znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 204/2011-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna   2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti J., s. r. o., B., zastúpenej Mgr. P. L., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod   sp. zn. 54   Cb   157/2007   a jeho   rozsudkom   zo   6.   októbra   2009   v spojení   postupom Krajského   súdu   v Bratislave   v odvolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Cob   80/2010 a jeho rozsudkom z 2. novembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti J., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. februára 2011   doručená   sťažnosť   spoločnosti   J.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného porušenia „práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 48 ods. 2 a podľa čl. 47 ods. 3 ústavy“ postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 54 Cb 157/2007 a jeho rozsudkom zo 6. októbra 2009 v spojení   postupom   Krajského súdu   v Bratislave   (ďalej len   „krajský   súd“)   v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 80/2010 a jeho rozsudkom z 2. novembra 2010.

2.   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   (v   citáciách   označená   aj „navrhovateľ“,   resp.   „žalovaný,   pozn.)   bola „v   procesnom   postavení   žalovaného účastníkom   súdneho   konania   na   Okresnom   súde   Bratislava   II,   č.   k.   54Cb/157/2007. Prvostupňový súd rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 6852,92 Eur ako   aj   náhradu   trov   konania   vo   výške   411,07   Eur,   z   titulu   náhrady   škody   spôsobenej neoprávneným odberom plynu.

Proti   tomuto   rozsudku   sa   žalovaný   odvolal.   Odvolací   súd   bez   nariadenia pojednávania rozsudok prvostupňového súdu potvrdil s tým, že sa v celom rozsahu stotožnil so zisteným skutkovým stavom aj právnym posúdením veci prvostupňovým súdom. Rozsudok odvolacieho súdu bol právnemu zástupcovi navrhovateľa doručený 8. 12. 2010...

Podstatou   sporu   bolo,   že   sa   žalobca   domáhal   náhrady   škody   spôsobenej neoprávneným odberom plynu. Ako neoprávnený odber plynu žalobca označil stav, keď na plynomeri umiestnenom v prevádzke žalovaného boli plomby na počítadle plynomera, ktoré boli hladké, pričom podľa tvrdenia žalobcu na nich mala byť vyrazená overovacia značka D22 a číslo 201. Tento stav potom považoval za poškodenie plomby a teda za poškodenie zabezpečenia   proti   neoprávnenej   manipulácii   podľa   §   59   ods.   1   písm.   d)   zákona   č. 656/2004 Z. z. ( účinného od 1. 1. 2005 ).

Podľa   názoru   navrhovateľa   prvostupňový   i   odvolací   súd   pochybili   v   tom,   že   na skutkový   stav,   ktorý   vznikol   v   priebehu   rokov   1995   až   1998   v   súlade   s   vtedy   platnou a účinnou   právnou   úpravou,   aplikovali   neskôr   prijatú   a   účinnú   právnu   úpravu.   Tým priznali neskoršej právnej úprave retroaktívne pôsobenie.“.

3.   Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že „nesprávnou   aplikáciou   právnych   predpisov v našej právnej veci súdy porušili naše právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, nakoľko jeho súčasťou musí byť aj zákaz retroaktívnej aplikácie právnych noriem, ktorý vyplýva z článku 1 ods. 1 ústavy podľa ktorého sa Slovenská republika hlási k princípom právneho štátu.

Ďalšie pochybenie oboch súdov vidíme v tom, že v procese dokazovania (ktoré sa vykonávalo na prvostupňovom súde) súdy nerešpektovali požiadavku rovnosti účastníkov pred súdom...

Žalobca žiadnym spôsobom neoznačil dôkazy na preukázanie toho, že by mu bola vznikla škoda, v tomto smere sa žiadne dokazovanie neviedlo, čo podľa nás malo viesť súdy k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Avšak súdy uložili žalovanému povinnosť nahradiť pomocou vzorca vypočítanú škodu, čo znamená že od žalobcu nepožadovali aby svoje   tvrdenie   dokazoval   a   zvýhodnili   ho   tak   oproti   žalovanému,   ktorý   na   rozdiel   od žalovaného musel niesť dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení. Súdy tak vytvorili nerovné postavenie medzi žalobcom a žalovaným.

Uvedeným postupom súdy porušili právo navrhovateľa na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na rovnosť v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.“.

4. Sťažovateľka ďalej uviedla, že „Odvolací súd, ktorý vo veci konal rozhodol bez nariadenia pojednávania, teda v neprítomnosti účastníkov konania. Súčasne sa jeho stručné rozhodnutie   odvoláva   na   (z   hľadiska   právnej   argumentácie)   rovnako   stručný   rozsudok prvostupňového súdu a odvolacie námietky žalovaného považoval odvolací súd za právne irelevantné.

I   keď   občiansky   súdny   poriadok   umožňuje   odvolaciemu   súdu   rozhodnúť   aj   bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2) a tiež umožňuje stotožniť sa vo svojom rozhodnutí s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   sme   toho   názoru,   že   by   tak   mal   robiť   iba striedmo,   v   skutkovo   i   právne   jednoduchých   a   jednoznačných   prípadoch   a   vtedy   ak v odvolaní   účastníka   sa   neobjaví   žiadna   nová   argumentácia,   ktorá   by   neodznela   pred súdom prvého stupňa a s ktorou by sa tento súd nevysporiadal...

Vo svojom odvolaní sme uviedli argumenty zhodne ako v článku II. tohto návrhu (pozri body 2 a 3, pozn.), týkajúce sa retroaktívnej aplikácie zákonov, no odvolací súd túto námietku považoval bez bližšieho zdôvodnenia za právne irelevantnú. Rovnako sa žiadny zo súdov nezaoberal našou námietkou, že žalobca je v konaní povinný dokazovať vznik škody v tom zmysle že u neho došlo ku zmenšeniu jeho majetku, čo však žalobca v konaní neurobil a teda neuniesol dôkazné bremeno. Súdy sa s touto námietkou nijako nevysporiadavali, neodkázali na žiadny dôkaz, ktorý by našu námietku vyvracal a ani neuviedli žiadne právne úvahy, ktorými sa pri aplikácii zákonov spravovali. Pritom námietky týkajúce sa neunesenia dôkazného   bremena   alebo   retroaktivity   aplikácie   zákona   je   ťažko   možné   považovať   za účelové   a   irelevantné   ako   uviedli   oba   súdy.   Tieto   námietky   je   možné   považovať   za nesprávne,   to   by   však   súdy   museli   s   ohľadom   na   požiadavku   presvedčivosti   rozsudku argumentačne podložiť.

V súhrne tak považujeme rozhodnutia súdov za rozhodnutia v rozpore s § 157 ods. 2 O. s. p. čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle č. 46 ods. 1 ústavy... Sme tiež toho názoru, že odvolací súd prerokovaním veci v našej neprítomnosti za tejto   dôkaznej   i   právnej   situácie   porušil   naše   právo   na   prerokovanie   veci   v   našej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.“.

5.   Sťažovateľka   navrhla,   aby „ústavný   súd   nášmu   návrhu   (sťažnosti) vyhovel a vyslovil, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava II č. k. 54Cb/157/2007 zo dňa 6. 10. 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 2Cob/80/2010 zo dňa 2. 11. 2010 a konaním ktoré im predchádzalo bolo porušené právo navrhovateľa na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na rovnosť v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, právo na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Tiež navrhujeme, aby ústavný súd právoplatný rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Cob/80/2010 zo dňa 2. 11. 2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.“.

6. Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   oprávnený   konať   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9.   Podľa   čl.   127   ústavy   je   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv   a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc   rozhodovať   o takých   sťažnostiach,   o ktorých   je   oprávnený   podľa   platných právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

10.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy,   ak namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

11. Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom okresného súdu sp. zn. 54 Cb 157/2007 zo 6. októbra 2009 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 26 Cob 80/2010 z 2. novembra 2010, ako aj postupom menovaných súdov v konaniach predchádzajúcich vydaniu týchto označených rozhodnutí.

II.A

K namietanému porušeniu označených základných práv postupom okresného súdu v označenej právnej veci

12. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu preto, lebo na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.

13. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka proti (v sťažnosti) namietanému rozsudku okresného súdu sp. zn. 54 Cb 157/2007 zo 6. októbra 2009 podala riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc na   konanie   o tej   časti   sťažnosti,   v ktorej   sa   namieta   porušenie   práv   sťažovateľky predmetným rozsudkom okresného súdu.

14. Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažovateľkinu sťažnosť v tejto jej časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   pre   nedostatok   právomoci   na   jej prerokovanie.

II.B

K namietanému porušeniu označených základných práv postupom Krajského súdu v označenej právnej veci

15.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní. (Podľa odseku 2 každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.) Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

16.   Zo   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie   svojich v sťažnosti označených práv postupom krajského súdu a jeho rozsudkom (ktorým potvrdil prvostupňové   rozhodnutie),   a   to   najmä   tým,   že   sa   stotožnil   s   faktickými   zisteniami, právnymi názormi a závermi okresného súdu, ktoré, ako to vyplýva z obsahu sťažnosti, však podľa názoru sťažovateľky vyplývali z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a jeho nesprávneho právneho posúdenia (pozri body 3 a 4).

II.B a) K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

17. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr.   II.   ÚS   88/01,   I.   ÚS   290/2010),   ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom   konaní.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.   Právomoc ústavného súdu   konať a rozhodovať podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

18.   Pokiaľ   ide   o   sťažovateľkou   namietané porušenie jej základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc   všeobecných   súdov.   V   právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní   sťažovateľky   rozsudkom   sp.   zn.   2   Cob   80/2010   z 2.   novembra   2010   sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy.

19.   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   krajského   súdu   dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne   správny,   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho   argumentácia   vychádzajúca z v konaní zistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov. V odôvodnení svojho rozhodnutia po uvedení:

a)   podstaty   rozhodnutia   okresného   súdu «Okresný   súd...   napadnutým   rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6.852,92 EUR a trovy konania vo výške 411,07 EUR. V odôvodnení súd uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 6.852,92 EUR z titulu náhrady škody spôsobenej neoprávneným odberom plynu. Vykonaným dokazovaním súd zistil, že medzi právnym predchodcom žalobcu ako dodávateľom   a   žalovaným   ako   odberateľom   bola   dňa   15.   08.   2004   uzavretá   písomná zmluva o dodávke plynu pre odberateľov kategórie maloodber č. 103504, predmetom ktorej bola dodávka a odber plynu v odbernom mieste J., B. Súčasťou zmluvy boli Obchodné podmienky, preddavkový kalendár a montážny list meradla. Z montážneho listu meradla zo dňa 18. 05. 2005 podpísaného obidvoma zmluvnými stranami súd zistil, že dňa 18. 05. 2005 bolo v odbernom mieste žalovaného namontované meradlo objemu Rombach, výrobné číslo 4045445 so stavom počítadla 3 m3, a to výmenou za predchádzajúce demontované meradlo výrobné číslo 3919121 so stavom počítadla 491600 m3. Ako dôvod demontáže a montáže je uvedené   „Poškodenie   plomby   na   počítadle   odmontovaného   plynomeru“.   Zo   záznamu z vykonanej kontroly zo dňa 18. 05. 2005 vyplýva, že v odbernom mieste žalovaného bola vykonaná kontrola meradla Rombach výr. č. 3919125, pričom bol zistený stav 491600 m3. Zápis je potvrdený žalovaným.

Zo znaleckého posudku na meradlo č. 145/312.5/05 zo dňa 11. 07. 2005 predloženým žalobcom   a   spracovaným   subjektom   S.   B.   súd   zistil,   že   v   posudku   na   meradlo   výr.   č. 3919121   je   konštatovaný   stav   počítadla   491600,34   m3 a   je   konštatované   poškodenie overovacej značky na počítadle-zásah do mechanizmu počítadla.

Žalobca   vyúčtoval   žalovanému   faktúru   č.   90022931   splatnou   dňa   07.   10.   2005 titulom   neoprávneného   odberu   s   nákladmi   zisťovania   sumu   206.451,10   Sk.   Prílohou faktúry bol výpočet škody spôsobenej dodávateľovi neoprávneným odberom za obdobie od 01. 05. do 18. 05. 2005.

Súd poukázal na § 373 Obchod. zák., § 59 ods. 1 písm. d/, ods. 2 zák. č. 656/2004 Z. z., § 1 ods. 2, 4, 9 vyhl. MH SR č. 155/2005 Z. z. a konštatoval, že mal jednoznačne za preukázané, že na strane žalovaného došlo k neoprávnenému odberu plynu, čo jednoznačne preukazuje   odborný   posudok   a   svedecká   výpoveď   spracovateľa   posudku   V.   L. Neoprávneným   odberom   došlo   k   porušeniu   zákonnej   povinnosti   v   zmysle   citovaných zákonných   ustanovení,   čo   zakladá   nárok   žalobcu   na   náhradu   škody   v   zmysle   vyhl. č. 155/2005 Z. z., pričom ide o objektívnu zodpovednosť odberateľa, t. j. žalovaného. Súd preto žalobe vyhovel. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p...»,

b) odvolacej argumentácie sťažovateľky: „Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Uviedol, že žalobca ako neoprávnený odber plynu označil, stav, keď na plynomeri umiestenom v prevádzke žalovaného boli plomby na počítadle, ktoré boli hladké, pričom podľa tvrdenia žalobcu na nich mala byť vyrazená značka D22 a číslo 201. Tento stav považoval za poškodenie plomby podľa § 59 ods. 1 písm. d/ zák. č. 655/2004 Z. z.. Žalovaný namietal, že v čase montáže plynomeru vr. 1995 bol pre oblasť meradiel účinný zák.   č.   505/1990   Zb.   a   vyhláška   č.   69/1991   Zb.,   pričom   ani   jeden   z   týchto   predpisov nevyžadoval, aby plomba bola opatrená písmenami alebo číslicami. Preto nie je pravda, že plomba, ak nemá na sebe číslice a písmená, je poškodená. Žalovaný poukázal i na § 59 zák. č.   656/2004,   ktorý   v čase údajného poškodenia   plomb na   plynomeri dňa   18.   05.   2005 stanovoval, že odberateľ je povinný uhradiť dodávateľovi škodu, len ak vznikla. Žalobca v celom konaní nepreukazoval, že by mu vznikla akákoľvek škoda, dokonca to ani netvrdil. Súd   ďalej pochybil,   keď   ako   dôkaz   o dni   posledného odpočtu plynu   považoval faktúru vystavenú   žalobcom   bez   zjavného   prepojenia   na   odpočtový   list,   ktorá   však   nie   je   iba účtovým   dokladom   a   tiež   súd   nevzal   do   úvahy   výpoveď   svedka   P.,   ktorý   nevedel identifikovať   konkrétny   deň,   kedy   robil   u   žalobcu   odpočet   a   uviedol,   že   to   mohlo   byť kedykoľvek v čase od 15. 04. do 15. 05. 2005. Žalovaný taktiež namietal, že súd iba zhrnul tvrdenie žalobcu a obsah vykonaných dôkazov, pričom neuviedol, akými úvahami sa pri ich hodnotení   riadil   a   ako   vec   právne   posúdil,   čo   je   v   rozpore   s   §   157   ods.   2   O.   s.   p... Prvostupňové rozhodnutie je preto nepodložené, nepreskúmateľné a nesprávne. Žalovaný preto   navrhol,   aby   odvolací   súd   napadnutý   rozsudok   zrušil   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie konanie, alebo ho zmenil a žalobu zamietol.“

c) uviedol argumentáciu krajského súdu: „Krajský súd... ako súd odvolací prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O. s. p. apo   preskúmaní   obsahu   spisu   a   dôvodov   odvolania   žalovaného   dospel   k   záveru,   že odvolaniu nie je možné vyhovieť.

Odvolací   súd   sa   v   celom   rozsahu   stotožňuje   so   zisteným   skutkovým   stavom   aj s právnym   posúdením   veci   prvostupňovým   súdom.   Odôvodnenie   rozsudku   považuje   za dostatočné a presvedčivé.

Z listinných dôkazov ako aj svedeckých výpovedí, na ktoré poukázal v rozsudku súd prvého stupňa, bol i podľa názoru odvolacieho súdu preukázaný vznik škody, spôsobenej dodávateľovi   plynu   neoprávneným   odberom   plynu.   V   konaní   bolo   preukázané,   že demontované meradlo malo porušené overovacie značky výrobcu na počítadle zásahom do mechanizmu počítadla a preto nevyhovovalo technickým a metrologickým požiadavkám. Uvedená   skutočnosť   vyplýva   jednoznačne   zo   zápisu   zo   dňa   18.   05.   2005, z montážneho   listu   meradla   zo   dňa   18.   05.   2005,   z   výpovede   svedka   F.   B.   a   najmä z Posudku na meradlo č. 145/312.5/05 zo dňa 11. 07. 2005 vykonaného S. pracovisko B. Stav počítadla k 01. 05. 2005 bol 488905 m3 spotrebovaného plynu a k 18. 05. 2005, t. j. k dátumu jeho demontáže, bol stav 491 600 m3.

Žalobcovi ako dodávateľovi vznikla teda škoda podľa § 59 ods. 1 písm. d/ a ods. 2 zák. č. 656/2004 Z. z. do výšky určenej podľa vyhl. č. 155/2005 Z. z., tak ako to správne vyhodnotil súd prvého stupňa.

Dôvody   odvolania   žalovaného   odvolací   súd   považuje   za   právne   irelevantné, pretože žalobca   škodu,   spočívajúcu   v   neoprávnenom   odbere,   ktorého   cena   predstavuje 201.524,11 Sk a v nákladoch na zisťovanie neoprávneného odberu vo výške 4.927,- Sk, v konaní preukázal.

Odvolací súd preto rozsudok prvostupňového súdu podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.“

20.   Predmetné   rozhodnutie   krajského   súdu   (nadväzujúce   na   faktické   zistenia a právny   názor   okresného   súdu)   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené   a   nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu a tým aj okresného   súdu   nestotožňuje,   nepostačuje   sama   osebe   na   prijatie   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Aj   stabilná   rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo   na súdnu   ochranu stotožňovať s procesným   úspechom,   z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

21. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa námietkami   sťažovateľky   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovateľka   v   tomto   konaní   dostala   odpoveď   na   všetky   podstatné   okolnosti   prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka   na   súdnu   ochranu,   resp.   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

22.   Ústavný   súd   na   záver   poznamenáva,   že   dôvody   rozsudku   krajského   súdu sp. zn. 2 Cob   80/2010   z 2.   novembra   2010   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické, vychádzajúce   zo   skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto rozhodnutie   nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery, konštatuje   dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   krajský   súd   dospel   na   základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

23. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva   sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   S prihliadnutím   na   odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.B b) K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy

24. Sťažovateľka namietala tiež porušenie základného práva „na rovnosť v konaní pred   súdom   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy“ a základného   práva „na   prerokovanie   veci v prítomnosti účastníkov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ predmetným rozhodnutím krajského súdu.

25. Porušenie označených základných práv vidí sťažovateľka v tom, že krajský súd v konaní o jej odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania (pozri bod 4) a vo veci konajúce súdy „v procese dokazovania (ktoré sa vykonávalo na prvostupňovom súde)... nerešpektovali požiadavku rovnosti účastníkov pred súdom“ (pozri bod 3). Podľa sťažovateľky neboli splnené zákonné podmienky na takýto postup   krajského   súdu,   týmto   postupom   jej   bola   odňatá   možnosť   vyjadriť   sa   k   veci a k záverom okresného súdu v odvolacom konaní a v dôsledku tohto postupu krajského súdu nedošlo k preskúmaniu jej odvolacích námietok, ktoré „považoval odvolací súd za právne irelevantné“, a tým „odvolací súd prerokovaním veci v našej neprítomnosti za tejto dôkaznej i právnej situácie porušil naše právo...“.

26. Podľa § 213 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7. Podľa § 213 ods. 2 ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Podľa § 213 ods.   3 OSP ak má odvolací   súd   za to,   že súd prvého stupňa dospel   na základe vykonaných   dôkazov   k   nesprávnym   skutkovým   zisteniam,   dokazovanie   v potrebnom rozsahu opakuje sám. Podľa § 213 ods. 4 OSP odvolací súd môže doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých účastníkom konania, ak ich nevykonal súd prvého stupňa, hoci mu ich účastník navrhol, alebo za podmienok ustanovených v § 205a. Podľa § 214 ods. 1 OSP (v znení účinnom k 2. novembru 2010) na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak

a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,

c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa § 214 ods. 2 OSP v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Podľa § 223 OSP odvolací súd rozhoduje rozsudkom, ak potvrdzuje alebo mení rozsudok, inak rozhoduje uznesením.

27.   Novelizácie   Občianskeho   súdneho   poriadku,   najmä   novelizácia   vykonaná zákonom č. 384/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov s účinnosťou   od   15.   októbra   2008,   krajskému   súdu   umožnila   rozhodnúť   vo   veci sťažovateľky aj bez nariadenia pojednávania, ak dospel k záveru, že vo veci nie je potrebné zopakovať   alebo   doplniť   dokazovanie.   O   tom,   či   treba   zopakovať,   alebo   doplniť dokazovanie, môže krajský súd rozhodnúť autonómne, t. j. bez ohľadu na názor účastníkov konania, podľa konkrétnych okolností prípadu (najmä na základe dokumentácie obsiahnutej v   spise).   Z napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   nevyplýva,   že   by   krajský   súd   pred vyhlásením rozsudku vykonal ďalšie dokazovanie, resp. zopakoval dokazovanie vykonané súdom   prvého   stupňa,   a „keďže   sa   v celom   rozsahu“ stotožnil   s faktickými   a právnymi závermi   okresného   súdu   uvedenými   v jeho   odôvodnení, „po   preskúmaní   obsahu   spisu a dôvodov odvolania žalovaného“ dospel krajský súd k záveru, že „odvolaniu nie je možné vyhovieť“. Za daných okolností ústavný súd zastáva názor, že ak krajský súd rozhodol vo veci   bez   nariadenia   odvolacieho   pojednávania   (§   214   ods.   2   OSP)   a stotožnil   sa s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia (§ 219 ods. 1 a 2 OSP), tak postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

28. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že postup a rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré vychádza z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za daných okolností považoval ústavný súd postup krajského súdu, v rámci ktorého   rozhodol   vo   veci   sťažovateľky   bez   nariadenia   pojednávania   a stotožnil   sa s rozhodnutím   súdu   prvého   stupňa,   za   ústavne   akceptovateľný   a udržateľný   a   na   tomto základe   dospel   k   záveru,   že   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   sťažovateľkou   označených základných   práv,   čo   zakladá   dôvod   na odmietnutie   sťažnosti   v tejto   jej   časti   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

29.   Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

III.

30. Po odmietnutí sťažnosti ako celku nebol už právny dôvod zaoberať sa ďalším návrhom sťažovateľky uvedeným v petite jej sťažnosti (bod 5).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011