znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 205/2011-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna   2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. R., B., zastúpeného advokátom Mgr. M. P., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   21   C   194/2008   a jeho   rozsudkom zo 17. februára 2010, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 266/2010 a jeho rozsudkom z 10. novembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. R.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára 2011   doručená   sťažnosť   J.   R.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 194/2008 a jeho rozsudkom z 17. februára 2010, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 266/2010 a jeho rozsudkom z 10. novembra 2010.

2.   Zo   sťažnosti   a z k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľ „...   bol v procesnom postavení odporcu v právnej veci navrhovateľky D. R... o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom J. R. a M. R. zastúpených kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v B...

Okresný súd Bratislava II na pojednávaní dňa 17. 2. 2010 (ďalšie, pozn.) návrhy na doplnenie dokazovania zamietol a oboznámil účastníkov s obsahom spisu, pričom o správe kolízneho   opatrovníka   o   prešetrení   pomerov   u   navrhovateľky   sa   nezmienil.   Na   to   bol vyhlásený rozsudok, ktorým manželstvo sťažovateľa rozviedol a deti zveril do starostlivosti matke. Sťažovateľ odvolanie zo dňa 7. 4. 2010 odôvodnil neúplným zistením skutkového stavu, pričom Okresný súd... nevykonal žiadny dôkaz týkajúci sa maloletých, ich vzťahu k otcovi do a po odchode zo spoločného bydliska, pomerov u navrhovateľky a nevykonal ani prešetrenie   psychického   stavu   navrhovateľky,   ktorá   prostredníctvom   sociálnych   sietí prezentovala ľahkovážny prístup k manželstvu a rodičovstvu. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd rozsudkom č. k. 15 Co 266/2010-140 zo dňa   10.   11.   2010   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   potvrdil.   V   odôvodnení   svojho rozhodnutia uviedol, že znalecké vyšetrovanie maloletých detí znalcom z odboru psychiatrie nebolo v záujme maloletých detí. Námietku týkajúcu sa nevykonania vyšetrenia zdravotného stavu matky nevyhodnotil vôbec.“

3. Podľa názoru sťažovateľa „vyššie uvedeným konaním a rozhodnutím Okresného súdu... rozsudok č. k. 21 C/194/2008-113 zo dňa 17. 2. 2010 a Krajského súdu... rozsudok č. k. 15 Co/266/2010-140 zo dňa 10. 11. 2010, bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo vyjadriť sa k všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... Rovnosť účastníkov konania predpokladá povinnosť súdu   zabezpečiť   rovnakú   možnosť   navrhovať   dôkazy   a   vyjadrovať   sa   k   vykonaným dôkazom...

Konanie   o   rozvod   manželstva   je   ex   lege   spojené   aj   s   konaním   o   úpravu   práv a povinnosti k maloletým deťom pre čas po rozvode. Okresný súd Bratislava II uznesením upravujúcim   priebeh   konania   uložil   kolíznemu   opatrovníkovi,   aby   prešetril   pomery maloletých   detí   u   navrhovateľky   v L.   Sťažovateľ   nemal   informáciu   o   tom,   že   takéto prešetrenie pomerov bolo zo strany Okresného súdu Bratislava II vykonané a ak by aj bolo, nebol súdom oboznámený o tom, že by bola takáto správa kolízneho opatrovníka založená do   súdneho   spisu.   V   dôsledku   uvedeného   sa   nemal   ani   možnosť   vyjadriť   k   zisteniam uvedeným v správe kolízneho opatrovníka... otec v sporoch o úpravu práv k maloletým je vystavený   rodovým   predsudkom   súdu,   keď   návrhy   na   doplnenie   dokazovania   zo   strany navrhovateľky   boli   úspešne   uplatnené,   pričom   jeho   návrhmi   sa   súd   bez   zdôvodnenia nezaoberal... účastníci rozvodového konania, ktorými rodičia maloletého dieťaťa sú, majú právo byť prítomní pri vykonávaní všetkých dôkazov a rovnako majú právo klásť vypočutým osobám   otázky   a   vyjadriť   sa   k   vykonaným   dôkazom...   Sťažovateľ   sa   až   z   rozsudku Okresného súdu... dozvedel o existencii vyjadrení triednych učiteliek k maloletým k deťom, pričom sa jednalo o nepriamy dôkaz, ku ktorému sa nemal možnosť vyjadriť, nakoľko nebol s obsahom týchto vyjadrení oboznámený.

Pokiaľ   Okresný   súd...   považoval   prítomnosť   maloletých   detí   na   pojednávaní   za nevhodnú,   mal   osvedčiť   ich   odmietavý   postoj   k   sťažovateľovi   nariadením   dokazovania znalcom   z   odboru   detská   psychológia.   Pokiaľ   Okresný   súd...   rozhodol   bez   toho   aby osvedčil,   aký   základ   má   navrhovateľkou   deklarované   odmietanie   sťažovateľa   deťmi,   je možné   takýto   postup   súdu   označiť   za   svojvôľu,   ktorou   sa   porušuje   ústavné   právo sťažovateľa na zákonný a spravodlivý proces.“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... v spojení   s   čl.   6   ods.   1   prvej   vety   Dohovoru...   konaním   Okresného   súdu...   sp.   zn. 21 C/194/2008,   jeho   rozsudkom   č.   k.   21   C/194/2008-113   zo   dňa   17.   februára   2010, konaním Krajského súdu... sp. zn. 15 Co 266/2010 a jeho rozsudkom č. k. 15 Co 266/2010- 140 zo dňa 10. novembra 2010 porušené bolo.

2. Základné   právo   sťažovateľa   vyjadriť   sa   k   všetkým   vykonaným   dôkazom   podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety Ústavy… a v spojení s čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru… konaním Okresného súdu… sp. zn. 21 C/ 194/2008, jeho rozsudkom č. k. 21 C/194/2008-113 zo dňa 17. februára 2010, konaním Krajského súdu... sp. zn. 15 Co 266/2010 a jeho rozsudkom č. k. 15 Co 266/2010- 140 zo dňa 10. novembra 2010 porušené bolo.

3. Rozsudok Krajského súdu… č. k. 15 Co 266/2010-140 zo dňa 10. novembra 2010 v spojitosti   s   rozsudkom   Okresného   súdu…   č.   k.   21   C/194/2008-113   zo   dňa 17. februára 2010 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu… na ďalšie konanie.“ Sťažovateľ súčasne požiadal o náhradu trov konania.

5. Sťažovateľ k sťažnosti spolu s inými písomnosťami pripojil namietaný rozsudok okresného súdu, odvolanie sťažovateľa zo 7. apríla 2010 proti nemu a rozsudok krajského súdu.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo aby   sa   jeho   vec   prerokovala   v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

8. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

9.   Predmetom   posudzovanej   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   21   C   194/2008   a jeho   rozsudkom zo 17. februára 2010, ako aj postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp.   zn.   15   Co   266/2010   a jeho   rozsudkom   z 10.   novembra   2010   boli   porušené   jeho v sťažnosti označené práva (bod 1).

10. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ predmetnou sťažnosťou najprv napadol postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 194/2008 a aj jeho rozsudok zo 17. februára 2010. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnuté rozhodnutie okresného súdu (a postup v konaní mu predchádzajúci), keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ využil, a o odvolaní proti nemu rozhodol krajský súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 15 Co 266/2010 z 10. novembra 2010. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

11.   Pokiaľ   ide   o   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   15   Co   266/2010 z 10. novembra 2010, možno zo sťažnosti vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie svojich v sťažnosti označených práv postupom krajského súdu a jeho rozsudkom, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie, t. j. stotožnil sa s faktickými a právnymi názormi a závermi tohto súdu, ktoré však podľa názoru sťažovateľa vyplývalo z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a nesprávnych právnych záverov (krajskému súdu najmä vytýkal, že nezabezpečil vykonanie ním navrhovaných dôkazov „... jeho návrhmi sa súd nezaoberal...“, pozri tiež body 1 a 2).

II.A

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

12. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

13. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc   všeobecných   súdov.   V   právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní   sťažovateľa   a   rozsudkom   sp.   zn.   15   Co   266/2010   z 10.   novembra   2010   sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy (resp. dohovoru).

14. Po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku krajského súdu ústavný súd dospel   k záveru,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie,   ktorým   potvrdil   prvostupňové rozhodnutie   ako   vecne   správne,   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho   argumentácia vychádzajúca   z v konaní   zisteného   skutkového   stavu   a   na   tomto   základe   vyvodených právnych záverov. Krajský   súd   v odôvodnení   svojho   rozsudku   oboznámil   rozhodnutie okresného   súdu   v merite   veci,   podstatné   časti   okresným   súdom   zisteného   skutkového stavu   a jeho   právne   názory   a závery   vychádzajúce   z výsledkov   v prvostupňovom dokazovaní   vykonaného   dokazovania.   Následne   krajský   súd   uviedol   podstatné   časti odvolacej   argumentácie   sťažovateľa,   ktorý „Poukázal   na   skutočnosť,   že   súd   prvého stupňa   nesprávne   zistil   skutkový   stav   a nesúhlasil   s   dôvodmi   rozvratu   manželstva uvedenými v odôvodnení rozsudku... Ďalej uviedol, že v súčasnosti deti nemajú vytvorené vhodné   podmienky   pre   život   a ich   nerušený   vývoj,   nakoľko   v   mieste   ich   terajšieho trvalého   bydliska   v L.   na   adrese...   obývajú   rodinný   dom   spolu   s   ďalšími   piatimi dospelými osobami. Poukázal tiež na súdnoznalecký posudok vypracovaný MUDr. I. A., z ktorého nevyplýva, že by odporca trpel duševnou poruchou, resp. závislosťou na alkohole alebo   iných   omamných   látkach.   Zdôraznil,   že   navrhoval   pred   prvostupňovým   súdom vykonanie obdobného vyšetrenia u navrhovateľky, ktorej boli deti do výchovy zverené, avšak   súd   prvého   stupňa   považoval   takéto   znalecké   posúdenie   duševného   stavu navrhovateľky   za   nadbytočné...   Odporca   žiadal,   aby   na   základe   vyššie   uvedených skutočností, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie.“.   V ďalšej   časti   svojho   odôvodnenia   krajský   súd oboznámil   vyjadrenie   navrhovateľky,   ktorá   zdôraznila, „že   nesúhlasí   s   tvrdeniami odporcu,   uvedenými v odvolaní... že sa o deti riadne stará,   všestranne ich podporuje, pričom v mieste, kde s deťmi býva, sú deti šťastné a majú zabezpečené podmienky pre svoj   všestranný   rozvoj.   Na   základe   uvedených   skutočností   navrhla,   aby   odvolací   súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.“. Krajský súd súčasne uviedol vyjadrenie   kolízneho   opatrovníka (Úrad   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny   v B.), ktorý žiadal, „aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil“.

15. Krajský súd svoje skutkové a právne závery odôvodnil takto: „Krajský súd... prejednal   odvolanie   odporcu podľa ust.   § 214 ods.   2 O.   s.   p.,   a dospel k záveru,   že odvolanie nie je dôvodné.

V rámci odvolacieho konania, odporca upravil navrhovaný petit a uviedol, že súhlasí s rozvodom manželstva avšak žiada, aby deti boli zverené do jeho výchovy a opatery, a aby bol upravený styk s deťmi tak, že sa budú môcť stretávať s navrhovateľkou každú nepárnu sobotu v roku čase od 10.00 hod. do 19.00 hod., bez prítomnosti otca, a že matka si ich prevezme a odovzdá v mieste bydliska maloletých detí, teda u odporcu, a odporca ich na stretnutie riadne pripraví. Zároveň žiadal, aby matka bola zaviazaná prispievať na výživu maloletého J. mesačne vo výške 120 Eur a na maloletého M. mesačné výživné vo výške 90 Eur. V rámci odvolacieho konania navrhovateľka uviedla, že má príjem v priemere okolo 500 Eur mesačne.

Odporca v rámci odvolacieho konania uviedol, že došlo k zníženiu jeho zárobku. Odvolací súd sa oboznámil s potvrdením o zárobku, z ktorého vyplynulo, že v mesiaci január 2010 čistá mzda odporcu predstavovala 586,80 Eur, v mesiaci február až marec 585, a 584 Eur a následne v apríli 538 Eur, v mesiaci máj 509 Eur, v júni 516 Eur, v júli 507   Eur   a   v   auguste   585   Eur.   Odporca   uviedol,   že   u   svojho   zamestnávateľa   najskôr pracoval v pozícii čerpadlár a neskôr asi pred štyrmi mesiacmi zmenil zamestnanie a v súčasnosti   vykonáva   prácu   zmenového   majstra,   ktoré   je   nižšie   platené,   pričom   svoju pracovnú pozíciu, resp. pracovné zaradenie zmenil na základe dohody so zamestnávateľom, keďže táto práca je fyzicky menej náročná. Poukázal na skutočnosť, že v súčasnej dobe zarába menej.

Navrhovateľka poukázala na skutočnosť, že v súčasnosti býva vo veľkom rodinnom dome v L., je to rodinný dom jej rodičov, v tomto rodinnom dome má k dispozícii dve izby, pričom v jednej izbe býva ona s mladším synom a druhú izbu užíva starší syn sám. Uviedla, že aj napriek tomu, že sú to malé izby, majú každý svoje súkromie, pričom deti sa môžu zdržiavať v spoločných priestoroch rodinného domu, ktorý ešte obýva jej brat s 8-ročným synom a rodičia.

Podľa   ust.   §   219   ods.   2   O.   s.   p.,   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožní s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len   na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Krajský súd, ako súd odvolací, mal za to, že súd prvého stupňa vykonal v predmetnej veci rozsiahle dokazovanie, a na základe vykonaného dokazovania, predložených listinných dôkazov, vyvodil právny správny záver a vo veci správne rozhodol.

Vzhľadom   k   tej   skutočnosti,   že   v   rámci   odvolacieho   konania   odporca   súhlasil s rozvodom   manželstva,   odvolací   súd   opätovne   neskúmal   príčiny   rozvratu   a   rozvodu manželstva, a zaoberal sa iba dôvodmi odvolania, ktoré odporca podal vo vzťahu k úprave styku s maloletými deťmi, resp. odporcovým petitom, ktorým žiadal, aby obidve deti boli zverené do jeho starostlivosti a výchovy, a aby navrhovateľka prispievala na výživu na obidve maloleté deti tak, ako to bolo navrhnuté zo strany odporcu, t. j. na staršieho J. výživným   vo   výške   120   Eur   mesačne   a   na   maloletého   M.   výživným   vo   výške   90   Eur mesačne.“

Po citovaní ustanovení:„§ 24 ods. 4... Podľa ust. § 25 ods. 4... Podľa ust. § 62 ods. 1... Podľa ust. § 62 ods. 2... Podľa ust. § 62 ods. 5...

Podľa ust. § 75 Zákona o rodine...“ krajský súd ďalej uviedol:

„Odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom súdu prvého stupňa, že odporca pred súdom prvého stupňa, ani v rámci odvolacieho konania nepreukázal, že pre deti nie je zabezpečené vhodné výchovné prostredie v mieste ich trvalého bydliska, kde žijú spolu s navrhovateľkou. Z predložených listinných dôkazov, a to zo stanoviska triednej učiteľky, syna J. zo dňa 1. júna 2009, ako aj zo dňa 4. 6. 2009, jednoznačne vyplýva, že matka sa o syna riadne a príkladne stará, že so školou úzko spolupracuje, v prípade vyskytnutia sa akýchkoľvek problémov v správaní je okamžite nápomocná a rieši situáciu aj s odbornými pracovníkmi. Taktiež z tohto stanoviska triednej učiteľky je zrejmé, že starší syn J. je veľmi citlivý a vnímavý, a že citová väzba na mamu je veľmi silná, pričom odporcu, ako otca nespomína, nevyjadruje sa prečo býva s mamou a bratom, a prečo zmenili bydlisko. Taktiež uviedla, že v rokoch 2007-2008 sa prejavili problémy v jeho správaní, avšak pri rozhovore s ním zistila, že v súčasnej dobe sa teší z nového bydliska, kde má veľa možností a aktivít, ktoré absolvuje zo svojimi starými rodičmi a s ujom. Zdôraznila tiež, že je spokojnejší a vidno,   že sa   v   novom   prostredí   cíti   dobre.   Pokiaľ   ide   o   stanovisko   triednej   učiteľky   k mladšiemu synovi   M.,   uviedla,   že   jeho triednou   učiteľkou bola iba v prvom a druhom ročníku, t. j. v rokoch 2006 až 2008, a preto ho nemôže aktuálne hodnotiť, avšak v čase, keď ho učila dosahoval veľmi dobré výsledky. Matka, t. j. navrhovateľka riadne spolupracovala so   školou,   zúčastňovala   sa   triednych   aktívov.   Zdôraznila,   že   sa   u   neho   občas   objavili agresívne prejavy voči spolužiakom, o čom aj rodičov informovala a vždy nastala chvíľková náprava.   Tiež   uviedla,   že   v   škole   sa   objavil   aj   M.   otec,   pán   J.   R.,   a   vzhľadom   k   tej skutočnosti, že M. odišiel bývať s matkou do iného bydliska, ďalší kontakt s týmto žiakom už nemala. Súd sa oboznámil aj so svedeckou výpoveďou Mgr. D. Š., u ktorej bol starší syn J. na   psychologickom   vyšetrení,   ktorá   skonštatovala,   že   sa   u   neho   prejavuje   sekundárna neurotizácia a silná potreba stability, avšak je vnútorne nevyrovnaný. Taktiež uviedla, že dieťa má veľký citový vzťah k matke, má o ňu strach. Pokiaľ ide o jeho vzťah k otcovi, uviedla, že sa u neho prejavilo odmietnutie a nehovorenie o otcovi a na druhej strane túžba po pokoji a nekontaktovaní sa s ním. Je pravdou, že táto svedkyňa nenavrhla, aby došlo k obmedzeniu styku staršieho syna J. s odporcom, avšak zdôraznila, že je potrebná k tejto otázke pristupovať citovo, t. j. v prípade kontaktu musí byť na túto situáciu pripravený a musí byť s ňou oboznámený, aby sa vedel upokojiť a stabilizovať.   Je pravdou,   že táto svedkyňa pripustila, že dieťa môže byť matkou manipulované, pokiaľ ide o jeho vzťah k otcovi.   Na   druhej   strane   treba   poukázať   na   skutočnosť,   že   nespochybnila   vo   svojej svedeckej výpovedi ani zo záverov psychologického vyšetrenia nevyplynulo, že by deti mali negatívny citový vzťah k matke, resp. že by prostredie, v ktorom deti žijú nebolo pre deti vyhovujúce.

Odvolací súd poukazuje tiež na skutočnosť, že v súčasnej dobe vzhľadom na postoj detí   k   odporcovi,   ako   k   svojmu   otcovi,   je   potrebné   pristupovať   k   deťom   citlivo,   keďže samotné deti odmietajú stretávanie sa s odporcom tak, ako to vyplynulo aj z prehlásenia svedka O. U., ktorý bol prítomný pri stretnutí sa odporcu s deťmi, ktorý tiež uviedol, že starší syn J. sa nechcel s odporcom stretnúť a deti odmietli s ním ísť do auta a odišli dnu do domu, kde v súčasnosti bývajú. Odvolací súd po zohľadnení všetkých vyššie uvedených skutočností má za to, že nie sú dané dôvody na zverenie detí do výchovy a starostlivosti odporcu, keďže nebolo žiadnym dôkazom preukázané, že by zo strany navrhovateľky nebolo pre deti vytvorené zdravé rodinné prostredie, a že by sa navrhovateľka nevedela o deti riadne postarať.

Odvolací   súd   má   za   to,   že   by   nebolo   v záujme   maloletých   detí   podrobiť   ich znaleckému dokazovaniu z odvetvia psychiatrie, za účelom zistenia vzťahu maloletých, J. a M. k odporcovi a zistenia, do akej miery negatívny vplyv matky môže ovplyvniť ich vzťah k odporcovi, keďže výsledky takéhoto dokazovania by nemali vplyv na skutočnosť, že o deti je v súčasnej dobe riadne postarané, že deti majú podľa nezainteresovaných svedkov k matke dobrý citový vzťah a nie je dôvod na to, aby sa prostredie, v ktorom deti v súčasnosti vyrastajú, a ktoré je pre ne podľa stanoviska vypočutých svedkov, prostredím stabilným, kde je zabezpečená ich riadne výchova menilo. Je potrebné zdôrazniť, že súd pri rozhodovaní o výkone   rodičovských   práv   a povinností   vždy   prihliada   najmä   na   citové   väzby   detí   k rodičom, príbuzným, priateľom, k prostrediu a podobne, taktiež na vývinové potreby, na ich vek, na ich školské, zdravotné, záujmové potreby, ako aj na stabilitu budúceho výchovného prostredia. Prihliada pri rozhodovaní o tom, komu budú deti zverené do výchovy, nielen na stanoviská   obidvoch   rodičov,   ale   aj   na   stanovisko   kolízneho   opatrovníka   maloletého dieťaťa,   z ktorého   správ   o   predpokladoch   na   výchovu   dieťaťa   a   vhodnosti   výchovného prostredia čerpajú. Vzhľadom k tej skutočnosti, že v rámci konania pred súdom prvého stupňa   bolo   nepochybne   zistené,   že   deti   žijú   v zdravom   prostredí,   že   je   o ne   riadne postarané, a že majú citové väzby nielen k svojej matke, t. j. k navrhovateľke, ale aj k starým rodičom, k strýkovi, že majú dobré väzby na životné prostredie, v ktorom žijú a v prostredí, v ktorom vyrastajú sa dobre cítia, ako aj prihliadnuc k stanovisku kolízneho opatrovníka, odvolací súd mal za to, že súd prvého stupňa rozhodol správne, keď zveril deti do výchovy a starostlivosti navrhovateľke, t. j. ich matke. Taktiež sa odvolací súd stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o úpravu styku odporcu s maloletými deťmi, ktorý bol stanovený tak, že otec je oprávnený stretávať sa s maloletými deťmi J. a M., každú nepárnu sobotu v roku, v čase od 10.00 hod. do 19.00 hod. bez prítomnosti matky, keďže mal za to, že je nevyhnutné, aby obidve deti mali citový vzťah aj k svojmu otcovi, aby sa tento vzťah budoval aj do budúcnosti a vzťahy medzi deťmi a odporcom, ako ich otcom sa obnovili, resp. sa upravili.

Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým stanovil vyživovaciu povinnosť odporcu   k   maloletým   deťom   tak,   že   na   maloletého   J.   je   povinný   prispievať   výživným vo výške 120 Eur mesačne a na maloletého M. výživným 90 Eur mesačne, vždy do 15. dňa v mesiaci k rukám matky, odvolací súd sa stotožňuje aj s týmto právnym záverom súdu prvého stupňa a má za to, že výživné bolo stanovené primerane, vzhľadom k potrebám maloletých detí ale aj k vzhľadom k možnostiam a majetkovým pomerom odporcu s poukazom na ust. § 62 ods. 2 Zákona o rodine. Je potrebné poukázať na skutočnosť, že pri stanovení výživného sa   vychádza   z   individuálnych   schopností,   možností   a   majetkových   pomerov   každého   z rodičov,   avšak   vyživovacia   povinnosť   neznamená   mechanickú   rovnosť.   Na   uvedené skutočnosti treba prihliadať aj z hľadiska kritérií potencionality príjmov, t. j., či sa povinný nevzdal bez dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu, resp. či neberie na seba neprimerané majetkové riziká a podobne.

V   rámci   odvolacieho   konania   bolo   zistené,   že   odporca   sa   dobrovoľne   dohodol so zamestnávateľom,   vzdal   sa   pre   neho   výhodnejšieho   zamestnania,   resp.   pozície u zamestnávateľa, kde mal vyššie zárobkové možnosti aj napriek tomu, že vedel, že má vyživovaciu povinnosť k dvom maloletým deťom, súhlasil s preradením na menej platenú prácu z dôvodu, že táto práce nie je tak fyzicky náročná.

Vzhľadom aj k tejto skutočnosti, súdom stanovené výživné je primeraným výživným, prihliadnúc aj k potrebám obidvoch maloletých detí, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa a v tejto časti považoval za vecne správny...“

16. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

17. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka   na spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05).   Z ústavnoprávneho hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

18.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   dôvody   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 15 Co 266/2010 z 10. novembra 2010 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo   skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   (relevantné)   dôkazy   a   právne   závery, konštatuje   dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   krajský   súd   dospel   na   základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

19. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.B

K namietanému porušeniu základného práva „vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy... a v spojení s čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru...“

20.   Porušenie   tohto   základného   práva   malo   byť   spôsobené   postupom   vo   veci konajúcich súdov (vo vzťahu k okresnému súdu pozri bod 10), ktoré sa nezaoberali jeho návrhmi na doplnenie dokazovania, nedali mu možnosť zaujať stanovisko k „nepriamym dôkazom“   – vyjadreniam   triednych   učiteliek,   o ktorých   sa   mal   dozvedieť   až z prvostupňového   rozsudku,   ako   aj   výsledkom   (informáciou)   prešetrení   a   pomerov maloletých u ich matky. [Krajskému súdu najmä vytýkal, že „takýto postup (okresného súdu, pozn.) potvrdil.“ (pozri aj body 2 a 3)].

21.   Podľa   §   213   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občianskeho   súdneho   poriadku   v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7 (ods. 1). Ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili (ods. 2). Ak je odvolací súd toho názoru, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym   skutkovým   zisteniam,   dokazovanie   v potrebnom   rozsahu   opakuje   sám (ods. 3). Odvolací súd môže doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých účastníkom konania, ak ich nevykonal súd prvého stupňa, hoci mu ich účastník navrhol, alebo   za   podmienok   ustanovených   v   §   205a   (ods.   4).   Odvolací   súd   môže   doplniť dokazovanie   aj   vykonaním   ďalších   dôkazov,   ktoré   nenavrhli   účastníci   konania,   za podmienok uvedených v § 120 ods. 1 tretej vete alebo pri zisťovaní vád konania podľa § 212 ods. 3. Ak ide o konanie podľa § 120 ods. 2, odvolací súd vždy sám doplní dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov, aj keď to účastníci nenavrhli, ak ich nevykonal súd prvého stupňa   (ods.   5).   Dokazovanie   podľa   odsekov   4   a 5   vykoná   odvolací   súd   sám   alebo prostredníctvom súdu prvého stupňa alebo dožiadaného súdu (ods. 6). Ak odvolací súd vykoná   dokazovanie   podľa   odseku   6   prostredníctvom   súdu   prvého   stupňa,   súd   prvého stupňa vykoná dokazovanie podľa pokynov odvolacieho súdu. Súd prvého stupňa podľa potreby rozhodne aj podľa § 139 a § 141. Ak v súvislosti s vykonávaním dokazovania je podané proti jeho uzneseniu odvolanie, vec predkladá odvolaciemu súdu až po vykonaní nariadeného dokazovania (ods. 7).

Podľa § 214 OSP na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak

a)je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b)súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,

c)   to   vyžaduje   dôležitý   verejný   záujem   (ods.   1).   V ostatných   prípadoch   možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania (ods. 2).

Podľa § 219 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (ods.   1).   Ak   sa   odvolací   súd   v celom   rozsahu   stotožňuje   s odôvodnením   napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (ods. 2). Ak je rozhodnutie súdu prvého stupňa vecne správne iba   o základe   prejednávanej   veci,   odvolací   súd   môže   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa potvrdiť len o jeho základe (ods. 3).

22.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že novelizácia   Občianskeho   súdneho   poriadku vykonaná zákonom   č.   384/2008   Z.   z.,   ktorým   sa   mení a   dopĺňa zákon   č.   99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov s účinnosťou od 15. októbra 2008, krajskému súdu umožnila rozhodnúť vo veci sťažovateľa aj bez nariadenia pojednávania, ak dospel k záveru, že vo veci nie je potrebné zopakovať   alebo   doplniť   dokazovanie.   O   tom,   či   treba   zopakovať   alebo   doplniť dokazovanie, môže krajský súd rozhodnúť autonómne, t. j. bez ohľadu na názor účastníkov konania, podľa konkrétnych okolností prípadu (najmä na základe dokumentácie obsiahnutej v   spise).   Z napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   nevyplýva,   že   by   krajský   súd   pred vyhlásením rozsudku vykonal ďalšie dokazovanie, resp. zopakoval dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa. Za daných okolností ústavný súd zastáva názor, že ak krajský súd rozhodol vo veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže sa stotožnil s výsledkami vykonaného dokazovania a tiež so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu (t. j. stotožnil   sa   v celom   rozsahu   s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia),   tak   postupoval v súlade   s príslušnými   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku   (pozri   tiež argumentáciu v bodoch 12, 15 až 18).

23. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že postup a rozhodnutie všeobecného   súdu,   ktoré   vychádzajú   z   aplikácie   konkrétnej   zákonnej   procesnoprávnej úpravy,   v   zásade   nemožno   hodnotiť   ako   porušovanie   základných   práv   a   slobôd   (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za daných okolností považoval ústavný súd postup krajského súdu, v rámci ktorého rozhodol o odvolaní sťažovateľa, za ústavne akceptovateľný a udržateľný, a na   tomto   základe   dospel   k   záveru,   že   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   sťažovateľom označených základných a iných práv, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

24.   Na základe už uvedeného   ústavný súd   po   predbežnom   prerokovaní sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

25. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa   v uvedenej   veci   (návrhu   na   zrušenie   napadnutých   rozhodnutí   všeobecných súdov,   vrátenie   veci   okresnému   súdu,   ako   aj   priznanie   náhrady   trov   konania)   stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011