znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 204/03-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. novembra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. F. M., B., vo veci porušenia základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. E 817/97 a v konaní vedenom pod sp. zn. E 1381/00 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. F. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 26. februára 2003 doručené podanie JUDr. F. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorým podal „Sťažnosť na značné prieťahy konania Okresného súdu Bratislava I. vo veci výkonu rozhodn. sp. zn. E 817/97“. Z obsahu   uvedeného   podania   a jeho   doplnení   doručených   ústavnému   súdu 11. apríla 2003 a 19. mája 2003 však vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. E 817/97 a v konaní vedenom pod sp. zn. E 1381/00.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že na Okresnom súde Bratislava I sa na základe právoplatného uznesenia Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) č. k. 32   Co   14/97-29   z 22.   apríla   1997   vedie   od   30.   októbra   1997   konanie   o výkon   tohto rozhodnutia ohľadom trov právneho zastúpenia v sume 2 880 Sk.

Podľa   názoru   sťažovateľa   v predmetnom   konaní   dochádza „k neprimeraným prieťahom“ napriek tomu, že už vyčerpal aj právne prostriedky nápravy tým, že na prieťahy v konaní podal sťažnosť podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení   neskorších predpisov predsedovi okresného súdu, ktorý „uznal moju sťažnosť za dôvodnú a za prieťahy súdu sa ospravedlnil“. Sťažnosť na prieťahy v konaní podal sťažovateľ aj Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, pričom opakovane poznamenal, že „MS SR predmetnú vec sleduje už viac ako tri roky pod č. 8007/1999-31, doteraz však bez výsledku“.

Sťažovateľ   vzhľadom   na   svoje   majetkové   pomery   požiadal   ústavný   súd o ustanovenie právneho zástupcu na zastupovanie v danom konaní pred ústavným súdom a navrhol, aby ústavný súd najmä na uvedené relevantné skutočnosti jeho sťažnosti vyhovel a tzv. petit   svojej   sťažnosti   konkretizoval   nasledovne: „žiadam   mi   priznať   primerané finančné zadosťučinenie voči Okresnému súdu Bratislava I. v sume 25 000 Sk.“

  II.

1.   Zo spisu   Okresného súdu   Bratislava I sp.   zn. E   817/97,   ktorý   si   ústavný súd zapožičal, vyplýva, že rozhodnutie tohto súdu z 29. januára 2001 č. k. E 817/97-36, ktorým zastavil   výkon   rozhodnutia   nariadený   uznesením   z 12.   októbra   1998   č.   k.   E   817/97-4, nadobudlo právoplatnosť 20. apríla 2001, a tým bolo právoplatne skončené konanie vo veci sp. zn. E 817/97.  

2. Ústavný súd si zapožičal aj spis Okresného súdu Bratislava I sp. zn. E 1381/00. Z tohto spisu vyplýva, že sťažovateľ podal 29. novembra 2000 na okresnom súde proti povinnej osobe – M. K., súkromnému podnikateľovi, bytom B., návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia „na uspokojenie pohľadávky oprávneného v sume 2.880 Sk, ako aj trovy na nariadenie   výkonu   rozhodnutia   podľa   §   251   a 323   a nasl.   O.   s.   p.   s odpísaním   z účtu povinného   vedeného   v IRB   v Bratislave   č.   účtu   837 952/5200   podľa   právoplatného a vykonateľného uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22. 4. 1997 č. k. 32 Co 14/97-29“.

K uvedenému návrhu na výkon rozhodnutia dal konajúci sudca pripojiť spis sp. zn. E   817/97   a vzhľadom   na   prekážku   už   rozhodnutej   veci   nekonal   do   nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o zastavení konania o výkon rozhodnutia vo veci vedenej pod uvedenou spisovou značkou.

Dňa 27. marca 2002 okresný súd uznesením č. k. E 1381/00-8 nariadil na základe návrhu   sťažovateľa   z 29.   novembra   2000   výkon   rozhodnutia   odpísaním   uplatnenej pohľadávky   z účtu   povinného v peňažnom ústave   IRB,   a. s.,   Bratislava. Tento   peňažný ústav však 23. apríla 2002 vrátil okresnému súdu uvedené uznesenie o nariadení výkonu rozhodnutia   odpísaním   pohľadávky   z účtu   povinného   s tým,   že   IRB,   a.   s.,   expozitúra Štúrova 5, Bratislava, nevedie žiadny účet povinného M. K.

Uznesením   zo   4.   júna   2002   č.   k.   E   1381/00-11   okresný   súd   výkon   rozhodnutia nariadený týmto súdom pod č. k. E 1381/00-8 z 22. marca 2002 vyhlásil za neprípustný, pretože „bolo zistené, že účet povinného označený v uznesení, peňažný ústav povinného nevedie“. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ 17. júna 2002 odvolanie.

Po   opakovanom   pokuse   o doručenie   uvedeného   rozhodnutia   povinnému   a po zadovážení informácií od Registra obyvateľov Slovenskej republiky (3. októbra 2002) a od Ústrednej evidencie väzňov (4. októbra 2002) okresný súd uznesením z 24. októbra 2002 č.   k.   E   1381/00-17   ustanovil   pre   povinného   opatrovníka,   pretože   sa   v mieste   bydliska nezdržuje, je neznámy, súd jeho adresu nezistil.

Dňa 17. februára 2003 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu zo 4. júna 2002 sp. zn. E 1381/00.

Krajský   súd   v Bratislave   uznesením   z 31.   marca   2003   č.   k.   14   CoE   14/03-20 uznesenie   okresného   súdu,   ktorým   vyhlásil   výkon   rozhodnutia   nariadený   uznesením   zo 4. júna 2002 č. k. E 1381/00- 11 za neprípustný, potvrdil, pretože dospel k záveru, že „je vecne   správne   i keď   z iných   ako   súdom   prvého   stupňa   uvádzaných   dôvodov“. Z odôvodnenia   uvedeného   rozhodnutia   krajského   súdu,   ktoré   je   pre   prvostupňový   súd záväzné, vyplýva, že:

„Podľa   §   261   ods.   1   O.   s.   p.   výkon   rozhodnutia   možno   nariadiť   len   na   návrh oprávneného.

Podľa § 149 ods. 1 a 3 O. s. p. ak komerčný právnik zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný ju zaplatiť komerčnému právnikovi.

Komerčný právnik je v prípadoch podľa § 149 ods. 3 O. s. p. platobným miestom, čo však neznamená, že sa stal účastníkom konania s právom podať návrh na výkon rozhodnutia vo svojom mene, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu uložilo vykonateľné rozhodnutie. Keďže v posudzovanom prípade odvolací súd zistil, že vymáhaná pohľadávka predstavuje trovy konania, ktorých náhradu priznal Krajský súd v Bratislave uznesením z 22. apríla 1997, č. k. 32 Co 14/97-29 nie oprávnenému samému ale účastníkom, ktorých oprávnený zastupoval,   dospel   k záveru,   že   súd   prvého   stupňa   postupoval   správne,   keď   výkon rozhodnutia, ktorý bol nariadený na základe návrhu podaného k tomu neoprávnenou osobou vyhlásil za neprípustný“.

Po   doručení   uvedeného   rozhodnutia   krajského   súdu   sťažovateľovi   a opatrovníčke povinného okresný súd uznesením z 3. júla 2003 sp. zn. E 1381/00 návrh sťažovateľa na výkon   rozhodnutia   zastavil.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podali   odvolanie   15.   júla   2003 oprávnení 1. Mgr. G. H. a 2. Mgr. G. H., obaja zastúpení komerčným právnikom JUDr. F. M., teda sťažovateľom. Toto odvolanie bolo predložené krajskému súdu na rozhodnutie 28. augusta 2003 a bolo zaevidované pod sp. zn. 14 CoE 14/03.

III.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Sťažovateľ   namietal   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   Okresného   súdu Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   E   817/97   a v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. E 1381/00.

1. Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. E 817/97, ústavný súd konštatuje, že toto konanie o výkon   rozhodnutia   bolo   právoplatne   skončené   20.   apríla   2001   (pozri   bod   1   časti   II uznesenia).

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti   na   konanie   pred   ústavným   súdom   podľa   čl.   127   ústavy   je   podanie   sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Predmetná sťažnosť z 24. februára 2003 bola ústavnému súdu doručená 26. februára 2003, teda v čase, keď už nedochádzalo k namietanému porušovaniu práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   (napr.   II.   ÚS   139/02).   Konanie okresného   súdu   sp.   zn. E   817/97   bolo   právoplatne   skončené   20.   apríla   2001,   teda dávno   pred   uplynutím dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, preto v tejto časti bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako oneskorene podanú.

2. Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní o výkon rozhodnutia, ktoré je vedené pod sp. zn. E 1381/00.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s Európskym súdom pre ľudské práva ústavný súd prihliada pritom aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II.   ÚS   36/02).   Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je   návrh   sťažovateľa   na   výkon rozhodnutia na uspokojenie pohľadávky v sume 2 880 Sk z titulu trov právneho zastúpenia, na   základe   právoplatného   a vykonateľného   uznesenia   Krajského   súdu   v Bratislave z 22. apríla1997 č. k. 32 Co 14/97-29.

Predmetný návrh na výkon rozhodnutia bol podaný okresnému súdu 29. novembra 2000,   avšak   ohľadom   identickej   pohľadávky,   ktorá   sa   stala   predmetom   tohto   návrhu, okresný súd už 12. októbra 1998 pod č. k. E 817/97-4 vydal uznesenie o nariadení výkonu rozhodnutia, preto z dôvodu prekážky rozhodnutej veci do 20. apríla 2001, kým nebolo právoplatne zastavené konanie vo veci výkonu rozhodnutia vedenej pod sp. zn. E 817/97, okresný súd nekonal o danom návrhu. Namietané konanie pred okresným súdom ústavný súd teda nehodnotil izolovane, ale posúdil ho komplexne aj s ohľadom na okolnosti, ktoré sa na jeho predĺžení podieľali, pričom prihliadol aj na právny názor, ktorý zaujal Krajský súd v Bratislave vo svojom uznesení z 31. marca 2003 č. k. 14 CoE 14/03-20, podľa ktorého bolo neprípustné, aby sťažovateľ bol v konaní sp. zn. E 1381/00 účastníkom konania.Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (pozri napr. I. ÚS 102/2, I. ÚS 41/03, I. ÚS 48/03, I. ÚS 128/03). V okolnostiach danej veci, keď najmä vzhľadom na plynulé konanie okresného súdu od 27. marca 2002, keď uznesením č. k. E 1381/00-8 nariadil na základe návrhu sťažovateľa výkon   rozhodnutia,   a rovnako   v neskoršom   období   postup   okresného   súdu   smeroval k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľa, čo je základným účelom dotknutého práva (pozri napr.   I. ÚS 41/02), ústavný súd nepovažoval za takýto prieťah jedenásťmesačnú nečinnosť okresného súdu v období od   20. apríla 2001 do 27. marca 2002, pretože po uvedenom období okresný súd vo veci sústavne konal, vydal tri rozhodnutia (27. marca 2002,   4.   júna   2002   a   3.   júla   2003),   pričom   vo   veci   rozhodoval   už   aj   Krajský   súd v Bratislave (31. marca 2003). Podľa názoru ústavného súdu na základe uvedenej nečinnosti v počiatočnom   štádiu   napadnutého   konania   nemožno   ani   z hľadiska   komplexného posúdenia danej veci dospieť k záveru, že by postupom okresného súdu došlo k porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Okrem uvedeného ústavný súd poukazuje na záväzné právne stanovisko Krajského súdu v Bratislave zaujaté v jeho uznesení z 31. marca 2003 č. k. 14 CoE 14/03-20, podľa ktorého bolo v podstate od začiatku napadnutého konania neprípustné, aby sťažovateľ bol v konaní sp. zn. E 1381/00 účastníkom konania.

Článok 48 ods. 2 v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy poskytuje ochranu pred porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní pred súdom len jeho účastníkovi, pretože len vo vzťahu k nemu sa plní účel tohto základného práva, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (I. ÚS 55/02, II. ÚS 10/01). Sťažovateľa podľa uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k. 14 CoE 14/03-20 nemožno však považovať za účastníka konania, ktorý by bol   z hľadiska   cit.   článku   ústavy   priamo   dotknutý   postupom   okresného   súdu.   Z týchto dôvodov pre nedostatok priamej súvislosti medzi namietaným postupom okresného súdu a označeným základným právom ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 10/02, I. ÚS 93/03).

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. novembra 2003