znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 203/2011-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna   2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 CoE/376/2010 z 27. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   21.   januára   2011   doručená sťažnosť   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 12 CoE/376/2010 z 27. októbra 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka sa „v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov“. Sťažovateľka zmluvou o úvere uzavretou 2. októbra 2007 (ďalej len „zmluva“) poskytla V. V. (ďalej len „dlžníčka“) úver vo výške 663,88 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bola dlžníčka povinná uhrádzať v 9-mesačných splátkach. Dlžníčka neuhradila niekoľko po sebe idúcich splátok a nereagovala ani na opakované výzvy na úhradu úveru. V dôsledku toho sťažovateľka   iniciovala   rozhodcovské   konanie „pred   rozhodcovským   súdom   zriadeným zriaďovateľom   S.   a.   s.   B.   v súlade   s rozhodcovskou   dohodou   uzatvorenou   medzi sťažovateľom a dlžníkom“.

3. Rozsudkom S. spoločnosti S. a. s., B., sp. zn. SR 06231/08 z 8. júla 2008, „ktorý mal nadobudnúť právoplatnosť dňa 27. júla 2008 a vykonávateľnosť 31. júla 2008“ (ďalej len   „rozsudok   rozhodcovského   súdu“),   bola   dlžníčka   zaviazaná   zaplatiť   oprávnenej sťažovateľke „sumu vo výške 952,89 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne zo   sumy   607,44   €   od   2.   apríla   2008   do   poplatenia   a nahradiť   trovy   konania...“. Sťažovateľka uvádza, že „tento rozhodcovský nález má povahu exekučného titulu“.

4.   Sťažovateľka   podala   16.   septembra   2008   návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu exekútorovi [„bola spísaná pred súdnym exekútorom zápisnica, (alebo návrh) oprávneného na výkon exekúcie“], ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Brezno (ďalej len „okresný súd“) 5. novembra 2008 začal nútený výkon rozhodnutia.

5. Okresný súd «z vlastného podnetu „ex officio“ bez akéhokoľvek dokazovania, či predchádzajúcej   výzvy   k vyjadreniu   sa   účastníkom   k návrhu   súdu   na   neprípustnosť vykonávacieho konania uznesením zo dňa 22. júna 2010, sp. zn. 4 Er 1026/2008-15 vyhlásil exekúciu   za   neprípustnú   a exekúciu   zastavil». Sťažovateľka   podala   proti   uzneseniu okresného   súdu   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn. 12 CoE 376/2010 z 27. októbra 2010 tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu z 22. júna 2010 „ako vecne a právne správne“.

6.   Podľa   názoru   sťažovateľky   boli   postupom   a rozhodnutiami   okresného   súdu a krajského   súdu   porušené „jej   základné   práva   vyplývajúce   z čl.   6   ods.   1   dohovoru... a v príčinnej   súvislosti   s vyššie   uvedeným   porušením   práva   na   spravodlivý   proces   boli okresným a krajským súdom porušené aj základné práva a slobody... vyplývajúce z čl. 1 Dodatkového protokolu...“.

7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1.   Základné   právo spoločnosti P.,   s.   r.   o.   na spravodlivý   proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu   k   Dohovoru...   bolo   porušené   uznesením   Krajského   súdu...,   sp.   zn.   12   CoE 376/2010-28 zo dňa 27. 10. 2010.

2. Uznesenie Krajského súdu... sp. zn. 12 CoE 376/2010-28 zo dňa 27. 10. 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd... priznáva spoločnosti P., s. r. o. primerané finančné zadosťučinenie v peniazoch vo výške 2575,54 Eur (77590,72)...

4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o. trovy právneho zastúpenia v sume 235,26 EUR s DPH...“

II.

8.   Ústavný   súd   ako   nezávislý   súdny   orgán   ochrany   ústavnosti   rozhoduje   podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9.   Predmetom   posudzovanej   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   uznesením krajského súdu sp. zn. 12 CoE 376/2010 z 27. októbra 2010 boli porušené jej v sťažnosti označené práva (bod 1).

10. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

II.A

K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

12.   Krajský   súd   v odôvodnení   svojho   namietaného   rozhodnutia   v podstatnom uviedol: „Okresný   súd   napadnutým   uznesením   exekúciu   vyhlásil   za   neprípustnú   a   ju zastavil. Exekučný titul - rozhodcovský rozsudok bol nepreskúmateľný, pretože exekučný súd   nemohol   preveriť,   či   nepriznáva   plnenie,   ktoré   je   právom   nedovolené,   objektívne nemožné alebo v rozpore s dobrými mravmi.

Proti uzneseniu súdu podal odvolanie oprávnený. Uviedol, že uzatvorenú zmluvu s povinným nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Zo zákona ani z iných právnych predpisov nemožno odvodiť obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktoré si zmluvné strany môžu dohodnúť. Poukázal na to, že pri nebankových subjektoch nemožno obvyklú výšku úrokov odvodzovať od výšky úrokov požadovaných bankami. Rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom, bol predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelení   poverenia   súdnemu   exekútorovi...“ Krajský   súd   následne   po   konštatovaní,   že „preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p., postupom podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez nariadenia pojednávania a uznesenie okresného súdu v zmysle § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil v celom rozsahu“ a po citovaní ustanovení „§ 58 ods. 1... § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku,... § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní...“, svoje skutkové a právne závery uzatvoril takto: «Podľa Exekučného poriadku je zrejmé, že exekučný súd v každom štádiu exekučného konania skúma, či exekučný titul je materiálne   vykonateľný   v   tom   zmysle,   že   oprávnený   a   povinný   sú   osobami   uvedenými v exekučnom titule, prípadne či na nich prešlo právo alebo povinnosť z exekučného titulu a tiež   či   sú   splnené   podmienky   podľa   §   103   O.   s.   p.,   za   ktorých   súd   môže   konať.   Z uvedených ustanovení zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní však vyplýva, že súlad rozhodcovského   rozsudku   ako   exekučného   titulu   s   §   45   ZoRK   je   hmotnoprávnym predpokladom na vykonanie exekúcie, preto exekučný súd je povinný prihliadnuť, či sú dané dôvody neprípustnosti exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku podľa § 45 ZoRK. V predloženej veci okresný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie v prospech oprávneného   P.,   s.   r.   o.,   proti   povinnému.   O   vykonanie   exekúcie   žiadal   exekútor   na podklade exekučného titulu, ktorým je Rozsudok S., spoločnosti S., a. s., so sídlom B., sp. zn. SR 06231/08 zo dňa 08. 07. 2008, ktorý mal nadobudnúť právoplatnosť dňa 28. 07. 2008 a vykonateľnosť 31. 07. 2008. Z daného rozhodnutia vyplýva, že povinný ako žalovaný bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi (oprávnenému) sumu vo výške 952,89 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 607,44 EUR od 02. 04. 2008 do zaplatenia a nahradiť trovy konania žalobcovi v sume 230,06 EUR do troch dní od právoplatnosti rozsudku.   Z   exekučného   titulu   je   zrejmé,   že   rozhodcovský   rozsudok   vyhovel   nárokom oprávneného, ktoré si uplatnil z titulu uzatvorenej Zmluvy o úvere č. 6042557 zo dňa 02. 10. 2007. Právny vzťah medzi oprávneným a povinným založený zmluvou rozhodcovský súd posúdil ako zmluvu o úvere v zmysle ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka (ďalej len „OBZ“).

Právne posúdenie zmluvného vzťahu medzi oprávneným a povinnou exekučný súd neakceptoval, nakoľko v predmetnej veci sa vymáha exekučné plnenie, ktoré vyplýva zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, kde údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (ktorý je podstatnou náležitosťou zmluvy) nevyplýva z exekučného titulu. Nebolo tak možné zistiť výšku   poskytnutého   úveru,   a   celkové   náklady   spotrebiteľa,   ktoré   sú   spojené   so spotrebiteľským úverom. Ak rozhodcovský súd priznal v zmluve dojednaný úrok z omeškania 025 % denne t. j. 91,25 % ročne, teda vo výške, ktorá niekoľkonásobne prevyšuje zákonný úrok z omeškania, potom nesprávne aplikoval ustanovenie § 517 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 3 nar. vlády č. 87/1995 Z. z. Súd žiadosť súdneho exekútora zamietol, pretože ak exekučný titul zaväzuje povinného na plnenie, ktoré je v rozpore s § 4 ods. 3 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a nedovolené plnenie nemožno oddeliť   od   plnenia   vymáhaného   podľa   práva,   potom   exekučný   titul   je   nevykonateľný   v celom rozsahu.

Krajský sud dospel k záveru, že okresný súd rozhodol správne, ak exekúciu vyhlásil za neprípustnú a ju zastavil. Bolo povinnosťou exekučného súdu, aby preskúmal exekučný titul aj s ohľadom na ustanovenie § 45 ods. 1 ZoRK. Krajský súd vzal do úvahy jednak povahu   exekučného   konania,   ktoré   predstavuje   postup   súdu,   súdneho   exekútora a účastníkov konania pri nútenom výkone judikovaného práva, ktorého zmysel určuje aj rozsah   materiálneho   preskúmania   exekučného   titulu,   žiadosti   o   udelenie   poverenia a návrhu, ako to vyplýva z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Z tohto pohľadu konajúci súd má možnosť oboznámiť sa s priebehom základného konania len v obmedzenom rozsahu   na   podklade   exekučného   titulu.   Možno   v   tomto   ohľade   súhlasiť   s   názorom odvolateľa,   že   exekučný   súd   sa   v   rámci   materiálneho   preskúmania   exekučného   titulu zameriava   na   skúmanie   hmotnoprávnych   predpokladov   exekučného   titulu,   ako   sú dovolenosť a možnosť plnenia a jeho súlad s dobrými mravmi. K argumentácii však dodáva, že formálna právoplatnosť rozhodnutia je vždy bezvýnimočná, pretože rozhodnutie je alebo nie je napadnuteľné riadnym opravným prostriedkom, materiálna právoplatnosť však je flexibilnejšia a z vážnych dôvodov z nej existujú výnimky. Z tejto úvahy vychádzal krajský súd, keď účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku na účel § 45 ZoRK, vylúčil vo vzťahu k exekučnému súdu. Exekučný súd bol oprávnený v danom prípade pri postupe podľa § 45 ZoRK hľadieť na rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom, akoby   nebol   materiálne   právoplatný   a   mohol   ho   preskúmavať   z   hľadísk   vyjadrených v ustanovení   §   45   ZoRK   aj   čo   do   materiálnej   správnosti.   Z   tohto   dôvodu   krajský   súd považoval postup exekučného súdu za opodstatnený a nestotožnil sa s dôvodmi odvolania. Názor okresného súdu, ktorý vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil bol správny, pretože   podľa   exekučného   titulu   nemožno   oddeliť   plnenie   nedovolené   od   ostatného vymáhaného   plnenia.   Z   rozhodcovského   rozsudku   nevyplýva   bližšia   identifikácia spotrebiteľského úveru, čo z istiny je úver, čo poplatok za jeho poskytnutie, nemožno zistiť z akých   položiek   pozostáva   istina.   Uvedená   skutočnosť   nepochybne   má   za   následok nevykonateľnosť   exekučného   titulu,   pretože   neprichádza   do   úvahy   čiastočné   zastavenie exekučného   konania,   vzhľadom   na   ochranu   spotrebiteľa,   ktorá   má   prednosť. V   tomto ohľade nebolo rozhodujúce, že okresný súd vyhovel žiadosti exekútora o vydanie poverenia, pretože   exekučný   súd   skúma   súlad   exekučného   titulu   so   zákonom   v   každom   štádiu exekučného konania.

S uvedeným názorom sa krajský súd v celom rozsahu stotožnil. Exekučný titul je v danom   rozsahu   nevykonateľný,   pokiaľ   súd   nemal   možnosť   preveriť   postup   rozhodcu a rozhodcovský spis a v exekučnom titule nemožno oddeliť plnenie nedovolené, od ostatných nárokov, ktoré boli uplatnené podľa práva. Z týchto dôvodov nadriadený súd považoval napadnuté uznesenie za vecne správne a potvrdil ho podľa § 219 ods. 1 O. s. p.»

13. Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj   bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých   všeobecný   súd   obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť   záver,   že všeobecný   súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie   nemožno   exekúciu   vykonať.   Je   preto   ústavne   akceptovateľný   právny   názor krajského súdu, že ak neexistuje relevantné rozhodnutie (rozhodcovský rozsudok), ktoré by bolo spôsobilé byť exekučným titulom, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

14.   Ústavný   súd   taktiež   poukazuje   na   ustálenú   judikatúru   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   ktorý   v   rozsudku   z   27.   januára   2007 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky   nespĺňa,   aj   napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v   každom   štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

15. Ústavný súd opätovne v súlade so svojou konštantnou judikatúrou zdôrazňuje, že nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd   vyvodil   (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany ústavnosti   poskytovanej   ústavným   súdom   napokon   nie   je   ani   chrániť   účastníkov   pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré   sú z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

16. Súčasťou obsahu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru i základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany   (III.   ÚS   209/04, IV. ÚS 115/03).

17. Vychádzajúc   zo   svojej   judikatúry   a s prihliadnutím   na   výsledok   ústavnej konfrontácie   medzi   námietkami   sťažovateľky   a napadnutým   uznesením   krajského   súdu z hľadiska možného porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd konštatuje, že uznesenie krajského súdu je ústavne konformné a odôvodnené. Na rozdiel od sťažovateľky totiž ústavný súd zastáva názor, že krajský súd zreteľne a dôkladne reagoval na námietky sťažovateľky vyplývajúce z jej odvolania proti rozhodnutiu okresného súdu.

18. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že   obsahom   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   (ako   aj   základného   práva   na   súdnu ochranu)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v súlade   s právnym   názorom   účastníka   súdneho konania, resp.   právo na úspech   v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III.   ÚS   198/07, II. ÚS   229/07,   I.   ÚS   265/07,   III.   ÚS   139/08),   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II. B

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

19.   Podľa   čl.   1   dodatkového protokolu   každá   fyzická   alebo právnická   osoba   má právo   pokojne   užívať svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť jeho   majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a všeobecné   zásady medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

20. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd poznamenáva,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ak toto   porušenie   nevyplýva   z   toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.   V opačnom   prípade   by   ústavný   súd   bol   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1   ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne závery v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy   (obdobne   napr.   II. ÚS   71/07, III. ÚS 26/08). Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti,   odmietnutie   ďalšej   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namietala porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim   zo   vzájomného   vzťahu   medzi   právami   hmotnoprávneho   charakteru a ústavnoprocesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

21. Nemožno akceptovať ani námietku sťažovateľky v tom zmysle, že zastavením exekúcie došlo zo strany štátneho orgánu k znemožneniu plnenia, ktoré vzniklo na základe zmluvy o úvere, pretože zmluva o úvere napadnutými uzneseniami nebola vôbec dotknutá a jej posúdenie nebolo ani pre rozhodovanie okresného súdu a krajského súdu v danej veci relevantné.   Z   okolností   prípadu   vyplýva,   že   posudzovaný   bol   len   exekučný   titul   – rozhodcovský nález z hľadiska jeho platnosti. Aj keď krajský súd napadnutým uznesením potvrdil   uznesenie   príslušného   okresného   súdu,   ktorým   bola   exekúcia   vyhlásená za neprípustnú   z   dôvodu   neplatnosti   exekučného   titulu   (a   tým   absencie   jedného z predpokladov exekúcie), uvedené nebráni sťažovateľke domáhať sa na príslušných súdoch podľa   platných   procesných   predpisov   vydania   rozhodnutia   znejúceho   na   plnenie   dlžnej peňažnej sumy v zmysle úverových zmlúv.

22.   Ústavný   súd   navyše   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu v spojení   s uznesením   okresného   súdu   dospel   k záveru,   že   z   odôvodnenia   napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že ním došlo k zásahu do   práva   pokojne   užívať   majetok   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu.   Všeobecné   súdy svojím   postupom   aplikovali zákony   podľa   ich   obsahu   (v   danom   prípade   predovšetkým ustanovenia   Exekučného   poriadku)   a rozhodovali   v zmysle   ustálenej   judikatúry formulovanej najvyšším súdom. Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná   súvislosť   medzi   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a   právom   podľa   čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto sťažnosť v tejto jej časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol.

23. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011