znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 204/2012-16

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 9. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť R. R., K., zastúpenej advokátom JUDr. L. P., Advokátska kancelária,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základných   práv   na   súdnu   a inú   právnu ochranu zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základného práva na ochranu vlastníckeho práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   zaručeného   v čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Er 3926/2010 a jeho rozhodnutím zo 17. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. R.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. januára 2012 doručená sťažnosť R. R., K. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv na súdnu a inú právnu ochranu zaručených v čl. 46. ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   ako   aj základného práva na ochranu vlastníckeho práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Košice-okolie   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 12 Er   3926/2010   a jeho rozhodnutím zo 17. októbra 2011 (právoplatným 8. novembra 2011).

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   v exekučnom   konaní   vedenom   okresným súdom pod sp. zn. 12 Er 3926/2010 o nútené vymoženie istiny v sume 3 983,27 € s prísl. boli   sťažovateľke   v procesnom   postavení   povinnej   súdnou   exekútorkou „...   v   jednej obálke...“ doručené   dve   upovedomenia   o začatí   exekúcie,   a to   jednak „Upovedomenie o začatí exekúcie“ z 3. februára 2011, ktorým súdna exekútorka sťažovateľke oznámila, že exekúciu vykoná „... prikázaním pohľadávky z účtu v banke; zrážkami zo mzdy a iných príjmov...“, s poučením, že sťažovateľka môže podať námietky proti exekúcii, ako aj proti trovám exekúcie, a tiež jej bolo doručené aj „Upovedomenie o začatí exekúcie a o spôsobe vykonania exekúcie predajom nehnuteľností“ rovnako z 3. februára 2011 s poučením, že „Proti spôsobu vykonania exekúcie nie je možné vzniesť námietky.“.

Sťažovateľka   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   podala   okresnému   súdu 22. februára 2011 návrh na zastavenie exekúcie predajom nehnuteľností a súčasne súdnej exekútorke   doručeným   podaním   z 21.   februára   2011   podala   námietky   proti exekúcii. Okresný   súd   obidve   označené   podania   sťažovateľky   vybavil   uznesením sp. zn. 12 Er 3926/2010   zo   17.   októbra   2011, ktorým „...   návrh   povinnej na zastavenie exekúcie zamieta“.  

Označené   uznesenie   okresného   súdu   považuje   sťažovateľka   za   nezákonné a arbitrárne,   a to   z dôvodu,   že   okresný   súd   sa   náležite   nevysporiadal   s   jej   námietkami. Sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu uviedla, že okresný súd sa v napádanom uznesení nevysporiadal v prvom rade s jej argumentáciou, podľa ktorej bola v upovedomení o začatí   exekúcie   nesprávne   poučená   o neprípustnosti   námietok   proti   exekúcii   predajom nehnuteľností;   tieto   námietky   sú   podľa   sťažovateľky   pri   tomto   osobitnom   spôsobe vykonania exekúcie prípustné, odvolávajúc sa na ustanovenie § 137 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný   poriadok)   a o zmene   a   doplnení   ďalších   zákonov   (ďalej   len   „Exekučný poriadok“) v znení účinnom v rozhodnom čase. Okrem tohto sťažovateľka poukázala na to, že okresný súd podľa nej nezohľadnil ani jej námietku, že súdnou exekútorkou zvolený spôsob   vykonania   exekúcie   predajom   nehnuteľností   nie   je   v danom   prípade   primeraný, resp. zodpovedajúci   výške   v exekučnom   konaní vymáhanej pohľadávke,   čo   v konečnom dôsledku   podľa   sťažovateľky   znamená,   že   ujma   hroziaca   jej   v dôsledku   exekúcie, spočívajúca v strate bývania pre celú jej rodinu je neprimeraná výške vymáhaného nároku. Napokon   sťažovateľka   považuje   napádané   uznesenie   okresného   súdu   za   nezákonné   aj z dôvodu ňou tvrdeného rozporu s § 137 ods. 2 Exekučného poriadku, keďže upovedomenie o začatí   exekúcie   predajom   nehnuteľností   nebolo   doručované   aj   sťažovateľkinej   matke, v prospech   ktorej   je   k exekuovaným   nehnuteľnostiam,   resp.   k jednej   z nich   (rodinnému domu, pozn.) zriadené „... vecné právo vo forme doživotného práva užívania....“.  

Napokon sťažovateľka namieta arbitrárnosť napádaného uznesenia okresného súdu aj z dôvodu, že okresný súd o jej návrhu na zastavenie exekúcie, ako aj o námietkach proti exekúcii rozhodol iba jedným spoločným uznesením.

V súvislosti s uvedeným sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: „Poznamenávam ďalej, že jednak som podala návrh na zastavenie exekúcie súdu podľa § 58 Exekučného poriadku a jednak aj námietky proti exekúcii súdnemu exekútorovi podľa § 50 Exekučného poriadku a to napriek nesprávnemu poučeniu, ale súd o týchto námietkach nerozhodol a posúdil moje námietky ako návrh na zastavenie exekúcie a bez spojenia vec vybavil v jednom konaní jedným uznesením.

Ako to vyplýva z ust. § 134 ods. 1, § 135 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku exekúcia predajom nehnuteľnosti predpokladá vydanie osobitného upovedomenia o začatí exekúcie predajom nehnuteľností s označením nehnuteľnosti, ktorej sa táto exekúcia týka. Toto upovedomenie musí byť doručené osobám uvedeným v § 135 ods. 2. Po uplynutí lehoty na   vznesenie   námietok   proti   exekúcii   sa   vydá   príkaz   na   vykonanie   exekúcie   predajom nehnuteľností,   ktorý   príkaz   musí   byť   doručený   osobám   uvedeným   v   §   137   ods.   2. Povinnému,   osobám,   ktoré   majú   k   nehnuteľnosti   predkupné   alebo   iné   vecné   právo, a katastrálnemu   úradu   sa   doručí   do   vlastných   rúk.   Teda   je   jednoznačné,   že   vzhľadom na charakter spôsobu exekúcie námietky musia byť pripustené proti tejto exekúcii. Predmetné   upovedomenie   o   začatí   exekúcie   predajom   nehnuteľností   obsahovalo nesprávne poučenie a doručené nebolo ani osobe, ktorá má k nehnuteľnosti vecné právo vo forme   doživotného   práva   užívania.   Naviac,   v   čase   vydania   upovedomenia   nebolo exekútorovi udelené povolenie na vykonanie exekúcie predajom označených nehnuteľnosti....   Ako   to   vyplýva   zo   sťažnosti   nenamietam   to,   že   všeobecný   súd   sa   nestotožnil s mojim názorom a nerozhodol podľa mojich predstáv, ale to, že rozhodnutie všeobecného súdu   nie   je   v   súlade   s   objektívnym   právom   a   napadnutým   rozhodnutím   mi   neposkytol dostatočnú právnu ochranu ako účastníkovi exekučného konania a tým ohrozil aj moje vlastnícke práva.

Spôsob a postup súdu, vrátane exekútora, ktorým došlo k začatiu exekúcie, najmä exekúcie predajom domovej nehnuteľností na uspokojenie záväzku vo výške cca 4.000,- €, pri existencii aj inej nehnuteľnosti, predajom ktorého by neboli ohrozené práva účastníka a iných osôb nebolo v súlade so zákonom. Nezákonným rozhodnutím všeobecného súdu došlo zároveň aj k ohrozeniu môjho vlastníckeho práva ako aj práva tretej osoby s vecným právom doživotného užívania nehnuteľnosti.

Som   toho   názoru,   že   skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   čiastočne   sú svojvoľné a neudržateľné, ktorý popiera zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Keďže všeobecný súd sa nevysporiadal so všetkými mojimi námietkami a niektoré aj obišiel, porušil aj moje základné právo na súdnu ochranu spočívajúce v práve na zákonu zodpovedajúce   odôvodnenie,   ktorého   štruktúra   je   rámcovo   upravená   v   §   157   ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Postupom   Okresného   súdu   Košice   –   okolie   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 12Er/3926/2010 - 35, EX 5026/2010 a jeho uznesením zo dňa 17. októbra 2011... základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a jej vlastnícke právo podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a článku 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   p o r u š e n é   b o l o.

Uznesenie 12 Er/3926/20l0 - 35, EX 5026/2010 zo dňa 17. októbra 2011 ústavný súd z r u š u j e   a   vec   v r a c i a   na ďalšie konanie.

Okresný   súd   Košice   -   okolie   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   právneho zastúpenia   na   Ústavnom   súde   SR   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   do   1   mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení základných práv na súdnu ochranu zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva na ochranu vlastníctva zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a v čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v konaní vedenom pod   sp.   zn.   12   Er   3926/2010   a   jeho   rozhodnutím   zo   17.   októbra   2011.   K   porušeniu označených základných práv malo podľa sťažovateľky dôjsť jednak v dôsledku arbitrárnych záverov okresného súdu, ktorý sa v napádanom uznesení nevysporiadal s jej argumentmi týkajúcimi   sa   prípustnosti   námietok   proti   exekúcii   predajom   nehnuteľností,   vhodnosti, resp. primeranosti zvoleného spôsobu vykonania exekúcie k vymáhanému nároku, ako aj zákonnosti   exekúcie   predajom   nehnuteľnosti,   ku   ktorej   je   zriadené   právo   tretej   osoby, a jednak k ich porušeniu malo dôjsť aj tým, že okresný súd napádaným uznesením rozhodol súčasne aj o návrhu na zastavenie exekúcie a aj o námietkach proti exekúcii.  

Podľa § 58 ods. 4 Exekučného poriadku (v znení účinnom v rozhodnom čase) bolo odvolanie   prípustné   iba   proti   pozitívnemu   rozhodnutiu   exekučného   (okresného)   súdu o zastavení exekučného konania, t. j. proti takému, ktorým bolo exekučné konanie zastavené podľa § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h) Exekučného poriadku. Keďže v danom prípade proti napádanému uzneseniu okresného súdu sp. zn. 12 Er 3926/2010 zo 17. októbra 2011 nie je odvolanie prípustné, pretože ním bol návrh na zastavenie exekučného konania zamietnutý, nastúpila právomoc ústavného súdu na jeho preskúmanie, pretože sťažovateľka už nemala voči označenému rozhodnutiu okresného súdu k dispozícii žiadny iný opravný prostriedok. Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto: „Súd   po   preskúmaní návrhu povinnej,   vyjadrení oprávneného,   súdnej   exekútorky a exekučného spisu EX 5026/2010 zistil, že povinná sa v osvedčení o dedičstve č. k. D 88/99,   Dnot   69/99   zo   dňa   9.5.2000   zaviazala   vyplatiť   dedičovi   V.   S.   sumu   120 000.- Sk/3983,27 eur v lehote 3 rokov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti osvedčenia. Podľa vyznačenej   doložky   právoplatnosti   uvedené   osvedčenie   nadobudlo   právoplatnosť   dňa 25.5.2000.   V uvedenej   lehote   povinná   pohľadávku   oprávneného   neuhradila,   preto   dňa 24.11.2010   doručil   súdnej   exekútorke   návrh   na   vykonanie   exekúcie.   Súdna   exekútorka na základe   súdom   udeleného   poverenia   dňa   3.2.2011   vydala   upovedomenie   o   začatí exekúcie s určením spôsobu vykonania prikázaním pohľadávky z účtu v banke a zrážkami zo mzdy a iných príjmov, v ktorom poučila povinnú o možnosti vznesenia námietok proti exekúcii. Zároveň taktiež dňa 3.2.2011 vydala upovedomenie o začatí exekúcie a o spôsobe vykonania exekúcie predajom nehnuteľností uvedených na LV č. 32 a LV č. 1438, k. ú. N. O. s poučením, že proti spôsobu vykonania exekúcie nie je možné vzniesť námietky. Súdna exekútorka taktiež dňa 3.2.2011 vydala príkaz na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke. Exekútorka zisťovala prostredníctvom sociálnej poisťovne platiteľa mzdy povinnej, prostredníctvom OR PZ Košice - okolie, či povinná vlastní motorové vozidlá. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že povinnej nebolo odňaté právo podať námietky, pretože o možnosti ich podania bola poučená v upovedomení o začatí exekúcie EX   5026/2010-3.   Exekútorka   správne   uviedla,   že   ide   o námietky   proti   exekúcii,   a nie o námietky   proti   upovedomeniam.   Exekučný   poriadok   podľa   §   50   ods.   l   umožňuje povinnému   podať   námietky   proti   exekúcii,   pričom   skutočnosť   doručenia   upovedomenia o začatí exekúcie používa len ako určenie začiatku plynutia zákonnej lehoty na podanie námietok. Exekučný poriadok nepriznáva povinnému právo podať námietky v lehote 14 dní po každom doručení upovedomenia, resp. proti exekútorom zvolenému spôsobu vykonania exekúcie.   Úlohou   exekútora   je   vykonať   exekúciu   čo   najrýchlejšie   a najhospodárnejšie. S poukazom   na   to,   že   povinná   nemá   žiaden   exekvovateľný   príjem,   motorové   vozidlo a jediným   zisteným   majetkom   povinnej   sú   nehnuteľnosti,   exekútorkou   zvolený   spôsob považuje súd za vhodný na dosiahnutie účelu exekúcie. Povinná sa dovoláva neprípustnosti exekúcie predajom nehnuteľností aj s poukazom na výšku pohľadávky, k tomuto súd uvádza, že rozsah vymáhanej sumy je daný nielen istinou 120 000, - Sk / 3 983,27 eur, ale aj trovami právneho   zastúpenia   oprávneného   v   exekučnom   konaní   185,04   eur,   trovami   exekúcie predbežne   určenými   v   upovedomení   o   začatí   exekúcie   na   1081,80   eur   a   predaj nehnuteľností sa doposiaľ javí ako jediný spôsob exekúcie, ktorý by viedol k úspešnému ukončeniu exekúcie. Z týchto dôvodov nepovažuje súd exekúciu predajom nehnuteľností za neprípustnú.

Súd poukazuje tiež na správanie sa povinnej, ktorá hoci mala pohľadávku zaplatiť oprávnenému do 26.5.2003, neurobila tak ani v nasledujúcich takmer siedmych rokoch ani čiastočne,   napriek   výzvam   oprávneného.   Povinná   síce   ponúkala   oprávnenému   riešenia (prevod ornej pôdy povinnej do vlastníctva oprávneného), ktoré on neakceptoval a ani ich nebol   povinný   akceptovať.   Vecné   bremeno   spočívajúce   v   práve   doživotného   užívania nehnuteľnosti treťou osobou – H. S. viazne len na jednej z nehnuteľností, a to na dome sp. č. 161, a táto skutočnosť nie je zákonnou prekážkou dražby tejto nehnuteľnosti, pretože toto právo zostáva zachované. Nakoľko exekučný titul je opatrený doložkou právoplatnosti 25.5.2000   a   osvedčením   o   dedičstve   bola   určená   trojročná   lehota   na   plnenie   počnúc právoplatnosťou, súd nemal pochybnosti o dni vykonateľnosti exekučného titulu, a keďže deň 25.5.2003 pripadol na nedeľu, preto je posledným dňom lehoty na plnenie nasledujúci pracovný deň 26.5.2003.

Súd dospel k záveru, že exekúcia proti povinnej začala oprávnene, nezistil žiaden dôvod,   pre   ktorý   by   mala   byť   zastavená   a   taktiež   postup   súdnej   exekútorky   považuje za zákonný a správny, preto návrh povinnej na zastavenie exekúcie zamietol, okrem časti trov právneho zastúpenia, ktoré boli v návrhu na vykonanie exekúcie chybne vyčíslené.“

Z citovaného rozhodnutia vyplýva, že v otázke prípustnosti námietok proti exekúcii bolo pre okresný súd základnou východiskovou premisou znenie ustanovenia § 50 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa relevantnej časti ktorého „povinný môže vzniesť u exekútora povereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky   proti   exekúcii...“,   pričom   doručovanie   upovedomenia   o začatí   exekúcie   je   iba skutočnosťou,   z ktorej   sa   povinný   má   možnosť   prvýkrát   dozvedieť   o začatí   exekučného konania, a teda doručenie tohto upovedomenia je právne relevantnou skutočnosťou iba pre počítanie začiatku plynutia lehoty na podanie námietok proti exekúcii ako takej, a nie proti upovedomeniu,   ktorým   bolo   začatie   exekúcie   povinnému   dané   iba   na   vedomie,   keďže exekučné   konanie   sa   začína   už   dňom,   v   ktorom   bol   exekútorovi   doručený   návrh na vykonanie exekúcie (§ 36 ods. 2 Exekučného poriadku).

Podľa   §   50   ods.   1   Exekučného   poriadku   (v   znení   účinnom   v rozhodnom   čase) povinný môže vzniesť u exekútora povereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu nastali   okolnosti,   ktoré   spôsobili   zánik   vymáhaného   nároku   alebo   bránia   jeho vymáhateľnosti, alebo ak sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. To isté platí, ak sa namieta, že oprávnený alebo povinný nie sú právnymi nástupcami osoby uvedenej v exekučnom   titule.   Námietky   musia   byť   odôvodnené   a   na   dodatočne   uvedené   dôvody sa neprihliadne. Ak po podaní námietok exekútor upustil od vykonania exekúcie (§ 46), o námietkach netreba rozhodnúť.  

Námietky v zmysle predpokladanom Exekučným poriadkom sú procesnou obranou slúžiacou povinnému proti neprípustnej exekúcii, a teda ich uplatnením povinný sleduje zastavenie alebo upustenie od vykonania neprípustnej exekúcie, pričom táto neprípustnosť môže nastať iba z dôvodov taxatívne ustanovených v zákone (Exekučnom poriadku) a ich spoločným znakom je, že tieto dôvody nastali až po vzniku exekučného titulu [napr. došlo k zániku   exekučným   titulom   priznaného   nároku   napr.   z   dôvodu   (v prípade   peňažného plnenia) jeho zaplatenia alebo povolenia splátok alebo odpustenia dlhu a pod., pozn.]. Inými slovami, námietky proti exekúcii môže povinný odôvodniť iba zákonnými dôvodmi, ktoré sa viažu k exekučným titulom priznanému nároku a nastali až po vzniku tohto exekučného titulu.

Aj   z   uvedenej   zákonnej   konštrukcie   alebo   obsahovej   formulácie   taxatívnych dôvodov, resp. okolností, ktorými možno odôvodniť námietky povinného, ako aj z účelu ich uplatnenia, ktorým je docieliť zastavenie exekúcie ako takej, a nie zastavenie iba určitého spôsobu jej vykonania (ako sa mylne domnieva sťažovateľka, pozn.), možno vyvodiť záver, že námietky môže povinný podať proti exekúcii, a nie proti upovedomeniu o spôsobe jej vykonania,   tak   ako   to   v napádanom   uznesení   ustálil   aj   okresný   súd   a ako   to   napokon explicitne vyplýva aj z citovaného ustanovenia § 50 ods. 1 Exekučného poriadku.  

V danom prípade súdna exekútorka vydala 3. februára 2011 v súlade s § 47 ods. 1 písm.   a)   a   §   48   Exekučného   poriadku   síce   dve   upovedomenia,   avšak   o začatí   tej   istej exekúcie (podkladom je ten istý exekučný titul, pozn.), využijúc tak oprávnenie priznané jej v § 64 a § 65 Exekučného poriadku pri súčasnom dodržaní zákonnej požiadavky vyjadrenej v § 135 exekučného poriadku.

Podľa § 47 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku (v znení účinnom v rozhodnom čase) exekútor poverený vykonaním exekúcie upovedomí povinného i oprávneného o začatí exekúcie, prípadne o spôsobe jej vykonania....  

Podľa   §   48   Exekučného   poriadku   (v   znení   účinnom   v rozhodnom   čase) upovedomenie o začatí exekúcie musí obsahovať označenie

a) exekútora, ktorý ho vydal, b) exekučného titulu a orgánu, ktorý ho vydal,

c) oprávneného a povinného, d) vymáhaného nároku, e)   poučenie   o   námietkach   proti   exekúcii   a   trovám   exekúcie   a   o   lehote   na   ich vznesenie.  

Podľa   §   64   Exekučného   poriadku   (v   znení   účinnom   v rozhodnom   čase)   spôsob vykonania exekúcie určí exekútor....

Podľa § 65 Exekučného poriadku (v znení účinnom v rozhodnom čase) exekútor môže vykonať exekúciu v jednom exekučnom konaní aj niekoľkými spôsobmi.

Podľa § 135 Exekučného poriadku (v znení účinnom v rozhodnom čase) exekútor poverený vykonaním exekúcie

a) upovedomí oprávneného i povinného o začatí exekúcie predajom nehnuteľnosti a označí nehnuteľnosť, ktorej sa exekúcia týka,

b) oprávneného požiada o udelenie súhlasu podľa § 134 ods. 1, c) zakáže povinnému, aby nehnuteľnosť previedol na niekoho iného alebo aby ju zaťažil,

d) uloží povinnému, aby do troch dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie oznámil exekútorovi,   či a kto má k nehnuteľnosti predkupné právo s poučením, že pri neoznámení zodpovedá za škodu tým spôsobenú.  

Z citovaných ustanovení Exekučného poriadku nepochybne vyplýva, že povinnosťou súdneho   exekútora   je   povinnému   zaslať   upovedomenie   o začatí   exekúcie,   ktorého obligatórnou   náležitosťou   však   vo   všeobecnosti   nie   je   aj   oznámenie   o spôsobe   jej vykonania, okrem prípadu, keď sa súdny exekútor rozhodne vykonať exekúciu predajom nehnuteľností,   pretože   v tomto   prípade   Exekučný   poriadok   vyslovene   vyžaduje,   aby upovedomenie o začatí exekúcie obligatórne obsahovalo aj oznámenie o tomto spôsobe jej vykonania.  

Keďže v danom prípade sa súdna exekútorka rozhodla pri exekúcii skombinovať viaceré spôsoby jej vykonania, pričom jedným zo spôsobov bol aj predaj nehnuteľnosti (v tomto prípade má mať upovedomenie o začatí exekúcie vykonávanej týmto spôsobom osobitné   prísnejšie   náležitosti,   pozn.),   vydala   v   jeden   deň   dve   upovedomenia   o začatí exekúcie, a to jednak všeobecné upovedomenie o začatí exekúcie, v ktorom navyše uviedla (hoci   tak   nebola   povinná   urobiť,   pozn.)   aj   spôsob   vykonania   exekúcie   prikázaním pohľadávky   z účtu   v banke   a zrážkami   zo   mzdy   a iných   príjmov,   a   jednak   vydala   aj upovedomenie   o začatí   tej   istej   exekúcie   predajom   nehnuteľností,   pričom   obidve upovedomenia   boli   sťažovateľke,   tak   ako   to   aj   sama   uvádza, „...   doručené   v jednej obálke...“. Z uvedeného teda vyplýva, že iba z dôvodu rôznych zákonom vyžadovaných náležitosti na to-ktoré upovedomenie z hľadiska zvoleného spôsobu vykonania exekúcie boli síce technicky vydané dve upovedomenia, avšak o začatí tej istej exekúcie. Preto je podľa názoru ústavného súdu možné stotožniť sa so závermi okresného súdu o správnosti uvedeného postupu súdnej exekútorky, ktorá iba raz, a to vo všeobecnom upovedomení o začatí exekúcie poučila sťažovateľku o práve podať proti exekúcii námietky, takže právo na ich podanie sťažovateľke nebolo odňaté.  

V súvislosti s dedukciou sťažovateľky, ktorá so zákonnou požiadavkou špeciálnych prísnejších   náležitostí   kladených   na   upovedomenie   o začatí   exekúcie   predajom nehnuteľností   spája,   resp.   z nej   odvodzuje   aj   právo   na   podanie   námietok   proti   tomuto spôsobu   vykonania   exekúcie,   ústavný   súd   podotýka,   že   zo   žiadneho   ustanovenia Exekučného poriadku nevyplýva právo pre povinného podať námietky aj proti spôsobu vykonania   exekúcie   a skutočnosť,   že   na   rozdiel   od   všeobecnej   úpravy   upovedomenia o začatí exekúcie v upovedomení o začatí exekúcie predajom nehnuteľností zákon vyžaduje uviesť   aj   spôsob   jej   vykonania,   ktorý   inak   treba   uviesť   až   v exekučnom   príkaze,   je dôsledkom   toho,   že   s takýmto   spôsobom   exekúcie   musí   oprávnený   súhlasiť.   Súhlas povinného s takýmto spôsobom vykonania exekúcie sa nevyžaduje, keďže povinný, ktorý dobrovoľne   neplnil   na   základe   právoplatného   a vykonateľného   exekučného   titulu,   sám týmto svojím postojom, resp. prístupom podnietil začatie exekučného konania so všetkými jeho dôsledkami.  

Okrem uvedeného ústavný súd navyše tiež konštatuje, že napádané závery okresného súdu obstoja nielen v interakcii s námietkou sťažovateľky, že o práve podať námietky proti exekúcii   nebola   (vôbec)   poučená   aj   v upovedomení   o začatí   exekúcie   predajom nehnuteľností, ale aj v interakcii s jej námietkou, že v tomto prípade bola poučená (ale) nesprávne,   pretože   v obidvoch   prípadoch   aplikujúc §   251   ods.   4   Občianskeho   súdneho poriadku,   podľa   ktorého „na...   exekučné   konanie   podľa   osobitného   predpisu (rozumej Exekučný   poriadok,   pozn.) sa   použijú   ustanovenia   predchádzajúcich   častí,   ak   tento osobitný   predpis   neustanovuje   inak...“,   v spojení   s   §   204   ods.   2   Občianskeho   súdneho poriadku, sa námietky proti exekúcii podané do troch mesiacov od doručenia upovedomenia považujú za včas a riadne podané aj vtedy, ak sa povinný spravoval nesprávnym poučením súdu o lehote na ich podanie alebo ak upovedomenie vôbec neobsahovalo poučenie o lehote na ich   podanie,   alebo   ak   obsahovalo   nesprávne   poučenie   o   tom,   že   námietky   nie   sú prípustné.  

V danom   prípade,   keď   teda   sťažovateľka   (zastúpená   kvalifikovaným   právnym zástupcom, pozn.) bola presvedčená o nesprávnosti postupu súdnej exekútorky, ktorá ju o prípustnosti   námietok   proti   exekúcii   nepoučila   aj   v upovedomení   o začatí   exekúcie predajom nehnuteľností, mala možnosť (s poukazom na uvedené) námietky proti exekúcii podať do troch mesiacov od doručenia jej predmetného upovedomenia, pričom následne by bolo   úlohou   exekučného   (okresného)   súdu   sa   s týmito   jej   námietkami   aj   meritórne vysporiadať.   Sťažovateľka   však   relevantné   a zákonným   spôsobom,   resp.   zákonnými okolnosťami   odôvodnené   (§   50   ods.   1   Exekučného   poriadku)   námietky   proti   exekúcii nepodala.

Vzhľadom na uvedené konštatovania sa námietky sťažovateľky týkajúce sa jednak absencie poučenia o prípustnosti námietok proti exekúcii v upovedomení o začatí exekúcie predajom   nehnuteľností   a jednak   ňou   tvrdenej   nesprávnosti   poučenia   o neprípustnosti námietok   aj   proti   „spôsobu“   vykonania   exekúcie   predajom   nehnuteľností   javia   ako neopodstatnené a nedôvodné.

V súvislosti   s ďalšími   námietkami   sťažovateľky,   podľa   ktorých   v uznesení sp. zn. 12 Er   3926/2010   zo   17.   októbra   2011,   ktorým   bolo   rozhodnuté   o jej   návrhu na zastavenie   Exekučného   konania,   sa   okresný   súd   nevysporiadal   ani s otázkou   súdnou exekútorkou   zvoleným   spôsobom   vykonania   exekúcie   s ohľadom   na   jeho   primeranosť k hodnote vymáhaného nároku a ani s otázkou prípustnosti exekúcie z hľadiska práva tretej osoby zriadeného k exekuovanej nehnuteľnosti, ústavný súd podotýka, že ani v tejto časti nemožno   odôvodneniu   napádaného   uznesenia   okresného   súdu   vytýkať   jednostrannosť, neodôvodnenosť či svojvoľnosť.

Sťažovateľka sa domáhala zastavenia exekučného konania na základe § 57 ods. 1 písm.   g)   Exekučného   poriadku,   podľa   ktorého   exekúciu   súd   zastaví,   ak   exekúciu   súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   tak   ako   to   konštatoval   aj   okresný   súd,   sťažovateľka nedisponuje   iným   majetkom   okrem   nehnuteľností,   ktoré   by   mohli   podliehať   exekúcii, nemožno   považovať   exekúciu   predajom   týchto   nehnuteľností   za   neprípustnú,   keďže predmetné nehnuteľnosti sú vo vlastníctve sťažovateľky a ani právo tretej osoby zriadené k jednej z týchto nehnuteľností nie je v zmysle Exekučného poriadku dôvodom, pre ktorý by   exekúciu   nebolo   možné   vykonať,   resp.   pre   ktoré   by   bola   neprípustná.   Argument sťažovateľky o strate bývania v dôsledku exekuovania predmetných nehnuteľností nemožno v štádiu   exekučného   konania,   ktorého   začatie   sťažovateľka   svojím   správaním   sama podnietila, považovať za relevantný z hľadiska hodnotenia prípustnosti exekúcie.  

Nadväzne na   uvedené,   v súvislosti   s otázkou   primeranosti   hodnoty   exekuovaných nehnuteľností   a vymáhaného   nároku   ústavný   súd   nad   rámec   podotýka,   že   tak,   ako   to vyplýva z ustanovení § 134 a nasl. Exekučného poriadku, pred predajom exekuovaných nehnuteľností je súdna exekútorka povinná zabezpečiť znalecký posudok na určenie ich hodnoty a až na základe takéhoto ocenenia posúdi, v akom rozsahu bude nevyhnutný predaj nehnuteľností   vo   vlastníctve   povinnej   sťažovateľky   na   uspokojenie   nielen   vymáhaného nároku (istiny) a jeho príslušenstva, ale aj trov exekučného konania.   Napokon   v súvislosti   s námietkou   sťažovateľky,   že   okresný   súd   napádaným uznesením rozhodol nielen o jej návrhu na zastavenie exekučného konania, ale aj o ňou uplatnených   námietkach   proti   exekúcii,   pričom   podľa   jej   názoru   o námietkach   proti exekúcii mal okresný súd rozhodnúť samostatným uznesením, ústavný súd konštatuje, že ani v tejto časti napádané uznesenie okresného súdu nevykazuje známky arbitrárnosti.  

V súvislosti s uvedeným okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:   „Súdna   exekútorka   súdu   dňa   4.3.2011   doručila   podanie   povinnej   označené   ako námietky   proti   exekúcii   -   návrh   na   zastavenie   exekúcie,   ktorého   obsah   je   totožný   ako v návrhu na zastavenie exekúcie doručenom súdu dňa 22.2.2011, preto súd toto podanie podľa   obsahu   posúdil   ako   návrh   na   zastavenie   exekúcie.   V uvedenom   návrhu   povinná navyše doplnila len, že bez toho, aby jej bolo doručené upovedomenie o začatí exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke jej banka na príkaz exekútora blokuje účet v T. banke, a.s.“

Podľa § 41 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku každý úkon posudzuje súd podľa jeho obsahu, aj keď je úkon nesprávne označený.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že aj keď sťažovateľka svoje podanie doručené súdnou exekútorkou okresnému súdu 4. marca 2011 označila ako „námietky proti exekúcii“,   z hľadiska   jeho   obsahovej   argumentácie   nebolo   odôvodnené   okolnosťami predpokladanými v § 50 ods. 1 Exekučného poriadku, teda v skutočnosti nešlo o námietky proti exekúcii a okresný súd aplikujúc ustanovenie § 251 ods. 4 v spojení s § 41 ods. 2 Občianskeho   súdneho   poriadku   postupoval   podľa   názoru   ústavného   súdu   ústavne akceptovateľným   spôsobom,   keď   toto   podanie   sťažovateľky   posúdil   podľa   jeho obsahu a z dôvodu   identickosti   jeho   odôvodnenia   s odôvodnením   v   návrhu   na   zastavenie exekučného   konania,   tieto   vyhodnotil   spoločne   ako   návrh   na   zastavenie   exekučného konania a rozhodol o nich jedným uznesením.  

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   závery   okresného   súdu v napadanom uznesení sp. zn. 12 Er 3926/2010 zo 17. októbra 2011 v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Z namietaného uznesenia totiž nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   (v   danom   prípade   Exekučného poriadku), ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Uvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľky v časti namietaného porušenia základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavene neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ako zjavne neopodstatnenú ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v časti namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, k porušeniu ktorých malo dôjsť (prihliadnuc na argumentáciu sťažovateľky) v spojitosti   s porušením práv   na   spravodlivý   proces.   Keďže   ústavný   súd   nezistil   porušenie   práv   sťažovateľky na spravodlivé   súdne   konanie   nemohlo   v ich   spojitosti   dôjsť   ani   k porušeniu   práv na ochranu a pokojné užívanie vlastníctva.  

Pokiaľ   ide   o sťažovateľkou   namietané porušenie   základného   práva   na   zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti, aby sa mohla vyjadriť k dôkazom, ústavný súd podotýka, že sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, v tomto smere svoju sťažnosť neodôvodnila v zmysle požiadavky § 20 ods.   1 zákona o ústavnom súde, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky   v tejto   časti   už   po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   pre   nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).  

Napokon ústavný súd podotýka, že v časti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie základných   práv   tým,   že   upovedomenie   o začatí   exekúcie   nebolo   doručené   jej   matke, ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol   ako   podanú   zjavne   neoprávnenou   osobou, pretože v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd koná o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ktoré namietajú porušenie svojich práv, a nie práv iných osôb.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého   rozhodnutia   okresného   súdu,   ako   aj   rozhodnutie   o   priznaní   úhrady   trov konania je viazané na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o týchto častiach sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. mája 2012