znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 206/03-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júna 2004 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť J. A., B. B., zastúpeného advokátom Mgr. M. H., Advokátska kancelária,   B.   B.,   vo   veci   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 238/98 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 238/98 p o r u š i l právo J. A., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   J.   A.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   50   000   Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. J. A.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 8 800 Sk (slovom osemtisícosemsto slovenských korún), ktorú je Okresný súd Bratislava II povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu advokáta Mgr. M. H. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 19. novembra 2003 č. k. I. ÚS 206/03-11 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. A., B. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného   v čl.   48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej   len „ústava“)   postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 238/98 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že „Dňa   21.   07.   1998   podal   sťažovateľ   prostredníctvom svojho právneho zástupcu na Okresný súd v Banskej Bystrici žalobu o určenie neplatnosti výpovede pre porušenie pracovnej disciplíny podľa § 61 ZP proti žalovanému PEPSI-COLA SR, s. r. o., Ivánska cesta 26, Bratislava, pracovisko Banská Bystrica, Kostiviarska 43. Uznesením Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 10. 09. 1998, sp. zn. 14 C 282/98 bola vec odstúpená na prejednanie a rozhodnutie miestne príslušnému súdu, ktorým je Okresný súd Bratislava II.

Okresný súd Bratislava II nariadil vo veci pojednávanie dňa 10. 09. 1999. Vzhľadom na nečinnosť súdu v predmetnej veci podal dňa 09. 07. 2001 sťažovateľ na Okresný súd Bratislava II žiadosť o odstránenie prieťahov v konaní.

Nakoľko na uvedenú žiadosť Okresný súd Bratislava II nereagoval, podal sťažovateľ dňa 14. 1. 2002 opätovne žiadosť o odstránenie prieťahov v konaní.

Listom   zo   dňa   11.   02.   2002,   ktorý   bol   právnemu   zástupcovi   žalobcu   doručený 18. 02. 2002 predseda Okresného súdu Bratislava II sťažovateľovi oznámil, že vo veci zistil prieťahy v konaní a konajúceho sudcu upozornil na potrebu konať vo veci plynule a bez prieťahov.

Napriek   upozorneniu   sudcu   na potrebu konať vo   veci bez   prieťahov   bolo ďalšie pojednávanie vytýčené až na 21. 1. 2003.

Následne súd vo veci konal dňa 4. 02. 2003 a 12. 05. 2003. Na ostatnom pojednávaní Okresný súd Bratislava II vyniesol rozsudok a žalobu navrhovateľa zamietol. (...)

Stav   neistoty   ohľadne   trvania   pracovného   pomeru   závažne   ovplyvňuje zabezpečovanie životných potrieb účastníka konania a jeho rodiny.

Nakoľko stav   právnej neistoty ohľadne   existencie pracovného pomeru   v dôsledku prieťahov   zo   strany   Okresného   súdu   Bratislava   II   trvá   už   päť   rokov   a táto   situácia spôsobuje   sťažovateľovi   nemalé   problémy   pri   hľadaní   si   nového   zamestnania   ako   aj finančné   problémy,   navrhujem   aby   Ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   finančné zadosťučinenie v sume 50.000,- Sk. (...)

Sťažovateľovi vznikli v súvislosti so zastupovaním pred Ústavným súdom trovy za dva úkony právnej pomoci v sume 8.796,- Sk. [§ 13 ods. 8) zák. č. 163/2002 Z. z.]“.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   poverenou   predsedníčkou   JUDr.   M.   Š.,   listom   z 25. mája   2004   sp.   zn.   Spr.   2162/03   a právny   zástupca   sťažovateľa   stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 10. júna 2004.

2. 1. Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedla, že: „na   základe   Vašej   výzvy   vo   veci   sťažnosti   J.   A.   (...),   ktorou   namietal   porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 238/98 Vám oznamujem, že túto považujem za dôvodnú, nakoľko som vo veci zistila prieťahy v konaní zavinené nečinnosťou zákonného sudcu.“

2. 2. Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu predsedníčky okresného súdu uviedol, že:

„Vo   veci   sťažnosti   J.   A.   (...)   Vám   na   základe   Vašej   výzvy   zo   dňa   07.   06.   2004 oznamujem,   že   súhlasím   s tým,   aby   ústavný   súd   v predmetnej   veci   upustil   od   ústneho pojednávania.

Vzhľadom   na   stanovisko   Okresného   súdu   Bratislava   II   zo   dňa   28.   08.   2004 navrhujem, aby Ústavný súd v Košiciach rozhodol:

Okresný   súd   Bratislava   II   svojím   postupom   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   C 238/98 porušil základné právo J. A., bytom B. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Ústavný súd priznáva J. A., bytom B. B. v zmysle čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky finančné zadosťučinenie v sume 50.000,- Sk.

Porušovateľ je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia za dva úkony právnych služieb (§ 13 ods. 8 zákona č. 163/2002 Z. z.) v celkovej sume 8.796,- Sk na účet právneho zástupcu sťažovateľa“.

3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy.   Jej   prerokovanie   na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto   základného   práva   –   ústavný   súd   nepovažuje   ani   za   vhodný,   ani   za   nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 19 C 238/98:

Dňa 21. júla 1998 podal sťažovateľ na Okresnom súde v Banskej Bystrici žalobu o neplatnosť   výpovede   pre   porušenie   pracovnej   disciplíny   podľa   §   61 Zákonníka   práce proti   obchodnej   spoločnosti   PEPSI-COLA,   s. r.   o.,   so   sídlom   v Malackách,   pracovisku Banská Bystrica (ďalej len „žalovaná“). Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 14 C 282/98. Dňa 24. júla 1998 bol žalovanej strane doručený opis žaloby. Dňa 7. augusta 1998 žalovaná podala námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu v Banskej Bystrici.

Dňa 10. septembra 1998 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom Okresný súd v Banskej Bystrici uznesením vyslovil, že nie je na prejednanie a rozhodnutie tejto veci miestne   príslušný,   preto   po   právoplatnosti   predmetného   uznesenia   vec   odstúpi   na prejednanie   a rozhodnutie   súdu   miestne   príslušnému   -   Okresnému   súdu   Bratislava   II Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 5. novembra 1998.

Dňa   16.   novembra   1998   bol   spis   doručený   Okresnému   súdu   Bratislava   II   a bol zaevidovaný pod sp. zn. 19 C 238/98.

Dňa 11. augusta 1999 bolo nariadené pojednávanie na 27. september 1999. Dňa 27. septembra 1999 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom výsluchu svedkov dožiadaným súdom.

Dňa 17. marca 2000 bolo Okresnému súdu v Banskej Bystrici doručené dožiadanie o výsluch svedkov.

Po opakovanom predvolávaní svedkov a upresňovaní ich adries boli títo 10. apríla 2000,   19.   apríla   2000,   26.   apríla   2000   a   6.   septembra   2000   vypočutí   a   po   vybavení dožiadania bol spis 12. septembra 2000 vrátený Okresnému súdu Bratislava II.

Dňa 12. februára 2002 súd požiadal Okresný súd v Nitre o výsluch svedka. Dňa 3. mája 2002 bol spis vrátený Okresnému súdu Bratislava II s prípisom: „Spis Cd 44/02 zasielame bez vybavenia z dôvodu, že v dožiadaní o výsluch neboli uvedené otázky,   na   ktoré   má   svedok   odpovedať,   čiže   nie   je   nám   známe   k akým   okolnostiam a skutočnostiam   mám   svedka   vypočuť   a z dôvodu   náročnosti   spisu   a aj   pracovnej zaneprázdnenosti nie je v mojich možnostiach študovať Váš spis. Po zadaní otázok, na ktoré má byť svedok vypočutý bude spis vybavený.“

Dňa 5. decembra 2002 súd nariadil pojednávanie na 4. február 2003. Dňa 4. februára 2003 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 1. apríl 2003 za účelom výsluchu svedkov.

Dňa 1. apríla 2003 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 6. máj 2003 za účelom výsluchu svedka.

Dňa 6. mája 2003 bolo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 13. máj 2003. Dňa   13.   mája 2003   sa   uskutočnilo vo   veci pojednávanie,   na   ktorom   súd   žalobu sťažovateľa zamietol. V uvedený deň bol aj písomne vyhotovený rozsudok.

Dňa 1. októbra 2003 podal sťažovateľ proti uvedenému rozsudku odvolanie. Dňa 15. októbra 2003 podala k odvolaniu sťažovateľa písomné vyjadrenie žalovaná. Dňa 31. marca 2004 odvolací súd svojím uznesením č. k. 9 Co 298/03–85 odvolanie sťažovateľa   odmietol   z dôvodu,   že   sťažovateľ   nedodržal   zákonnú   lehotu   na   podanie odvolania.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   o neplatnosť   výpovede   pre   porušenie   pracovnej   disciplíny   vedenom   pod sp. zn. 19 C 238/98, v ktorom sťažovateľ vystupuje ako žalobca, došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého občianskoprávneho konania je určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, t. j. vec, ktorej povaha (spor o existenciu pracovného pomeru, ktorý je zdrojom príjmov sťažovateľa) si vyžaduje osobitnú starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie účelu súdneho konania, čo okrem iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie   prejednaná   a skončená   (§   100   ods.   1   Občianskeho súdneho poriadku) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba   obrátila   so   žiadosťou   o rozhodnutie   (pozri   napr.   I.   ÚS   145/03,   I.   ÚS   142/03, I. ÚS 19/00).

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka   tohto občianskoprávneho   konania,   ktoré   trvalo na okresnom   súde od 16.   novembra 1998 do 13. mája 2003 (do vyhlásenia rozsudku) takmer štyri roky a šesť mesiacov, podľa názoru ústavného súdu nebola závislá od zložitosti veci.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľa v preskúmavanej veci,   ústavný súd nezistil žiadnu závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom, teda doterajšia dĺžka napadnutého konania nebola vyvolaná správaním sťažovateľa.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   a   konštatuje,   že okresný súd bol v predmetnej veci nečinný, resp. nepreukázal vo veci relevantnú procesnú činnosť v období od 16. novembra 1998 do 11. augusta 1999 (viac ako osem mesiacov), od

27. septembra 1999 do 17. marca 2000 (takmer šesť mesiacov) a od 12. septembra 2000 do 5. decembra 2002 (viac než dvadsaťšesť mesiacov). Okresný súd teda počas troch rokov a štyroch   mesiacov   vo   veci   nevykonal   prakticky   žiadny   úkon   smerujúci   k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako žalobca vo veci určenia neplatnosti výpovede pre   porušenie   pracovnej   disciplíny   počas   súdneho   konania   nachádza,   čo   je   základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). Uvedené obdobia nečinnosti, resp. nerelevantnej procesnej činnosti, vzhľadom aj na povahu veci nadobudli   kvalitu   porušenia   ústavného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy v kontexte celkovej viac ako štyri a pol ročnej dĺžky konania. K uvedeným prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4. Pretože okresný súd 13. mája 2003 vyhlásil vo veci rozsudok, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné   právo   alebo   sloboda   sa   porušili,   aj   primerané   finančné   zadosťučinenie   ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk,   ktoré   odôvodnil   aj   tým,   že „stav   právnej   neistoty   ohľadne   existencie   pracovného pomeru v dôsledku prieťahov zo strany Okresného súdu Bratislava II trvá už päť rokov a táto situácia spôsobuje sťažovateľovi nemalé problémy pri hľadaní si nového zamestnania (...)“.Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s   prihliadnutím   na   všetky okolnosti   zisteného   porušenia   práv   sťažovateľa,   najmä   na   opakovanú   a   dlhodobú bezdôvodnú nečinnosť okresného súdu, ako aj na povahu veci považuje za primerané vo výške 50 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov   konania   vo   výške   8   800 Sk   z dôvodu   trov   jeho   právneho   zastúpenia   advokátom Mgr. M. H., B. B.

Úspešnému   sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom. Advokát si uplatnil a vyúčtoval dva úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu zastúpenia a písomné podanie sťažnosti z 19. júna 2003. Odmena určená podľa § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len „vyhláška“)   z výpočtového   základu   (§   1   ods.   3   vyhlášky)   12   811   Sk   vo   výške   1/3 predstavuje 4 270 Sk za jeden úkon. Celkové trovy za dva úkony teda predstavujú 8 540 Sk a spolu s režijným paušálom ku každému úkonu 128 Sk (v zmysle § 19 ods. 3 vyhlášky) sumu 8 796 Sk, po zaokrúhlení (§ 25 vyhlášky) 8 800 Sk.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2004