SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 203/2015-17
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu29. apríla 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej advokátkou JUDr. Silviou Bartkovou, Advokátska kancelária JUDr. MartinBartko – JUDr. Silvia Bartková, Piaristická 6667, Trenčín, vo veci namietaného porušeniazákladného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenompod sp. zn. 6 CoP 5/2015 a jeho uznesením č. k. 6 CoP 5/2015-329 z 28. januára 2015a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola13. februára 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalejlen „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 CoP 5/2015 a jeho uznesenímč. k. 6 CoP 5/2015-329 z 28. januára 2015 (ďalej len „uznesenie krajského súduz 28. januára 2015“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že z manželstva sťažovateľky s (ďalej aj „otec“), občanov Slovenskej republiky, sa narodila dcéra ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „maloletá“). Manželstvo bolo právoplatne rozvedenérozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 12 C 126/2010-113z 29. septembra 2010 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 19 Co 364/2010-132zo 16. decembra 2010. Maloletá bola na čas po rozvode zverená do osobnej starostlivostisťažovateľky a jej otec bol zaviazaný prispievať na jej výživu. Rozsudkom okresného súduč. k. 12 C 126/2010-143 z 9. februára 2011 bol upravený styk otca s maloletou tak, že otecje oprávnený stýkať sa s maloletou každý párny týždeň, počínajúc nedeľou od 18.00 hdo nasledujúcej nedele do 18.00 h, okrem vymedzených výnimiek vzťahujúcich sana sviatky a prázdniny.
Sťažovateľka návrhom podaným okresnému súdu 30. apríla 2012 navrhla zmeniťdoterajšiu úpravu styku otca s maloletou tak, že otec bude oprávnený stýkať sa s maloletoukaždý párny víkend v čase od soboty od 9.00 h do nedele do 18.00 h.
Okresný súd vedie konanie vo veci pod sp. zn. 26 P 121/2012 a na návrhsťažovateľky vo veci nariadil znalecké dokazovanie z odboru psychológie. Súdny znalec ⬛⬛⬛⬛ v znaleckom posudku z 31. októbra 2013 odporučil ponechať terajšiuúpravu styku a zároveň v ňom uviedol, že obaja rodičia maloletej by si mali uvedomiť, ženie sú súperi, ale partneri pri výchove maloletej a mali by zlepšiť vzájomnú komunikáciu. V konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 26 P 121/2012 sťažovateľka podalaokresnému súdu 13. decembra 2013 návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorýmžiadala upraviť styk otca s maloletou na každú párnu sobotu a každú párnu nedeľu v časeod 10.00 h do 16.00 h, ktorý bol právoplatne zamietnutý uznesením okresného súduč. k. 26 P 121/2012-120 z 9. januára 2014 v spojení s potvrdzujúcim uznesením krajskéhosúdu č. k. 6 CoP 11/2014-141 z 5. februára 2014.
Okresný súd vo veci nariadil pojednávanie na 12. september 2014, ktoré bolo bezprerokovania veci na žiadosť právneho zástupcu otca maloletej odročenéna 12. november 2014.
Sťažovateľka doručila okresnému súdu 30. októbra 2014 ďalší, v poradí druhý návrhna nariadenie predbežného opatrenia, v podstate identický s jej prvým návrhom (doručeným13. decembra 2013).
Na pojednávaní vo veci 12. novembra 2014 okresný súd vypočul rodičov maloleteja pojednávanie odročil na neurčito pre účely nariadenia kontrolného znaleckéhodokazovania.
Následne bola okresnému súdu predložená písomná správa kolízneho opatrovníkaz 20. novembra 2014, v ktorom kolízny opatrovník uvádza svoje zistenia o prešetrenípomerov pre účely rozhodnutia o navrhovanom nariadení predbežného opatrenia.
Okresný súd uznesením č. k. 26 P 121/2012-268 z 28. novembra 2014 (ďalej len„uznesenie okresného súdu z 28. novembra 2014“) nariadil na základe návrhu sťažovateľkypredbežné opatrenie, podľa ktorého je otec oprávnený stretávať sa s maloletou každý párnyvíkend v párnu sobotu v čase od 10.00 h do 18.00 h a párnu nedeľu od 10.00 h do 16.00 h,a to do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.
Otec maloletej 5. decembra 2014 podal odvolanie proti uzneseniu okresného súduo nariadení predbežného opatrenia z 28. novembra 2014.
Sťažovateľka uviedla, že 15. decembra 2014 a 12. januára 2015 bola jej právnazástupkyňa nahliadnuť do súdneho spisu pre účely zistenia, či nedošlo k doplneniuodvolania podaného otcom maloletej, a 15. januára 2015 doručila okresnému súdu svojevyjadrenie k odvolaniu otca maloletej, ktoré je žurnalizované na č. l. 292 až 304 súdnehospisu.
Spis bol predložený krajskému súdu 16. januára 2015 a následne bolo krajskémusúdu doručené 20. januára 2015 podanie otca maloletej označené ako „doplnenie podania“žurnalizované na č. l. 306 až 328 súdneho spisu.
Krajský súd o odvolaní otca maloletej proti uzneseniu okresného súdu o nariadenípredbežného opatrenia z 28. novembra 2014 rozhodol napadnutým uznesenímz 28. januára 2015, ktorým uznesenie okresného súdu z 28. novembra 2014 zmenil tak, ženávrh sťažovateľky na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.
Sťažovateľka v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie uviedla:«Sťažovateľ sa s uvedeným uznesením odvolacieho súdu nestotožňuje, toto považuje za protiústavné, protizákonné a arbitrárne, pričom postup odvolacieho súdu považuje za nezákonný a porušujúci jeho ľudské práva a základné slobody....
K odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred odvolacím súdom došlo tým, že odvolacím súdom mu nebolo doručené zásadné podanie otca maloletej nazvané „ako doplnenie podania", ktoré bolo odvolaciemu súdu doručené dňa 20.01.2015 a na podklade ktorého dovolací súd rozhodol. K odňatiu možnosti konať pred súdom došlo aj tým, že odvolací súd si žiadnym spôsobom nepreštudoval, dokonca ani len nepovšimol, podanie sťažovateľa nazvané ako „vyjadrenie matky k odvolaniu otca proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín č. k. 26P/121/2012-268 zo dňa 28.11.2014“, ktoré bolo preukázateľne súdu I. st. doručené dňa 15.01.2015 a je založené na číslach listu 292 - 304 súdneho spisu. Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, tak neprípustné zaťažil svoje konanie vadou a veľmi vážnym spôsobom porušil ľudské práva a základné slobody sťažovateľa. Je neprípustné, aby odvolací súd, hoci v konaní o predbežnom opatrení, rozhodoval na podklade odvolacích námietok, o ktorých neinformoval druhého účastníka konania, neumožnil sa k nim vyjadriť a dokonca pri svojom rozhodovaní úplne arbitrárne neprihliadol na obsah podania druhého účastníka, preukázateľne doručeného do súdneho spisu....
Nariadenie predbežného opatrenia má dočasný charakter. Pri nariaďovaní predbežného opatrenia prevláda požiadavka rýchlosti nad požiadavkou úplnosti skutkových zistení. V dôsledku toho sa tu nezisťujú všetky tie skutočnosti, ktoré má mať súd zistené pred vydaním konečného rozhodnutia. Skutočnosti, z ktorých sa vyvodzuje dôvodnosť návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, nemusia byť preukázané dôkazmi, je postačujúce, pokiaľ sú tieto skutočnosti osvedčené. Je potrebné však zdôrazniť, že aj v konaní o predbežnom opatrení musia byť rešpektované minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému právu na súdnu ochranu, ako to už viackrát konštatoval Ústavný súd Slovenskej republiky. To sa však v napadnutom odvolacom konaní nestalo a moje základné práva a ľudské slobody matky boli odvolacím súdom flagrantným spôsobom porušené.
K problematike odňatia možnosti konať pred súdom zaujal už viackrát právne stanovisko Najvyšší súd Slovenskej republiky (napríklad uznesenia z 20. apríla 2011 sp. zn. 3Cdo/24/2011, z 13. októbra 2011 sp. zn. 3Cdo/213/2011, z 15. decembra 2011 sp. zn. 3Cdo/129/2011, ako aj z 10. januára 2013 sp. zn. 3Cdo/258/2012). Opakovane v nich uviedol, že absencia vyjadrenia k opravnému prostriedku druhého účastníka konania je právne relevantná vtedy, keď súd rozhodujúci o opravnom prostriedku založil svoje rozhodnutie práve na vyjadrení k tomuto opravnému prostriedku, teda vtedy, keď vyjadrenie k právnemu prostriedku malo zásadný vplyv na rozhodnutie o opravnom prostriedku. Sťažovateľ tiež poukazuje na jedno z posledných rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva proti Slovenskej republike, kedy Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku zo dňa 13.01.2015 vo veci Trančíková proti Slovenskej republike uviedol, že pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa nemožnosti sťažovateľky vyjadriť sa k vyjadreniu odporcu v rámci odvolacieho konania, Európsky súd pre ľudské práva bol toho názoru, že aj keď predmetné vyjadrenie odporcu neobsahovalo žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa sťažovateľka už nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania a podľa vlády nemalo vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, bolo formulované ako právna a skutková argumentácia a sťažovateľke mala byť daná možnosť oboznámiť sa s ním. Keďže tomu tak nebolo, došlo k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivé konanie, zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru. …
Nie je... pravdou, že súd I. st. rozhodol len na základe správy kolízneho opatrovníka, ako to mylne konštatuje odvolací súd. Pred nariadením predmetného predbežného opatrenia kolízny opatrovník na pokyn súdu I. st. vykonal rozsiahle šetrenie v základnej škole, ktorú maloletá navštevuje, vykonal pohovor s riaditeľkou základnej školy, vykonal pohovor s triednou učiteľkou maloletej, vykonal pohovor s výchovnou poradkyňou maloletej, vypočul maloletú vykonal miestne šetrenie v domácnosti matky, mal snahu vykonať miestne šetrenie v domácnosti otca, tento však bol 2x nezastihnutý, tak bol následne otec maloletej vypočutý na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín. Matka teda rozhodne nezdieľam názor otca v jeho odvolaní, že súd I. st. pred nariadením predbežného opatrenia neúplné zistil skutkový stav....
Vo svojom podaní otec uvádza veľmi závažné skutočnosti, o tom, že maloletá mala volať do krízového centra, zúfalým hlasom, predložil nikým nepodpísanú správu riaditeľky ⬛⬛⬛⬛ zo dňa 16.01.2015 ktorú poslala Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín, ktorý je v konaní kolíznym opatrovník mal. a háji jej záujmy, v ktorej sa uvádza, že matka na dieťa kričí, vyhrážam sa mu, že ho zbije a pod. Je prinajmenšom zaujímavé, odkiaľ takúto správu, na ktorej založil svoje rozhodnutia odvolací súd, otec získal, avšak pre sťažovateľa je priam šokujúce, že odvolací súd si žiadny spôsobom tieto zavádzajúce informácie neosvedčil. Odvolací súd nezaslal podanie otca, Krajskému súdu doručené dňa 20.01.2015, ani sťažovateľovi ani kolíznemu opatrovníkovi, aby si informácie aspoň v minimálnej miere preveril. Pritom kolízny opatrovník maloletej, Urad práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín, si sťažovateľa k uvedenému obvineniu predvolal a vykonal rozsiahle šetrenie a preverenie uvedených informácií poskytnutých otcom. Maloletá zo správania otca a starého otca (otca maloletej), ktorí ju donútili zavolať na krízové centrum (z t. č. otca uvedeného v zázname ⬛⬛⬛⬛ ), kázali jej čo má povedať a v dňoch 13.12.2014 a 14.12.2014 jej prikázali poslať maily (z firemného mailu otca ⬛⬛⬛⬛ ) na uvedené krízové centrum, ktoré jej diktovali, bola mimoriadne rozrušená a sťažovateľ s ňou opakovane musel vyhľadať pomoc psychológa ⬛⬛⬛⬛ so sídlom v Bánovciach nad Bebravou, naposledy v dňoch 14.01.2015 a v dňoch 05.02.2015. Od psychologičky sa sťažovateľ o tomto všetkom dozvedel, pričom maloletá nezabudla zdôrazniť, že otec s dedkom jej zakázali s matkou o tom hovoriť.
Zároveň sťažovateľ poukazuje na postup odvolacieho súdu, kedy podľa sťažovateľovi dostupných bol spis pridelený na konanie a rozhodnutie senátu ⬛⬛⬛⬛, na základe čoho sa zmenil zákonný sudca sťažovateľ skutočne nevie. Tiež sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že odo dňa, keď otec „doplnil“ svoje podanie dňa 20.01.2015 až do vydania rozhodnutia do 28.01.2015 sa spis nachádzal mimo budovy súdu u sudkyne, ktorá ho doma i študovala. Sťažovateľovi bolo znemožnené nahliadnuť do spisu na Krajskom súde v Trenčíne, z čoho sťažovateľ nadobudol zvláštny pocit akejsi kabinetnej justície, kedy jeden účastník konania predloží podanie obsahujúce závažné obvinenia druhého účastníka a konajúci súd odmietne možnosť tomuto účastníkovi sa akokoľvek brániť a za 5 pracovných dní od predloženie takéhoto nepravdivého obvinenia arbitrárne rozhodne.»
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti takto rozhodol:„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 6CoP/5/2015 porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 6CoP/5/2015-329 zo dňa 28.01.2015 sa zrušuje vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. ⬛⬛⬛⬛ priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 355,73 EUR..., ktorú je Krajský súd v Trenčíne povinný vyplatiť na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Silvie Bartkovej do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“Sťažovateľka zároveň navrhla, aby „Ústavný súd pred rozhodnutím o tejto ústavnej sťažnosti odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia, teda uznesenia Krajského súdu v Trenčíne č. k. 6CoP/5/205-329 zo dňa 28.01.2015“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzinapadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú danédôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšiekonanie.
Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa domáhavyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesenímkrajského súdu z 28. januára 2015, ktorým krajský súd v odvolacom konaní zmeniluznesenie okresného súdu z 28. novembra 2014 o nariadení predbežného opatrenia v konanívedenom o návrhu sťažovateľky o zmenu úpravy styku otca maloletej s maloletou tak, ženávrh sťažovateľky na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.
Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv postupom krajského súdu tým, že jej(ani kolíznemu opatrovníkovi) krajský súd nedoručoval podanie otca doručené krajskémusúdu 20. januára 2015 v priebehu odvolacieho konania, a tým jej odňal možnosť konať predsúdom, keď jej neumožnil vyjadriť sa k skutočnostiam uvádzaným v tomto podaní. Podľasťažovateľky krajský súd vychádzal pri svojom rozhodovaní z tohto podania otca maloletej ana jeho podklade rozhodol.
Podľa sťažovateľky k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo aj tým, že krajskýsúd „si žiadnym spôsobom nepreštudoval, dokonca ani len nepovšimol“ vyjadreniesťažovateľky k odvolaniu, dokonca v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, žesťažovateľka sa k odvolaniu otca maloletej nevyjadrila.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv odňatím možnosti konať pred súdomsťažovateľka poukázala na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky(sp. zn. 3 Cdo 24/2011, 3 Cdo 213/2011, 3 Cdo 129/2011, 3 Cdo 258/2012), ako aj narozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 13. januára 2015 vo veci Trančíková protiSlovenskej republike.
Sťažovateľka vidí porušenie ňou označených základných práv aj v samotných podľanej nesprávnych záveroch krajského súdu o tom, že v danom prípade neboli splnenépodmienky na úpravu styku otca s maloletou predbežným opatrením. Podľa sťažovateľkyokresný súd dostatočne zistil skutkový stav a učinil správne závery, keď sťažovateľkounavrhované predbežné opatrenie nariadil a „Nie je... pravdou, že súd I. st. rozhodol len na základe správy kolízneho opatrovníka, ako to mylne konštatuje odvolací súd“.
V závere svojej sťažnostnej argumentácie sťažovateľka poukazuje aj na zmenuzákonného sudcu v konaní vedenom krajským súdom a na to, že dôvody tejto zmeny jej niesú zrejmé.
Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebnéposudzovať spoločne.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného právana súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právuzodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétneprocesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadnes medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutiavšeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiachdošlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež bymali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré nebolinapravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd pre posúdenieopodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný postup a uznesenie krajského súdu, ktorýmbolo zmenené uznesenie okresného súdu o nariadení predbežného opatrenia.
Krajský súd v relevantnej časti odôvodnil svoje uznesenie takto:„Predbežné opatrenie, ktoré je procesnoprávnym inštitútom, má zabezpečiť úpravu v právnych vzťahoch, ktoré sú ohrozené, narušené, alebo vtedy, ak je ohrozený výkon rozhodnutia.
Predbežné opatrenie má dočasný charakter a je opodstatnené vtedy, keď nie je možné definitívne rozhodnutie vo veci samej.
Zákonná úprava predbežných opatrení v ustanovení § 75 O. s. p. vo svojej hypotéze predpokladá vecne legitimovaného navrhovateľa, osvedčenie jeho práva, ako aj skutočnosti, z ktorých bude zrejmá potreba dočasnej úpravy vzťahov.
Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k právnemu záveru, že v danej veci nie sú splnené zákonné predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia v podobe obmedzenia kontaktov dieťaťa so svojím otcom, s ktorým má pozitívne citové vzťahy a má takéto vzťahy aj so starými rodičmi, s ktorými je v kontakte v čase, keď je u otca. Je treba zdôrazniť, že kolíznym opatrovníkom konštatované ťažkosti dieťaťa, ktoré vyplývajú z patovej komunikácie rodičov, nemožno odstrániť redukciou kontaktov dieťaťa s otcom a starými rodičmi, ku ktorým má pozitívne citové väzby, ktoré napokon uvádza aj kolízny opatrovník a toto vyplýva aj zo znaleckého dokazovania.
Súd za takýchto okolností nemôže rezignovať a negatívne správanie rodičov navzájom za prítomnosti dieťaťa riešiť redukciou kontaktov dieťaťa s rodičom, ktorému dieťa nebolo zverené do osobnej starostlivosti.
Tuje namieste, v prípade preukázaných negatívnych prejavov rodičov navzájom, aby sa uložili výchovné opatrenia podľa § 37 Zákona o rodine.
V danej veci, s poukazom na vyššie uvedené, bolo potrebné, najmä s akcentom na najlepší záujem maloletého dieťaťa, rozhodnutie okresného súdu, ktorým výrazne redukoval kontakty dieťaťa s otcom a tým aj so starými rodičmi, zmeniť a návrh matky na predbežné opatrenie zamietnuť.“
Ústavný súd po oboznámení sa s uznesením okresného súdu a napadnutýmuznesením krajského súdu dospel k záveru, že sťažnostná argumentácia sťažovateľky nie jespôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd konštatuje,že krajský súd sa relevantne vysporiadal so všetkými skutočnosťami rozhodnými v danejveci a svoje závery dostatočne odôvodnil, tak ako sú citované. Ústavný súd preto nezistil, žeby krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a priustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietanéhouznesenia v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačujena prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor,podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čohovyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názoromúčastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Pokiaľ podľa sťažovateľky krajský súd v napadnutom uznesení „mylne“ konštatuje,že okresný súd rozhodol len na základe správy kolízneho opatrovníka, je potrebné poukázaťna to, že krajský súd v tejto časti odôvodnenia svojho uznesenia v plnom rozsahu vychádzalz odôvodnenia uznesenia okresného súdu, ktorý sám konštatuje, že pri svojom rozhodovanívychádzal z predmetnej správy kolízneho opatrovníka.
Ústavný súd konštatuje, že neobstojí ani tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého krajskýsúd pri svojom rozhodovaní mal vychádzať z podania otca ako odvolávateľa, ktoré nebolodoručované sťažovateľke, o čom svedčí samotné už citované odôvodnenie uzneseniakrajského súdu. Naopak, zo záverov krajského súdu je zrejmé, že tieto vychádzali rovnakoako závery okresného súdu zo správy kolízneho opatrovníka v spojení so závermiznaleckého dokazovania vykonaného vo veci samej, a nie z podania otca maloletej.
V súlade s Občianskym súdnym poriadkom je na posúdení konajúceho súdu, kde jerozumná hranica pre ukončenie vzájomnej konfrontácie medzi podaniami účastníkov.Ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach danej veci krajský súd túto hranicu ustálil bezmožnosti porušenia ústavných práv sťažovateľky. Pri okolnostiach danej veci nie je možnéopomenúť, že išlo o rozhodovanie o predbežnej úprave pomerov.
Vzhľadom na uvedené v posudzovanom prípade neobstojí námietka sťažovateľkyo rozpornosti napadnutého postupu a uznesenia krajského súdu s judikatúrou Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva.
Pokiaľ sťažovateľka hoci len okrajovo vo svojej sťažnosti zdôrazňuje, že podľa nejdošlo v danej veci k zmene zákonného sudcu a dôvody tejto zmeny jej nie sú zrejmé,ústavný súd konštatuje, že v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný petitomsťažnosti (návrhom na rozhodnutie vo veci), a keďže táto časť sťažnostných námietokv petite jej sťažnosti nebola premietnutá namietaním porušenia jej základného práva podľačl. 48 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemal zákonný dôvod sa ňou zaoberať. Napriekuvedenému ústavný súd považuje za potrebné dodať, že za zákonného sudcu podľa čl. 48ods. 1 ústavy treba zásadne považovať toho, kto bol určený na prerokovávanie veci v súlades rozvrhom práce súdu. Ak však nastanú okolnosti odôvodňujúce presun takto pridelenejveci (resp. agendy) na iného sudcu pre dôvody uvedené v právnom predpise, tak aj sudcov,ktorým boli veci následne pridelené, treba takisto považovať za zákonných sudcov podľačl. 48 ods. 1 ústavy.
Keďže ústavný súd nezistil možnosť sťažovateľkou namietaného porušeniazákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesenímkrajského súdu, odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jejzjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v celom rozsahu sa ústavný súd jejďalšími nárokmi už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. apríla 2015