znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 204/07-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2009 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Milana Ľalíka a Petra Brňáka prerokoval sťažnosť MUDr. A. O., zastúpeného JUDr. J. S., B., ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 13 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 278/06, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo MUDr. A. O. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove z 28. júna 2007 pod sp. zn. 2 Co 278/06 p o r u š e n é   b o l o  .

2. Uznesenie   Krajského   súdu   v   Prešove   z   28.   júna   2007   sp.   zn.   2   Co   278/06 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Krajský   súd   v   Prešove j e   p o v i n n ý   nahradiť   trovy   právneho   zastúpenia MUDr. A. O. v sume 223,52 € (slovom dvestodvadsaťtri eur a päťdesiatdva centov) na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. J. S., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšku sťažnosti n e v y h o v u j e  .

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. I. ÚS 204/07-8 z 18. októbra 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   MUDr.   A.   O.   (ďalej   len   „sťažovateľ“) z 27. septembra   2007,   ktorou   namietal   porušenie svojho základného práva podľa   čl.   46 ods. 1   a čl.   13   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   čl.   6   ods.   1   a čl.   14 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a čl.   1 Protokolu   č.   12   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „protokol č. 12 k dohovoru“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 278/06 z 28. júna 2007.

2. Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľa a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu krajského súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti.

3. Podľa   §   30   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   prerokoval   ústavný   súd   túto   vec na neverejnom   zasadnutí,   keďže   tak   sťažovateľ   podaním   z 19.   novembra   2007,   ako   aj krajský   súd   vo   vyjadrení   z   26.   novembra   2008   vyslovili   súhlas s tým,   aby sa   upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení účastníkov konania nachádzajúcich sa v spise.

4. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v právnej veci Slovenská republika - Lesy   Slovenskej   republiky   proti   sťažovateľovi   o   určenie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam podal sťažovateľ proti nepriaznivému rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) odvolanie, za ktoré mu bol vyrubený súdny poplatok v sume   200 000   Sk.   Uznesením   č.   k.   2   C   99/2004-365   bolo   sťažovateľovi   priznané oslobodenie   od   platenia   súdnych   poplatkov   v rozsahu   5 %.   Krajský   súd   uznesením z 28. júna   2007   na   odvolanie   sťažovateľa   zmenil   uznesenie   okresného   súdu   tak,   že sťažovateľovi priznal oslobodenie od súdnych poplatkov v rozsahu 20 %. Sťažovateľ sa domnieva, že napadnutým uznesením krajského súdu boli porušené jeho práva zakotvené v čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru a čl. 1 protokolu č. 12 k dohovoru.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza:

„Krajský súd v Prešove uznesením z 28. 6. 2007, sp. zn. 2 Co 278/06, ktoré nám bolo doručené dňa 22. 8. 2007, na odvolanie sťažovateľa zmenil uznesenie okresného súdu tak, že sťažovateľovi priznal oslobodenie od súdnych poplatkov v rozsahu 20 %,   v dôsledku čoho by mal zaplatiť titulom svojho odvolania sumu 160 000,- Sk (...)

Výška stanoveného poplatku vo svetle okolností daného prípadu - odvolacie konanie voči   štátu,   ktorý   bezplatne   začal   voči   sťažovateľovi   súdne   konanie - vrátane sťažovateľových   schopností   ho   zaplatiť - 70   ročný   dôchodca,   hoc   aj   pracujúci,   ale zabezpečujúci celú domácnosť a manželku (...) sú podstatnými faktormi pre rozhodnutie, že tejto osobe je znemožnený prístup k súdu, pokiaľ nezaplatí poplatok v sume 160 000,- Sk, rovnajúci sa takmer jeho celoročnému príjmu.

Justičné orgány SR si uvedomili uvedenú situáciu, preto s účinnosťou od 1. 7. 2007 opätovne spoplatnili konanie o určenie vlastníckeho práva pevnou sumou 3 000,- Sk za celé konanie - aj odvolacie (viď. Zák. č. 273/2007 Z. z.) - takže uloženie povinnosti zaplatiť súdny   poplatok   v sume   160 000,-   Sk   bolo   disproporcionálnym   či   diskriminačným obmedzením jeho práva na prístup k súdu, oproti inej osobe, ktorá iniciovala konanie po uvedenom dni, t. j. po 1. 1. 007 a ktorá za odvolanie zaplatí len sumu 3 000,- Sk bez ohľadu na hodnotu sporu (...)“

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie označených práv uznesením   krajského   súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   2   Co   278/06,   toto   uznesenie zrušil, vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal mu náhradu trov konania.

6. Predseda kolégia krajského súdu v liste sp. zn. Spr 10170/07 z 13. novembra 2007 uviedol: „Vychádzajúc zo situácie, že žalovaný má k dispozícii príjem z už spomínanej vykonávanej podnikateľskej   činnosti,   je   poberateľom   starobného   dôchodku a zároveň je spoluvlastníkom viacerých nehnuteľností, nemôže obstať ním žiadaný návrh na oslobodenie od   súdnych   poplatkov   v celom   rozsahu.   Avšak   s ohľadom   na   vysokú   sumu   vyrubeného súdneho   poplatku   za   podané   odvolanie,   pri   porovnaní   rozsahu   celkovo   dosahovaných príjmoch   žalovaného,   je   podľa   odvolacieho   súdu   dôvodné   priznanie   oslobodenia od súdnych poplatkov v rozsahu 20 %.“

Okolnosti   uvádzané   sťažovateľom   v sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   považuje predseda kolégia krajského súdu za nedôvodné a predmetnú sťažnosť navrhuje zamietnuť.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

8. Na základe uvedeného bolo úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa   posúdiť,   či   boli   skutkové   a   právne   závery,   o   ktoré   sa   opieralo   napadnuté uznesenie   krajského   súdu   a   ktorým   zmenilo   uznesenie   okresného   súdu,   z ústavného hľadiska   ospravedlniteľné   a udržateľné,   a či   v dôsledku   toho   (ne)došlo   k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 13 ústavy a čl. 14 dohovoru.

9. Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom

10. Právo na prístup k súdu, hoci nie je absolútne, musí byť efektívne a nesmie byť obmedzované či redukované spôsobom porušujúcim jeho samotnú podstatu, lebo zaujíma v každej   demokratickej   spoločnosti   jedno   z najvýznamnejších   miest   (porov.   Delcourt v. Belgicko, 1970, Airey v. Írsko, 1979, Kreuz. V. Poľsko, 2001 či Kozlowski v. Poľsko, 2007 atď.).

11. Za týchto okolností bolo potrebné zaujať postoj k právnym názorom krajského súdu vysloveným v uznesení krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn 2 Co 278/06. V citovanom   vyjadrení   predsedu   kolégia   krajského   súdu,   ako   aj   priamo   v odôvodnení napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   sa   dáva   do   súvislosti   výška   súdneho   poplatku s majetkovými pomermi sťažovateľa. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd nedostatočne prehodnotil   otázku   výšky   súdneho   poplatku   v predmetnom   konaní.   Zákonodarca   aj v dôvodovej správe k zákonu č. 273/2007 Z. z. zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 71/1992   Zb.   o súdnych   poplatkoch, konštatoval,   že   spoplatnenie   žaloby   o   určenie vlastníckeho práva podľa právnej úpravy účinnej do 1. júla 2007 bolo enormne vysokým súdnym   poplatkom.   Vzhľadom   na   výšku   súdneho   poplatku   v predmetnom   konaní a na pomery sťažovateľa mali všeobecné súdy viac zohľadňovať výšku súdneho poplatku už aj z dôvodu jeho procesného postavenia ako odporcu v súdnom konaní, kde navrhovateľom bola Slovenská republiky, ktorá je zo zákona oslobodená od platenia poplatkov.

12. Ústavný   súd   poznamenáva,   že   pokiaľ   štát   zakladá   povinnosť   sťažovateľovi zaplatiť súdny poplatok z odvolania, nemôže ísť o také obmedzenie práva na prístup k súdu, ktoré by samo osebe bolo v nesúlade s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. s čl. 6 ods. 1 dohovoru (porov. napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Kreuz v. Poľsko z 19. júna 2001,   § 60). Preto   výška   súdneho poplatku   môže toto   ústavné právo neprimerane obmedziť v tom smere, že poplatníkovi sa prístup k súdu dokonca sťaží.

13. Vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   sťažovateľa   ústavný   súd   konštatuje,   že všeobecné súdy nesprávne vyhodnotili pomery sťažovateľa v predmetnom konaní, keď ho zaťažili   povinnosťou   zaplatiť   poplatok   v   sume   160   000   Sk,   čo   sa   rovnalo   v tej   dobe priemernej ročnej mzde v Slovenskej republike, čím mu vytvorili skutočne finančnú bariéru na začatie odvolacieho konania. Preto úlohou súdu bude zohľadniť v konaní aj procesné postavenie sťažovateľa vo vzťahu k žalujúcemu a výšku súdneho poplatku (ne)určiť tak, aby sa poplatník nedostal evidentne do nevýhodnejšieho postavenia oproti protistrane, a tak sa mu právo na prístup k súdu neodoprelo; prihliadne pritom už aj na (novú) právnu úpravu týkajúcu sa platenia súdnych poplatkov z určovacích žalôb.

14. Za týchto okolností predstavovalo napadnuté uznesenie krajského súdu nesporne zásah do práva sťažovateľa na súdnu ochranu, keď mu ako súdny orgán nedokázal zaistiť riadnu rovnováhu medzi záujmom štátu na vyberaní súdnych poplatkov na strane jednej a záujmom sťažovateľa na začatí konania na strane druhej, v ktorom sa len chcel brániť proti nárokom, ktoré štát proti nemu začal bez zaplatenia poplatku.

15. Vzhľadom na to, že ústavný súd považuje uznesenie krajského súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   2   Co   278/06   za   rozporné   s ústavnými   princípmi   spravodlivého procesu, bolo potrebné rozhodnúť o porušení označených práv sťažovateľa tak, ako to je uvedené v prvom bode výrokovej časti tohto nálezu. V ostatnej časti sťažnosti nevyhovel pre nedostatok ratio materiae.

16. V súlade   s príslušnými   ustanoveniami   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb priznal ústavný súd sťažovateľom podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   konaní   pred   ústavným   súdom   za   dva   úkony právnej   služby   vykonané   v roku   2007   a v roku   2008,   ktoré   boli   podľa   jeho   názoru odôvodnene a účelne realizované z hľadiska uplatnenia ústavnej ochrany jeho základných práv (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, písomné podanie vo veci - sťažnosť), vrátane paušálnej náhrady výdavkov.

Ústavný súd preto priznal sťažovateľovi, ktorý bol v konaní úspešný, náhradu trov konania v sume   223,52   €,   pričom   uložil   krajskému   súdu   uhradiť   ich   na účet   právneho zástupcu   sťažovateľa   (§ 31a   zákona   o ústavnom   súde   v   spojení   s   § 149 Občianskeho súdneho priadku) v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2009