znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 204/2013-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   27.   marca   2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. R. H., Š., zastúpeného advokátkou JUDr. J. F., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 111/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. R. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2013   doručená   sťažnosť   Ing.   R.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 111/2006.

2. Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   konanie   o odporovacej   žalobe pred okresným súdom začalo 23. februára 2006 a vec nie je doteraz právoplatne skončená, lebo   aj   keď   okresný   súd   vo   veci   rozhodol   9.   mája 2012   a rozsudok   bol   sťažovateľovi doručený 20. júla 2012 – jeho odporcovi doručený ešte nebol – 27. júla 2012 sa proti nemu odvolal.

3. Sťažovateľ preto navrhoval, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   okresnému   súdu   prikázal   konať vo veci, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 6 000 €, ako aj náhradu trov konania.

4. Podľa čl. 127 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5.   Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   o   organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd   každý   návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehote sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. V kontexte citovaného ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   je   v zásade   „iným   zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02). Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. 14/03, I. ÚS 75/04). Inými slovami   to   znamená,   že   ak   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd   zistí, že už uplynula   lehota   ustanovená   v   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde,   nemôže sa už z tohto   dôvodu   na základe   sťažnosti   podanej   podľa   čl.   127   ústavy   zaoberať opodstatnenosťou   námietok   o porušení   základného   práva   zaručeného   v ústave   alebo v príslušnej medzinárodnej zmluve o ľudských   právach a základných   slobodách   (mutatis mutandis I. ÚS 110/03).

7. Možno   preto   uzavrieť,   že   predmetná   sťažnosť   bola   ústavnému   súdu   doručená až 4. marca 2013, teda dávno po uplynutí dvojmesačnej lehoty od rozhodnutia okresného súdu,   preto   bolo   potrebné   sťažnosť   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde ako oneskorene podanú odmietnuť.

8. Navyše, podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom   súde   uplatnená v čase,   keď   namietané porušenie tohto práva   ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému   súdu   už   nemôže   dochádzať   k namietanému   porušovaniu   označeného   práva, ústavný   súd   sťažnosť   odmietne   aj   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde),   pretože   konanie   o takej   sťažnosti   pred   ústavným   súdom   už   nie   je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (m.   m. I. ÚS 6/03).   Uvedený   právny   názor   ústavného   súdu   je   akceptovaný   aj   judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

9.   Vychádzajúc z uvedeného ústavný   súd   konštatuje,   že v čase podania sťažnosti ústavnému   súdu   (4.   marca   2013)   už   okresný   súd   nemohol   porušovať   základné   právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, preto sťažnosť aj z tohto dôvodu nie je opodstatnená.

10.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   v celom   rozsahu   bolo   už   bez   právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2013