znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 204/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť I. Š., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. Š., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   ochranu   výsledkov   jeho   tvorivej   činnosti zákonom podľa čl. 43 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 394/05 a jeho rozsudkom z 28. januára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. Š.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2010   doručená   sťažnosť   I.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   v ktorej   namietal   porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na ochranu výsledkov jeho tvorivej činnosti zákonom podľa čl. 43 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 394/05 a jeho rozsudkom z 28. januára 2010.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že „... 20. 04. 1998 podal sťažovateľ na Okresnom súde Bratislava II návrh, ktorým sa... domáhal voči odporcovi - spoločnosti O., a. s. so sídlom   v B.   zaplatenia   sumy   1.200.000,-   Sk   z   titulu   odmeny   výkonného   umelca   za neoprávnené použitie hudobných diel, na stvárnení ktorých sa podieľal ako prvý huslista v O.   Tento   žalobný   návrh,   vedený   na   Okresnom   súde   Bratislava   II   pod   sp.   zn.   11 C 132/1998, sťažovateľ v priebehu konania rozšíril o ďalších 600.000,- Sk, t. j. na celkovú sumu   1.800.000,-   Sk.   Z   obsahu   podaní   sťažovateľa   je   zrejmé,   že   svojho   nároku   na zaplatenie   sumy   1.800.000,-   Sk   sa   domáha   z   dôvodu,   že   odporca   svojim   protiprávnym konaním spôsobil, že v období rokov 1994 - 2002 bolo v zahraničí neoprávnene, komerčne šírených 180 nahrávok hudobných diel, na ktorých tvorbe sa podieľal a to bez toho, aby mu za to bola poskytnutá primeraná autorská odmena, na ktorú mal ako výkonný umelec podľa ustanovenia § 46 ods. 3 vtedy platného autorského zákona právny nárok...“. Okresný súd Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 11 C 132/1998-247 zo 4. februára 2005 konanie „v časti štyroch nahrávok zastavil a vo zvyšku návrh ako nedôvodný zamietol a sťažovateľovi   uložil   povinnosť   zaplatiť   odporcovi   náhradu   trov   konania   vo   výške 239.654,-   Sk...“.   Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   3   Co   394/05   z 28.   januára   2010 sťažovateľom napadnutý rozsudok okresného súdu zo 4. februára 2005 „v celom rozsahu ako   vecne   správny   potvrdil“ a uložil   mu   povinnosť   zaplatiť   odporcovi   náhradu   trov konania.

  3. Sťažovateľ ďalej uviedol, že:

„Za porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy... právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru... považuje sťažovateľ to,   že   krajský   súd   v   rozhodnutí   o   odvolaní   nereagoval   na   jeho   relevantné   argumenty uvádzané v odvolaní... právne názory krajského súdu... považuje za nesprávne. Odvolací súd sa v rozhodnutí vôbec nezaoberal vecnými námietkami sťažovateľa, ale len poukázal na správny záver prvostupňového súdu, hoci tento vôbec neriešil podstatu veci vyplývajúcu z obsahu   uplatneného   nároku...   Vôbec   neprihliadol...   na   výsledky   predchádzajúcich súdnych konaní, v ktorých bola riešená protiprávnosť konania odporcu vo vzťahu k jeho autorským právam...   z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vôbec nevyplýva, podľa akých právnych predpisov krajský súd vec posudzoval, ani akými skutkovými a právnymi úvahami   dospel   k   svojmu   rozhodnutiu.   Z   tohto   pohľadu   je   rozhodnutie   tiež nepreskúmateľné... Týmto... rozhodnutím porušil krajský súd aj jeho základné právo na výsledky tvorivej duševnej činnosti podľa článku 43 ods. 1 Ústavy... a základného práva vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy... Súčasťou týchto práv sú aj autorské práva výkonného umelca... Okrem osobnostných práv zahŕňa v sebe autorské právo aj majetkové právo autora udeľovať súhlas na každé použitie diela a právo na primeranú odmenu za použitie diela. Výkonom súdnej moci boli tieto jeho základné práva úplne popreté.“

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo I. Š. vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy..., základné právo na výsledky tvorivej duševnej činnosti podľa článku 43 ods. 1 Ústavy..., základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu... č. k. 3 Co 394/05 zo dňa 28. januára 2010 porušené bolo.

2. Rozhodnutie Krajského súdu... č. k. 3 Co 394/05 zo dňa 28. januára 2010 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie.

3. Krajský súd... je povinný zaplatiť I. Š. trovy právneho zastúpenia...“.

II.

5.   Sťažovateľ   k sťažnosti   pripojil   písomné „dôkazy“,   z ktorých   vzhľadom   na námietky a tvrdenia sťažovateľa (body 3 a 4) považuje ústavný súd za dôvodné oboznámiť najmä rozsudok okresného súdu č. k. 11 C 132/1998-247 zo 4. februára 2005,   odvolanie sťažovateľa z 13. júna 2005 a relevantné časti ich odôvodnení.

5.1   Okresný súd predmetným rozsudkom   (zo 4. februára 2005) „konanie v časti nahrávok..., všetky vydané v Kórey v roku 1993“ zastavil a „vo zvyšku návrh“ zamietol. V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   po   uvedení   podstatných   častí   obžaloby,   výsledkov dokazovania   výsluchom   účastníkov   a svedkyne,   ako   aj   oboznámení   listinných   dôkazov a citovaní na vec sa vzťahujúcich ustanovení v čase vzniku tvrdeného protiprávneho stavu aktuálneho autorského zákona (zákon č. 383/1997 Zb. Autorský zákon a zákon, ktorým sa mení   a dopĺňa   Colný   zákon   v znení   neskorších   predpisov)   okresný   súd   použil   túto argumentáciu:

„... Navrhovateľ svoj nárok na zaplatenie sumy 1.800.000,- Sk odôvodnil tým, že ako výkonnému   umelcovi,   ktorý   sa   podieľal   na   vytvorení   umeleckého   výkonu   vznikol   nárok v tejto výške na primeranú odmenu za použitie umeleckého výkonu rozmnožovaním jeho záznamov. Náhradu škody a vydanie bezdôvodného obohatenia ako právny titul neuplatnil. Súd   v zmysle   citovaných   ustanovení   zákona   a výsledkov   dokazovania   považoval návrh za nedôvodný z nasledovných dôvodov.

Právo výkonného umelca sa viaže na šírenie záznamu umeleckého diela na základe súhlasu výkonného umelca na jeho šírenie. Teda odmena výkonného umelca je podmienená použitím umeleckého výkonu spôsobom upraveným s Autorskom zákone.

Ak tretia osoba použije umelecký výkon bez súhlasu výkonného umelca alebo iným protiprávnym   spôsobom   dopúšťa   sa   konania,   ktoré   môže   byť   trestným   činom   (§   152 Trestného zákona) a v každom prípade takéto konanie zakladá nárok na náhradu škody, ktorá výkonnému umelcovi vznikla, nezakladá však nárok na odmenu výkonného umelca. Ak   nastala   situácia   neoprávneného   použitia   diela   súd   má   za   to,   že   odmena výkonnému umelcovi za toto použitie diela nepatrí tiež preto, že nebol daný právny dôvod jeho použitia.

Navrhovateľ   právny   titul   náhrady   škody   a vydania   bezdôvodného   obohatenia neuplatnil.

Pretože súd je viazaný návrhmi účastníkov nemohol rozhodnúť o náhrade škody, keďže navrhovateľ túto nevedel určiť ani preukázať. Pri preukázaní škody spočíva dôkazné bremeno   na   účastníkovi.   Z rovnakých   dôvodov   nemohol   súd   rozhodnúť   ani   o vydaní bezdôvodného obohatenia, ktorého vznik navrhovateľ nevedel určiť ani preukázať. Súd sa ďalej stotožnil s námietkou odporcu, že nie je pasívne legitimovaný nakoľko šírenie   zvukových   záznamov   je   spôsobené   činnosťou   zahraničných   vydavateľstiev a prípadnú náhradu škody by musel uplatniť voči týmto porušovateľom jeho majetkového práva výkonného umelca...“

5.2   Podstatou   sťažovateľovej   obrany   prednesenej   v odvolaní   z 13.   júna   2005   sú najmä tieto jeho námietky a tvrdenia:

„... S citovaným rozsudkom nesúhlasím, nepovažujem ho za správny, ani spravodlivý. Podľa môjho názoru súd I. stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd pri rozhodovaní neprihliadol na dôvody uplatnené v návrhu, rozhodol v rozpore so zákonom a s dobrými mravmi... V tomto konaní uplatnil som voči odporcovi právo na zaplatenie sumy 1,800.000,- Sk s príslušenstvom. Právnym dôvodom vzniku môjho nároku je odmena výkonného umelca za požitie, šírenie a predaj diel, resp. náhrada prináležiaca mi neoprávneným   použitím,   šírením   a   predajom   týchto   diel,   t.   j.   bezdôvodné   obohatenie a náhrada mne vzniknutej škody.

Tento právny dôvod vzniku môjho nároku uviedol som súdu písomne v podaní zo dňa 18. 10. 2004 a tiež zo dňa 21. 05. 2004, 07. 09. 2004, 28. 03. 2003.

Konštatovanie súdu uvedené v odôvodnení rozsudku, že navrhovateľ náhradu škody a bezdôvodné   obohatenie   v   konaní   neuplatnil,   neobstojí.   Toto   konštatovanie   považujem v rozpore s mnou uvádzanými dôvodmi návrhu a uplatnenej sumy, ktoré súd v odôvodnení použil zrejme iba pre jednoduchšie zdôvodnenie svojho rozhodnutia.

Naviac ja ako navrhovateľ nie som právnického vzdelania a mám za to, že nie som povinný   uviesť   konkrétny   paragraf   zákonného   predpisu,   podľa   ktorého   svoj   nárok uplatňujem.

Výšku mnou uplatnenej sumy som súdu podrobne zdôvodnil v písomných podaniach. Mám za to, že táto suma zodpovedá v plnom rozsahu aj ust. § 56 Autorského zákona, podľa   ktorého   autorovi   patrí   právo   na   náhradu   škody   a   na   vydanie   bezdôvodného obohatenia,   pričom   výšku   bezdôvodného   obohatenia   u   toho   kto   neoprávnene   nakladal s dielom bez toho, aby získal licenciu, predstavuje odmena, ktorá by za získanie takejto licencie bola zvyčajná v čase neoprávneného nakladania s licenciou...

S poukazom na vyššie uvedené dôvody považujem rozhodnutie I. stupňového súdu, ktorým mi súd ako výkonnému umelcovi za diela nahrávané niekoľko desaťročí nepriznal žiadne plnenie v rozpore so zákonom a dobrými mravmi.

Žiadam preto, aby odvolací súd napadnuté odvolanie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Ak   odvolací   súd   môjmu   odvolaniu   nevyhovie   žiadam,   aby   súd   pripustil   možnosť podania dovolania nakoľko ide rozhodnutie zásadného právneho významu...“

III.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,   opatrením   alebo iným zásahom   boli   porušené   práva   alebo slobody   podľa odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie alebo iný   zásah.   Ak porušenie práv   alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

8.   Predmetom   sťažnosti   sťažovateľa   je   namietané   porušenie   označených   práv zaručených   ústavou   a   dohovorom   postupom   krajského   súdu   a jeho   rozsudkom   sp.   zn. 3 Co 394/05 z 28. januára 2010.

III.A K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

9.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo...   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom...

10. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v postupe krajského   súdu   v odvolacom   konaní   („...   krajský   súd...   nereagoval   na   jeho   argumenty uvádzané   v odvolaní“),   v nedostatočnom   odôvodnení   jeho   rozhodnutia   a vyslovených právnych názoroch, ktoré „považuje za nesprávne (z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vôbec nevyplýva, podľa akých právnych predpisov krajský súd postupoval, ani akými skutkovými   a právnymi   úvahami   dospel   k svojmu   rozhodnutiu...   z tohto   pohľadu   je rozhodnutie tiež nepreskúmateľné a nepresvedčivé“; pozri tiež bod 3).

11. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť   (napr. II. ÚS 88/01),   ako   aj   konkrétne   procesné   garancie   v súdnom   konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Pri   uplatňovaní tejto právomoci   ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

12. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím krajského súdu,   ústavný súd   predovšetkým   konštatuje, že v danej   veci   nebola vylúčená právomoc   všeobecných   súdov.   V právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba posúdenie, či   účinky   výkonu právomoci   krajského súdu   v súvislosti   s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 3 Co 394/05 z 28. januára 2010 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy (resp. dohovoru).

13.   Po   oboznámení   sa   s obsahom   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne   správne,   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho   argumentácia   vychádzajúca z v konaní zistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov. V odôvodnení krajský súd okrem iného uviedol:

„Krajský súd... dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie je možné vyhovieť, pretože súd prvého stupňa vykonal v prejednávanej veci dokazovanie v rozsahu dôkazných návrhov   účastníkov   konania   na   zistenie   rozhodujúcich   skutočností   potrebných   pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa (§ 120 ods. 1 O. s. p.) a zhodnotením výsledkov vykonaného   dokazovania   v   súlade   s   ustanovením   §   132   O.   s.   p.,   dospel   k správnym skutkovým záverom a na ich základe následne vyvodil i správne právne závery.

V prejednávanej veci navrhovateľ sa svojím návrhom domáhal voči odporcovi po úprave zaplatenia 1 800 000,- Sk ako odmeny výkonného umelca za použitie hudobných diel na stvárnení ktorých sa podieľal v čase jeho pôsobenia v O. Podľa tvrdení v návrhu sa ako člen orchestra podieľal na nahrávaní umeleckých výkonov pre slovenské vydavateľstvo O. právneho   predchodcu   odporcu.   Tieto   nahrávky   boli   komerčne   využívané   na   výrobu, distribúciu   a   predaj   rozmnožením   prostredníctvom   magnetofónových   kaziet,   LP   a   CD platní.   Na   základe   dohody   zo   dňa   11. 12.   1992   previedol   odporca   práva   na   šírenie nahrávok umeleckých výkonov na spoločnosť V. s. a. bez obmedzenia s výnimkou územia Slovenskej   a   Českej   republiky:   Tvrdil,   že   v   dôsledku   konania   odporcu   došlo   k   šíreniu zvukových   diel   nahratých   členmi   O.,   k   ich   použitiu   na   výrobu,   distribúciu   a   predaj rozmnoženín. Povinnosť odporcu zdržať sa rozširovania nahrávok hudobných diel vyslovil Mestský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 6 C 44/93 zo dňa 14. 10. 1994, do ktorého zahrnul 67 hudobných diel, ako aj Okresný súd Bratislava II rozsudkom sp. zn. 17 C 208/96 zo dňa 16. 6. 1997 na základe ktorého bol zaviazaný zdržať sa rozširovania ďalších 53 hudobných diel. Ďalej tvrdil, že napriek uvedeným rozhodnutiam, zistil že v predajnej sieti v zahraničí sa nachádzajú i nahrávky hudobných diel O., vydávané vo forme CD a MC v pôvodnej   dramaturgii   alebo   v   kombinácii   s   inými   nahrávkami,   niektoré   z nich   boli vydávané   viackrát   rôznymi   vydavateľmi.   Tiež   tvrdil,   že   vzhľadom   k   tomu,   že   zo   strany odporcu došlo k odpredaju nahrávok hudobných diel, na ktorých sa podieľal prináleží mu primeraná odmena za každé použitie jeho umeleckého výkonu.

V zmysle ust. § 120 ods. l O. s. p. sú účastníci konania povinní označiť dôkazy na preukázane   svojich   tvrdení.   Úprava   dokazovania   v   sporovom   konaní   tak   vychádza   zo skutočností, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania a ukladá im povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Je zrejmé, že pri dokazovaní nie je súd odkázaný len na formálny návrh účastníka konania a môže vykonať aj iné než účastníkom navrhované dôkazy. V tejto súvislosti však nemôže súd v sporovom konaní, ktoré sa vyznačuje súkromnoprávnou povahou uplatňovaných nárokov, zasahovať do rovného postavenia účastníkov konania tým, že by svojou vlastnou iniciatívou nahrádzal povinnosť účastníkov konanie preukázať svoje tvrdenia v potrebnom rozsahu.

Navrhovateľ v konaní tvrdil, že odporca porušil jeho práva výkonného umelca a to tým, že neoprávnene rozširoval nahrávky hudobných diel O., na ktorých sa podieľal. Na preukázanie svojho tvrdenia predložil fotokópie obalov nahrávok hudobných diel na CD nosičoch   v   predaji,   zakúpených   v   obchodnej   sieti,   jednak   v   Nemecku,   USA,   Kanade, Holandsku,   ČR,   v   niektorých   prípadoch   doplnenými   aj   pokladničnými   blokmi   o   mieste a čase zakúpenia. V súvislosti s ohraničením časového obdobia, za ktoré si právo uplatňuje, sa navrhovateľ vyjadril tak, že v danom konaní si nárok uplatňuje od roku 1994, konkrétne odvodzuje nárok od rozsudku bývalého Mestského súdu v Bratislave, č. k. 6 C 44/93 zo dňa 14. 10. 1994, ktorý nadobudol právoplatnosť tým, že bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR, č.k. 1 Co 64/95 zo dňa 16. 11. 1995 (č. l. 117 spisu ).

Odporca popieral, že na použití hudobných diel v rozsahu uvedenom v návrhu sa podieľal,   popieral   šírenie   nahrávok   na   ktorých   participoval   navrhovateľ   ako   výkonný umelec.

Dôkazné bremeno zaťažuje toho účastníka, v záujme ktorého je, aby určitá tvrdená skutočnosť bola v konaní súdom uznaná za pravdivú. Správny je záver súdu prvého stupňa, že navrhovateľ v konaní spoľahlivo nepreukázal skutočnosti, podľa ktorých je oprávnený požadovať od odporcu odmenu za použitie všetkých tých nahrávok, ktoré uviedol v návrhu zo dňa 24.   10.   1998 a jeho rozšírení zo dňa 8.   2.   1999.   Z predložených kópií obalov nevyplýva jednoznačne skutočnosť, že ide o nahrávky šírené odporcom. Nedá sa vylúčiť nahrávky alebo rozmnoženiny mohli byť vydané na základe zaniknutých, prípadne neplatne udelených sublicencií a to bez vedomia odporcu. Pre úspech navrhovateľa v konaní bolo totiž nevyhnutné preukázať, že je to práve odporca, kto takýmto spôsobom koná, a to preto, že navrhovateľ v návrhu označil odporcu ako toho účastníka, ktorý porušil jeho práva výkonného umelca a to tým, že neoprávnene rozširoval nahrávky hudobných diel O., na ktorých sa podieľal. Navrhovateľ však v tomto konaní okrem spomínaných obalov žiadny dôkaz neprodukoval, t. j. neuniesol dôkazné bremeno, že odporca je povinný poskytnúť navrhovateľovi odmenu za neoprávnené šírenie umeleckého výkonu.

Obsah   odvolania   navrhovateľa   nie   je   spôsobilý   spochybniť   správnosť   záverov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených.

Odvolací súd považoval za správny aj postup súdu prvého stupňa pri rozhodovaní o výške náhrady trov konania, keď vychádzal pri výpočte základnej sadzby tarifnej odmeny z ust. § 12, § 19 ods.3 a § 22 vyhl. č. 163/2002 Z. z....

So zreteľom na všetky vyššie uvedené dôvody, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.).

Odporcovi, ktorý mal v odvolacom konaní úspech, vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania proti účastníkovi, ktorý úspešný nebol ( § 224 ods. l O. s. p. v spojení s §   142   ods.   l   O.   s.   p.).   Odvolací   súd   priznal   odporcovi   náhradu   trov   odvolacieho konania...“

14. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým   a právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov   a námietok. V zmysle   svojej   judikatúry   považuje   ústavný   súd   za   protiústavné   aj   arbitrárne   tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je úplne odchylné od   veci   samej,   alebo aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

15. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia, postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka   na spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV. ÚS   112/05,   I. ÚS   117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

16. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 Co   394/05   z 28.   januára   2010   sú   zrozumiteľné   a dostatočne   logické,   vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a právne   závery,   konštatuje dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k čomu   krajský   súd   dospel   na   základe   vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

17. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím   krajského súdu a namietaným porušením základného práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru.   S prihliadnutím na odôvodnenosť   napadnutého   rozhodnutia,   ako aj s poukazom   na to,   že   obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na   úspech   v konaní   (obdobne   napr.   II. ÚS 218/02,   III.   ÚS   198/07,   II. ÚS   229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

III.B K namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 a čl. 43 ods. 1 ústavy

18. Sťažovateľ súčasne namietal aj porušenie „základného práva vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy a základné právo na výsledky tvorivej duševnej činnosti podľa 43 ods. 1 Ústavy“ už uvedeným postupom a rozhodnutím krajského súdu. Tvrdil, že k porušeniu týchto práv došlo „právoplatným zamietavým rozhodnutím krajského súdu“, pretože „okrem osobnostných práv zahŕňa v sebe autorské právo aj majetkové právo autora udeľovať súhlas na každé použitie diela a právo na primeranú odmenu za použitie diela. Výkonom súdnej moci boli tieto jeho základné práva úplne popreté“ (pozri bod 3).

19.   Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05, I. ÚS 310/08)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   spravidla   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 a čl. 43 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a tiež aj základného práva podľa čl. 43 ods. 1 ústavy (a aj ods. 4) ústavy by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo   k porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

20. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odmietol sťažnosť sťažovateľa   v tejto   časti   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

IV.

21. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2010