znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 203/2015-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu29. apríla 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Silviou   Bartkovou,   Advokátska   kancelária   JUDr.   MartinBartko – JUDr. Silvia Bartková, Piaristická 6667, Trenčín, vo veci namietaného porušeniazákladného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenompod sp. zn. 6 CoP 5/2015 a jeho uznesením č. k. 6 CoP 5/2015-329 z 28. januára 2015a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola13. februára 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalejlen „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   6   CoP   5/2015   a   jeho   uznesenímč. k. 6 CoP   5/2015-329   z   28.   januára   2015   (ďalej   len   „uznesenie   krajského   súduz 28. januára 2015“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že z manželstva sťažovateľky s (ďalej   aj   „otec“),   občanov   Slovenskej   republiky,   sa   narodila   dcéra ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „maloletá“).   Manželstvo   bolo   právoplatne   rozvedenérozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 12 C 126/2010-113z 29. septembra 2010 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 19 Co 364/2010-132zo 16. decembra 2010. Maloletá bola na čas po rozvode zverená do osobnej starostlivostisťažovateľky a jej otec bol zaviazaný prispievať na jej výživu. Rozsudkom okresného súduč. k. 12 C 126/2010-143 z 9. februára 2011 bol upravený styk otca s maloletou tak, že otecje oprávnený stýkať sa s maloletou každý párny týždeň, počínajúc nedeľou od 18.00 hdo nasledujúcej   nedele   do   18.00   h,   okrem   vymedzených   výnimiek   vzťahujúcich   sana sviatky a prázdniny.

Sťažovateľka návrhom podaným okresnému súdu 30. apríla 2012 navrhla zmeniťdoterajšiu úpravu styku otca s maloletou tak, že otec bude oprávnený stýkať sa s maloletoukaždý párny víkend v čase od soboty od 9.00 h do nedele do 18.00 h.

Okresný   súd   vedie   konanie   vo   veci   pod   sp. zn.   26   P   121/2012   a   na   návrhsťažovateľky vo veci nariadil znalecké dokazovanie z odboru psychológie. Súdny znalec ⬛⬛⬛⬛ v znaleckom posudku z 31. októbra 2013 odporučil ponechať terajšiuúpravu styku a zároveň v ňom uviedol, že obaja rodičia maloletej by si mali uvedomiť, ženie sú súperi, ale partneri pri výchove maloletej a mali by zlepšiť vzájomnú komunikáciu. V konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 26 P 121/2012 sťažovateľka podalaokresnému   súdu   13.   decembra   2013   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   ktorýmžiadala upraviť styk otca s maloletou na každú párnu sobotu a každú párnu nedeľu v časeod 10.00   h   do   16.00   h,   ktorý   bol   právoplatne   zamietnutý   uznesením   okresného   súduč. k. 26 P 121/2012-120 z 9. januára 2014 v spojení s potvrdzujúcim uznesením krajskéhosúdu č. k. 6 CoP 11/2014-141 z 5. februára 2014.

Okresný súd vo veci nariadil pojednávanie na 12. september 2014, ktoré bolo bezprerokovania   veci   na   žiadosť   právneho   zástupcu   otca   maloletej   odročenéna 12. november 2014.

Sťažovateľka doručila okresnému súdu 30. októbra 2014 ďalší, v poradí druhý návrhna nariadenie predbežného opatrenia, v podstate identický s jej prvým návrhom (doručeným13. decembra 2013).

Na pojednávaní vo veci 12. novembra 2014 okresný súd vypočul rodičov maloleteja pojednávanie   odročil   na   neurčito   pre   účely   nariadenia   kontrolného   znaleckéhodokazovania.

Následne bola okresnému súdu predložená písomná správa kolízneho opatrovníkaz 20.   novembra   2014,   v   ktorom   kolízny   opatrovník   uvádza   svoje   zistenia   o   prešetrenípomerov pre účely rozhodnutia o navrhovanom nariadení predbežného opatrenia.

Okresný súd uznesením č. k. 26 P 121/2012-268 z 28. novembra 2014 (ďalej len„uznesenie okresného súdu z 28. novembra 2014“) nariadil na základe návrhu sťažovateľkypredbežné opatrenie, podľa ktorého je otec oprávnený stretávať sa s maloletou každý párnyvíkend v párnu sobotu v čase od 10.00 h do 18.00 h a párnu nedeľu od 10.00 h do 16.00 h,a to do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.

Otec maloletej 5. decembra 2014 podal odvolanie proti uzneseniu okresného súduo nariadení predbežného opatrenia z 28. novembra 2014.

Sťažovateľka uviedla, že 15. decembra 2014 a 12. januára 2015 bola jej právnazástupkyňa   nahliadnuť   do   súdneho   spisu   pre   účely   zistenia,   či   nedošlo   k   doplneniuodvolania podaného otcom maloletej, a 15. januára 2015 doručila okresnému súdu svojevyjadrenie k odvolaniu otca maloletej, ktoré je žurnalizované na č. l. 292 až 304 súdnehospisu.

Spis bol predložený krajskému súdu 16. januára 2015 a následne bolo krajskémusúdu doručené 20. januára 2015 podanie otca maloletej označené ako „doplnenie podania“žurnalizované na č. l. 306 až 328 súdneho spisu.

Krajský súd o odvolaní otca maloletej proti uzneseniu okresného súdu o nariadenípredbežného   opatrenia   z   28.   novembra   2014   rozhodol   napadnutým   uznesenímz 28. januára 2015, ktorým uznesenie okresného súdu z 28. novembra 2014 zmenil tak, ženávrh sťažovateľky na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.

Sťažovateľka v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie uviedla:«Sťažovateľ sa s uvedeným uznesením odvolacieho súdu nestotožňuje, toto považuje za   protiústavné,   protizákonné   a   arbitrárne,   pričom   postup   odvolacieho   súdu   považuje za nezákonný a porušujúci jeho ľudské práva a základné slobody....

K odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred odvolacím súdom došlo tým, že odvolacím súdom   mu   nebolo   doručené   zásadné   podanie   otca   maloletej   nazvané   „ako   doplnenie podania", ktoré bolo odvolaciemu súdu doručené dňa 20.01.2015 a na podklade ktorého dovolací súd rozhodol. K odňatiu možnosti konať pred súdom došlo aj tým, že odvolací súd si   žiadnym   spôsobom   nepreštudoval,   dokonca   ani   len   nepovšimol,   podanie   sťažovateľa nazvané ako „vyjadrenie matky k odvolaniu otca proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín č. k. 26P/121/2012-268 zo dňa 28.11.2014“, ktoré bolo preukázateľne súdu I. st. doručené dňa 15.01.2015 a je založené na číslach listu 292 - 304 súdneho spisu. Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, tak neprípustné zaťažil svoje konanie vadou a veľmi vážnym spôsobom   porušil   ľudské   práva   a   základné   slobody   sťažovateľa.   Je   neprípustné,   aby odvolací súd, hoci v konaní o predbežnom opatrení, rozhodoval na podklade odvolacích námietok, o ktorých neinformoval druhého účastníka konania, neumožnil sa k nim vyjadriť a dokonca pri svojom rozhodovaní úplne arbitrárne neprihliadol na obsah podania druhého účastníka, preukázateľne doručeného do súdneho spisu....

Nariadenie   predbežného   opatrenia   má   dočasný   charakter.   Pri   nariaďovaní predbežného opatrenia prevláda požiadavka rýchlosti nad požiadavkou úplnosti skutkových zistení. V dôsledku toho sa tu nezisťujú všetky tie skutočnosti, ktoré má mať súd zistené pred vydaním konečného rozhodnutia. Skutočnosti, z ktorých sa vyvodzuje dôvodnosť návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, nemusia byť preukázané dôkazmi, je postačujúce, pokiaľ   sú   tieto   skutočnosti   osvedčené.   Je   potrebné   však   zdôrazniť,   že   aj   v   konaní o predbežnom   opatrení   musia   byť   rešpektované   minimálne   požiadavky   zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému právu na súdnu ochranu, ako to už viackrát   konštatoval   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky.   To   sa   však   v   napadnutom odvolacom konaní nestalo a moje základné práva a ľudské slobody matky boli odvolacím súdom flagrantným spôsobom porušené.

K   problematike   odňatia   možnosti   konať   pred   súdom   zaujal   už   viackrát   právne stanovisko   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (napríklad   uznesenia   z   20.   apríla   2011 sp. zn. 3Cdo/24/2011, z 13. októbra 2011 sp. zn. 3Cdo/213/2011, z 15. decembra 2011 sp. zn.   3Cdo/129/2011,   ako   aj   z   10.   januára   2013   sp. zn.   3Cdo/258/2012).   Opakovane v nich uviedol, že absencia vyjadrenia k opravnému prostriedku druhého účastníka konania je právne relevantná vtedy, keď súd rozhodujúci o opravnom prostriedku založil svoje rozhodnutie práve na vyjadrení k tomuto opravnému prostriedku, teda vtedy, keď vyjadrenie k právnemu prostriedku malo zásadný vplyv na rozhodnutie o opravnom prostriedku. Sťažovateľ tiež poukazuje na jedno z posledných rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva proti Slovenskej republike, kedy Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku zo dňa 13.01.2015 vo veci Trančíková proti Slovenskej republike uviedol, že pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa nemožnosti sťažovateľky vyjadriť sa k vyjadreniu odporcu v rámci odvolacieho konania, Európsky súd pre ľudské práva bol toho názoru, že aj keď predmetné vyjadrenie odporcu neobsahovalo žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa sťažovateľka už nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania a podľa vlády nemalo vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, bolo formulované ako právna a skutková argumentácia a sťažovateľke mala byť daná možnosť oboznámiť sa s ním. Keďže tomu tak nebolo, došlo k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivé konanie, zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru. …

Nie je... pravdou, že súd I. st. rozhodol len na základe správy kolízneho opatrovníka, ako   to   mylne   konštatuje   odvolací   súd.   Pred   nariadením   predmetného   predbežného opatrenia kolízny opatrovník na pokyn súdu I. st. vykonal rozsiahle šetrenie v základnej škole, ktorú maloletá navštevuje, vykonal pohovor s riaditeľkou základnej školy, vykonal pohovor   s   triednou   učiteľkou   maloletej,   vykonal   pohovor   s   výchovnou   poradkyňou maloletej, vypočul maloletú vykonal miestne šetrenie v domácnosti matky, mal snahu vykonať miestne šetrenie v domácnosti otca, tento však bol 2x nezastihnutý, tak bol následne otec maloletej vypočutý na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín. Matka teda   rozhodne   nezdieľam   názor   otca   v   jeho   odvolaní,   že   súd   I.   st.   pred   nariadením predbežného opatrenia neúplné zistil skutkový stav....

Vo svojom podaní otec uvádza veľmi závažné skutočnosti, o tom, že maloletá mala   volať   do   krízového   centra,   zúfalým   hlasom,   predložil   nikým   nepodpísanú   správu riaditeľky ⬛⬛⬛⬛ zo dňa 16.01.2015 ktorú poslala Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín, ktorý je v konaní kolíznym opatrovník mal. a háji jej záujmy, v ktorej sa uvádza, že matka na dieťa kričí, vyhrážam sa mu, že ho zbije a pod. Je prinajmenšom zaujímavé, odkiaľ takúto správu, na ktorej založil svoje rozhodnutia odvolací súd, otec získal, avšak pre sťažovateľa je priam šokujúce, že odvolací súd si žiadny spôsobom tieto zavádzajúce informácie neosvedčil. Odvolací   súd   nezaslal   podanie   otca,   Krajskému   súdu   doručené   dňa   20.01.2015,   ani sťažovateľovi ani kolíznemu opatrovníkovi, aby si informácie aspoň v minimálnej miere preveril. Pritom kolízny opatrovník maloletej, Urad práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín,   si   sťažovateľa   k   uvedenému   obvineniu   predvolal   a   vykonal   rozsiahle   šetrenie a preverenie   uvedených   informácií   poskytnutých   otcom.   Maloletá zo   správania otca a starého otca (otca maloletej), ktorí ju donútili zavolať na krízové centrum (z t. č. otca uvedeného   v   zázname ⬛⬛⬛⬛ ),   kázali   jej   čo   má   povedať   a   v   dňoch 13.12.2014 a 14.12.2014   jej   prikázali   poslať   maily   (z   firemného   mailu   otca ⬛⬛⬛⬛ )   na   uvedené   krízové   centrum,   ktoré   jej   diktovali,   bola mimoriadne rozrušená a sťažovateľ s ňou opakovane musel vyhľadať pomoc psychológa ⬛⬛⬛⬛ so   sídlom   v   Bánovciach   nad   Bebravou,   naposledy   v   dňoch 14.01.2015   a   v   dňoch   05.02.2015.   Od   psychologičky   sa   sťažovateľ   o   tomto   všetkom dozvedel,   pričom   maloletá nezabudla   zdôrazniť,   že   otec   s   dedkom   jej   zakázali s matkou o tom hovoriť.

Zároveň sťažovateľ poukazuje na postup odvolacieho súdu, kedy podľa sťažovateľovi dostupných bol spis pridelený na konanie a rozhodnutie senátu ⬛⬛⬛⬛, na základe čoho sa zmenil zákonný sudca sťažovateľ skutočne nevie. Tiež sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že odo dňa, keď otec „doplnil“ svoje podanie dňa 20.01.2015 až do vydania rozhodnutia do 28.01.2015 sa spis nachádzal mimo budovy súdu u sudkyne, ktorá ho doma i študovala.   Sťažovateľovi   bolo   znemožnené   nahliadnuť   do   spisu   na   Krajskom   súde v Trenčíne, z čoho sťažovateľ nadobudol zvláštny pocit akejsi kabinetnej justície, kedy jeden účastník   konania   predloží   podanie   obsahujúce   závažné   obvinenia   druhého   účastníka a konajúci súd odmietne možnosť tomuto účastníkovi sa akokoľvek brániť a za 5 pracovných dní od predloženie takéhoto nepravdivého obvinenia arbitrárne rozhodne.»

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti takto rozhodol:„1.   Základné   právo ⬛⬛⬛⬛ na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 6CoP/5/2015 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 6CoP/5/2015-329 zo dňa 28.01.2015 sa zrušuje vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. ⬛⬛⬛⬛ priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume 355,73 EUR...,   ktorú   je   Krajský   súd   v   Trenčíne   povinný   vyplatiť   na   účet   jej   právnej zástupkyne JUDr. Silvie Bartkovej do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“Sťažovateľka zároveň navrhla, aby „Ústavný súd pred rozhodnutím o tejto ústavnej sťažnosti odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia, teda uznesenia Krajského súdu v Trenčíne č. k. 6CoP/5/205-329 zo dňa 28.01.2015“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzinapadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú danédôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšiekonanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa domáhavyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesenímkrajského   súdu   z   28.   januára   2015,   ktorým   krajský   súd   v   odvolacom   konaní   zmeniluznesenie okresného súdu z 28. novembra 2014 o nariadení predbežného opatrenia v konanívedenom o návrhu sťažovateľky o zmenu úpravy styku otca maloletej s maloletou tak, ženávrh sťažovateľky na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv postupom krajského súdu tým, že jej(ani kolíznemu opatrovníkovi) krajský súd nedoručoval podanie otca doručené krajskémusúdu 20. januára 2015 v priebehu odvolacieho konania, a tým jej odňal možnosť konať predsúdom, keď jej neumožnil vyjadriť sa k skutočnostiam uvádzaným v tomto podaní. Podľasťažovateľky krajský súd vychádzal pri svojom rozhodovaní z tohto podania otca maloletej ana jeho podklade rozhodol.

Podľa sťažovateľky k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo aj tým, že krajskýsúd „si   žiadnym   spôsobom   nepreštudoval,   dokonca   ani   len   nepovšimol“ vyjadreniesťažovateľky   k   odvolaniu,   dokonca   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   uviedol,   žesťažovateľka sa k odvolaniu otca maloletej nevyjadrila.

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   práv   odňatím   možnosti   konať   pred   súdomsťažovateľka   poukázala   na   judikatúru   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky(sp. zn. 3 Cdo 24/2011,   3 Cdo 213/2011,   3 Cdo 129/2011,   3 Cdo 258/2012),   ako   aj   narozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 13. januára 2015 vo veci Trančíková protiSlovenskej republike.

Sťažovateľka vidí porušenie ňou označených základných práv aj v samotných podľanej   nesprávnych   záveroch   krajského   súdu   o   tom,   že   v   danom   prípade   neboli   splnenépodmienky na úpravu styku otca s maloletou predbežným opatrením. Podľa sťažovateľkyokresný súd dostatočne zistil skutkový stav a učinil správne závery, keď sťažovateľkounavrhované predbežné opatrenie nariadil a „Nie je... pravdou, že súd I. st. rozhodol len na základe správy kolízneho opatrovníka, ako to mylne konštatuje odvolací súd“.

V   závere   svojej   sťažnostnej   argumentácie   sťažovateľka   poukazuje   aj   na   zmenuzákonného sudcu v konaní vedenom krajským súdom a na to, že dôvody tejto zmeny jej niesú zrejmé.

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebnéposudzovať spoločne.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného právana súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6ods.   1   dohovoru)   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právuzodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétneprocesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   záveryzo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzujena kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadnes medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutiavšeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiachdošlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež bymali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré nebolinapravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   pre   posúdenieopodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný postup a uznesenie krajského súdu, ktorýmbolo zmenené uznesenie okresného súdu o nariadení predbežného opatrenia.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnil svoje uznesenie takto:„Predbežné opatrenie, ktoré je procesnoprávnym inštitútom, má zabezpečiť úpravu v právnych   vzťahoch,   ktoré   sú   ohrozené,   narušené,   alebo   vtedy,   ak   je   ohrozený   výkon rozhodnutia.

Predbežné   opatrenie   má   dočasný   charakter   a   je   opodstatnené   vtedy,   keď   nie   je možné definitívne rozhodnutie vo veci samej.

Zákonná úprava predbežných opatrení v ustanovení § 75 O. s. p. vo svojej hypotéze predpokladá vecne legitimovaného navrhovateľa, osvedčenie jeho práva, ako aj skutočnosti, z ktorých bude zrejmá potreba dočasnej úpravy vzťahov.

Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k právnemu záveru, že v danej veci nie sú splnené zákonné predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia v podobe obmedzenia kontaktov dieťaťa so svojím otcom, s ktorým má pozitívne citové vzťahy a má takéto vzťahy aj so starými rodičmi, s ktorými je v kontakte v čase, keď je u otca. Je treba zdôrazniť, že kolíznym   opatrovníkom   konštatované   ťažkosti   dieťaťa,   ktoré   vyplývajú   z   patovej komunikácie rodičov, nemožno odstrániť redukciou kontaktov dieťaťa s otcom a starými rodičmi, ku ktorým má pozitívne citové väzby, ktoré napokon uvádza aj kolízny opatrovník a toto vyplýva aj zo znaleckého dokazovania.

Súd   za   takýchto   okolností   nemôže   rezignovať   a   negatívne   správanie   rodičov navzájom za prítomnosti dieťaťa riešiť redukciou kontaktov dieťaťa s rodičom, ktorému dieťa nebolo zverené do osobnej starostlivosti.

Tuje namieste, v prípade preukázaných negatívnych prejavov rodičov navzájom, aby sa uložili výchovné opatrenia podľa § 37 Zákona o rodine.

V danej veci, s poukazom na vyššie uvedené, bolo potrebné, najmä s akcentom na najlepší   záujem   maloletého   dieťaťa,   rozhodnutie   okresného   súdu,   ktorým   výrazne redukoval kontakty dieťaťa s otcom a tým aj so starými rodičmi, zmeniť a návrh matky na predbežné opatrenie zamietnuť.“

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   uznesením   okresného   súdu   a   napadnutýmuznesením krajského súdu dospel k záveru, že sťažnostná argumentácia sťažovateľky nie jespôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd konštatuje,že krajský súd sa relevantne vysporiadal so všetkými skutočnosťami rozhodnými v danejveci a svoje závery dostatočne odôvodnil, tak ako sú citované. Ústavný súd preto nezistil, žeby krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a priustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietanéhouznesenia v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačujena prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor,podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čohovyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názoromúčastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Pokiaľ podľa sťažovateľky krajský súd v napadnutom uznesení „mylne“ konštatuje,že okresný súd rozhodol len na základe správy kolízneho opatrovníka, je potrebné poukázaťna to, že krajský súd v tejto časti odôvodnenia svojho uznesenia v plnom rozsahu vychádzalz odôvodnenia uznesenia okresného súdu, ktorý sám konštatuje, že pri svojom rozhodovanívychádzal z predmetnej správy kolízneho opatrovníka.

Ústavný súd konštatuje, že neobstojí ani tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého krajskýsúd pri svojom rozhodovaní mal vychádzať z podania otca ako odvolávateľa, ktoré nebolodoručované   sťažovateľke,   o   čom   svedčí   samotné   už   citované   odôvodnenie   uzneseniakrajského súdu. Naopak, zo záverov krajského súdu je zrejmé, že tieto vychádzali rovnakoako   závery   okresného   súdu   zo   správy   kolízneho   opatrovníka   v   spojení   so   závermiznaleckého dokazovania vykonaného vo veci samej, a nie z podania otca maloletej.

V súlade s Občianskym súdnym poriadkom je na posúdení konajúceho súdu, kde jerozumná   hranica   pre   ukončenie   vzájomnej   konfrontácie   medzi   podaniami   účastníkov.Ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach danej veci krajský súd túto hranicu ustálil bezmožnosti porušenia ústavných práv sťažovateľky. Pri okolnostiach danej veci nie je možnéopomenúť, že išlo o rozhodovanie o predbežnej úprave pomerov.

Vzhľadom na uvedené v posudzovanom prípade neobstojí námietka sťažovateľkyo rozpornosti napadnutého postupu a uznesenia krajského súdu s judikatúrou Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva.

Pokiaľ sťažovateľka hoci len okrajovo vo svojej sťažnosti zdôrazňuje, že podľa nejdošlo v danej veci k zmene zákonného sudcu a dôvody tejto zmeny jej nie sú zrejmé,ústavný súd konštatuje, že v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný petitomsťažnosti   (návrhom   na   rozhodnutie   vo   veci),   a   keďže   táto   časť   sťažnostných   námietokv petite jej sťažnosti nebola premietnutá namietaním porušenia jej základného práva podľačl.   48   ods. 1   ústavy,   ústavný   súd   nemal   zákonný   dôvod   sa   ňou   zaoberať.   Napriekuvedenému ústavný súd považuje za potrebné dodať, že za zákonného sudcu podľa čl. 48ods. 1 ústavy treba zásadne považovať toho, kto bol určený na prerokovávanie veci v súlades rozvrhom práce súdu. Ak však nastanú okolnosti odôvodňujúce presun takto pridelenejveci (resp. agendy) na iného sudcu pre dôvody uvedené v právnom predpise, tak aj sudcov,ktorým boli veci následne pridelené, treba takisto považovať za zákonných sudcov podľačl. 48 ods. 1 ústavy.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   možnosť   sťažovateľkou   namietaného   porušeniazákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesenímkrajského súdu, odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jejzjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v celom rozsahu sa ústavný súd jejďalšími nárokmi už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2015