znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 203/2014-38

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 7. mája 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska   kancelária   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o.,   Grösslingová   4,   Bratislava,   vedené   pod sp. zn.   Rvp   22486/2013   –   sp.   zn.   Rvp   22491/2013,   sp.   zn.   Rvp   22493/2013   –   sp.   zn. Rvp 22496/2013 a sp. zn. Rvp 22504/2013 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zároveň namietaného porušenia čl. 47 Charty základných práv Európskej   únie   postupom   Krajského   súdu   v Trnave   a   jeho   uzneseniami   sp.   zn. 6 CoE 115/2013 z 27. augusta 2013, sp. zn. 10 CoE 326/2013 z 27. júna 2013 a sp. zn. 10 CoE 383/2013 z 31. júla 2013 v spojení s uzneseniami Okresného súdu Trnava sp. zn. 27 Er   115/2009 z 27.   marca 2012,   sp.   zn. 31 Er 54/2005   z 27.   februára 2012 a sp.   zn. 27 Er 404/2010   z 28.   marca   2012   a zároveň   postupom   Krajského   súdu   v Trnave   a jeho uznesením sp. zn. 24 CoE 256/2012 z 27. augusta 2013 v spojení s uznesením Okresného súdu Skalica sp. zn. 3 Er 4807/2008 z 30. mája 2012 a napokon postupom Krajského súdu v Trnave   a   jeho   uzneseniami   sp.   zn.   11   CoE   107/2013   z 26.   júna   2013,   sp.   zn. 21 CoE 453/2012   z 30.   júla   2013,   sp.   zn.   11   CoE   28/2013   z 23.   júla   2013,   sp.   zn. 21 CoE 443/2012   z 30.   júla   2013,   sp.   zn.   10   CoE   228/2012   z 22.   mája   2013,   sp.   zn. 10 CoE 229/2012 z 22. mája 2013 a sp. zn. 11 CoE 109/2013 z 26. júna 2013 v spojení s uzneseniami Okresného súdu Galanta sp. zn. 11 Er 362/2004 z 20. júla 2012, sp. zn. 12 Er 802/2009   z 27.   júna   2012,   sp.   zn.   12   Er   361/2009   z 19.   júna   2012,   sp.   zn. 15 Er 23/2008   z 5.   decembra   2011,   sp.   zn.   7   Er   329/2005   z 13.   februára   2012,   sp.   zn. 6 Er 167/2006 z 13. februára 2012 a sp. zn. 7 Er 783/2006 z 18. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené   pod   sp. zn. Rvp 22486/2013   –   sp.   zn.   Rvp   22491/2013,   sp.   zn.   Rvp   22493/2013   –   sp.   zn. Rvp 22496/2013 a sp. zn. Rvp 22504/2013   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 22486/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli 8. novembra 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“),   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy,   práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   a   zákazu   diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru a zároveň aj porušenie práva na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej   len   „charta“)   postupom   Krajského   súdu   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 6 CoE 115/2013 z 27. augusta 2013, sp. zn. 10 CoE 326/2013 z 27. júna 2013 a sp. zn. 10 CoE 383/2013 z 31. júla 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“) v spojení s uzneseniami Okresného súdu Trnava sp. zn. 27 Er 115/2009 z 27. marca 2012, sp. zn. 31 Er 54/2005 z 27. februára 2012 a sp. zn. 27 Er 404/2010 z 28. marca 2012   (ďalej aj „napadnuté   rozhodnutia   Okresného súdu   Trnava“)   a zároveň postupom krajského súdu a jeho uznesením sp. zn. 24 CoE 256/2012 z 27. augusta 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s uznesením Okresného súdu Skalica sp. zn. 3 Er 4807/2008 z 30. mája 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie Okresného súdu   Skalica“)   a napokon   postupom   krajského   súdu   a   jeho   uzneseniami   sp.   zn. 11 CoE 107/2013   z 26.   júna   2013,   sp.   zn.   21   CoE   453/2012   z 30.   júla   2013,   sp.   zn. 11 CoE 28/2013   z 23.   júla   2013,   sp.   zn.   21   CoE   443/2012   z 30.   júla   2013,   sp.   zn. 10 CoE 228/2012 z 22. mája 2013, sp. zn. 10 CoE 229/2012 z 22. mája 2013 a sp. zn. 11 CoE   109/2013   z 26.   júna   2013   (ďalej   aj   „napadnuté   rozhodnutia   krajského   súdu“) v spojení s uzneseniami Okresného súdu Galanta sp. zn. 11 Er 362/2004 z 20. júla 2012, sp. zn. 12 Er 802/2009 z 27. júna 2012, sp. zn. 12 Er 361/2009 z 19. júna 2012, sp. zn. 15 Er 23/2008   z 5.   decembra   2011,   sp.   zn.   7   Er   329/2005   z 13.   februára   2012,   sp.   zn. 6 Er 167/2006   z 13.   februára   2012   a   sp.   zn.   7   Er   783/2006   z 18.   júla   2012   (ďalej   aj „napadnuté rozhodnutia Okresného súdu Galanta“).

2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka poskytla na základe zmlúv úvere   uzavretých   s dlžníkmi   úvery,   ktoré   boli   títo   povinní   vrátiť   podľa   podmienok dojednaných   v úverových   zmluvách. Po   zročnosti   pohľadávok   a   v   nadväznosti na rozhodcovské doložky v úverových zmluvách boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania   pred   ňou   zvoleným   rozhodcovským   súdom   –   spoločnosťou   Slovenská rozhodcovská, a. s., Bratislava, ktorého rozsudky mali byť relevantnými exekučnými titulmi v exekučných konaniach vedených pred všeobecnými súdmi, resp. exekučným titulom bola na podklade zmluvných dojednaní v úverových zmluvách notárska zápisnica. V exekučných konaniach vedených na podklade už uvedených exekučných titulov Okresný súd Trnava, Okresný súd Skalica a Okresný súd Galanta rozhodli svojimi rozhodnutiami (bod 1) tak, že exekúciu   podľa   §   57   ods.   1   písm.   g)   v spojení   s   §   58   ods.   1   zákona   Národnej   rady Slovenskej   republiky   č. 233/1995 Z. z.   o   súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov vyhlásili za neprípustnú a následne zastavili, resp. zastavili podľa § 57 ods. 2 exekučného poriadku   s poukazom   predovšetkým   na   § 45   ods.   2   zákona   č.   244/2002   Z.   z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o rozhodcovskom konaní“),   teda   z dôvodu   nespôsobilosti   exekučného   titulu,   ktorým   bol   rozsudok rozhodcovského súdu alebo notárska zápisnica, na podklade ktorých by bolo možné viesť exekúciu proti povinnému. Rozhodnutia Okresného súdu Trnava, Okresného súdu Skalica a Okresného   súdu   Galanta   boli   druhostupňovým   krajským   súdom   v odvolacom   konaní potvrdené ako vecne správne.

3.   Argumentáciu   sťažovateľky   v podaných   sťažnostiach   možno   zhrnúť do niekoľkých rovín. V prvej rovine sťažovateľka atakuje samotnú právomoc okresných súdov ako súdov exekučných v exekučnom konaní preskúmať exekučný titul, ktorým bola notárska zápisnica alebo rozsudok rozhodcovského súdu. V ďalšom sťažovateľka poukazuje na závažné procesné pochybenia v postupe všeobecných súdov v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku alebo v rozpore s § 214 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Taktiež namieta nezačatie konania o prejudiciálnej otázke pred Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“).   V ostatnom   sťažovateľka   poukázala   na   to,   že „Všeobecné   súdy   postupovali v priamom rozpore so záväznou interpretáciou práva EU obsiahnutou v rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21. 2. 2013 sp. zn. C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai   a   porušili   tak   požiadavky   na   účinnú   súdnu   ochranu   práv,   ktoré   sťažovateľovi priznáva právo EÚ, tak ako je garantovaná článkom 47 Charty základných práv Európskej únie.“, a to v dôsledku toho, že „(a) vôbec neinformovali sťažovateľa o ex offo konštatácii nekalej povahy zmluvnej podmienky, (b) vôbec nevyzvali sťažovateľa, aby sa kontradiktórne vyjadril k nekalej povahe zmluvnej podmienky, (c) vôbec neumožnili sťažovateľovi vyjadriť sa s účelom ovplyvniť súdne rozhodnutie, (d) vôbec neumožnili sťažovateľovi vykonať jeho majetkové právo dopytom na povinného o jeho úmysle uplatňovať neprijateľnosť zmluvnej podmienky“. Podľa názoru sťažovateľky zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky,   informovať   účastníkov   konania   v spore   a vyzvať   ich,   aby   sa   k tomu kontradiktórne   vyjadrili   spôsobom,   ktorý   na   tento   účel   ustanovujú   vnútroštátne procesnoprávne   predpisy.   Na   podporu   svojej   argumentácie   poukázala   aj   na vybrané rozhodnutia   Ústavného   súdu   Českej   republiky   a Súdneho   dvora   Nemeckej   spolkovej republiky.

4. V nadväznosti na svoju argumentáciu sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,   v ktorom   vysloví   porušenie   jej   v   záhlaví   tohto   rozhodnutia   označených   práv postupom a napadnutými rozhodnutiami Okresného súdu Trnava, Okresného súdu Skalica a Okresného   súdu   Galanta   a krajského   súdu,   ktoré   ďalej   zruší   a predmetné   veci   vráti na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania.

II.

5.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

7. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku.   V   zmysle   § 112   ods.   1   OSP   v záujme   hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia   alebo sa   týkajú tých   istých   účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno   v   konaní   o   sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   použiť   na   prípadné   spojenie   vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

8.   S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 22486/2013   –   sp.   zn.   Rvp   22491/2013,   sp.   zn.   Rvp   22493/2013   –   sp.   zn. Rvp 22496/2013 a sp. zn. Rvp 22504/2013, z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami okresných súdov

9. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

10. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia Okresného súdu Trnava, Okresného súdu Skalica a Okresného   súdu   Galanta, ústavný súd   vzhľadom   na už uvedené   poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka   aj   využila),   a   preto   ňou   podané   sťažnosti   v tejto   ich   časti   bolo   potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.C K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

11. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie (napr. I. ÚS 140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05,   II.   ÚS   98/06,   III.   ÚS   198/07, IV. ÚS 27/2010).

12. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožná   s jej   právnou   argumentáciou,   ktorú   použila   v stovkách   predošlých   sťažností, ktorými   sa   ústavný   súd   už   zaoberal   v uplynulom   období   a v ktorých   atakovala   právne závery všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu notárskych zápisníc ako exekučných   titulov   koncipovaných   na   podklade   neprijateľných   podmienok   v úverových zmluvách, ako aj rozhodcovských   doložiek ako nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách   vrátane   posúdenia   zmlúv   o úvere   koncipovaných   formulárovou   formou   ako spotrebiteľských   zmlúv   v nadväznosti   na podmienky   v nich   uvedené.   Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, dospel ústavný súd k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor ústavného   súdu   na   danú   právnu   problematiku   v závislosti   od   predmetu   napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné   uvádzať   tie   isté   dôvody   odmietnutia,   ako   to   je   aj   v prípade   týchto   sťažností. Vzhľadom   na   uvedené   sa   preto   ústavný   súd   plne   stotožňuje   s odôvodnením   svojich predchádzajúcich   rozhodnutí   (napr.   sp. zn. I. ÚS 379/2012   z 22. augusta   2012, sp. zn. I. ÚS 381/2012   z 22. augusta   2012,   sp. zn. I. ÚS   220/2011   z 9. júna   2011, sp. zn. I. ÚS 410/2012   z 22. augusta   2012,   sp. zn. II. ÚS   337/2012   z 13. septembra   2012, sp. zn.   III.   ÚS   488/2012   z 2. októbra   2012...),   ktoré   skončili   odmietnutím   podobných a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných   prípadoch   nemá   dôvod   meniť   svoje   už   ustálené   právne   názory,   a preto v podrobnostiach   odkazuje   na   svoje   už   citované   svoje   rozhodnutia. Reagujúc na sťažovateľkou predostretú doplnenú argumentáciu o „... dôležitú právnu argumentáciu vyplývajúcu   z uznesenia   Krajského   súdu   v Bratislave   18 CoE 641/2011   zo   dňa   30.   11. 2012“ ústavný   súd   považuje   za   potrebné   (k existencii   obsahovo   odlišnej   judikatúry všeobecných   súdov)   doplniť,   že   nie   je   jeho   úlohou   zjednocovať   rozhodovaciu   prax všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).

13.   K   námietkam   sťažovateľky   týkajúcim   sa   rozhodovacej   činnosti   všeobecných súdov v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, ako aj vzťahujúcim sa na prejudiciálne konanie   ústavný   súd   konštatuje,   že   sa   plne   stotožňuje   s odôvodnením   svojich predchádzajúcich   rozhodnutí   (napr.   sp.   zn.   I. ÚS 3/2013   zo 16. januára   2013,   sp.   zn. I. ÚS 110/2013   z 20.   februára   2013,   I. ÚS 157/2013   z 13. marca   2013,   I.   ÚS   146/2013 z 13. marca   2013,   sp.   zn.   II.   ÚS   344/2013   z 19.   júna   2013,   sp.   zn.   II.   ÚS   365/2013 z 26. júna 2013...), ktoré skončili odmietnutím rovnakých sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne   názory   vyslovené   v predošlých   rozhodnutiach,   na ktoré   preto   v podrobnostiach odkazuje,   a konštatuje,   že   svoje   už   vyslovené   právne   názory   k nastoleným   otázkam považuje z ústavného hľadiska za ústavne konformné a právne akceptovateľné, v dôsledku čoho hodnotí sťažovateľkou predostretú argumentáciu za neopodstatnenú. Navyše, ústavný súd upriamuje pozornosť sťažovateľky aj na rozhodnutia Súdneho dvora sp. zn. C-76/10 zo 16. novembra 2010 vydané vo veci iniciovanej sťažovateľkou, ako aj na ďalšiu početnú judikatúru Súdneho dvora (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08,   C-227/08   a C-76/10)   dotýkajúcu   sa   problematiky   spotrebiteľského   práva,   ktoré podporujú   právne   závery   ústavným   súdom   predostreté   v jeho   predošlých   rozhodnutiach a ktoré sú aj sťažovateľke notoricky známe. V ostatnom poukazuje na najnovší rozsudok Súdneho   dvora   z   27. februára   2014   vo veci   C-470/12,   bod   41   (v rámci   sporu,   ktorého účastníkom   je   sťažovateľka,   pozn.),   v ktorom   Súdny   dvor   výslovne   deklaroval,   že „možnosť   súdu   skúmať   nekalú   povahu   podmienky   aj   bez   návrhu   predstavuje   vhodný prostriedok na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice Rady 93/13/EHS, teda   zabránenie   tomu,   aby   bol   jednotlivý   spotrebiteľ   viazaný   nekalou   podmienkou, a zároveň   na   dosiahnutie   cieľa   stanoveného   v článku   7   tejto   smernice,   pretože   takéto preskúmanie môže   mať odradzujúci   účinok smerujúci   k ukončeniu   používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky   z 21. novembra   2002,   Cofidis,   C-473/00,   Zb.   s. I-10875,   bod   32,   a Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25)“.

14. V spojitosti   s argumentáciou   sťažovateľky   týkajúcou   sa   postupu   všeobecných súdov podľa § 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, právna úprava ktorých bola účinná v čase od 9. augusta 2012 do 31. decembra 2012, ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov v predmetných sťažnostiach boli vydané   mimo   rámca   účinnosti   spomenutej   právnej   úpravy.   Je   preto   zarážajúce,   prečo sťažovateľka   v týchto   podaných   sťažnostiach   vytýka   postupu   všeobecných   súdov nerešpektovanie v tom čase neúčinnej, resp. neplatnej alebo neexistujúcej právnej úpravy. V súčasnom období platná právna úprava formulovaná v § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá   bola   zavedená   zákonom   č. 335/2012   Z.   z.   a je   účinná   od   1. januára   2013,   počíta s možnosťou   nariadenia   pojednávania   pred   rozhodnutím   exekučného   súdu   o zastavení vedeného exekučného konania podľa § 57 ods. 1 písm. a) až j) len ako s fakultatívnou možnosťou, a to len v prípade, že je to nevyhnutné pre objasnenie veci.

15.   K námietke   sťažovateľky   k postupu   krajského   súdu   v odvolacom   konaní (sťažovateľkou   namietané   porušenie   §   214   ods.   1   OSP)   konštatuje,   že   podľa   svojej konštantnej judikatúry súčasťou práva na spravodlivý proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane konania o odvolaní. Jedným z postulátov subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti je to, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie práv a slobôd   vyplývajúcich   z ústavy   alebo   dohovoru,   a preto   právomoc   ústavného   súdu   pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu   sťažovateľa   v súlade   s ústavnoprocesnými   princípmi,   ktoré   upravujú   výkon   ich právomoci. Procesný postoj účastníka konania nemôže zásadne bez ďalšieho implikovať mechanickú povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich vrátane posúdenia tej skutočnosti, či a ako sú   splnené/nesplnené   podmienky   na   postup   všeobecného   súdu   v odvolacom   konaní (v súvislosti so sťažovateľkou nastolenou potrebou dokazovania v odvolacom konaní alebo stotožnenia   sa   odvolacieho   súdu   s jej   pocitom   diskriminovaného   účastníka   exekučného konania a pod.). Posúdenie tejto otázky patrí do výlučnej právomoci odvolacieho súdu ako súdu druhostupňového, a nie do právomoci ústavného súdu.

16. K argumentácii sťažovateľky   o porušení práva na účinný prostriedok   nápravy a na   spravodlivý   proces   zaručeného   čl.   47   charty   a z neho   vyplývajúcej   zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky/podmienok vyplývajúcich z úverových zmlúv ako nekalých nedali účastníkom konania   príležitosť   vyjadriť   sa   k týmto   dôvodom,   tak   ako   to   sťažovateľka   odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľka využila proti   napadnutým   rozhodnutiam   okresných   súdov   odvolanie   ako   riadny   opravný prostriedok, v ktorom brojila proti postupu tohto súdu v exekučnom konaní. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sa   krajský   súd vo   svojich   napadnutých   rozhodnutiach   náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadol postup a rozhodnutia okresných súdov ako   vecne   správne.   Pre   ústavnú   udržateľnosť   postupu   a rozhodnutí   všeobecných   súdov z hľadiska jej materiálnej stránky postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku. Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho napadnutými rozhodnutiami bol v danej veci princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo.

17.   V kontexte   uvedeného   ústavný   súd   odmietol   sťažovateľkou   podané   sťažnosti týkajúce sa   postupu   a rozhodnutí krajského súdu   v   tejto   ich   časti   z dôvodu   ich   zjavnej neopodstatnenosti   a nedostatku   právomoci   ústavného   súdu   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde.   Keďže   boli   sťažnosti   odmietnuté,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

18.   V závere   svojej   argumentácie ústavný súd   dodáva,   že nemohol prehliadnuť predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych   žalôb v konaní   pred   všeobecnými   (exekučnými)   súdmi   v   kontexte   s   už   právoplatnými rozhodnutiami   súdov   (všeobecných   i   ústavného),   ktoré   sa   týkali   množstva   podobných prípadov súvisiacich s tým istým účastníkom, a to spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s. r. o. Tieto   sú   pre   všetkých   zainteresovaných   už   notorietou,   preto   nie   je   potrebná   ich konkretizácia. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento postup, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán   vyčerpať   právny   prostriedok   nápravy   na   národnej   úrovni,   pokiaľ   sa   javí z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

19.   V   kontexte   s   už   uvedeným   ústavný   súd   už   iba   dodáva,   že   právny   zástupca sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť   už   dopredu   vedomý,   že   nebudú   v   konaní   pred   ústavným   súdom   vzhľadom   buď na rovnaký   spôsob   ich   vybavenia   v   predošlom   období,   alebo   na   dôvod   namietania neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup   zákon   umožňuje,   a   je   to   porušením   buď   zákonných,   alebo   etických   povinností advokáta.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2014