znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 203/2013-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. júla 2013 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Petra Brňáka a Marianny Mochnáčovej prerokoval sťažnosť V. K., B., a Ing. D. K., B., obaja zastúpení advokátom Mgr. M. H., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 112/2002 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. K. a Ing. D. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo na prejednanie ich   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 112/2002 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   C   112/2002 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. V. K. a Ing. D. K. priznáva finančné zadosťučinenie každému v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Základné   právo   V.   K.   a   Ing.   D.   K.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 112/2002 p o r u š e n é   n e b o l o.

5. V.   K. a   Ing.   D.   K. priznáva   náhradu   trov   konania v sume 291,56   € (slovom dvestodeväťdesiatjeden   eur   a   päťdesiatšesť   centov),   ktoré j e   Okresný   súd   Bratislava   I p o v i n n ý   zaplatiť   na   účet   ich   právneho   zástupcu   Mgr. M.   H.   do   dvoch   mesiacov od doručenia tohto nálezu.

6. V prevyšujúcej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   203/2013-10 z 27. marca   2013   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   V.   K.   a   Ing.   D.   K.   (ďalej   len „sťažovatelia“)   vo   veci   namietaného   porušenia   ich   základného   práva   na súdnu   ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 112/2002.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 2. januára 2001 bol Okresnému súdu Bratislava IV doručený žalobný návrh sťažovateľov a ďalších účastníkov konania v právnej veci o určenie spoluvlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Následne 19. júla 2002 bola vec v zmysle ustanovenia § 88 ods. 1 písm. h) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) postúpená okresnému súdu a je vedená pod sp. zn. 15 C 112/2002. Do podania ústavnej sťažnosti nebolo v predmetnej veci právoplatne rozhodnuté, a to napriek podanej sťažnosti na prieťahy zo strany sťažovateľov. Sťažovatelia porušenie označených základných práv podľa   ústavy   a   dohovoru   vidia   predovšetkým   v   neefektívnej   činnosti   okresného   súdu, v dôsledku ktorej celková doba konania na prvom stupni presiahla dvanásť rokov.

3. Sťažovatelia k priebehu konania ďalej uviedli, že okresný súd sa správa pasívne, čo   dokazuje fakt,   že   v   priebehu   dvanástich   rokov   nebolo vo   veci   nariadené   ani jediné pojednávanie. Prieťahmi v konaní podľa názoru sťažovateľov okresný súd znižuje možnosť preukázať   skutkový   stav   veci,   keďže   viaceré   osoby,   ktoré   mohli   byť   potenciálnymi svedkami v konaní, zomreli, resp. boli súdom   uznané za nesvojprávne. K tomu taktiež podotýkajú,   že   predlžovanie   súdneho   konania   mnohokrát   vyhovuje   jednej   strane   sporu, čím prestáva byť súd nestranným, a tak sa dostáva na stranu jedného z účastníkov sporu. V okolnostiach daného prípadu namietané prieťahy sú v prospech protistrany sťažovateľov.

4. S poukazom na opísané skutočnosti sa sťažovatelia domáhajú, aby ústavný súd vyslovil, že ich základné právo garantované čl. 46 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   v   označenom   konaní   porušené   bolo,   okresnému   súdu   prikázal   konať bez zbytočných prieťahov, zaplatiť im každému finančné zadosťučinenie v sume 90 000 € z titulu majetkovej ujmy a 35 000 € z titulu nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania k rukám ich advokáta.

5.   Pri   odôvodňovaní   požadovaného   finančného   zadosťučinenia   sťažovatelia poukázali   na   to,   že   zbytočnými   prieťahmi   v   konaní   im   vzniká   majetková   ujma,   ktorá spočíva okrem iného aj v ušlom nájomnom z prenájmu nehnuteľnosti, ktorej vlastníctvo je sporné,   čo   tvorí   predmet   napadnutého   konania   pred   okresným   súdom.   Sťažovatelia súčasne   vidia   ujmu   aj   v   samotnej   dĺžke   konania,   pričom   v   tejto   súvislosti   zdôrazňujú základný právny princíp, že pomalá spravodlivosť je odmietnutá spravodlivosť.

6. Predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti z 29. mája 2013 zhrnula   doterajší   priebeh   konania   a   konštatovala,   že   v   dôsledku   vysokého   počtu vecí v oddelení   v   čase   podania   návrhu   a   pretrvávania   tohto   množstva   do   súčasnosti, ako i pre vady návrhu a procesné zmeny okresný súd nemohol vo veci rozhodnúť skôr. Subjektívne zavinenie zákonného sudcu či iných zamestnancov súdu predsedníčka súdu nezistila.

7. V súlade so súhlasom účastníkov konania ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   upustil   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práva podľa označených článkov ústavy a dohovoru. Prerokovanie sťažnosti na ústnom pojednávaní vzhľadom na povahu predmetu posúdenia,   ktorá   je   určená   povahou   základného   práva,   ústavný   súd   nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných na meritórne rozhodnutie veci (napr. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03, I. ÚS 255/08).

8. Vo vzťahu k namietaným základným právam podľa ústavy a dohovoru ústavný súd   v   prvom   rade   konštatuje,   že   pri   výklade   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si osvojil judikatúru Európskeho súdu pre   ľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 28/01, I. ÚS 257/08). Ako ďalej z judikatúry ústavného   súdu   vyplýva,   nemožno   primeranosť   dĺžky   civilného   konania   vyjadriť numericky,   v zmysle   určenia   lehoty   jej   trvania,   ktorú   je   vždy   potrebné   považovať za primeranú a ktorej prekročenie by bez ďalšieho značilo neprimeranosť doby občianskeho konania s následkami v podobe porušenia označených základných práv. Primeranosť dĺžky civilného konania je potrebné skúmať a preverovať v každom prípade jednotlivo vo svetle konkrétnych okolností prerokovávanej veci. V tejto súvislosti už bol v judikatúre ústavného súdu i v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva pomenovaný celý rad kritérií, podľa ktorých   možno   posudzovať   primeranosť   dĺžky   konania   s   prihliadnutím   na   konkrétne okolnosti prípadu. Ide o charakter prerokovávanej veci, teda hlavne o jej skutkovú a právnu zložitosť,   závažnosť,   rozsiahlosť   či   obťažnosť   dokazovania,   ďalej   o   spôsob   správania účastníkov a súdu v priebehu konania, o posúdenie prípadných osobitných okolností, ktoré môžu spôsobiť prieťahy v konaní, a tiež o to, čo bolo pri prerokovávaní veci pre sťažovateľa v hre, resp. aký malo konanie pre neho význam (porov. napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre   ľudské   práva   Philis   proti   Grécku,   1997,   Pélissier   a   Sassi   proti   Francúzsku,   1999, I. ÚS 257/08,   I.   ÚS   413/08   alebo   I.   ÚS   322/2010).   Pri   zvážení   už   uvedených   kritérií je ústavný súd toho názoru, že sporná záležitosť sťažovateľov nebola v primeranej lehote prerokovaná a najmä právoplatne skončená.

9. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd síce konštatuje, že predmetná vec   sa   po   právnej   a   skutkovej   stránke   javí   zložitejšou,   avšak   zároveň   podotýka, že ani charakter   prerokovávanej   veci   neodôvodňoval   nutnosť   konať   bez   meritórneho rozhodnutia tak neprimerane dlhú dobu. Nemožno tolerovať, aby zatiaľ len v jednom štádiu konania pred okresným súdom bola dĺžka konania viac ako 12 rokov, a to bez ohľadu na celkový   rozsah   nevybavenej   súdnej   agendy   na   okresnom   súde   zapríčinenej   nižším či nedostatočným počtom sudcov a podobne.

10. Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   občianske   súdne   konanie,   ktoré   bez   meritórneho právoplatného rozhodnutia trvá tak dlho, ako to je v danej veci, možno už len na základe celkovej dĺžky jeho trvania považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Po preskúmaní napadnutého konania ústavný súd ďalej   konštatuje,   že   okresný   súd   v   priebehu   celého   konania   nepostupoval   dôsledne, neorganizoval svoju prácu tak, aby v čo najkratšej dobe zadovážil dostatok relevantných dôkazov potrebných na rozhodnutie vo veci samej. V Občianskom súdnom poriadku je dosť procesných   inštitútov,   ktorých   správne   použitie   zabezpečí,   aby   bolo   rozhodnuté bez zbytočných prieťahov či v primeranej lehote (porov. § 6, § 100, § 114, § 117, § 119 a pod.   OSP).   Totiž   požiadavku,   aby   ochrana   práv   bola   poskytnutá   v   primeranej   dobe, netreba osobitne odôvodňovať. Je zrejmé, že len rýchla ochrana subjektívnych práv môže byť   dostatočne   spravodlivá   a   účinná,   šetriaca   náklady   nielen   účastníkov   konania, ale aj samotného súdu a pôsobí aj preventívno-výchovne či stabilizujúco a dôveryhodne na ostatných občanov.

11. Ústavný súd berie do úvahy, že konajúci okresný súd vykonal vo veci niekoľko potrebných   procesných   úkonov,   avšak   ani   táto   skutočnosť   nepostačuje   na   materiálnu garanciu ochrany základného práva sťažovateľov na konanie bez zbytočných prieťahov. K zbytočným   prieťahom   v   súdnom   konaní   môže   dôjsť   nielen   samotným   nekonaním príslušného   súdu   (senátu),   ale   aj   takou   jeho   neefektívnou   činnosťou,   ktorá   nesmeruje k odstráneniu   právnej   neistoty   účastníka   súdneho   konania,   čiže   k   právoplatnému rozhodnutiu vo veci. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods.   1 dohovoru   nestačí, aby súd vec len prerokoval alebo vykonal a vykonával rôzne procesné úkony (bez ohľadu na ich počet), ale je potrebné, aby vec právoplatne skončil.

12. Pri posudzovaní správania sťažovateľov v priebehu konania ústavný súd dospel k záveru, že aj sťažovatelia prispeli k predĺženiu konania. Ústavný súd poukazuje na viacero nekvalifikovaných podaní zo strany sťažovateľov, na ktoré okresný súd nútene reagoval procesnými úkonmi smerujúcimi k odstráneniu vád konania (uznesenia z 2. februára 2002, 6. apríla 2004, 25. mája 2005, 14. septembra 2009). Tieto skutočnosti ústavný súd zohľadnil pri určovaní primeraného zadosťučinenia vyjadreného peniazmi.

13.   V   období   od   26.   októbra   2005   do   20.   júna   2006   a   od   31.   augusta   2010 do 6. októbra 2010 sa spis nachádzal na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a keďže sťažovatelia označené obdobie konania pred krajským súdom nenamietali, ústavný súd sa ním bližšie nezaoberal. Uvedená skutočnosť však nemení záver ústavného súdu o existencii zbytočných prieťahov v napadnutom konaní pred okresným súdom.

14.   Ústavný   súd   rovnako   s   ohľadom   na   označené   kritériá   posudzoval   existenciu prípadných   osobitných   okolností,   ktoré   mohli   spôsobiť   prieťahy   v   konaní,   a   uzavrel, že ani k týmto v konaní nedošlo. Napokon vzal ústavný súd do úvahy potrebu zistenia toho, čo   bolo   pre   sťažovateľov   v   hre.   V   danom   prípade   išlo   o   určenie   vlastníckeho   práva a eventuálnu náhradu vzniknutej škody, ktorá ovplyvňuje zdroj príjmu sťažovateľov, a preto právom žiadali o urýchlené skončenie veci a nastolenie právnej istoty.

15. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a predovšetkým na celkovú dĺžku konania ústavný súd v bode 1 výroku nálezu vyslovil, že okresný súd v prerokovávanej veci porušil základné právo sťažovateľov konať bez zbytočných prieťahov a skončiť vec v primeranej dobe v zmysle uvedeného čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sa namieta.

16. V nadväznosti na prvý bod výroku nálezu a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľom ústavný súd v bode 2 výroku tohto rozhodnutia prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

17. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde náhradou nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v   peniazoch.   Ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   iba konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru,   nie   je   dostatočným   zadosťučinením   pre   sťažovateľov.   Vzhľadom na okolnosti   prípadu,   povahu   veci,   celkovú   dĺžku   konania,   ale   v   neposlednom   rade aj správanie účastníkov konania, považuje ústavný súd v danom prípade sumu 3 000 € za zodpovedajúcu primeranému finančnému zadosťučineniu sťažovateľov za ujmu, ktorú zatiaľ utrpeli. Riadil sa pritom jednak judikatúrou ústavného súdu i judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ale aj úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je len   zmiernenie   nemajetkovej   ujmy,   teda   určitá   satisfakcia   za   existujúci   stav   právnej neistoty, čo sa týka výsledku súdneho sporu zapríčineného výlučne súdom, a nie reparácia žalovaného nároku, o ktorom bude rozhodovať všeobecný súd. Preto žiadosti o priznanie finančného   zadosťučinenia   v   sume   90   000   €   z   titulu   majetkovej   ujmy   nemohol   vôbec vyhovieť   a   žiadosti   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia   v   sume   35   000   €   z   titulu nemajetkovej ujmy každému zo sťažovateľom vyhovel len sčasti.

18. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného   súdu.   Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

19. Ústavný súd sa zaoberal aj namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ústavy. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu zmyslom a účelom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému reálny   prístup   k   súdu.   Tomu   zodpovedá   povinnosť   všeobecného   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, pokiaľ by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98). Ústavný súd ďalej konštatuje, že nečinnosť, resp. nesústredený a neefektívny postup orgánu verejnej moci v konaní (v danom prípade okresného súdu), ktorá viedla k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, sama osebe neznamená aj porušenie jej práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Na to, aby takýto postup všeobecného súdu mal za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu, musí dosiahnuť takú intenzitu, ktorá by v konečnom dôsledku znamenala   odmietnutie   reálneho   prístupu   k   súdu,   resp.   k   jeho   rozhodnutiu   v   zmysle porušenie zákazu denegatio iustitiae, teda musí ísť o dlhotrvajúcu a súvislú nečinnosť, ktorá v čase podania sťažnosti ústavnému súdu pretrváva (podobne III. ÚS 283/08).

20.   Posudzujúc   všetky   okolnosti   daného   prípadu,   vrátane   správania   účastníkov konania a po preskúmaní postupu okresného súdu ústavný súd dospel k záveru, že právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy porušené nebolo. Napriek skutočnosti, že okresný súd postupoval v sťažovateľmi napadnutom konaní so zbytočnými prieťahmi, a tým porušil ich základné právo zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu), vzhľadom na priebežné vykonávanie relevantných   procesných   úkonov   a   na   absenciu   dlhotrvajúcej   a   súvislej   nečinnosti v napadnutom   konaní   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   intenzita,   ale   najmä   povaha zbytočných prieťahov v tomto prípade nedosiahla taký stupeň, ktorý by odôvodňoval záver o porušení týchto označených práv sťažovateľov.

21.   Napokon   ústavný   súd   rozhodol   o   náhrade   trov   konania   sťažovateľov. S poukazom na § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   ústavný   súd   priznal sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia v sume 291,56 € (2 úkony právnej pomoci v roku 2013, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie ústavnej sťažnosti v prospech každého zo sťažovateľov, po 130,16 €, krátených o 50 % a paušálna náhrada hotových výdavkov po 7,81 €). Sťažovateľom ústavný súd nepriznal náhradu trov konania za písomný súhlas s rozhodnutím veci bez nariadenia pojednávania, tak ako to požadoval ich právny zástupca, keďže nešlo o úkon vo veci samej a ani účelne vynaložený úkon, pretože takéto oznámenie mohlo byť súčasťou samotnej ústavnej sťažnosti, a nie samostatným podaním zaslaným   až   na   výzvu   ústavného   súdu.   Priznanú   náhradu   trov   právneho   zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

22. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2013