znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 206/06-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2006 predbežne prerokoval sťažnosť F. M., P., zastúpeného advokátkou JUDr. A. P., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom   Okresného   súdu   Prešov   č.   k.   14   C   249/04-54   a postupom   a rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 7 Co 229/05-76 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. M. o d m i e t a pre nedostatok svojej právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2006 doručená sťažnosť F. M., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa   čl.   46 ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej aj „okresný súd“) č. k. 14   C   249/04-54   a postupom   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   aj   „krajský súd“) č. k. 7 Co 229/05-76.

Zo sťažnosti vyplýva, že: „(...) Krajský súd v Prešove rozhodol rozsudkom č. k. 7 Co 229/05 zo dňa 9. 2. 2006 o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu v Prešove č. k. 14 C 249/04 zo dňa 14. 9. 2005 tak, že potvrdil rozsudok Okresného súdu v Prešove. Rozsudok Krajského súdu v Prešove bol doručený dňa 7. 4. 2006.

(...)   Navrhovateľ   sa   nemôže   a nechce   stotožniť   s uvedeným   rozhodnutím   tak okresného súdu ako aj krajského súdu a má za to, že v tejto veci došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného podľa Čl. 46 odst. 1 Ústavy SR a Čl. 6 odst. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na základe ktorého má každý právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a na to, aby bola jeho záležitosť spravodlivo prejednaná.

Navrhovateľ dospel k uvedenému záveru vychádzajúc z právneho názoru, že v tomto prípade odporca v 1. aj v 2. rade neposúdil vec správne po právnej stránke a spravodlivo. Odporca v 2. rade síce nepriamo priznal nesprávne právne posúdenie veci, keď potvrdil rozsudok odporcu v 1. rade, ale z úplne iných právnych dôvodov, ktoré neboli predmetom konania na okresnom súde. Navrhovateľ – žalobca sa nemal možnosť ku skutočnostiam odôvodňujúcim potvrdzujúci rozsudok prvého stupňa vyjadriť. Jedná sa konkrétne okolností doručovania   v zmysle   §   38   odst.   4   ZP,   kedy   je   potrebné   skúmať,   z akých   dôvodov navrhovateľ neprevzal uloženú písomnosť a či skutočne navrhovateľ svojím konaním alebo opomenutím doručenie písomnosti maril. Keďže navrhovateľ v tom čase čerpal dovolenku a boli mimo územia Slovenska, o čom jeho zamestnávateľ mal vedomosť, sme toho názoru, že   k mareniu   doručenia   písomnosti   zo   strany   navrhovateľa   nedošlo.   Iba   v prípade dokázania marenia doručovania, považuje sa písomnosť za doručenú ak je vrátená poštou ako nedoručiteľná. O tento názor sme sa opierali vo svojich vyjadreniach pred odporcom v 2. rade a argumentovali sme stanoviskom NS SR uverejnené v ZB III s. 44 z roku 1994. Toto súd považoval za neplatné napriek tomu, že podľa § 16 zákona o súdoch a sudcoch NS SR dbá o jednotný výklad a jednotné používanie zákonov a iných všeobecne záväzných predpisov   tým,   že   prijíma   rozhodnutia   a zaujíma   stanoviská,   ktoré   publikuje   v   Zbierke rozhodnutí a stanovísk NS SR. V právnom systéme SR to znamená, že kým rozhodnutia bežného súdu nie sú záväzné pre rozhodovanie iných súdov v obdobných veciach, judikáty NS SR publikované v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR majú všeobecne záväzný charakter a ako také tvoria jeden z prameňov práva.

Druhým dôvodom potvrdenia rozsudku odporcu v 1.   rade odporcom v 2.   rade je podľa neho nedostatok naliehavého právneho záujmu na strane navrhovateľa na podanie takejto žaloby. Tu je potrebné zobrať do úvahy niekoľko skutočností, ktoré boli zo strany navrhovateľa   prezentované   na   pojednávaniach   u   obidvoch   odporcov.   Dôvod   skončenia pracovného   pomeru   sa   uvádza   na   potvrdení   o   dĺžke   zamestnania.   Vzhľadom   na   vek navrhovateľa je pri takomto uvedení dôvodu skončenia pracovného pomeru ťažké si nájsť nové zamestnanie, hlavne v regióne, v ktorom navrhovateľ má bydlisko. Rovnako právna neistota,   ktorá   je   zrejmá   aj   z   rozsudku   odporcov,   ktorým   právnym   úkonom   došlo   v skutočnosti   ku   platnému   skončeniu   pracovného   pomeru,   dáva   navrhovateľovi   naliehavý právny   záujem   na   podaní   takejto   žaloby.   V   neposlednom   rade   je   to   spor   vedený   na Okresnom   súde   v   Prešove   pod   sp.   zn.:   17   C   278/2004,   ktorej   predmetom   je   určenie neplatnosti výpovede z nájmu žalovaným.

(...) Navrhovateľ jednoznačne tvrdí, že rozhodnutie odporcu v 1. a 2. rade spočíva na nesprávnom a nespravodlivom právnom   posúdení veci a zároveň trpí takou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutia vo veci samej. Navrhovateľ podal v tejto veci dňa 2. 5. 2006 dovolanie na NS SR.

Na   základe   vyššie   uvedeného   a   doleuvedených   príloh   navrhovateľ   navrhuje,   aby Ústavný súd SR ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie konanie pred Ústavným súdom SR a aby rozhodol takto: nález

Základné právo F. M. na spravodlivé prejednanie veci zaručené mu v Čl. 46 odst. 1 Ústavy SR a čl. 6 odst. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom odporcu v 1. a 2. rade v konaní pod č. k. 14 C 249/04 a č. k. 7 Co 229/05 bolo porušené. Odporcom sa prikazuje jeho veci prejednať spravodlivo.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...). Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo (...) prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľa zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom   Okresného   súdu   Prešov   č.   k.   14   C   249/04-54   a postupom   a rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 7 Co 229/05-76.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že „rozhodnutie   odporcu   v   1.   a 2.   rade   spočíva   na nesprávnom a nespravodlivom právnom   posúdení veci a zároveň trpí takou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutia vo veci samej. Navrhovateľ podal v tejto veci dňa 2. 5. 2006 dovolanie na NS SR“.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 90/03, I. ÚS 34/05).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k.   7   Co   229/05-76,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   Okresného   súdu   Prešov   č.   k. 14 C 249/04-54   dovolanie,   teda   napadnuté   postupy   a rozhodnutia   budú   predmetom dovolacieho konania. Z toho vyplýva, že v takomto prípade dovolací súd môže preskúmať zákonnosť a ústavnosť predchádzajúcich konaní, a to najmä so zreteľom aj na dodržanie základných práv a slobôd. Všeobecný súd teda v rámci dovolania môže zabezpečiť nápravu porušenia základných práv a slobôd v predchádzajúcom konaní, ak samozrejme dospeje k záveru, že boli porušené. Z uvedeného dôvodu je to v prvom rade všeobecný súd, ktorý bude oprávnený a povinný rozhodnúť o ochrane základných práv a slobôd, a preto nie je daná právomoc ústavného súdu v tejto veci konať.

Právomoc   najvyššieho   súdu   preskúmať   postup   okresného   súdu   a krajského   súdu z hľadiska   sťažovateľom   namietaného   postupu   a   rozhodnutia   krajského   súdu   vylučuje právomoc ústavného súdu vo vzťahu k okresnému súdu a krajskému súdu v tejto veci. Aj v prípade odmietnutia dovolania sťažovateľa pre neprípustnosť by vzhľadom na právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (odhliadnuc od ostatných okolností prípadu) do úvahy   prichádzalo   len   preskúmanie   postupu   najvyššieho   súdu   (pokiaľ   ide   o   porušenie základných práv účastníka konania podľa čl. 46 a nasl. ústavy), nie však preskúmavanie postupu okresného súdu alebo krajského súdu, ako sa domáhal sťažovateľ (mutatis mutandis III. ÚS 211/03, II. ÚS 223/02).

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2006