znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 204/2015-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2015 v senátezloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíkaprerokoval   prijatú   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenéhoadvokátom   JUDr.   Dušanom   Krivským,   Sasinkova   24,   Skalica,   vo   veci   namietanéhoporušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.26 Co 7/2014 a jeho uznesením č. k. 26 Co 7/2014-50 z 22. decembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenompod sp. zn. 26 Co 7/2014 a jeho uznesením č. k. 26 Co 7/2014-50 z 22. decembra 2014p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 26 Co 7/2014-50 z 22. decembra 2014z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.

3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a   trovy   konania   v   sume   296,44   €   (slovomdvestodeväťdesiatšesť   eur   a   štyridsaťštyri   centov),   ktoré j e   Krajský   súd   v   Trnavep o v i n n ý   uhradiť na účet advokáta JUDr. Dušana Krivského, Sasinkova 24, Skalica,do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. marca 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu a inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajskýsúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Co 7/2014 a jeho uznesením č. k. 26 Co 7/2014-50z 22. decembra 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu z 22. decembra 2014“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Senica (ďalej len„okresný   súd“)   sp.   zn.   10   C   33/2010   z   18.   októbra   2011   v   spojení   s   potvrdzujúcimrozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   9   Co   46/2012   z   26.   júna   2012   bolo   určené,   ženehnuteľnosti evidované vo vlastníctve sťažovateľa ako žalovaného patria do vlastníctvaprávnych   predchodcov   žalobcov   (t.   j.   že   patria   do   dedičstva   právnych   predchodcovžalobcov) a sťažovateľa zaviazal na náhradu trov konania žalobcov.

Sťažovateľ návrhom podaným na okresnom súde 7. decembra 2012 žiadal okresnýsúd   o   povolenie   obnovy   konania   v   právoplatne   skončenej   právnej   veci   vedenejpod sp. zn. 10 C 33/2010. Uvedený návrh okresný súd uznesením č. k. 5 C 288/2012-31z 18. septembra   2013   (ďalej   len   „uznesenie   okresného   súdu“)   zamietol.   Krajský   súdna odvolanie   sťažovateľa   svojím   uznesením   z   22.   decembra   2014   potvrdil   uznesenieokresného súdu ako vecne správne.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie ním označených základných práv postupoma uznesením krajského súdu z 22. decembra 2014 v konaní o jeho návrhu na povolenieobnovy konania, ktoré vidí v nesprávnych skutkových a právnych záveroch krajského súdua v nedostatočnom vysporiadaní sa s jeho odvolacími dôvodmi uvedenými v jeho odvolaníproti uzneseniu okresného súdu.

Podľa sťažovateľa tak okresný súd, ako aj krajský súd, ktorý sa v plnom rozsahustotožnil so závermi okresného súdu, dospeli k nesprávnym záverom o splnení podmienkypre povolenie obnovy konania. Podľa sťažovateľa bol vo veci daný dôvod na povolenieobnovy   konania   podľa   §   228   ods.   1   písm.   a)   Občianskeho   súdneho   poriadku,   pretožesa objavil nový dôkaz, ktorý bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní a ktorýmôže pre neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

Sťažovateľ ako nový dôkaz predložil letecké snímky dotknutého zemského povrchu,ktoré   podľa   neho   preukazujú   existenciu   dvoch   rodinných   domov   na   dotknutom   územína rozdiel   od   záverov   všeobecných   súdov   v   základnom   konaní   o   existencii   jednéhorodinného domu, ku ktorému mali právni predchodcovia žalobcov nadobudnúť vlastníckeprávo darovacou zmluvou. Na základe predložených nových dôkazov sťažovateľ dôvodilo neplatnosti darovacej zmluvy z dôvodu jej neurčitosti vo vymedzení predmetu daru.

Sťažovateľ k tomu uviedol:«Napriek tomuto oba rozsudky konštatovali, že zmluva je zrozumiteľná aj určitá a zobrali za dané, že sa jedná o dom pôvodné č. 454, nové č. 457, aj keď toto nie je pravda. Teraz sa objavil ďalší dôkaz o tom, že sa jedná o dva domy. Jedná sa o autentické obrazové podklady z leteckých meračských snímok (ďalej len LMS), ktorý mi poskytol Topografický ústav Banská Bystrica. O existencii tohto dôkazu som v čase pôvodného konania nevedel a dozvedel som sa o ňom 20. 10. 2012. Po konzultácii s mojim pr. zástupcom som listom poslaným   25.   10.   2012   pod   podacím   č.   RR448375578SK   požiadal   Topografický   ústav o zaslanie snímkov z r. 1938 a z r. 2009.

Topografický ústav snímky poslal a okamžite po ich doručení som požiadal ⬛⬛⬛⬛ o   zameranie   a   porovnanie   stavieb   na   pozemkoch parc. č. a (pôvodné PK parc. č. a ) k. ú..

toto vyhotovil dňa 29. 11. 2012.

Súdu   predkladám   jednak   2   originály   snímok   LMS,   o   ktorých   existencii   som   sa dozvedel 20. 10. 2012 a jednak zameranie a porovnanie stavieb na pozemkoch parc. č. a (pôvodné PK parc. č. ⬛⬛⬛⬛ a ) k. ú., ktoré bolo vyhotovené na základe týchto snímok dňa 29. 11. 2012. Jedná sa o nové dôkazy, ktoré v pôvodnom konaní nemohli byt použité, pretože mne neboli známe.

Zároveň sa jedná o dôkazy, ktoré jednoznačne môžu privodiť pre mňa priaznivejšie rozhodnutie vo veci, čím je daný dôvod na obnovu konania podľa ustanovenia § 228 ods. 1, písm.   a,   OSP.   O tom,   že   sa   jedná   o   takýto   dôkaz   svedčí   najmä   záverečné   zhrnutie Zamerania   a   porovnania   stavieb   na   pozemkoch   parc.   č. a (pôvodné   PK parc. č. ⬛⬛⬛⬛ a ) k. ú. uvedené pod bodom 10 tohto dokumentu. Citujem: „... môžeme konštatovať, že stavba nového rod. domu na parc. č. (súp. č. ) nemá nič spoločné s pôvodnými stavbami na PK parc. č. (súp. č. )“ Tento záver jednoznačne dokazuje, že údajná darovacia zmluva, ktorou darovala nehnuteľnosti právnym predchodcom navrhovateľov je neplatná aj z dôvodu jej neurčitosti a nezrozumiteľnosti....

Súdy   svojimi   nesprávnymi   rozhodnutiami   -   uznesením   Okr.   súdu   Senica   5   C 288/2013 a uznesením Kraj. súdu Trnava 26 Co 7/2014, ktorými zamietli môj návrh na obnovu   konania   mi   znemožnili   použiť   dôkaz,   ktorý   by   bol   schopný   napraviť   predošlý nesprávny   rozsudok. Týmito uzneseniami porušili moje ústavné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 Ústavy SR. Zároveň bolo porušené moje právo vlastniť majetok zaručené v čl. 20 Ústavy SR...»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Co 7/2014 porušil základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu, ako aj vlastniť majetok podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesenie Krajského súdu Trnava 26 Co 7/2014-50 zo dňa 22. 12. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

sa   priznáva   náhrada   trov   právneho   zastúpenia,   ktorú   je Krajský súd Trnava povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 204/2015-8 z 29. apríla 2015 prijal podľa § 25ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril krajský súd podaním sp. zn.Spr   272/15   doručeným   ústavnému   súdu   28.   mája   2015,   v   ktorom   sťažnosť   sťažovateľahodnotil ako nedôvodnú a okrem iného uviedol:

«Spor účastníkov vznikol preto, že navrhovateľ sa návrhom podaným na Okresný súd Senica dňa 7. 12. 2012 domáhal, aby súd povolil obnovu konania vedeného na Okresnom súde   Senica   sp.   zn.   10 C/33/2012.   Predmetom   konania   sp.   zn.   10 C/33/2010,   ktorého obnovu   sa   snažil   navrhovateľ   dosiahnuť,   bolo   konanie   o   určenie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam...   Rozsudkom   Okresného   súdu   Senica   č. k.   10 C/33/2010   zo   dňa 18. 10. 2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 9 Co/46/2012 súd určil, že   nehnuteľnosti...   patria   do   dedičstva   po   nebohej ⬛⬛⬛⬛...   a   do   dedičstva po nebohom ⬛⬛⬛⬛...

Podstatou problému, ktorým sťažovateľ odôvodňuje svoju ústavnú sťažnosť je to, že po právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Senica č. k. 10 C/332010 zo dňa 18. 10. 2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 9 Co/46/2012, ktorým bolo vyhovené návrhu navrhovateľov (pozn: tu vystupoval sťažovateľ v postavení odporcu a bol v konaní neúspešný)... sa objavili nové dôkazy, ktoré nemohol bez svojej viny použiť v pôvodnom konaní a tieto dôkazy môže jednoznačne privodiť preňho priaznivejšie rozhodnutie. Týmito dôkazmi sú,,autentické obrazové podklady z leteckých meračských snímok z roku 1938 a 2009,   ktoré   sťažovateľovi   poskytol   Topografický   ústav   Banská   Bystrica.   O   existencii týchto nových dôkazov sa dozvedel 20. októbra 2012, keď sa mu dostali do rúk verejnosti neprístupné, doteraz neznáme autentické obrazové podklady z leteckých meračských snímok z rokov 1938 a 2009.

... Navrhovateľ listom zo dňa 25. 10. 2012 požiadal Topografický ústav o zaslanie týchto snímok. Topografický ústav snímky poslal a navrhovateľ okamžite po ich doručení požiadal ⬛⬛⬛⬛ o   zameranie   a   porovnanie   stavieb na pozemkoch... Zároveň sa koncom októbra 2012 navrhovateľ na Správe katastra Skalica dozvedel, že pôvodný rozsudok bol Okresnému súdu Senica vrátený, pretože na základe výroku tohto rozsudku nie je možné vykonať zápis vlastníckeho práva. Vzhľadom k tomu, že ide   o   nové   dôkazy   a   aj   o   nové   skutočnosti,   ktoré   bez   viny   navrhovateľa   nemohli   byť v pôvodnom   konaní   použité   a   ktoré   môžu   pre   navrhovateľa   privodiť   priaznivejšie rozhodnutie,   navrhovateľ   navrhol,   aby   súd   povolil   obnovu   konania   vo   veci   vedenej na Okresnom   súde   Senica   pod   sp.   zn.   10 C/33/2010   a   zároveň,   aby   súd   po   novom prejednaní veci vydal rozsudok, ktorým návrh odporcov v 1. až 5. rade zamietne a súčasne ich zaviaže zaplatiť odporcovi náhradu trov konania a náhradu trov právneho zastúpenia. Spôsobilým   dôvodom   obnovy   konania   je   nový   dôkaz,   ktorý   nemohol   účastník bez svojej viny použiť v pôvodnom občianskom súdnom konaní, ak ním možno preukázať skutočnosť,   ktorá   môže   pre   účastníka   privodiť   priaznivejšie   rozhodnutie   vo   veci. Nemožnosťou použiť skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy bez svojej viny v pôvodnom konaní sa rozumie nemožnosť vykonať dokazovanie v súdnom konaní, alebo nemožnosť označiť či predložiť tieto skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy účastníkom konania voči súdu.   Nejde   však   o   prípady   nevykonania   možného   dokazovania   súdom   o   tých skutočnostiach, rozhodnutiach a dôkazoch, ktoré účastníci konania označili, avšak súd ich nepokladal za rozhodujúce, a preto sa k ich dokazovaniu neprikročilo.

Je treba uviesť, že dôkazy, ktoré sťažovateľ predložil, existovali už v čase vydania rozhodnutia v pôvodnom konaní. Predmetné dôkazy, letecké meračské snímky z rokov 1938 a 2009 majú preukazovať, že rodinné domy s. č. 454 a 455 sú postavené na inom mieste ako dom s. č. 730. Tieto dôkazy podľa vyjadrenia sťažovateľa, nemohol použiť v pôvodnom konaní, pretože mu nebola známa ich existencia, resp. ich obsah nepoznal. Tu je treba uviesť, že nemožnosť vykonania dôkazu v pôvodnom konaní je len z dôvodu objektívnej prekážky t. j., že sťažovateľ bez svojej viny v pôvodnom konaní [§ 228 odst. 1 písm. a/ O. s. p.] nemal možnosť tieto dôkazy označiť, predložiť a preto neboli vykonané. Tu však nejde o prípad, keď dôkazy nemohli byť označené resp. predložené preto, že sťažovateľ o ich existencii nevedel, keďže oni objektívne existovali. Z uvedeného je zrejmé, že nevedomosť o dôkaze,   ktorý   existuje,   nemôže   byť   dôvodom   na   obnovu   konania,   preto   považujem za vecne správny záver odvolacieho súdu o tom, že dôvody na obnovu konania neboli preukázané a tak bol správny záver súdu 1. stupňa ktorý tento návrh zamietol.

Z rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že toto bolo vydané v súlade s procesnými pravidlami občianskeho súdneho konania, je skutkovo i právne podložené. Rozhodnutie odvolacieho súdu je náležité odôvodnené, zrozumiteľné, preskúmateľné a odvolací súd sa v ňom   vyporiadal   so   všetkými   relevantnými   argumentmi   obsiahnutými   v   odvolaní sťažovateľa. Odvolací súd reagoval na odvolacie námietky odvolateľa a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s požiadavkami, ktoré na odôvodnenie rozsudku stanovujú príslušné zákonné ustanovenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.) rešpektujúc to, že odôvodnenie rozhodnutia musí byť zrejmé, jasné a zrozumiteľné nielen súdu, ale aj účastníkovi konania, keďže súd rozhoduje   o   jeho   právnej   veci   (I. ÚS 241/07).   K   jasným   a   zrozumiteľným   dôvodom rozhodnutia odvolacieho súdu nie je potrebné nič dodať.

Na základe uvedených skutočností preto postup odvolacieho súdu v predmetnom konaní   považujem   za   vecne   správny   a   sťažnosť   sťažovateľa   navrhujem   posúdiť   ako nedôvodnú   a   ako   zjavne   neopodstatnenú   odmietnuť,   pretože   sa   nestotožňujem s argumentáciou sťažovateľa obsiahnutou v jeho ústavnej sťažnosti...»

K vyjadreniu krajského súdu sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcuzaujal stanovisko podaním doručeným ústavnému súdu 11. júna 2015, v ktorom zotrvalna dôvodnosti svojej sťažnosti.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámenísa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávanianemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V   dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosťprerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti lenna   základe   písomne   podaných   stanovísk   účastníkov   a   obsahu   na   vec   sa   vzťahujúcehosúdneho spisu.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môžezároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práva slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,obnovil stav pred porušením.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie základného práva podľa čl. 20ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu z 22. decembra 2014, ktorým krajskýsúd   stotožniac   sa   so   závermi   okresného   súdu   potvrdil   uznesenie   okresného   súduo zamietnutí návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Základné právo vyjadrené v čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje každému právo na prístupk súdu a právo na určitú kvalitu súdneho konania pred nezávislým a nestranným súdom,inak povedané, právo na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 233/04, IV. ÚS 95/07). Ústavnýsúd   ale   zároveň   zdôrazňuje,   že   základné   právo   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   nemožnointerpretovať ako právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi.Neúspech   v   súdnom   konaní   nemožno   automaticky   považovať   za   porušenie   základnéhopráva.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad IV. ÚS 77/02) do obsahuzákladného   práva   na   súdnu   ochranu   patrí   právo   každého   na   to,   aby   sa   v   jeho   vecirozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v   platnom   právnomporiadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenskárepublika ratifikovala   a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne mákaždý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal taký výklad dotknutej právnej normy, ktorý jev súlade s ústavou, čo je základným predpokladom na ústavne konformnú aplikáciu tejtoprávnej normy na zistený skutkový stav veci.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí ajprávo   účastníka   konania   na   odôvodnenie,   ktorého   rámec   určuje   §   157   ods.   2   OSP.Odôvodnenie rozhodnutí umožňuje účastníkom konania posúdiť, ako všeobecný súd v ichveci vyložil a aplikoval príslušné procesné a hmotnoprávne predpisy a akými úvahami sariadil pri svojom rozhodovaní o veci samej.

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy predpokladá, že účastníkovi súdneho alebo iného právom upraveného konaniasa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používaniezákonných ustanovení príslušných procesných predpisov musí v celom rozsahu rešpektovaťzákladné právo účastníkov na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy(napr. m. m. II. ÚS 63/06). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony.Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   ústavne   súladný   výklad   zákonov   týkajúcichsa rozhodovacej   činnosti   súdov   a   iných   orgánov   verejnej   moci   Slovenskej   republikypredstavuje neoddeliteľnú súčasť ich rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedázákladnému právu každého na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (I. ÚS 24/00,III. ÚS 119/03).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.Vychádzajúc   zo   svojho   ústavného   postavenia   ústavný   súd   v   zásade   nie   je   oprávnenýpreskúmavať a posudzovať skutkové závery a právne názory všeobecného súdu vyjadrenév jeho   rozhodnutiach.   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavoualebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie   veci   všeobecným   súdom   sa   môže   stať   predmetom   kritiky   zo   stranyústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojomrozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli)pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať lenv prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadnepoprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Ústavný   súd   aj   v   posudzovanej   veci   rešpektuje   svoj   právny   názor   vyjadrenýv doterajšej   judikatúre,   podľa   ktorého   jeho   úlohou   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiachpodľa čl. 127   ods.   1   ústavy   nie   je   posudzovanie   právnej   perfektnosti   namietanéhorozhodnutia   všeobecného   súdu   z   hľadiska   formálnych   požiadaviek   vyplývajúcichzo zákonov   a všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   a   z   týchto   aspektov   jeho„vylepšovanie“   (m. m.   IV. ÚS 325/08),   ale   posúdenie   jeho   ústavnej   akceptovateľnostia udržateľnosti.

Článok 2 ods. 2 ústavy obsahuje ústavné pravidlo, v rámci ktorého každý orgánverejnej moci vrátane štátnych orgánov sám (autonómne) určuje nielen to, aký druh právnejúpravy použije pri rozhodovaní, ale aj to, akým spôsobom prikročí k jeho výkladu v súlades princípom právneho štátu, ktorý je vyjadrený v citovanom článku ústavy. Ústavný príkaz,ktorý je obsiahnutý v čl. 2 ods. 2 ústavy, je súčasne aj ustanovením povinnosti vykladaťústavné a zákonné normy tak, aby sa tento ústavný príkaz rešpektoval v celom vymedzenomrozsahu. Uvedené ústavné pravidlo sa vzťahuje v celom rozsahu aj na ochranu základnýchpráv a slobôd, ktorú poskytujú orgány verejnej moci v rozsahu svojich kompetencií, vrátanezákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   uprednostňuje   materiálne   poňatieprávneho štátu, pričom pri interpretácii a aplikácii právnych predpisov vychádza zo zmyslua   účelu príslušnej právnej úpravy a dbá o to, aby prijaté riešenie bolo akceptovateľnéaj z hľadiska   všeobecne   ponímanej   spravodlivosti   (m. m.   IV. ÚS 1/07,   I. ÚS 57/07,IV. ÚS 182/07).

Ústavný   súd   sa   preto   zaoberal   otázkou,   či   vo   vzťahu   k   namietanému   uzneseniukrajského súdu neexistujú dôvody zakladajúce záver o jeho ústavnej neakceptovateľnostiz hľadiska záruk, ktoré vo svojej judikatúre poskytuje základnému právu na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podstata námietok sťažovateľa v súvislosti s namietaným porušením jeho základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj podľa čl. 20 ods. 1 ústavy) uznesením krajského súduz 22. decembra 2014 v konaní o jeho návrhu na povolenie obnovy konania je založenána jeho tvrdení o nezákonnosti, svojvoľnosti a neodôvodnenosti tohto uznesenia, keďžekrajský   súd   stotožniac   sa   so   závermi   okresného   súdu   dospel   podľa   sťažovateľak nesprávnemu   záveru   o   nesplnení   podmienok   pre   sťažovateľom   požadovanú   obnovukonania.

Účelom právnej regulácie obnovy konania ako mimoriadneho opravného prostriedkuje   vytvorenie   právnej   možnosti   pre   opätovné   prerokovanie   veci,   o   ktorej   už   boloprávoplatne   rozhodnuté,   a   to   za   splnenia   zákonnom   vymedzených   podmienok.   Jednouz takýchto   zákonom   ustanovených   podmienok,   ktoré   majú   obnovu   konania   umožniť,   jev súlade s § 228 ods. 1 písm. a) OSP objavenie sa nového dôkazu, ktorý účastník bez svojejviny nemohol použiť v pôvodnom konaní a tento dôkaz môže pre neho privodiť priaznivejšierozhodnutie vo veci.

V danom prípade novoobjavený dôkaz, ktorým sťažovateľ odôvodňoval povolenieobnovy konania, boli letecké meračské snímky sporných nehnuteľností z rokov 1938 a 2009(určenie vlastníckeho práva, ku ktorým bolo predmetom pôvodného konania), o existenciiktorých sťažovateľ získal vedomosť náhodne v októbri 2012, „keď sa mu dostali do rúk verejnosti   neprístupné,   doteraz   neznáme   autentické   obrazové   podklady   z   leteckých meračských snímok z rokov 1938 a 2009“, ktoré si následne vyžiadal z Topografickéhoústavu v Banskej Bystrici.

Krajský   súd   stotožniac   sa   so   záverom   okresného   súdu   pri   posudzovaní   splneniapodmienok pre povolenie obnovy konania v zmysle § 228 ods. 1 písm. a) OSP dospelk záveru,   že   za   stavu,   keď   letecké   snímky   objektívne   existovali   už   v   čase   pôvodnéhokonania, nemožno ich hodnotiť ako novoobjavený dôkaz, ktorý sťažovateľ bez svojej vinynemohol   použiť   v   pôvodnom   konaní.   Pričom   v   odôvodnení   svojich   záverov,   ako   ajvo svojom vyjadrení k sťažnosti zdôrazňuje, že samotná nevedomosť sťažovateľa o existenciipredmetných   leteckých   snímok,   ktoré   objektívne   existovali   v   čase   pôvodného   konania,nemôže   byť   dôvodom   na   obnovu   konania,   pričom   uvádza: „Nemožnosťou   použiť skutočnosti,   rozhodnutia   alebo   dôkazy   bez   svojej   viny   v   pôvodnom   konaní   sa   rozumie nemožnosť vykonať dokazovanie v súdnom konaní, alebo nemožnosť označiť či predložiť tieto skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy účastníkom konania voči súdu.... Tieto dôkazy podľa   vyjadrenia   sťažovateľa,   nemohol   použiť   v   pôvodnom   konaní,   pretože   mu   nebola známa ich existencia, resp. ich obsah nepoznal. Tu je treba uviesť, že nemožnosť vykonania dôkazu v pôvodnom konaní je len z dôvodu objektívnej prekážky t. j., že sťažovateľ bez svojej viny v pôvodnom konaní [§ 228 odst. 1 písm. a/ O. s. p.] nemal možnosť tieto dôkazy označiť, predložiť a preto neboli vykonané. Tu však nejde o prípad, keď dôkazy nemohli byť označené resp. predložené preto, že sťažovateľ o ich existencii nevedel, keďže oni objektívne existovali. Z uvedeného je zrejmé, že nevedomosť o dôkaze, ktorý existuje, nemôže byť dôvodom na obnovu konania...“

V skutkových okolnostiach danej veci ústavný súd nepovažuje závery krajského súduz ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné z dôvodu ústavne neudržateľnej, striktneformálnej   a   so   znením   a   zmyslom   §   228   ods.   1   písm.   a) OSP rozpornej   interpretácierelevantného právneho predpisu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajským   súdom   uvedené   závery   v   preskúmavanomuznesení v podstate vylučujú použitie akéhokoľvek listinného dôkazu v rámci navrhovanejobnovy   konania,   ktorý   objektívne   existoval   v   čase   vedenia   pôvodného   konania,   čo   jerozporné so samotným znením aj zmyslom zákonom vymedzených podmienok obnovykonania. Takýto výklad vylučuje aj samotné doslovné znenie § 228 ods. 1 písm. a) OSP,ktorý ustanovuje podmienku, že účastník novoobjavený dôkaz nemohol použiť v pôvodnomkonaní bez svojej viny. To znamená, že už zákonná požiadavka skúmania viny účastníkana nepredložení   alebo   neoznačení   dôkazu   v   pôvodnom   konaní   pojmovo   predpokladáobjektívnu existenciu takéhoto dôkazu v čase pôvodného konania. V okolnostiach danéhoprípadu teda nie je ústavne akceptovateľný záver, že k nepredloženiu, resp. neoznačeniuleteckých snímok v pôvodnom konaní, ktorých verejnú neprípustnosť v čase pôvodnéhokonania nespochybnil ani krajský súd, došlo vinou sťažovateľa.

Ústavný súd uvádza, že v danom prípade išlo zo strany krajského súdu o formálnyvýkon práva, ktorý je v rozpore s požiadavkami základného práva na súdnu a inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy až do tej miery, že vzbudzuje nedôveru verejnostiv zákonné rozhodovanie všeobecných súdov. Úlohou krajského súdu v ďalšom konaní buderešpektovať   názor   ústavného   súdu   a   preskúmať   zákonnosť   uznesenia   okresného   súduo zamietnutí   návrhu   sťažovateľa   na   povolenie   obnovy   konania   v   súlade   so   závermiústavného súdu.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   uzatvára,   že   uznesenie   krajského   súdu   jerozhodnutím,   ktoré   nie   je   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľné   a   udržateľné,   a   pretorozhodol, že namietaným uznesením a jeho vydaniu predchádzajúcim postupom krajskéhosúdu bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   20ods. 1 ústavy sa ústavný súd riadil princípom minimalizácie svojich zásahov do právomocivšeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavypreskúmavané (IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010). Uvedené vyplýva z jeho subsidiárnehopostavenia pri ochrane základných práv a slobôd. Vychádzal pritom v súlade so svojoudoterajšou   judikatúrou   (napr.   II. ÚS 182/06,   IV. ÚS 311/08)   z   toho,   že   v   nadväznostina vyslovenie   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavynapadnutým uznesením krajského súdu a jeho zrušením sa otvára priestor na to, aby sakrajský   súd   v   ďalšom   konaní   sám   vysporiadal   s   ochranou   uvedených   práv   hmotnéhocharakteru.

Ústavný   súd   preto   tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľa   nevyhovel,   uprednostňujúcprávomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konaniapred ich ochranou v konaní pred ústavným súdom.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vecvrátiť na ďalšie konanie...

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebosloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   aleboopatrenie zruší.

Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydalrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovaťa rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   vyslovil,   že   uznesením   krajského   súdu   boloporušené   sťažovateľom   označené   základné   právo   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   zároveňrozhodol aj o zrušení tohto uznesenia a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Krajský   súd   bude   po   vrátení   veci   na   ďalšie   konanie   viazaný   právnym   názoromústavného súdu vysloveným v časti II. tohto nálezu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súdeaj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpeniaadvokátom.   Ústavný   súd   pri   priznaní   odmeny   vychádzal   z   vyhlášky   Ministerstvaspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátovza   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“)a počtu   úkonov   právnej   služby   (prevzatie   a   príprava   zastupovania   a   písomné   podaniesťažnosti ústavnému súdu). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmenaadvokáta   za   jeden   úkon   právnej   služby   vykonaný   v   roku   2015   1/6   z   výpočtovéhozákladu zo sumy   839   €,   čo   predstavuje   za   jeden   úkon   právnej služby   odmenu   v   sume139,83 € a 8,39 € režijný paušál, teda za dva úkony právnej služby prináleží advokátovisuma 296,44 €.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   krajský   súd   povinný   zaplatiť   na   účet právnehozástupcu sťažovateľa v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 31a zákonao ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2015