znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 204/09-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2009 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. L. H., B., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obo 149/2008 a jeho rozsudkom č. k. 2 Obo 149/2008-428 zo 4. februára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti S., a. s., B., o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 11. mája 2009 doručená sťažnosť spoločnosti S., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia   jej   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   čl.   6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 Obo 149/2008 a jeho rozsudkom č. k. 2 Obo 149/2008-428 zo 4. februára 2009.

1.   Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   je   žalobcom   v súdnom   spore   vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 49 Cb 30/2001 proti žalovanému F. (ďalej len „žalovaný“)   o uložení   povinnosti   uhradiť   hodnotu   nevloženej   časti   vecného   vkladu v peniazoch, ktorý rozsudkom č. k. 49 Cb 30/2001-369 z 30. júla 2008 v znení opravného uznesenia   č.   k.   49   Cb   30/2001-382   z 29.   septembra   2008   zaviazal   žalovaného zaplatiť sťažovateľke 7 260 000 Sk s prísl.

Sťažovateľka   vo svojej sťažnosti   namieta, že k porušeniu   označených   práv došlo postupom najvyššieho súdu, ktorý na základe odvolania žalovaného prvostupňový rozsudok zmenil   tak,   že   žalobu   zamietol.   Zmenu   napadnutého   rozsudku   najvyšší   súd   odôvodnil premlčaním nároku žalobcu (sťažovateľky), ku ktorému „došlo v roku 1995 t. j. v čase podania žaloby bolo právo žalobcu premlčané“.

2.   Sťažovateľka   tvrdí,   že   «Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   nesprávne   právne posúdil

a) jednak vzťah, ktorý vznikol medzi Žalobcom a S. B., š. p. B. titulom zmluvy – Zmluvy   o nepeňažitom   vklade   a odovzdaní   vecí   do   vlastníctva   akciovej   spoločnosti   S., uzavretá dňa 22. 3. 1991... a

b) v dôsledku toho (opätovne a nesprávne) aj začiatok plynutia premlčacej doby... Máme za to, že Najvyšší súd sa... nevyporiadal riadne a najmä vôbec nie presvedčivo s odôvodnením   začatia   plynutia   premlčacej   doby   „odo   dňa,   keď   k plneniu   došlo“,   t.   j. s ustálením   začatia   plynutia   premlčacej   doby   v zmysle   ustanovenia   §   394   ods.   2 Obchodného zákonníka – v prípade, že by sme sa stotožnili s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, je nárok Žalobcu objektívne nevymožiteľný od počiatku, čo je v právnom štáte neprípustné a je mu odopreté právo na súdnu ochranu jeho vlastníckeho práva.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sa   ďalej   vôbec   nevysporiadal...   s predmetom (meritom) sporu a podľa nášho názoru ani o základe žaloby vôbec nepojednával – žalobca totiž   žaloval   o uloženie   povinnosti   uhradiť   hodnotu   nevloženej   časti   vecného   vkladu v peniazoch   –   s uvedeným   sa   však   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   absolútne nevysporiadal.

Závery   Najvyššieho   súdu napadnuté sťažnosťou – najmä pokiaľ ide o stanovenie začatia plynutia premlčacej lehoty a/alebo neaplikovania námietky premlčania v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, resp. v rozpore s dobrými mravmi (na rozpor so zásadami poctivého obchodného styku, resp. s dobrými mravmi vo všeobecnosti má súd prihliadať   ex   offo   rovnako   ako   na   absolútnu   neplatnosť),   sú   podľa   nášho   názoru jednoznačne arbitrárne, a tým aj ústavne neudržateľné.

Druhostupňový Rozsudok nie je v jeho časti týkajúcej sa stanovenia začatia plynutia premlčacej   lehoty   a/alebo   neaplikovania   námietky   premlčania   v rozpore   so   zásadami poctivého obchodného styku, resp. v rozpore s dobrými mravmi, náležite zdôvodnený, a tým nespĺňa ani požiadavky kladené na spravodlivý súdny proces...».

3. Podľa právneho názoru sťažovateľky je „druhostupňový rozsudok arbitrárny, čím bolo   porušené   právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru“.   Vychádzajúc   z tejto   premisy   sťažovateľka   vyvodila   záver   o právomoci ústavného   súdu   prerokovať   jej   sťažnosť   (na   podporu   svojho   záveru   príkladmo   uviedla konania vedené ústavným súdom pod sp. zn. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozsudkom najvyššieho súdu, zrušil tento rozsudok, vrátil vec na ďalšie konanie a priznal jej trovy konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   v danom   prípade sťažovateľka nevyčerpala všetky prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv   a slobôd   v systéme   všeobecných   súdov   účinne   poskytuje.   Týmto   opravným prostriedkom je dovolanie proti namietanému rozsudku najvyššieho súdu, a to v zmysle ustanovenia § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku („dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej“),   keďže   napádaným   rozhodnutím   najvyšší   (odvolací)   súd   zmenil   prvostupňové rozhodnutie.

Ústavou   daná   právomoc   ústavného   súdu   neumožňuje ústavnému   súdu   nahrádzať rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je táto založená zákonom alebo na základe zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.   Ústavný súd môže založiť svoju   právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd,   naopak   čl.   127   ods.   1   ústavy   jednoznačne   požaduje   vyčerpanie   všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy.

Aj   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   ústavný   súd   nie   je   oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní   pred   všeobecným   súdom   vlastnými,   dovolenými   a Občianskym   súdnym poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02).

Ako   to   vyplýva   z čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu   poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto   základných   práv   a slobôd   nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Keďže   proti   rozsudku odvolacieho súdu bolo prípustné dovolanie (§ 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľky má najvyšší súd ako   súd   dovolací,   čím   bola   zároveň   vylúčená   právomoc   ústavného   súdu.   Z uvedených dôvodov bola preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania uznesením ako neprípustná odmietnutá.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2009