znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 204/05-44

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15.   februára   2006 v senáte   zloženom   z predsedu   Štefana   Ogurčáka   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť J. B., bytom D., t. č. vo väzbe, Ž., zastúpeného advokátom JUDr. K. K., Š., vo veci porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. mája 2005 v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   To   44/2005   z dôvodu   neexistencie   uznesenia   súdu o oprávnenosti trvania väzby po 24. januári 2005 a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 44/2005 uznesením z 24. mája 2005 p o r u š i l   právo J. B. na osobnú slobodu uvedené v čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z dôvodu neexistencie uznesenia súdu o oprávnenosti trvania väzby po 24. januári 2005.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 To 44/2005 z 24. mája 2005 z r u š u j e.

3. J. B. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 7 953 Sk (slovom sedemtisícdeväťstopäťdesiattri slovenských   korún),   ktorú   je   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky p o v i n n ý   vyplatiť   jeho   právnemu   zástupcovi   advokátovi   JUDr. K.   K.   do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti J. B. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. I. ÚS 204/05-18 z 28. septembra 2005 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť J. B., bytom D., t. č. vo väzbe, Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. K. K., Š., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a čl.   5   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 24. mája 2005 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To   44/2005 pre namietanú neexistenciu uznesenia súdu o oprávnenosti trvania väzby po 24. januári 2005.

Podľa   §   30   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný   súd   túto   vec   na   neverejnom   zasadnutí,   keďže   tak   sťažovateľ   podaním   zo 6. decembra 2005, ako aj najvyšší súd vo vyjadrení z 31. októbra 2005 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení účastníkov konania nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   5.   februára   2004   zadržaný   a obvinený z trestného činu prípravy lúpeže. Uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 29 Tp 25/04 z 8. februára 2004 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn. 2 Tpo   43/04   zo   17.   marca   2004   bol   vzatý   do   väzby z dôvodu § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Následnými uzneseniami okresného súdu sp. zn. 29 Tp 25/04 z 26. júla 2004, zo 14. septembra 2004 a z 18. novembra 2004 bola väzba na návrh prokurátora ďalej predlžovaná, pričom posledným uznesením bola predĺžená do 24. januára 2005. Pred vypršaním tejto lehoty, a to 21. januára 2005, podal prokurátor obžalobu na sťažovateľa na krajskom súde. Tým sa prípravné konanie skončilo. Napriek tomu sťažovateľ nebol z väzby prepustený, a preto podal žiadosť o prepustenie krajskému súdu k sp. zn. 4 T 1/05, lebo pod touto spisovou značkou bola trestná vec sťažovateľa vedená   na   krajskom   súde   po   podaní   obžaloby.   V žiadosti   poukázal   na   skutočnosť,   že posledná lehota predĺženia väzby sa skončila 24. januára 2005, pričom absentuje súdne rozhodnutie   o ďalšom   trvaní   väzby v konaní pred   súdom,   pretože   senát krajského   súdu nerozhodol o ďalšom trvaní väzby právne relevantným spôsobom, čím podľa neho ďalšie trvanie väzby za takýchto okolností je protizákonné. Senát krajského súdu bol však nečinný, pretože niektorí členovia senátu oznámili, že by mali byť vylúčení z konania a rozhodovania vo   veci.   Preto   bol   spis   sp. zn. 4 T   1/05   predložený   najvyššiemu   súdu.   Uznesením najvyššieho   súdu   sp. zn. 1 Ndt 3/2005   zo   16.   februára   2005   bolo   rozhodnuté   o vylúčení týchto sudcov z ďalšieho konania vo veci a spis bol 4. apríla 2005 vrátený krajskému súdu a pridelený novému senátu. Uznesením nového senátu krajského súdu sp. zn. 4 T 1/05 z 20. apríla   2005   bol   sťažovateľ   prepustený   z väzby.   Na   základe   sťažnosti   prokurátora najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 To 44/2005 z 24. mája 2005 zrušil uznesenie krajského súdu a žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietol. Uznesením najvyššieho súdu boli porušené označené články ústavy a dohovoru. Najvyšší súd nezohľadnil, že sťažovateľ bol vo väzbe bez príslušného rozhodnutia súdu. V tomto smere poukazuje sťažovateľ na nálezy ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 55/98, I. ÚS 11/01 a I. ÚS 6/02.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy a dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 44/2005 z 24. mája 2005. Ďalej požaduje zrušenie uznesenia a vrátenie veci na ďalšie konanie, ako aj priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 1 000 000 Sk a náhrady trov právneho zastúpenia.

Z vyjadrenia   predsedu   najvyššieho   súdu   č.   k.   KP   8/05-38   zo 7.   septembra   2005 doručeného ústavnému súdu 4. novembra 2005 vyplýva, že podľa jeho názoru napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie je v kolízii s nálezom ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 6/02 zo 4. decembra 2002, z ktorého predovšetkým sťažovateľ vyvodzuje nezákonnosť namietaného uznesenia   najvyššieho   súdu.   Úvahy   sťažovateľa   o nutnosti   rozhodnutia   o ďalšom   trvaní väzby   po   podaní   obžaloby   (21.   januára   2005)   do   24.   januára   2005,   dokedy   bola   ešte v prípravnom konaní naposledy predĺžená lehota trvania väzby, a to senátom zloženým zo sudcov, u ktorých bol daný dôvod ich vylúčenia podľa § 30 ods. 3 Trestného poriadku, nie sú akceptovateľné vzhľadom na ďalší nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 2/05 z 20. apríla 2005, podľa ktorého realizácia jedného základného práva (práva na urýchlené preskúmanie dôvodnosti   väzby)   nemôže   ísť   na   úkor   iného   základného   práva   (práva   na   rozhodnutie zákonným a nestranným sudcom). Všeobecné súdy musia pri skúmaní dôvodnosti väzby postupovať   tak,   aby   obe   tieto   práva   boli   dôsledne   zachované.   O ďalšom   trvaní   väzby sťažovateľa   sa   rozhodovalo   bezodkladne   po   vyriešení   otázky   zákonného   a nezaujatého sudcu, a preto prvostupňové uznesenie krajského súdu o prepustení sťažovateľa na slobodu odvolávajúce   sa   na   neexistenciu   rozhodnutia   o väzbe   ihneď   po   podaní   obžaloby   do uplynutia predĺženej lehoty trvania väzby (do 24. januára 2005) nebolo možné za uvedenej situácie (nutnosti vyriešenia kolízie dvoch základných práv) považovať za zákonné. Preto najvyšší súd napadnutým uznesením na podklade včas podanej sťažnosti prokurátora sám rozhodol tak, že žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietol. Odvolávajúc sa na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 6/02 namietané uznesenie, hoci konkrétne nevymedzuje dobu ďalšieho trvania väzby, nemôže vyvolávať stav právnej neistoty s prihliadnutím na ustanovenie § 71 ods. 2 Trestného poriadku, ktoré konkrétne stanovuje, že väzba v konaní pred   súdom   spolu   s väzbou   v prípravnom   konaní   nesmie   trvať   dlhšie   ako   dva   roky. Vzhľadom na tieto skutočnosti sťažnosť nie je dôvodná.

Z repliky sťažovateľa podanej prostredníctvom jeho právneho zástupcu 6. decembra 2005, doručenej ústavnému súdu 9. decembra 2005 vyplýva, že sťažovateľ trvá na svojom stanovisku. Pokiaľ najvyšší súd svojím uznesením rozhodol o predĺžení väzby i na dobu po uplynutí   času,   na   ktorý   bolo   predchádzajúce   trvanie   väzby   predĺžené,   konal   v kolízii s nálezom   ústavného   súdu   sp.   zn.   I.   ÚS   6/02.   Sťažovateľ   síce   nepozná   obsah   nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 2/05, ale trvá na tom, že bolo povinnosťou všeobecných súdov rozhodnúť o väzbe bezodkladne, a keďže sa tak nestalo, väzbu bolo treba považovať za protizákonnú.   Navyše   je   sťažovateľ   toho   názoru,   že   o predĺženie   väzby mal   prokurátor požiadať pred podaním obžaloby. Keďže tak neurobil, bolo ďalšie zotrvanie sťažovateľa vo väzbe protizákonné.

II.

Zo žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby z 13. apríla 2005, ktorá bola doručená krajskému súdu 18. apríla 2005, vyplýva, že väzba bola predĺžená do 24. januára 2005, aby bolo možné ukončiť prípravné konanie, čo sa aj stalo ešte pred uplynutím tejto lehoty, a preto podľa neho už neexistuje dôvod pre ďalšie trvanie väzby. Podľa názoru krajského súdu vzhľadom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu nemôže byť dôvodom držania vo väzbe iba skutočnosť, že bola podaná obžaloba, bez toho, aby sa o ďalšom   trvaní   väzby   výslovne   konajúcim   súdom   rozhodlo   ešte   predtým,   než   uplynie lehota, na ktorú bola väzba v prípravnom konaní naposledy predĺžená. Preto bolo potrebné prisvedčiť argumentácii sťažovateľa o nezákonnosti jeho držania vo väzbe od 24. januára 2005. Absencia rozhodnutia súdu o väzbe v čase od podania obžaloby 21. januára 2005 do uplynutia   väzobnej   lehoty   podľa   posledného   predĺženia   24.   januára   2005   znamená,   že obmedzenie osobnej slobody sťažovateľa po 24. januári 2005 bez rozhodnutia súdu o väzbe (o predĺžení väzby, resp. o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby, prípadne o ďalšom trvaní väzby) bolo, vychádzajúc z nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 6/02-34 zo 4. decembra 2002, v rozpore s čl. 17 ods. 5 ústavy. Krajský súd dospel ďalej k záveru, že prokurátor je povinný podať návrh na predĺženie väzby spôsobom uvedeným v ustanovení § 71 ods. 4 Trestného poriadku aj vtedy, ak v dobe kratšej ako 10 dní pred skončením väzobnej lehoty uvedenej v § 71 ods. 1 Trestného poriadku podá obžalobu. Ak prokurátor takýto návrh nepodá,   môže   väzba   pokračovať   len   vtedy,   ak   súd   v čase   po   podaní   obžaloby   a pred uplynutím väzobnej lehoty preskúma existenciu dôvodov väzby a rozhodne o jej ďalšom trvaní.   V predmetnej   veci   však   k tomu   nedošlo   a absenciu   rozhodnutia   súdu   o väzbe nemôžu „zhojiť“ ani rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 39/05 z 23. februára 2005 a sp. zn. 2 Tpo 27/05 z 23. februára 2005, pretože boli vydané až po uplynutí predĺženej väzobnej lehoty.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 4 T 1/05 z 20. apríla 2005 vyplýva, že sťažovateľ spolu s ďalšími štyrmi obžalovanými bol prepustený z väzby.

Z uznesenia najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   To   44/2005 z 24.   mája 2005,   ktoré   bolo obhajcovi sťažovateľa doručené 6. júna 2005, vyplýva, že najvyšší súd zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 T 1/05 z 20. apríla 2005 a žiadosti sťažovateľa, ako aj ďalších obžalovaných o prepustenie z väzby zamietol.

Najvyšší súd po konštatovaní predchádzajúcich rozhodnutí o väzbe uvádza, že táto bola naposledy u sťažovateľa predĺžená do 24. januára 2005. Ešte pred uplynutím tejto lehoty 21. januára 2005 bola podaná obžaloba. Keďže trestná vec bola pridelená do senátu, v ktorom   boli   činní   sudcovia   zúčastňujúci   sa   v prípravnom   konaní   rozhodovania o opravných   prostriedkoch   podaných   proti   rozhodnutiam   o väzbe,   považovali   sa   títo sudcovia za vylúčených v zmysle § 30 ods. 3 Trestného poriadku. Predseda senátu bez meškania 25. januára 2005 vypracoval návrh na rozhodnutie o vylúčení týchto sudcov a vec predložil najvyššiemu súdu na rozhodnutie. Spis došiel najvyššiemu súdu 27. januára 2005 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Ndt 3/05 zo 16. februára 2005 bolo rozhodnuté o vylúčení   dotknutých   sudcov   z vykonávania   úkonov   trestného   konania   v predmetnej trestnej veci. Uznesenie spolu so spisom bolo krajskému súdu vrátené 4. apríla 2005. Po vrátení spisu bola vec pridelená inému senátu, ktorý už 11. apríla 2005 zabezpečil doručenie rozhodnutia   najvyššieho   súdu   procesným   stranám   a ktorého   predseda 15.   apríla   2005 požiadal   predsedu   krajského   súdu   o doplnenie   chýbajúceho   člena   senátu.   K tomu   došlo 19. apríla 2005. Hneď na to, 20. apríla 2005, sa konalo neverejné zasadnutie, na ktorom bol sťažovateľ prepustený z väzby. Vzhľadom na právny názor krajského súdu tento vôbec neskúmal,   či   pre   ponechanie   sťažovateľa   vo   väzbe   existujú   dôvody   predpokladané v ustanovení § 67 Trestného poriadku. Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu krajský súd nemohol rozhodnúť o žiadosti   sťažovateľa skôr.   Aj   z tohto dôvodu   sa   najvyšší súd nestotožnil so záverom krajského súdu, že nemohol posudzovať existenciu dôvodov väzby u sťažovateľa, pretože o jeho väzbe sa nerozhodlo (predĺžením lehoty väzby, rozhodnutím o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   alebo   z vlastného   podnetu)   do   24.   januára 2005, dokedy bola lehota trvania väzby sťažovateľa naposledy predĺžená. Nemožno totiž prehliadnuť,   že   k predĺženiu   lehoty   väzby   sťažovateľa   do   uvedeného   dňa   došlo   pre prípravné konanie, pričom zo zmyslu ustanovenia § 71 ods. 1 tretej vety Trestného poriadku je zrejmé, že lehoty tam uvedené, v ktorých   je možné na návrh prokurátora rozhodnúť o predĺžení   väzby,   sa   vzťahujú   len   na   prípravné   konanie.   Zmyslom   tejto   úpravy   je zabezpečiť   súdnu   kontrolu   nad   urýchleným   vybavením   väzobných   vecí   v prípravnom konaní tak, aby lehota trvania väzby v dĺžke dvoch rokov,   ktorou   je limitovaný aj súd (okrem výnimočného predĺženia tejto lehoty najvyšším súdom), nebola v celom rozsahu vyčerpaná   už   v štádiu   prípravného   konania.   Ak   bola   v predĺženej   lehote   trvania   väzby podaná obžaloba, s výnimkou prípadu predpokladaného v § 71 ods. 5 Trestného poriadku, pokračuje   súd   v konaní   bez   toho,   aby   bolo   potrebné   podať   návrh   na   predĺženie   lehoty trvania   väzby   a rozhodovať   o takom   návrhu.   V prípade   ukončenia   prípravného   konania podaním obžaloby v lehotách predpokladaných v ustanovení § 71 ods. 1 Trestného poriadku (t. j. najviac do dvoch rokov trvania väzby) zákon predpokladá povinnosť podať súčasne s obžalobou návrh na ďalšie predĺženie väzby iba v prípade, že sa obžaloba podáva v dobe kratšej   ako   10   dní   pred   uplynutím   dvojročnej   väzobnej   lehoty   (§   71   ods.   5   Trestného poriadku).   Na   podanie   takéhoto   návrhu   je   príslušný   generálny   prokurátor.   Základným predpokladom pre rozhodovanie o predĺžení lehoty trvania väzby je teda podanie návrhu oprávnenou osobou. Predseda senátu procesného súdu, na ktorom bola podaná obžaloba, môže   návrh   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   podať iba   v   zákonom   predpokladanom prípade, t. j. podľa § 71 ods. 3 Trestného poriadku, a spôsobom predpokladaným v § 71 ods. 4 Trestného poriadku   (najneskôr   10   dní   pred   uplynutím   lehoty   podľa   § 71 ods.   2 Trestného   poriadku).   Neexistuje   však   zákonná   úprava,   ktorá   by   mu   umožňovala   podať návrh na predĺženie lehoty trvania väzby mimo uvedeného režimu a inak než najmenej 10 dní pred uplynutím príslušnej lehoty. Na druhej strane z ustanovení Trestného poriadku (§   71)   nemožno   vyvodiť   povinnosť,   ale   ani   oprávnenie   prokurátora   podať   návrh   na predĺženie   lehoty   trvania   väzby   v prípade,   že   podáva   obžalobu   v medziach   súdom predĺženej väzobnej lehoty a skôr než 10 dní pred uplynutím dvojročnej väzobnej lehoty. Akceptovanie   názoru   krajského   súdu,   že   väzba   sťažovateľa   je   nezákonná   pre   absenciu rozhodnutia o ďalšom predĺžení jeho väzby, by so zreteľom na skôr uvedené znamenalo, že v posudzovanej   veci   vzhľadom   na   reálne   existujúce   časové   súvislosti   väzobných   lehôt a podania obžaloby (obžaloba podaná 21. januára 2005, t. j. 3 dni pred uplynutím súdom predĺženej lehoty väzby sťažovateľa v prípravnom konaní, avšak podstatne viac než 10 dní pred   uplynutím   dvojročnej   lehoty   trvania   jeho   väzby,   ktorá   uplynie   u sťažovateľa   až 5. februára 2006) by nebol nikto oprávnený na podanie návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby a v dôsledku toho by pri nečinnosti sťažovateľa, t. j. ak by tento nepodal žiadosť o prepustenie   z väzby,   musel   byť   tento   prepustený   z väzby,   hoci   ešte   neuplynula zákonom predpokladaná   dvojročná   lehota   trvania   jeho   väzby.   Z nálezu   ústavného   súdu sp. zn. I. ÚS 6/02 zo 4. decembra 2002 (na ktorý sa krajský súd odvolal) vyplývajúci záver, že z pohľadu ústavných záruk osobnej slobody, resp. jej záruk podľa dohovoru dôvodom pre obmedzenie osobnej slobody držaním vo väzbe nemôže byť len skutočnosť, že bola podaná obžaloba, bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby výslovne rozhodlo konajúcim súdom, neznamená, že o väzbe sťažovateľa sa v posudzovanom prípade nemohlo konať inak   než   rozhodovaním   o predĺžení   lehoty   trvania   jeho   väzby   predpokladajúcim   návrh oprávnenej osoby. Ústavný súd v uvedenom náleze totiž konštatoval, že rovnaké účinky ako rozhodnutie o predĺžení lehoty   trvania väzby má tiež rozhodnutie súdu   o ďalšom   trvaní väzby v súvislosti s predbežným prejednaním obžaloby podľa § 192 Trestného poriadku, rozhodnutie   o žiadosti   obvineného   o prepustenie   z väzby   podľa   §   72   ods.   2   Trestného poriadku, resp. rozhodnutie o trvaní dôvodov väzby z úradnej povinnosti podľa § 72 ods. 1 Trestného poriadku. Z uvedeného je zrejmé, že krajský súd ihneď po tom, ako sa vyriešila otázka zákonného zloženia senátu (t. j. po rozhodnutí najvyššieho súdu o vylúčení sudcov a po doplnení senátu   krajského   súdu   opatrením   predsedu   krajského súdu),   mal a mohol zákonom predpísaným spôsobom na základe žiadosti sťažovateľa, resp. postupom podľa § 72 ods. 1 Trestného poriadku skúmať, či naďalej trvajú dôvody väzby, pre ktoré bola osobná   sloboda   sťažovateľa   väzbou   obmedzená,   pretože   aj   také   rozhodnutie   (vecné preskúmanie   dôvodov   väzby)   má   v štádiu   súdneho   konania   až   do   uplynutia   lehoty predpokladanej   v   §   71   ods.   2   Trestného   poriadku   rovnaké   účinky   ako   rozhodnutie o predĺžení   väzby.   V ustanovení   §   72   ods.   1   Trestného   poriadku   zakotvená   povinnosť všetkých   orgánov   činných   v trestnom   konaní   vrátane   súdu   skúmať   v každom   období trestného   stíhania,   či   dôvody   väzby   trvajú,   je   jednou   zo   záruk   uplatnenia   procesného inštitútu väzby iba v skutočne odôvodnených prípadoch pri splnení zákonných dôvodov. Okrem už uvedenej povinnosti a práva obvineného žiadať o preskúmanie dôvodnosti väzby v zmysle   §   72   ods.   2   Trestného   poriadku   je právna   istota   obvineného,   že jeho osobná sloboda nebude obmedzovaná bezdôvodne a nezákonne, zaistená aj tým, že o jeho väzbe rozhoduje výlučne súd, a to od rozhodnutia o vzatí do väzby cez rozhodovanie o predĺžení väzby, resp. o žiadostiach o prepustenie z väzby, pričom pokiaľ ide o dĺžku trvania väzby po   podaní   obžaloby,   je   mu   zrejmé,   že   jeho   väzba   bez   rozhodnutia   najvyššieho   súdu o predĺžení väzby nemôže trvať dlhšie než dva roky. So zreteľom na uvedené sa najvyšší súd nestotožnil nielen so záverom krajského súdu o tom, že sa nemohol vecne zaoberať existenciou dôvodov väzby sťažovateľa pre absenciu rozhodnutia o predĺžení jeho väzby po 24. januári 2005, ale ani s jeho názorom, že sa tak stalo v dôsledku pochybenia prokurátora, ktorý mal podľa krajského súdu podať návrh na predĺženie lehoty trvania väzby, pretože podal obžalobu v lehote kratšej než 10 dní pred skončením väzobnej lehoty uvedenej v § 71 ods. 1 Trestného poriadku. Najvyšší súd preto uznesenie krajského súdu zrušil a sám ďalej skúmal,   či   sú   dané   dôvody   pre   ponechanie   sťažovateľa   vo   väzbe,   pričom   zistil,   že u sťažovateľa   v nezmenenom   rozsahu   trvajú   dôvody,   pre   ktoré   bol   do   väzby   vzatý   už v prípravnom   konaní.   Na   základe   dôkazov,   ktoré   tvoria   súčasť   spisu   krajského   súdu sp. zn. 4 T 1/05, naďalej trvá dôvodné podozrenie, že sa sťažovateľ dopustil trestného činu, pre ktorý bola naňho podaná obžaloba. Nasvedčujú tomu viaceré dôkazy, najmä výpovede svedkov   Oravca,   Sluku   a ďalších,   ako   aj   listinné   dôkazy   (napr.   obsah   záznamov o odposluchoch   telefonických   hovorov).   Z obsahu   dôkazov   vyplývajúce   zistenia opodstatňujú obavu, že by sťažovateľ vykonal trestný čin, ktorý pripravoval, čo je dôvodom väzby podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Nasvedčuje tomu už aj samotný charakter   stíhaného činu,   ako   aj   z výpovedí   svedkov   vyplývajúce   zistenie,   že   s ďalšími osobami   mal   spoločne   pripravovať   celý   rad   násilných   činov,   ktoré   boli   prekazené   iba v dôsledku prezradenia zámerov a následného zaistenia.  

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 39/05 z 23. februára 2005 vyplýva, že krajský   súd   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu č. k. 29 Tp 25/04-263 zo 14. januára 2005. Išlo o žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby, o ktorej rozhodol sudca okresného súdu pre prípravné konanie ešte pred podaním obžaloby. Podľa názoru krajského súdu väzba v prípravnom konaní bola naďalej dôvodná.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ bol 5. februára 2006 prepustený z väzby.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 (...). Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie (...).

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom (...).

„V zmysle čl. 17 ods. 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 1 dohovoru nemôže byť titulom pre držanie vo väzbe znamenajúce obmedzenie osobnej slobody len skutočnosť, že bola podaná   obžaloba,   bez   toho,   aby   sa   o ďalšom   trvaní   väzby   výslovne   konajúcim   súdom rozhodlo   ešte   pred   tým,   než   uplynie   lehota,   na   ktorú   bola   väzba   v prípravnom   konaní naposledy predĺžená“ (I. ÚS 6/02).

«Samotná skutočnosť, že vec bola postúpená súdu, nie je postačujúca pre splnenie kritéria   „zákonnosti“   väzby   v zmysle   čl.   5   ods.   1   dohovoru   a nemôže   bez   príslušného súdneho rozhodnutia odôvodniť ďalšie trvanie väzby» (Stasaitis c. Litva z 21. marca 2002, § 59 až § 61).

Podľa   názoru   sťažovateľa   samotné   podanie   obžaloby   pred   uplynutím   poslednej lehoty na predĺženie väzby nepostačuje na to, aby zostal vo väzbe aj po uplynutí tejto lehoty bez   toho,   aby   ďalšie   trvanie   tejto   väzby   ešte   pred   uplynutím   tejto   lehoty   potvrdil svojím rozhodnutím súd konajúci vo veci samej. Opiera sa pritom o nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 6/02.

Najvyšší   súd   v zásade   tiež   súhlasí   s tým,   že   samotné   podanie   obžaloby   pred uplynutím lehoty posledného predĺženia väzby na ďalšie zotrvanie vo väzbe po uplynutí tejto lehoty nepostačuje, pretože v duchu záverov vyplývajúcich z nálezu ústavného súdu sp.   zn.   I.   ÚS   6/02   je   potrebné   aj   rozhodnutie   súdu   o ďalšom   trvaní   väzby.   Je však toho názoru,   že   táto   podmienka   bola   splnená,   lebo   uznesením   krajského súdu sp. zn. 4 T 1/05   z 20.   apríla   2005   v spojení   s uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 2 To 44/2005 z 24. mája 2005 bolo takto rozhodnuté. Časový posun medzi dňom uplynutia   naposledy   v prípravnom   konaní   predĺženej   väzby   (24.   januára   2005)   a časom rozhodovania súdov o ďalšom trvaní väzby ide na vrub skutočnosti, že senát krajského súdu, ktorý mal o ďalšom trvaní väzby rozhodovať,   nebol správne obsadený a korekcia tohto   stavu   si   vyžiadala   určitý   čas.   Poukazuje   pritom   na   ďalší   nález   ústavného   súdu sp. zn. I. ÚS 2/05 deklarujúci, že realizácia jedného základného práva nemôže ísť na úkor iného základného práva.

Vzhľadom na načrtnuté stanoviská účastníkov konania možno vymedziť, že ústavný súd má vyriešiť otázku, či z hľadiska základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru je možné pripustiť, aby súd konajúci vo veci samej po podaní obžaloby, ku ktorej dôjde celkom krátko pred uplynutím lehoty posledného predĺženia väzby v prípravnom konaní, nerozhodol o ďalšom trvaní väzby do termínu jej posledného   predĺženia,   ale   až   neskôr,   a to   z dôvodu   potreby   zabezpečiť   zákonu zodpovedajúce zloženie senátu, to všetko na úkor osoby zbavenej osobnej slobody.

Vzhľadom   na   daný   právny   stav   (§   71   až   §   72   Trestného   poriadku)   možno konštatovať, že v prípadoch, v ktorých celkové trvanie väzby ešte neprekročilo dva roky a už bola podaná na súde obžaloba, zákon výslovne nevyžaduje, aby súd konajúci vo veci samej   po   podaní   obžaloby   rozhodol   o ďalšom   trvaní   väzby.   Z toho   vychádzala   aj predchádzajúca   súdna   prax,   podľa   ktorej   všeobecný   súd   v týchto   prípadoch   rozhodol o väzbe iba vtedy, ak bol tej mienky, že sa situácia zmenila (napr. čo do rozsahu dôvodov väzby, prípadne ak dospel k záveru o potrebe prepustiť obžalovaného z väzby). Osobitným prípadom je ustanovenie § 192 Trestného poriadku prikazujúce všeobecnému súdu vždy rozhodnúť o väzbe, ak dôjde k predbežnému prejednaniu obžaloby.

Treba povedať, že táto prax súdov nie je v súlade s čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru. Z týchto ustanovení totiž treba vyvodiť, že väzba, ak má byť zákonná, musí sa vždy opierať o rozhodnutie súdu. Preto aj v danom prípade vždy musí existovať uznesenie všeobecného súdu. Keďže ide o vec, ktorá je už po podaní obžaloby v štádiu konania vo veci samej, musí ísť o uznesenie súdu konajúceho vo veci samej. Tieto závery vyplývajú z predchádzajúcej judikatúry ústavného súdu, ktorá sa opiera o závery Európskeho súdu pre ľudské práva (I. ÚS 6/02).

V danom   prípade   dospel   najvyšší   súd   k záveru,   že   z objektívnych   príčin   nebolo možné   v čase   od   21.   januára   2005   (keď   napadla   obžaloba)   do   24.   januára   2005   (keď uplynula   lehota   posledného   predĺženia   väzby   súdom   ešte   v prípravnom   konaní)   vydať potrebné uznesenie o ponechaní či neponechaní sťažovateľa vo väzbe po 24. januári 2005. Je tomu tak preto, že senát krajského súdu, ktorému bola vec pridelená, nebol správne obsadený   a boli   v ňom   vylúčení   sudcovia.   Trvalo   niekoľko   mesiacov,   kým   prebehla príslušná   procedúra   vylúčenia   týchto   sudcov   a ich   nahradenia   inými   sudcami. K rozhodovaniu o väzbe bolo možné prikročiť iba potom. Rovnakého názoru bol aj krajský súd.   Oba   všeobecné   súdy   však   zaujali   diametrálne   odlišné   stanovisko,   a to   pokiaľ   ide o následok   tejto   skutočnosti.   Kým   podľa   názoru   krajského   súdu   premeškanie   lehoty končiacej   24.   januára   2005   znamenalo   vo   svojich   dôsledkoch   nutnosť   prepustenia sťažovateľa na slobodu pre neexistenciu potrebného uznesenia, zatiaľ najvyšší súd dospel k záveru, že v takomto prípade postačuje, ak je uznesenie o ponechaní vo väzbe vydané aj neskoršie, teda po 24. januári 2005, pokiaľ bolo vydané ihneď po tom, ako bol konajúci senát zložený zákonu zodpovedajúcim spôsobom.

Podľa názoru ústavného súdu za správne treba považovať stanovisko krajského súdu, lebo práve toto stanovisko dôsledne rešpektuje ústavnú požiadavku, aby sa väzba vždy opierala o rozhodnutie súdu. Ak takéto rozhodnutie nie je včas vydané, potom sa väzba stáva protiprávnou s následkami porušenia práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru. Z ústavného hľadiska je neúnosné, aby sa o dôvodnosti ďalšieho   trvania   väzby   nerozhodlo   niekoľko   mesiacov   z dôvodu   nesprávneho   zloženia príslušného   senátu,   a to   dokonca   s priamymi   následkami   pre   osobu   zbavenú   osobnej slobody.

Podľa § 30 ods. 4 druhej vety Trestného poriadku úkon, ktorý vykonala vylúčená osoba, nemôže byť podkladom na rozhodnutie v trestnom konaní s výnimkou neodkladného alebo neopakovateľného úkonu. Citované ustanovenie naznačuje, že aj vylúčená osoba je oprávnená, ba   dokonca   povinná   urobiť neodkladný,   resp.   neopakovateľný   úkon.   Nie   je vecou ústavného súdu interpretovať toto ustanovenie Trestného poriadku, pretože výklad zákonov prináleží v zásade všeobecným súdom. Pokiaľ sú všeobecné súdy tej mienky, že toto ustanovenie nemožno v danom prípade použiť, potom je nevyhnutné prispôsobiť rozvrh práce   súdu   tak,   aby   k nesprávnemu   zloženiu   senátu   pokiaľ   možno   nedošlo,   resp.   aby existovali mechanizmy v rozvrhu práce umožňujúce okamžitú nápravu. V nijakom prípade však   nie   je   z ústavnoprávneho   hľadiska   akceptovateľné,   aby   následky   prípadného nesprávneho zloženia senátu išli na úkor základného práva na osobnú slobodu. Uvedeným spôsobom   sa   dá   vytvoriť   aj   rovnováha   medzi   požiadavkami   vyplývajúcimi   z práva   na osobnú slobodu a z práva na nezaujatý a nestranný súd (I. ÚS 2/05).

Je pravdou, že uznesením okresného súdu č. k. 29 Tp 25/04-263 zo 14.januára 2005 v spojení   s uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Tpo   39/05   z 23.   februára   2005   bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby. Na prvý pohľad by sa preto zdalo, že predsa len existuje uznesenie, ktorým bola dôvodnosť ďalšieho trvania väzby potvrdená súdom   ešte   pred   vypršaním   lehoty   24.   januára   2005,   dokedy   bola   väzba   naposledy v prípravnom konaní predĺžená. Podľa názoru ústavného súdu však na toto rozhodnutie nemožno   prihliadnuť,   pretože   ide   o rozhodnutie   súdu   pre   prípravné   konanie.   Jeho jurisdikcia   sa   momentom   podania   obžaloby   (21.   januára   2005)   skončila,   a preto rozhodovanie o dôvodnosti ďalšieho trvania väzby v inkriminovanom čase bolo vo výlučnej právomoci súdu konajúceho vo veci samej.

Z uvedených dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Keďže   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   uvedených   základných   práv,   rozhodol   aj o zrušení uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 44/2005 z 24. mája 2005. Vzhľadom na to, že sťažovateľ bol medzičasom 5. februára 2006 z väzby prepustený, neprichádza už do úvahy vrátenie veci na ďalšie konania najvyššiemu súdu. Je tomu tak preto, že o väzbe možno rozhodovať iba pro futuro, nie teda za dobu minulú (bod 2 výroku nálezu).

Nebolo   možné   vyhovieť   ani   sťažovateľovej   požiadavke   o   priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré navrhol priznať mu vo výške 1 000 000 Sk. Podľa názoru ústavného   súdu   v danom   prípade   neprichádza   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia do úvahy. Je tomu tak jednak preto, že už samotné vyslovenie porušenia základného práva, resp. slobody spolu so zrušením uznesenia najvyššieho súdu predstavuje primeranú   satisfakciu   pre   sťažovateľa,   ale   aj   preto,   že   právny   názor   najvyššieho   súdu zodpovedal jeho doterajšej judikatúre, ktorá však nebola v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva. Ide preto o nový prístup k veci z hľadiska všeobecných súdov (bod 4 výroku nálezu).

Z   dôvodu   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   priznal   ústavný   súd   úspešnému sťažovateľovi čiastku 7 953 Sk, a to za tri úkony po 2 501 Sk a za tri paušály po 150 Sk, ktoré   je   najvyšší   súd   povinný   zaplatiť   do   jedného   mesiaca   od   právoplatnosti   nálezu (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. februára 2006