádiu   uvedeného   konania   nemožno   dospieť   k záveru   o   porušovaní sťažovateľom v sťažnosti označených práv.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej   podaniu   môže   zásadne   dôjsť   až subsidiárne.   Zmysel   a   účel   zásady   subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, I. ÚS 20/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní [podľa § 3 ods. 7   a   § 62   ods. 1   a   nasl.   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“)] je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený nesprávnym postupom alebo svojou nečinnosťou. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorej predmetom je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, že sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa   zákona   o   súdoch   (§ 53   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde),   avšak   ich   využitím nedosiahol účinnú nápravu namietaného porušenia označených práv.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   podanie   sťažnosti   na   prieťahy   v   konaní podľa § 3 ods. 7   a   § 62   ods. 1   a   nasl.   zákona   o   súdoch   zásadne   považuje   za   účinný prostriedok   ochrany   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03,   IV. ÚS 278/04).   Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch   a prísediacich   a o zmene a doplnení niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje   povinnosť   sudcu   konať bez zbytočných   prieťahov   a   ustanovuje   za   také   prieťahy   aj   disciplinárnu   zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona].

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že v tomto prípade využitie   právneho   prostriedku,   na   uplatnenie   ktorého   mal   sťažovateľ   právo   (sťažnosť na prieťahy   v konaní)   podľa   zákona   o súdoch,   sa   v   okolnostiach   posudzovanej   veci prejavilo ako účinný prostriedok nápravy.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. júna 2008