znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 205/07-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. októbra 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Bc.   A.   M.,   B.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   I.   R.,   K., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu Bratislava II č. k. 37 Er 2243/03-28 z 9. mája 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Bc. A. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 19. júla 2005 doručené   podanie   Bc.   A.   M.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktoré   bolo   označené   ako „Sťažnosť podľa článku 127 Ústavy Slovenskej republiky.“ Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľka namieta porušenia svojho základného práva vlastniť majetok podľa   čl. 20 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   pokojne   užívať   svoj majetok podľa čl. 1 Protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „protokol“) uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 37 Er 2243/03-28 z 9. mája 2005.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza, že 28. augusta 2003 u nej podal oprávnený, proti povinným, návrh na začatie exekúcie, ktorá bola vedená pod sp. zn. EX 3/03. Okresný súd poveril sťažovateľku vykonaním exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť vyčíslený úrok z omeškania v sume 1 277 629,30 Sk, trovy konania v sume 10 868 Sk a trovy   exekúcie.   Na   základe   uvedeného   návrhu   a   poverenia   č.   5102   001263*   č.   k. 37 Er/2243/2003-7   z   11.   septembra   2003   sťažovateľka   začala   výkon   exekúcie. Ku 30. decembru   2003   bola   exekútorským   úradom   sťažovateľky   na   účet   oprávneného poukázaná suma 59 089,50 Sk.

Dňa 11. februára 2004 uzatvorili oprávnený s povinnými dohodu o odpustení časti dlhu a dohodu o splátkach zvyšnej časti dlhu. Podľa článku II dohody veriteľ (oprávnený) odpustil dlžníkom (povinným) časť dlhu v celkovej sume 638 814,50 Sk a trval na zaplatení zostávajúcej   časti   istiny   v   sume   638   814,50   Sk.   Suma   59   089,50   Sk,   ktorá   bola exekútorským úradom sťažovateľky poukázaná 30. decembra 2003 na účet veriteľa, bola od pohľadávky veriteľa, ktorú mali na základe dohody povinní uhradiť veriteľovi, odpočítaná.

Veriteľ sa v dohode zaviazal vziať svoj návrh na začatie exekúcie z 28. augusta 2003 späť pod podmienkou, že dlžníci uhradia všetky preukázateľné výdavky exekútora, ktoré v súvislosti   s   vymáhaním   pohľadávky   uvedenej   v   článku   I   citovanej   zmluvy   vznikli. V článku   IV   dohody   sa   dlžníci   zaviazali,   že   zvyšnú   časť   dlhu   579   725   Sk   veriteľovi (oprávnenému)   zaplatia   v   mesačných   splátkach   počínajúc   februárom   2004   a   končiac januárom 2005. Podľa dohody boli dlžníci povinní poukazovať tieto splátky na účet, ktorý nebol účtom exekútorky (sťažovateľky).

Oprávnený svojím podaním z 8. marca 2004 oznámil sťažovateľke, že v predmetnej veci došlo   k dohode   o zaplatení dlžnej sumy, a preto berie podľa § 57 ods.   1 zákona č. 233/1995   Z.   z. o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „exekučný poriadok“) návrh na vykonanie exekúcie v celom rozsahu späť a žiada, aby bolo exekučné konanie zastavené. Sťažovateľka podaním z 26. mája 2004 predložila návrh na zastavenie exekúcie   okresnému   súdu.   V   návrhu   okrem   iného   uviedla,   že   v   predmetnej   veci   došlo k dohode   o   zaplatení   dlžnej   sumy   a   oznámila,   že   oprávnený   doručil   8.   marca   2004 exekútorskému   úradu   návrh   na   zastavenie   exekúcie   v   zmysle   §   57   ods.   1   písm.   c) exekučného   poriadku.   Sťažovateľka   navrhla,   aby   súd   rozhodol   o   úhrade   trov   exekúcie v sume 255 525,80 Sk bez DPH, pričom DPH predstavuje 48 550 Sk a hotové výdavky 4 641 Sk. V tom čase boli už uhradené trovy konania v sume 17 527 Sk, čo bolo v návrhu na zastavenie exekúcie uvedené.

Listom z 21. júla 2004 vyzval okresný súd sťažovateľku, aby doložila do spisu návrh oprávneného na zastavenie exekúcie. Podaním z 28. júla 2004 sťažovateľka požadovanú listinu   predložila   a   opätovne   požiadala   súd   o   rozhodnutie   o   trovách   konania.   Listom z 26. augusta 2004 okresný súd vyzval sťažovateľku na špecifikovanie odmeny exekútora. Dňa 24. septembra 2004 sťažovateľka predložila okresnému súdu dohodu o odpustení časti dlhu uzatvorenú medzi oprávneným a povinnými. Listom z 22. februára 2005 oprávnený oznámil sťažovateľke, že k danému dňu došlo zo strany povinných k uhradeniu dlžnej sumy v celom rozsahu, a teda nie je dôvod na ďalšie blokovanie účtu v jeho prospech. Podaním z 22. februára 2005 oznámila sťažovateľka okresnému súdu, že jej bolo doručené uvedené oznámenie a toto súdu aj predložila.

Okresný súd zastavil exekúciu uznesením č. k. 37 Er 2243/03-28 z 9. mája 2005, pričom oprávnenému uložil zaplatiť na účet exekútorky trovy exekúcie 435 Sk v lehote do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. V odôvodnení uznesenia uviedol, že oprávnený navrhol zastavenie exekúcie, a teda súd podľa § 57 ods. 1 písm. c) exekučného poriadku exekúciu zastavil, pretože to navrhol ten, kto navrhol jej vykonanie. K trovám konania v odôvodnení uviedol, že o povinnosti oprávneného zaplatiť súdnej exekútorke trovy exekúcie rozhodol podľa   ustanovenia   §   203   exekučného   poriadku   a ustanovení   §   5   a   §   16   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych   exekútorov   (ďalej   len   „vyhláška“).   Okresný   súd   poukázal   na   to,   že   z dohody o odpustení časti dlhu z 11. februára 2004 vyplýva, že exekútorka k 30. decembru 2003 poukázala na účet oprávneného sumu 59 089,50 Sk, z čoho jej prináležia trovy v sume 17 962 Sk. Keďže exekútorke už bola uhradená na trovách konania suma 17 527 Sk, zostáva uhradiť sumu 435 Sk. Uvedené rozhodnutie bolo sťažovateľke doručené 18. mája 2005.

V ďalšej   časti   sťažovateľka   cituje   relevantné   ustanovenia   ústavy   (čl.   20   ods.   1, čl. 127), protokolu (čl. 1), Občianskeho súdneho poriadku (§ 154 ods. 1 a 2, § 167 ods. 1 a 2), exekučného poriadku (§ 37 ods. 1, § 46 ods. 1, 2 a 3, § 200 ods.1 a 2, § 203 ods. 1 a 2) a vyhlášky (§ 4 ods. 1, § 5 ods. 1, 2 a 3, § 16 ods. 1, 2 a 3). Sťažovateľka taktiež pripomína nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 31/04, podľa ktorého ústavný súd považuje náhradu trov konania,   ktoré   patria   súdnemu   exekútorovi   po   zastavení   exekúcie   za majetok,   ktorý   sa nadobúda na základe právoplatného výroku všeobecného súdu o jeho priznaní. Tento nárok požíva v celom rozsahu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1 protokolu, pretože náhrada trov konania je nesporne pohľadávka účastníka konania voči inému účastníkovi konania, ktorá je vymožiteľná ako každý iný peňažný nárok.

Právo exekútora na odmenu za exekučnú činnosť, teda za činnosť exekútora po začatí exekučného   konania,   je   v   súlade   s uvedeným   právnym   názorom   ústavného   súdu   jeho pohľadávkou, ktorá nepochybne patrí pod pojem majetok. Z tohto dôvodu uvedené právo sťažovateľky požíva rovnakú ochranu ako každé iné majetkové právo a sťažovateľka má právo   na   to,   aby v   prípade   splnenia   zákonnom   stanovených   podmienok,   toto   jej   právo nebolo nikým spochybňované, a ak jej má byť v zákonom predpísanom konaní priznané, aby priznané bolo. V prípade, že sa tak nestane, ide o zásah do tohto práva zakotveného v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“).

Sťažovateľka   uvádza,   že   vykonávala   exekúciu   na   vymoženie   pohľadávky oprávneného   v   sume   1   277   629   Sk.   V   priebehu   exekučného   konania   došlo   medzi oprávneným   a   povinnými   k   uzatvoreniu   dohody,   na   základe   ktorej   oprávnený   odpustil povinným   polovicu   z   vymáhaného   nároku.   Predmetom   exekúcie   teda   zostala   suma 638 814,50 Sk, po odpočítaní už vymoženej sumy čiastka 579 725 Sk. Nesporné je, že v čase   vydania   napadnutého   rozhodnutia   okresného   súdu   povinní   uhradili   oprávnenému pohľadávku zníženú o podľa dohody odpustenú časť dlhu v celej jej výške. Okresný súd pri rozhodovaní o trovách konania, súčasťou ktorých je aj odmena pre súdneho exekútora, žiadnym spôsobom nezdôvodnil, prečo v rozpore s ustanovením § 4 ods. 1 a § 5 ods. 1 vyhlášky považoval za základ pre určenie odmeny sumu 59 089,50 Sk. Nezdôvodnením má sťažovateľka na mysli to, že rozhodnutie o tom, že odmena exekútorky v tomto prípade je 20 % zo sumy 59 089,50 Sk (teda zo sumy, ktorá bola exekútorkou poukázaná v rámci exekúcie   na   účet   oprávneného)   a   nezodpovedá   žiadnemu   z   ustanovení   Exekučného poriadku, ani vyhláške o odmenách exekútorov.

Podľa názoru sťažovateľky pri aplikácií ustanovení právnych predpisov, exekučný poriadok   a   vyhlášku   nevynímajúc,   je   potrebné   vychádzať   z   ich   zmyslu   a   účelu. V predmetnej veci došlo nesporne k úhrade sumy 638 814,50 Sk povinnými oprávnenému v priebehu exekúcie. Rozhodnutie súdu o tom, že sťažovateľka má nárok na odmenu len z tej časti vymáhaného nároku, ktorý oprávnený v priebehu exekúcie dostal ako platbu od súdneho exekútora, nezodpovedá žiadnemu z ustanovení citovaných právnych predpisov.

Pre posúdenie výšky odmeny, ktorá v predmetnom konaní prislúchala exekútorke, je potrebné vysporiadať sa s pojmom vymožená pohľadávka, pričom vyhláška tento pojem nedefinuje.   Podľa   názoru   sťažovateľky   nezodpovedá   zmyslu   exekučného   konania   také chápanie vymoženej pohľadávky, ktoré pod tento pojem zahŕňa len tie úhrady vykonané po začatí   exekučného   konania,   ktoré   boli   oprávnenému   uhradené   prostredníctvom   súdneho exekútora.   Podľa   názoru   sťažovateľky   vymoženou   pohľadávkou   je   potrebné   rozumieť všetky sumy, ktoré oprávnený od povinného dostal od okamihu začatia exekučného konania do jeho skončenia. V prípade, že by bolo akceptované chápanie vymoženej pohľadávky v prv   uvedenom   úzkom   význame,   znamenalo   by   to   bezdôvodné   obmedzovanie   nároku súdneho exekútora na odmenu za exekučnú činnosť. V takomto prípade by totiž bolo možné v každom prípade po začatí exekučného konania, aby sa oprávnený a povinný dohodli na tom,   že   povinný   uhradí   vymáhanú   pohľadávku   priamo   oprávnenému,   čím   obíde   svoju povinnosť   uhradiť   trovy   exekučného   konania.   To,   že   naznačené   chápanie   vymoženej pohľadávky nezodpovedá zmyslu a účelu exekučného poriadku, je zrejmé aj z ustanovenia § 5 ods. 2 vyhlášky, podľa ktorého ak exekútor upustí od vykonávania exekúcie z dôvodu jej dobrovoľnej úhrady povinným, patrí mu odmena vo výške 50 % zo sumy podľa ods. 1 citovaného zákonného ustanovenia, teda 20 % z vymáhanej pohľadávky.

V čase, keď okresný súd rozhodoval o trovách exekúcie, bolo z listín a dôkazov, ktoré mal k dispozícii, zrejmé, že došlo k úhrade vymáhanej pohľadávky v už spomínanej sume. Ak bol súd toho názoru, že exekučný poriadok a vyhláška vo vzťahu k predmetnej veci nemajú priamo aplikovateľné ustanovenie, mal postupovať podľa ustanovení, ktoré svojím obsahom, zmyslom a účelom upravujú právne vzťahy im najbližšie. V predmetnej veci, podľa názoru sťažovateľky, bol jediným správnym taký postup súdu, ktorým by jej priznal právo na náhradu trov konania zahŕňajúce v sebe odmenu za vymoženie pohľadávky v sume 638 814,50 Sk. Iný postup súdu   nielenže nevychádza zo žiadneho ustanovenia exekučného   poriadku   a   vyhlášky,   ale   ich   priamo   porušuje.   Žiadne   z týchto   ustanovení neumožňuje rozdeliť pohľadávku   uhradenú   v   rámci   exekučného   konania na časť,   ktorá fyzicky   bola   oprávnenému   uhradená   exekútorom,   a časť,   ktorú   povinný   uhradil oprávnenému priamo. Ak okresný súd rozhodol iným spôsobom, porušil namietané práva sťažovateľky.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vo veci konal a následne vydal nález:„Právo sťažovateľky

- vlastniť majetok a právo na ochranu majetku zakotveného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a

- práva na pokojné užívanie majetku zakotveného v článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo výrokom o náhrade trov konania uznesenia Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 37 Er 2243/03-28 zo dňa 9. mája 2005 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje výrok o náhrade trov konania uznesenia Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 37 Er 2243/03-28 zo dňa 9. mája 2005 a vracia vec Okresnému súdu Bratislava II na nové konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd Slovenskej republike zakazuje Okresnému súdu Bratislava II pokračovať v porušovaní vyššie uvedených práv sťažovateľky.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namietala porušenie čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 protokolu.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predmetom posudzovanej sťažnosti je tvrdenie, že súd nesprávnym vyčíslením trov exekúcie porušil vlastnícke právo sťažovateľky - exekútorky, resp. jej právo pokojne užívať svoj   majetok. Ústavný súd   predovšetkým   pripomína, že je viazaný návrhom   na začatie konania. V prerokúvanej veci to znamená, že najprv musí posúdiť, či nesprávnym výpočtom trov exekúcie mohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva na vlastníctvo.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nevidí dôvod, aby odlišne posudzoval   aplikovateľnosť   čl.   20   ods.   1   ústavy   a čl.   1   ods.   1 dodatkového   protokolu. Zároveň   uvádza,   že   aplikovateľnosť   uvedených   právnych   noriem   posudzuje   v súlade s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „Európsky súd“).

Podľa Európskeho súdu môže byť majetkom, resp. vlastníctvom v zmysle uvedených článkov len existujúci majetok (rozsudok Van der Mussele v. Belgicko z 23. novembra 1983,   Séria   A,   č.   70,   str.   23,   ods.   48)   alebo   majetkové   hodnoty   vrátane   pohľadávok, o ktorých sťažovateľka môže tvrdiť, že má aspoň legitímnu nádej, že budú zhmotnené, resp. konkretizované (rozsudok Pine Valley Developments Ltd. a iní v. Írsko z 29. novembra 1991, Séria A, č. 222, str. 23, ods. 51 a rozsudok Pressos Compania Naviera S. A. a iní v. Belgicko   z   20.   novembra   1995,   Séria   A,   č.   332,   ods.   31.).   Európsky   súd   zastáva stanovisko, že majetok existuje len od chvíle, keď naň vlastník môže uplatniť nesporný nárok, pričom   vlastnícke právo nezahŕňa právo na nadobudnutie majetku. Sťažovateľka nežiada chrániť majetok, ktorý už nadobudla na základe namietaného uznesenia, ale žiada chrániť legitímne očakávanie na ďalší majetok, ktorý jej mal byť namietaným uznesením súdu priznaný, ale kvôli nesprávnej interpretácii vyhlášky súdom jej priznaný nebol.

V prerokúvanej veci sťažovateľke vznikol nárok na trovy exekúcie. Súd jej trovy exekúcie   priznal,   spornou   je   však   ich   výška.   V danom   prípade   nemožno   uvažovať o legitímnej nádeji na presnú konkretizáciu majetkových hodnôt, pretože legitímna nádej musí mať konkrétnejšiu a ustálenejšiu povahu než len tvrdenie o správnosti sťažovateľkinej interpretácie   rozhodujúcich   ustanovení   vyhlášky   a zákona.   Sťažovateľka   teda   nie   je držiteľkou natoľko istej pohľadávky, aby bola vymáhateľná.

Ústavný   súd   si   je   vedomý   toho,   že   napadnuté   uznesenie   o odmietnutí   sťažnosti z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   predstavuje   určitú   odchýlku   od   nálezu   sp.   zn. II. ÚS 31/04,   na   ktorý   odkazuje   sťažovateľka.   Predmetné   uznesenie   však   v plnej   miere zohľadňuje   judikatúru   Európskeho   súdu.   Zároveň   však   v tejto   súvislosti   ústavný   súd dodáva, že v náleze sp. zn. II. ÚS 31/04 bola predmetom posudzovania otázka, či súčasťou trov exekúcie má byť aj daň z pridanej hodnoty. V takom prípade, aj keď sa to v náleze neuvádza, mal sťažovateľ konkrétnu legitímnu nádej na priznanie dane z pridanej hodnoty, ak takúto daň z pridanej hodnoty od neho vyžaduje štát na základe daňových predpisov.

Napokon   ústavný   súd   dodáva,   že   prípady   týkajúce   sa   pochybností   o ústavnej súladnosti rozhodnutí o trovách exekučného konania by mohol ústavný súd rozhodovať buď ak   by   boli   splnené   už   spomenuté   podmienky   legitímneho   očakávania,   alebo   ak   by sťažovateľ namietal porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. V druhom uvedenom prípade však ústavný súd posudzuje len skutočnosť, či namietané rozhodnutie nie je arbitrárne.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver   o aplikovateľnosti   namietaných   ustanovení   na   posudzovaný   prípad. Keďže   medzi namietaným   rozhodnutím   a označeným   základným   právom   nemôže   byť   priama   ani relevantná súvislosť, ústavný súd odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

Zohľadňujúc   všetky   uvedené   okolnosti   ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. októbra 2007