znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 205/08-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   senátu   12. júna 2008 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. P., Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. T. P., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 13 NcC 41/07-219 z 8. októbra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. P. P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. januára 2008 doručená   sťažnosť   JUDr.   P.   P.,   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou JUDr. T. P., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 13 NcC 41/07-219 z 8. októbra 2007 (ďalej len „uznesenie z 8. októbra 2007“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   inicioval   na   Okresnom   súde   Bratislava   III (ďalej len „okresný súd“) konanie o ochranu osobnosti proti žalovaným JUDr. P. H. (ďalej len „žalovaný v 1. rade“) a Okresnému súdu Ž. (ďalej spolu len „žalovaní“), ktoré bolo vedené pod sp. zn. 15 Ct 8/2003.

Žalovaní   v uvedenom   konaní   22. septembra 2006   vzniesli   námietku   zaujatosti proti zákonnému   sudcovi   JUDr.   M.   K.   Krajský   súd   uznesením   č. k. 8 NcC 1/07-178 z 5. marca 2007 nevylúčil sudcu okresného súdu z prerokovania a rozhodnutia tejto veci. Obdobne   rozhodol   krajský   súd   o námietke   zaujatosti   podanej   účastníkmi   tohto   konania v iných   veciach   vedených   okresným   súdom,   pričom   rozhodoval „postupne   uzneseniami č. k. 11 NcC 1/07-128 zo 14. 02. 2007 v spojení s opravným uznesením z 29. 03. 2007, 2 NcC 1/07-129 z 08. 01. 2007“.

Žalovaný   v 1.   rade   vzniesol   22.   mája   2007 „znovu   námietku   zaujatosti   sudcu JUDr. M. K. z procesných dôvodov“, ku ktorej sa písomným podaním doručeným 11. júna 2007 vyjadril sťažovateľ. Krajský súd následne uznesením z 8. októbra 2007 (doručeným sťažovateľovi   7.   decembra   2007)   vylúčil   sudcu   okresného   súdu   z prerokúvania a rozhodovania   predmetnej   veci,   pričom   vo   výroku   tohto   uznesenia   uviedol   nesprávnu spisovú značku dotknutého konania „sp. zn. 15 C 78/2003“.

Podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd «svoje   rozhodnutie   založil   a   odôvodnil z ústavného hľadiska neospravedlniteľným a neudržateľným spôsobom čo má za následok porušenie   základného   práva   sťažovateľa.   Súd   vo   svojom   rozhodnutí   na   strane   č.   3 konštatuje, že „dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu   v   konaní   o   prejednávanej   veci“.   Napriek   tomuto   konštatovaniu   práve   z   dôvodu namietaného   postupu   sudcu   z   procesného   hľadiska   vylúčil   namietaného   sudcu z prejednávania   a   rozhodovania   vo   veci.   V   časti   odôvodnenia   dokonca   nadriadený súd používa   neexistujúci   text   zákona,   keď   tvrdí   „podľa   §   14   ods.   1   O. s. p. je z konania a z rozhodovania vylúčený ten sudca, u ktorého vzhľadom k spôsobu konania je možné objektívne pochybovať o jeho nezaujatosti“.

V   podstate   možno   zhrnúť,   že   Krajský   súd   v   Bratislave   pri   svojom   rozhodnutí č. k. 13 NcC 41/07-219 z 08. 10. 2007;

- konal bez zákonného dôvodu v rozpore s ust. § 15a ods. 4, ods. 5 O. s. p.

- odôvodnil   svoje   rozhodnutie   neexistujúcim   textom   zákonného   ustanovenia § 14 ods. 1 O. s. p.

- ignoroval   a   absolútne   žiadnym   spôsobom   nezaujal   stanovisko   k   vyjadreniu sťažovateľa k námietkam zaujatosti

- bez vysvetlenia v odôvodnení sa odchýlil od svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti vo vzťahu k námietkam zaujatosti z procesných dôvodov.

Z vyjadrenia zákonného sudcu, ktoré je citované v rozhodnutí, nevyplýva jeho pomer k   veci,   k   účastníkom   alebo   k   ich   zástupcom,   ktorý   by   zakladal   zákonné   dôvody o pochybnostiach o jeho nezaujatosti predpokladaný ust. § 14 ods. 1 O. s. p. Sťažovateľ zdôrazňuje, že právo na spravodlivý proces vedený nestranným a nezávislým tribunálom má každý   účastník   konania,   teda   nielen   ten   účastník   konania,   ktorý   namieta   zaujatosť sudcu. Nadriadený súd pri svojom rozhodovaní opomenul, že právo na zákonného sudcu a nestranný a nezávislý súd ako i na spravodlivý proces má nielen žalovaný, ktorý namietal zaujatosť sudcu, ale aj žalobca ako účastník konania. U namietaného sudcu JUDr. M. K. nebol zistený vzťah predpokladaný ust. § 14 ods. 1 O. s. p., pričom existencia takéhoto vzťahu   nevyplýva   ani   z   rozhodnutia   nadriadeného   súdu.   Nadriadený   súd   si   svojvoľne prispôsobil text zákona, čo nemožno považovať za nič iné len za svojvoľnú aplikáciu noriem jednoduchého práva. K vylúčeniu sudcu z prejednávania a rozhodovania veci v súlade s § 14 ods. 1 O. s. p. môže dôjsť len vtedy ak je jeho pomer k veci, účastníkom konania a právnym   zástupcom   takej   vnútornej   kvality   a   intenzity,   že   sudca   nie   je   spôsobilý rozhodovať nestranne a nezávisle a tento vzťah by sa takým mohol javiť navonok. Takýto pomer konajúceho sudcu zistený nebol.».

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo svojom rozhodnutí vyslovil, že jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli uznesením krajského   súdu   z   8. októbra 2007   porušené,   predmetné   uznesenie   zrušil   a   vrátil   vec na ďalšie konanie krajskému súdu, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk a trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade krajského súdu) nemohlo dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a   základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú,   aby   tento   orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Predmetom   sťažnosti   je sťažovateľom   namietané porušenie jeho základných   práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu z 8. októbra 2007. K porušeniu sťažovateľových práv malo dôjsť tým, že

- krajský súd konal v rozpore s § 15a ods. 4 a 5 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),

- napadnuté rozhodnutie je odôvodnené neexistujúcim textom zákonného ustanovenia § 14 ods. 1 OSP,

- krajský súd v predmetnom rozhodnutí „ignoroval a absolútne žiadnym spôsobom nezaujal stanovisko k vyjadreniu sťažovateľa k námietkam zaujatosti“,

- krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nevysvetlil, prečo „sa odchýlil od   svojej   predchádzajúcej   rozhodovacej   činnosti   vo   vzťahu   k námietkam   zaujatosti z procesných dôvodov“.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalovaný v 1. rade podaním z 21. mája 2007 (doručeným 23. mája 2007) vzniesol námietku zaujatosti proti zákonnému sudcovi vo veci vedenej   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   15   Ct   8/2003.   V rámci   svojho   podania   žalovaný v 1. rade namietal, že správanie zákonného sudcu na pojednávaní 7. mája 2007 je dôkazom zaujatosti   tohto   sudcu   proti   nemu (v tejto   súvislosti   poukázal predovšetkým   na viaceré konkrétne   vyjadrenia, resp.   výroky   konajúceho sudcu   prednesené   na pojednávaní a ním vykonávané   dokazovanie   výsluchom   žalovaného   v 1.   rade,   ktorého   cieľom   je   zistiť skutočný, a nie skutkový stav veci).

Ku vznesenej námietke zaujatosti sa vyjadril podaním z 10. júna 2007 sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne. Vo svojom vyjadrení uviedol, že podľa neho

5

ide o opakovanú námietku žalovaného v 1. rade (jej obsah je zhodný s námietkou zaujatosti vznesenou žalovaným v 1. rade už 20. septembra 2006). Žalovaný v 1. rade v nej podľa sťažovateľa „... opakovane   vyjadruje   svoje   vlastné   predstavy   o tom,   akým   spôsobom má sudca konať, ako má postupovať, ako má vykonávať dôkazy, už teraz poučuje zákonného sudcu ako má pristupovať k hodnoteniu dôkazov.   Napáda sudcu v súvislosti s otázkami, ktoré mu sudca ako účastníkovi konania kladie, pričom cituje sudcu spôsobom, ktorý nemá oporu v obsahu zápisnice o pojednávaní. V tomto štádiu konania žalovaný v rade I.) v rámci námietok zaujatosti hodnotí význam resp. bezvýznamnosť postupu zákonného sudcu a snaží sa upriamiť pozornosť na to, že jeho predstava o vedení občianskeho sporu je tá správna. (...) Opakovaná   námietka   zaujatosti   z 21.   mája   2007   je   len   procesnou   obštrukciou žalovaného v I.) smerujúcou k predĺženiu konania pred súdom prvého stupňa.“.

Podľa zistenia ústavného súdu krajský súd v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia z 8. októbra 2007 podrobne, stručne a výstižne zhrnul obsah námietky zaujatosti vznesenej žalovaným   v 1.   rade,   obsah   vyjadrenia   zákonného   sudcu   k nej,   poukázal   na   dotknuté ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   a následne   uviedol: „Odvolací   súd   vec posudzoval podľa § 14 ods. 1, 3 O. s. p., podľa ktorých ustanovení, sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Dôvodom   na   vylúčenie   sudcu   nie   sú   okolnosti,   ktoré   spočívajú   v   postupe   sudcu v konaní o prejednávanej veci.

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že sudcovia sú vylúčení nielen vtedy, ak   majú   pomer   k   veci,   účastníkom   alebo   ich   zástupcom,   ale   pre   ich   vylúčenie   stačí, že je daná pochybnosť o ich nezaujatosti.

Nie   je   preto   smerodajný   subjektívny   pocit   sudcu,   že   nie   je   zaujatý   a   ani   pocity účastníkov konania ohľadne prípadnej zaujatosti sudcu.

K   nestrannosti   sudcu   nepostačuje,   že   sudca   subjektívne   nepociťuje   k   veci   ani k účastníkom   alebo   k   ich   zástupcom   taký   vzťah,   ktorý   by   sa   mohol   prejaviť   na   jeho rozhodovaní,   ak v   konaní   súčasne   nepostupuje tak   objektívne,   aby   o nedostatku   tohoto vzťahu nevzbudzoval žiadne pochybnosti. Dôvodom pre vylúčenie sudcu nie je preto jeho

6

postup v konaní, ale jeho správanie vzbudzujúce pochybnosti o nezaujatosti. Sudca je preto vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, ak vzhľadom na spôsob konania je možné objektívne pochybovať o jeho nezaujatosti.

Pochybnosti o nezaujatosti sudca objektívne vyvolal tým, že zápisnica o pojednávaní zo dňa 7. 5. 2007 nezodpovedá skutočnosti. Na rozpor znenia zápisnice o pojednávaní a skutočnosťou vo vznesenej námietke zaujatosti poukázal žalovaný v prvom rade. Sudca vo svojom vyjadrení ku vznesenej námietke zaujatosti potvrdil námietky žalovaného v prvom rade. Zo zápisnice o pojednávaní vôbec nevyplýva, že by sudca kládol otázky prítomnému žalovanému v prvom rade napriek tomu, že tento namietal ich nesúvislosť s predmetom sporu. Na   pojednávaní   dňa   5.   7.   2007   sudca   mal   povedať   ohľadne   účastníkov   určité poznámky s vecou nesúvisiace, prípadne mal klásť aj takéto otázky.

Sudca námietky žalovaného v prvom rade uznal, že sa tak stalo, ale nevidel v tom nič nevhodné.

V tejto súvislosti už treba zdôrazniť, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva   vyplýva,   že   spravodlivosť   nielenže   musí   byť   poskytovaná,   ale   musí   sa   tiež   javiť, že je poskytovaná. Podľa § 14 ods. 1 O. s. p. je z konania a rozhodovania vylúčený ten sudca,   u ktorého   vzhľadom k   spôsobu konania   je   možné objektívne   pochybovať   o jeho nezaujatosti.

Vzhľadom na prístup sudcu k veci,   javí sa objektívne pochybnosť o nezaujatosti sudcu, preto vznesenej námietke zaujatosti bolo vyhovené.“

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   do   pôsobnosti   všeobecného   súdu   z dôvodov tvrdených sťažovateľom   môže   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   jeho   rozhodovanie   (a jemu predchádzajúci postup) bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie označených základných práv sťažovateľa, ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov (napr. I. ÚS 24/00, I. ÚS 15/01, III. ÚS 53/02).

7

Po   oboznámení   sa   s obsahom uznesenia   krajského   súdu   z   8. októbra 2007   dospel ústavný   súd   k záveru,   že   tento   súd   svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil.   Krajský   súd uviedol, ktoré skutočnosti považoval na základe vykonaného dokazovania za preukázané (v tejto   súvislosti   poukázal   predovšetkým   na   skutočnosť,   že „zápisnica   o pojednávaní zo dňa 7. 5. 2007 nezodpovedá skutočnosti“), o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia (predovšetkým   na   obsah   vyjadrenia   zákonného   sudcu   k námietke   zaujatosti),   akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, a ustanovenia príslušných právnych predpisov, podľa ktorých zistený skutkový stav posúdil.

Vo   vzťahu   k argumentácii   sťažovateľa   uvedenej   v sťažnosti   ústavný   súd   ďalej poukazuje   na   skutočnosť,   že   súčasťou   obsahu   námietky   zaujatosti   z   21.   mája   2007 je tvrdenie   žalovaného   v 1.   rade,   že   správanie   zákonného   sudcu   na   pojednávaní konanom 7. mája 2007 preukazuje zaujatosť tohto sudcu voči nemu. Minimálne táto časť argumentácie žalovaného v 1. rade teda nemohla byť súčasťou jeho námietky vznesenej

20. septembra   2006.   Vzhľadom   na   uvedené   možno   teda   argumentáciu   sťažovateľa, podľa ktorej mala byť táto námietka zaujatosti posúdená ako opakovaná alebo smerujúca proti   postupu   okresného   súdu   (resp.   podľa   ktorej   bol   postup   krajského   súdu   v rozpore s § 15a ods. 4 a 5 OSP), považovať za irelevantnú.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno súhlasiť ani s argumentáciou sťažovateľa, podľa   ktorej   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   neexistujúcim   textom   zákonného ustanovenia § 14 ods. 1 OSP, keď v rámci neho uviedol: «podľa § 14 ods. 1 O. s. p. je z konania a z rozhodovania vylúčený ten sudca, u ktorého vzhľadom k spôsobu konania je možné   objektívne   pochybovať   o jeho   nezaujatosti.“ Z   kontextu,   v ktorom   túto   vetu krajský súd v rámci svojho odôvodnenia použil, keď poukázal na známu citáciu judikatúry Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   podľa   ktorej „spravodlivosť   nielenže   musí   byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná“, je zrejmé, že v danom prípade krajský súd necituje § 14 ods. 1 OSP, ale podáva v rámci svojho rozhodnutia výklad záruk zabezpečenia   nestrannosti   súdneho   rozhodovania,   resp.   záruk   sudcovskej   nezávislosti, ktorých ochrana sa predmetným ustanovením zabezpečuje.

8

Predmetné   konanie   o   námietke   zaujatosti   bolo   iniciované   vznesením   námietky zaujatosti žalovaným v 1. rade, a preto ani skutočnosť, že sa krajský súd osobitne vo svojom uznesení   z   8. októbra 2007   nezaoberal   argumentáciou   sťažovateľa   uvedenou   v jeho vyjadrení   z   10.   júna   2007,   nemožno   považovať   za   porušenie   ním   označených   práv. Rovnako tak skutočnosť, že krajský súd zaujatosť sudcu na základe novej argumentácie účastníka   konania,   resp.   nových   skutkových   okolností   uvedených   v námietke   zaujatosti účastníka konania posúdi odlišne než vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach vydaných v tejto veci,   taktiež podľa   názoru   ústavného súdu   nemôže viesť k porušeniu   v sťažnosti označených práv.

V závere ústavný súd dodáva, že samotná skutočnosť, že sa sťažovateľ s uznesením krajského súdu z 8. októbra 2007 nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   jeho   rozhodnutia. Vzhľadom   na to   ústavný   súd sťažnosť   odmietol   z dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. júna 2008

9